← Slovensko

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

Najvyšší súd 1 Nc 41/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: JUDr. M. I., nar. 22.9.1950, bytom Cesta k lesu č. 4, Martin, proti ţalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Ţupné námestie 13, 2/ Slovenská republika – Okresný súd Martin, E. B. Lukáča 2A, Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/167/2009 a na Krajskom súde v Ţiline pod. sp. zn. 9NcC/8/2010, v konaní o vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci takto r o z h o d o l :

  1. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline, JUDr. J. K., JUDr. M. B., JUDr. O. B., JUDr. J. B., Mgr. F. D., JUDr. A. G., Mgr. K. H., JUDr. Z. J., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., Mgr. Z. Š., JUDr. M. U., JUDr. G. V., JUDr. D. W., s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 9NcC/8/2010 (vec Okresného súdu Martin sp. zn. 9C/167/2009).
  2. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline, JUDr. E. K., Mgr. K. B., JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. P. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U., JUDr. J. U., JUDr. E. V., n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 9NcC/8/2010 (vec Okresného súdu Martin sp. zn. 9C/167/2009). O d v ô v o d n e n i e 1 Nc 41/2010 2 V konaní, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/167/2009 o náhradu nemajetkovej ujmy, oznámili sudcovia Okresného súdu Martin, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 a § 15 O. s. p.). O tom, či sudcovia Okresného súdu Martin sú v tejto veci vylúčení z prejednávania a rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Ţiline ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O. s. p.) v konaní sp. zn. 9 NcC/8/
  3. Pretoţe podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 a § 15 O. s. p.), bol spis predloţený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O. s. p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi účastníka konania. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom 1 Nc 41/2010 3 predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15.10.1998, sp. zn. II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.11.1997, sp. zn. I. ÚS 73/97; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.3.1998, sp. zn. I. ÚS 27/98; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.6.2003, sp. zn. II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych 1 Nc 41/2010 4 skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k 1 Nc 41/2010 5 veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. V prípade sudcov Krajského súdu v JUDr. E. K., JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. J. U., uvedených vo výroku 2., ktorí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v kolegiálnom vzťahu k ţalobcovi ako sudcovi vykonávajúcom svoju funkciu na okresnom súde, absentuje objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí rámec profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať, bez ďalšieho, pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Len tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia kolegiálny vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O. s. p.. Najvyšší súd nevylúčil vyššie menovaných sudcov Krajského súdu v Ţiline ani z dôvodu, ţe svoju zaujatosť vyvodzovali z pomeru k veci. Tento pomer k veci odôvodňovali podaním obdobnej ţaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch smerujúcu proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR (JUDr. E. K., Mgr. K. B., JUDr. D. C., JUDr. M. D., JUDr. E. M., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. J. U., JUDr. E. V.), rovnako pomer k veci vyvodili zo skutočnosti, ţe sa týka kaţdého sudcu (JUDr. J. K., JUDr. J. M., JUDr. M. R., JUDr. V. S.). JUDr. M. J. sa napriek podanej rovnakej ţalobe vo veci necítil byť zaujatý, rovnako tak ani sudcovia JUDr. P. P. a JUDr. R. U. pre svoj rýdzo kolegiálny vzťah k ţalobkyni. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skutočnosti nezistil u nevylúčených sudcov ţiadny dôvod zaujatosti objektívnej povahy, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, ţe títo sudcovia Krajského súdu v Ţiline nebudú v predmetnej veci 1 Nc 41/2010 6 postupovať nezaujato, neutrálne; preto o týchto sudcoch, uvedených vo výroku 2., rozhodol tak, ţe nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Ďalší sudcovia Krajského súdu v Ţiline, uvedení vo výroku
  4. tohto rozhodnutia, uviedli, ţe sa cítia byť subjektívne zaujatí pre svoj bliţšie špecifikovaný priateľský vzťah k ţalobkyni. Ide teda o blízky vzťah k účastníkovi, ktorý je relevantný z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o týchto sudcoch rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok V Bratislave
  5. septembra 2010 JUDr. Daniela Š v e c o v á , v. r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.