čl. 5, ktorej právnym nástupcom sa stala S.S. ) súhlas navrhovateľa na použitie jeho podobizne nežiadal a plagát občianskej kandidátky D. s fotografiou navrhovateľa, Ľ. K a J. L. so sloganom Naše slovo platí a logom D.prelepil textom D. volí S. pričom podobizeň navrhovateľa tam ponechal.
názoru súdu tým došlo k zmene účelu použitia podobizne navrhovateľa , na podporu iného politického subjektu ako bolo pôvodne dohodnuté bez súhlasu navrhovateľa, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv . O trovách konania rozhodol
1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu uznesením z
1 O. s. p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi
povahy veci , či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. Pre postup v predmetnom konaní a pre posúdenie , či a prípadne s kým v ňom možno pokračovať je rozhodujúce posúdenie povahy uplatneného nároku , ktorým je ochrana osobnosti navrhovateľa v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právo na primerané zadosťučinenie
Občianskeho zákonníka je práve svojou povahou úzko spojené tak s postihnutou fyzickou osobou, ako aj osobou, ktorá do práva na ochranu osobnosti tejto fyzickej osoby zasiahla, má osobný charakter predovšetkým preto, že cieľom tejto satisfakcie je v rámci zásahu do osobnostných 3 7 Cdo 69/2011 práv vzniknutého vzťahu medzi subjektmi všeobecného osobnostného práva primerane vyvážiť a zmierniť ujmu vzniknutú fyzickej osobe na jej osobnosti. Satisfakčný účel pritom môže splniť len zadosťučinenie , ktoré poskytne výlučne sama osoba, ktorá do osobnosti oprávnenej osoby zasiahla. Zánikom povinnej osoby preto povinnosť poskytnúť zadosťučinenie zaniká, pretože táto povinnosť je osobne viazaná na túto osobu a neprechádza na ďalšie osoby. Procesným dôsledkom zániku povinnej osoby, ktorá sa mala dopustiť zásahu do osobnostnej sféry oprávnenej fyzickej osoby, je len zastavenie konania
1 O. s. p., keď vzhľadom na povahu veci nemožno v konaní pokračovať. Len pre úplnosť uviedol, že nie je možné koncipovať ospravedlnenie , ktoré je osobného charakteru tak, že určitý subjekt práva sa ospravedlňuje za iný subjekt , ako v danom prípade za subjekt, ktorý už neexistuje . Konanie tak malo byť zastavené súdom prvého stupňa už po zistení o zániku povinnej osoby. Keďže sa tak nestalo, súd prvého stupňa pokračoval nesprávne s právnym nástupcom povinnej osoby, na ktorého však nemohlo prejsť právo osobnej povahy . Už len z tohto dôvodu je napadnutý rozsudok , bez ďalšieho hodnotenia rozhodujúcich skutočností , vecne nesprávny. O trovách konania rozhodol
1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) odvolacím súdom jeho rozhodnutím v rozpore s procesnými predpismi bez riadneho odôvodnenia svojich právnych záverov. Uviedol, že D. bola zrušená bez likvidácie
písm. b/ zákona č. 85/2005 Z. z. , teda vlastne nezanikla, ale stala sa súčasťou inej strany . Odporca je jej právnym nástupcom ,na ktorého prešiel majetok a všetky záväzky a celá členská základňa D. , vrátane záväzkov z porušenia osobnostných práv. Krajský súd
jeho názoru nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo osobnostné práva pri zlúčení neprechádzajú na právneho nástupcu zrušenej strany. Je zrejmé, že odporca sa hlási k zrušenej politickej strane, jej názov pojal aj do svojho názvu . V priebehu konania ani nenamietal , že by záväzky týkajúce sa porušenia osobnostných práv D. nenadobudol zlúčením s touto stranou. V napadnutom rozhodnutí sa nachádzajú len tvrdenia bez výkladu a aplikácie citovanej právnej úpravy. Teda odvolací súd vydal vo veci rozhodnutie, ktoré nie je dostatočne odôvodnené, a preto sa javí ako svojvoľné, arbitrárne a v rozpore s významom ochrany základného práva na súdnu ochranu ( čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Poukázal 4 7 Cdo 69/2011 na skutočnosť, že pasívnu legitimáciu odporcu až do rozhodnutia odvolacieho súdu nikto v konaní nenamietal. Preto sa k nej nemal možnosť vyjadriť , čím mu bolo odopreté základné ľudské právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam ( čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd ). Aj týmto postupom mu bolo znemožnené konať pred súdom. Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa zamietnuť. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za vecne správne. Poukázal na to, že skúmanie podmienok konania
O. s. p. nepatrí medzi procesné práva sporových strán. Súd má zo zákona povinnosť v priebehu celého konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania a koná a rozhoduje o tejto skutočnosti bez ohľadu na vyjadrenie sa niektorej zo sporových strán . Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p.) .
1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie navrhovateľa smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania sa v takomto prípade posudzuje
ustanovení § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ) alebo odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie stanoviska ( § 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p., prvá veta ).
2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky. 5 7 Cdo 69/2011 Keďže dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu , ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, nie je dovolanie
p. proti nemu prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) , sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
ustanovenia § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu ( rozsudku či uzneseniu ) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka , riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ , g/ O. s. p. navrhovateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno. Navrhovateľ namietal vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. t. j., že mu rozhodnutím odvolacieho súdu ( zrušením rozsudku súdu prvého stupňa a zastavením konania ) vydanému v rozpore s procesnými predpismi a nepreskúmateľným odôvodnením , bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ návrh ( na ochranu osobnosti ) podal proti pôvodnému odporcovi – D. (
hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby ( § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). Od procesnej spôsobilosti treba odlišovať vecnú legitimáciu ( aktívnu či pasívnu ) , ktorá predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu , o ktorom sa v konaní rozhoduje. Na rozdiel od nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania ( ako neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania , na ktorý musí súd prihliadať v každom štádiu konania ) ,ktorý má za následok zastavenie konania ( § 103, 104 O. s. p. ), nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Otázka spôsobilosti byť účastníkom konania súvisí s možnosťou prípadného právneho nástupníctva, ktoré je možné len vtedy, ak pôvodne označený subjekt mal spôsobilosť byť účastníkom konania. Nebolo v konaní sporné, že pôvodne označený odporca t. j. D. mal v čase podania návrhu na začatie konania spôsobilosť byť účastníkom konania. A že jeho právnym nástupcom po 7 7 Cdo 69/2011 zlúčení s S. je S., na ktorý subjekt so spôsobilosťou byť účastníkom konania prešiel, na základe zmluvy o zlúčení ( D. s S. ) , majetok a záväzky D. ( vrátane členov D. ). Nemožno preto súhlasiť s právnym záverom odvolacieho súdu , že odporca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Potom zastavením konania z dôvodu nedostatku tejto podmienky konania, odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Dovolaní súd dospel k záveru, že zánikom pôvodného politického subjektu vytvorením koalície dvoch politických strán, na ktorú (v zmysle zmluvy o zlúčení) prešli záväzky a majetok pôvodných politických strán (ô 15 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach) odporca nestratil spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle ustanovenia § 107 O.s.p. a to ani v konaní o ochranu osobnosti
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z opačného záveru a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konania vo veci zastavil , odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vychádzajúc zo spôsobilosti odporcu byť účastníkom konania rozhodujúcou otázkou, s ktorou sa treba následne v konaní vysporiadať bude otázka, či práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide , prešli na právneho nástupcu ( pôvodného ) odporcu. To s prihliadnutím na povahu danej veci, t. j. hmotnoprávnu povahu predmetu konania . Touto otázkou sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal a záver odvolacieho súdu ,
ktorého na právneho nástupcu ( zaniknutej ) povinnej osoby , nemohlo právo osobne povahy prejsť bez výkladu aplikovaných právnych noriem , je zatiaľ predčasný a nepreskúmateľný. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243bods. 3 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. 8 7 Cdo 69/2011 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. septembra 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.