N a j v y š š í s ú d 3 To 7/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z jeho predsedu JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. J

§ 20, § 329 ods.

1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní, ktoré podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z

1. marca 2011, sp. zn. BB-4T 16/2009, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu sa z r u š u j e . Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obţalovaní J. M. a Ing. P. Z. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. sa o s l o b o dz u j ú spod obţaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo
2. júna 2009, sp. zn. VII/1 Gv 25/07, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin prijímania

§ 20, § 329 ods.

1, ods. 2 Tr. zák., ktorý mali spáchať v podstate tak, ţe 2 3 To 7/2011 v presne nezistenom období začiatkom roku 2006 v B. na námestí S. v kaviarni W. ako poslanci miestneho zastupiteľstva mestskej časti B. ţiadali od I. J. zálohu 2 000000 Sk (66 387,84 €) ako úplatok za zariadenie odpredaja pozemku vo výmere 20 978 m2 v katastrálnom území B. (parcelné číslo X., kataster nehnuteľností K., zapísaný tam na liste vlastníctva č. X., ktorého vlastníkom je hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava), ako aj za ich hlasovanie na zasadnutí miestneho zastupiteľstva o tejto záleţitosti, ovplyvňovanie ďalších poslancov zastupiteľstva pri tomto hlasovaní a za ďalšie úkony technicko-administratívneho charakteru a ďalšie, potrebné na zmenu vyuţiteľnosti tohto pozemku; dňa

1. marca 2007 v reštaurácii R., pri stretnutí s P. F. vystupujúcim ako zástupca firmy H., tohto ţiadali za opätovné vybavenie predaja uvedeného pozemku a ovplyvnenie poslancov o úplatok 500 000 Sk (16 596,96 €), pričom následne
2. marca 2007 v B. v predajni potravín od P. F. prevzal časť z poţadovaného úplatku v sume 300 000 Sk (9 958,18 €). O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (rozsudok bol vyhlásený v sídle súdu v Pezinku), z
3. marca 2011, sp. zn. BB-4T 16/2009, obţalovaní J. M. a Ing. P. Z. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. boli oslobodení spod obţaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin prijímania

§ 20, § 329 ods.

1, ods. 2 Tr. zák.; tento mali spáchať v podstate na tom skutkovom základe, ktorý je uvedený v enunciáte tohto rozhodnutia. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal prokurátor odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku (§ 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.) a vrátenia veci Špecializovanému trestnému súdu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie (§ 322 ods. 1 Tr. por.). Odvolateľ namietal hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa najmä pokiaľ ide o jeho negatívne hodnotenie výpovedí svedkov J. a Š., resp. protestoval proti vyhodnoteniu znaleckých posudkov psychiatrov a psychológa týkajúcich sa uvedeného svedka. Prokurátor ďalej namietal konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe pouţitím agenta (P. F.) došlo k vstúpeniu štátnych orgánov do skutkového deja tým, ţe polícia bez známok 3 3 To 7/2011 aktivity obţalovaných organizovala ďalšiu časť korupčného správania sa, resp. ţe také konanie sama vyvolala. Obţalovaní (najmä prostredníctvom obhajcu obţalovaného Ing. P. Z.) vyhlásili, ţe napadnutý rozsudok je vecne i právne správny v celom rozsahu, a preto odvolanie prokurátora zhodne navrhli zamietnuť ako nedôvodné. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por., a preto v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto predchádzalo (prihliadajúc aj na moţnosť dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.), pričom dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť pre jeho chyby, najmä preto, ţe sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.). Primárne je potrebné konštatovať, ţe vlastníkom predmetného pozemku (evidovaného ako orná pôda) bolo hlavné mesto Slovenskej republiky, ale na základe súhlasu jeho primátora o predaji pôdy rozhodovalo zastupiteľstvo miestnej časti B. (v jej katastri je pozemok), ktorá výťaţok z predaja mala sama pouţiť. V rozhodovanej dobe členmi – poslancami miestneho zastupiteľstva boli aj obidvaja obţalovaní. Z výpovedí svedka I. J., obidvoch obţalovaných a z ďalších dôkazov bolo preukázané, ţe svedok s obţalovanými sa stretávali v B. vo V., kde rokovali o predaji pozemku miestnou časťou B. I. J., resp. subjektom, ktoré údajne zastupoval, či pre nich celú transakciu len sprostredkoval. Nebolo však dostatočne preukázané, ţe by obţalovaní ţiadali od I. J. úplatok za vybavenie schválenia predaja pozemku, resp. zmeny jeho vyuţiteľnosti. O úplatkoch vypovedal len svedok J., ktorý však v priebehu konania menil svoje výpovede, hlavne pri konfrontáciách s obţalovanými či svedkom JUDr. J. B.. Nespoľahlivosť tvrdení svedka J. je zrejmá aj z okolností týkajúcej sa spoločnej bezpečnostnej schránky, do ktorej mal svedok vkladať v hotovosti finančné prostriedky na zabezpečenie predaja (kúpy) pozemku. Svedok J. menil svoje výpovede o tom, 4 3 To 7/2011 kto inicioval zriadenie schránky, pričom markantne jeho nespoľahlivosť pri výpovediach je evidentná hlavne s poukazom na výpovede svedka JUDr. J. B.. I. J. tvrdil, ţe počas roka 2006 pri rokovaniach o kúpe pozemku ho riadil práve uvedený svedok, posielal mu prostredníctvom neznámych osôb finančné čiastky vkladané potom ním (J.) do bezpečnostnej schránky a mesačne mu platil tieţ určitú províziu. JUDr. J. B. také financovanie I. J. rozhodne odmietol. JUDr. J. B. uviedol, ţe s I. J. sa zoznámil aţ v januári 2007, čo potvrdil aj svedok J. Z.; bolo tieţ preukázané, ţe bezpečnostná schránka bola zriadená uţ

1. apríla
2. I. J. tvrdil, ţe po zrušení bezpečnostnej schránky
3. februára 2007 obţalovaní ho vydierali, aby im odovzdal vybraté peniaze a on zo strachu ţiadal personál banky o privolanie policajnej pomoci. Obţalovaní inkriminované konania popreli a toto nebolo potvrdené ani svedkami zo zamestnancov banky; tieţ svedok J. potom o veci začal vypovedať rozporne. Je charakteristické, ţe toto tvrdenie I. J. neprevzala ani obţaloba, hoci v prípade reálnosti jeho tvrdení by mohlo ísť o ďalší trestný čin. Obţaloba teda taktieţ neprijala ako hodnoverné všetky tvrdenia svedka J.; je potom veľmi problematické deliť výpovede hlavného svedka len v určitej časti ako reálne a v ďalších okolnostiach neprijať jeho tvrdenia. Súd je povinný hodnotiť celú výpoveď svedka komplexne, lebo z rôznych okolností sa dá usudzovať, či tvrdeniam svedka je moţné uveriť, najmä keď ide v podstate o jediného svedka priamo usvedčujúceho obţalovaných zo spáchania ţalovaného deliktu. Z výpovedí viacerých svedkov (členov miestneho zastupiteľstva) nie je moţné bez problému vyvodiť, ţe by obţalovaní osobitne sa angaţovali pri rokovaniach o predaji predmetného pozemku. Korunou v dôkazoch však sú znalecké posudky týkajúce sa psychického stavu I. J.. Z posudkov psychiatrov je zrejmé, ţe tento svedok bol viackrát pre akútne problémy hospitalizovaný na psychiatrii (a posledne dokonca v decembri 2006, januári 2007). Podľa psychiatrického znaleckého posudku podaného v inej trestnej veci dokonca znalci uviedli, ţe I. J. vzhľadom na duševnú chorobu mal ovládacie a rozpoznávacie schopnosti vymiznuté; vypovedal skreslene, jeho výpovede sú vţdy aspoň čiastočne chorobne podmienené. V podstate zhodne vyznel aj psychologický znalecký posudok; I. J. vedome skresľuje realitu, 5 3 To 7/2011 má tendenciu „predvádzať sa“, je síce moţné, ţe o určitých veciach vypovedá pravdivo, ale nedá sa u neho určiť, kedy hovorí pravdu a kedy klame. Odvolací súd poukazuje len na tieto parciálne časti, pričom v ďalších okolnostiach plne akceptuje záver súdu prvého stupňa, ţe nebolo preukázané, ţe sa vôbec stal ţalovaný skutok, teda jeho časť, týkajúca sa tvrdenia o poţadovaní úplatku obţalovanými od I. J.. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, ţe aj s prihliadnutím na zásadu in dubio pro reo nie je moţné akceptovať odvolacie tvrdenia prokurátora, ktorý má iný pohľad na hodnotenie výpovedí svedka J.. Pokiaľ neboli preukázané časti tvrdenia tohto svedka (okolnosti zaloţenia bezpečnostnej schránky v banke a jej vyberanie, vydieranie obţalovaných v snahe zmocniť sa peňazí, doba a kvalita kontaktov svedka s JUDr. J. B.), ak nebola preukázaná mimoriadne aktivita obţalovaných pri rokovaní o predaji pozemku v miestnom zastupiteľstve a keď sa vezme do úvahy psychický stav tohto svedka, nie je moţné povaţovať za hodnoverné ani jeho tvrdenie (transponované do obţaloby), ţe obţalovaní od neho ţiadali úplatok, najmä keď títo naznačené konanie rozhodne popreli a iné dôkazy ich obhajobu nevyvracajú. Druhá časť skutku (kontakty obţalovaných s P. F.) má iný charakter: obţalovaný M. po predchádzajúcich rokovaniach od P. F. aj prijal časť úplatku s cieľom zabezpečiť predaj toho istého pozemku inému záujemcovi, ktorého zástupcu fingovane predstavoval policajný agent P. F. (resp. osoba vystupujúca pod týmto označením). Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe išlo o nelegálne vyprovokovanú trestnú činnosť obţalovaných, ku ktorej by zrejme bez zásahu polície nedošlo. Odvolací súd tento záver Špecializovaného trestného súdu akceptuje a osvojuje si v príslušnej časti odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, na ktorú poukazuje, pričom len akcentuje nasledovné okolnosti. Po incidente medzi obţalovanými a I. J. v banke
4. februára 2007 títo uţ viac neboli v kontakte a obţalovaní vo veci predaja pozemku ďalej nekonali. I. J. na nich
5. februára 2007 podal trestné oznámenie a
6. februára 2007 vstúpil do deja agent polície. Príkaz na pouţitie agenta bol vydaný na základe § 117 ods. 1 Tr. por. 6 3 To 7/2011 Týmto bol ustanovený P. F., ktorý však prekročil rámec, v ktorom agent môţe legálne konať, a to hlavne vyprovokovaním aktivity obţalovaných, ktorí uţ celú vec povaţovali za skončenú. Uţ od počiatku akcie polícii výrazne pomáhal I. J., ktorý zorganizoval stretnutie obţalovaných s P. F.; tento vystupoval ako zástupca firmy zaujímajúcej sa o kúpu predmetného pozemku. Z prepisu odpočúvaného rozhovoru agenta s obţalovanými ako aj z jeho výpovede, je zrejmé, ţe tento svojou aktivitou provokoval ďalšiu inkriminovanú činnosť obţalovaných. Presviedčal ich o váţnom záujme firmy, ktorú údajne zastupoval, o kúpu pozemku, ţe chce všetko dohodnúť v tomto záujme, opakovane ich ţiadal o urýchlenie celej transakcie a často opakovanou otázkou o výške úplatku, ktorý obţalovaní chcú za svoju aktivitu, v týchto napokon vyvolal úmysel konať korupčne; dôsledkom tejto aktivity agenta a vyvolaním úmyslu obţalovaných obohatiť sa, bolo napokon prijatie peňaţnej hotovosti obţalovaným J. M. na druhý deň po rokovaní. Vtedy uţ zasiahla polícia, ktorá mala celé konanie pod plnou kontrolou. Išlo teda o vyprovokovanú nelegálnu činnosť obţalovaných, pričom bez zásahu agenta by zrejme k takému konaniu obţalovaných nedošlo. Nevhodnosť konania agenta vyplýva priamo z ustanovenia § 117 ods. 1 Tr. por., lebo jeho nasadenie je moţné len vtedy, ak je podozrenie, ţe bol spáchaný trestný čin, alebo taký delikt má byť spáchaný. Agent nekonal tak, ţe by chcel objasniť uţ údajne spáchaný trestný čin (prvá časť ţalovaného skutku – konanie obţalovaných vo vzťahu k I. J.), pričom zároveň neboli zistené okolnosti odôvodňujúce podozrenie, ţe má byť spáchaný ďalší trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa či korupcie. Obţalovaní v tomto smere boli pasívni, nevyvíjali v tomto ţiadnu činnosť, a teda nebolo moţné ustáliť, ţe chcú spáchať ďalší delikt; aţ na základe provokovania zo strany agenta vznikol úmysel konať korupčne. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje tieţ na zodpovedajúcu judikatúru (napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z
7. júna 1998 – Teixeira de Castro versus Portugalsko, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tdo V 23/2010, resp. rozhodnutie Vyššieho vojenského súdu Trenčín, sp. zn. 3 Tpo 1/2008), z ktorej je moţné vyvodiť len záver, ţe verejný záujem nemôţe ospravedlniť pouţitie dôkazu získaného ako výsledok policajného navádzania. 7 3 To 7/2011 Odvolací súd teda prijíma ako vecne správny napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu, avšak zistil problém pri pouţití správneho zákonného ustanovenia o oslobodení obţalovaných spod obţaloby. V nej je nedostatkom, ţe prokurátor inkriminované konanie obţalovaných popísal ako jeden skutok zloţený z dvoch častí, ktorý napĺňa zákonné znaky zločinu prijímania

§ 20, § 329 ods.

1, ods. 2 Tr. zák. O prvej časti (konanie obţalovaných vo vzťahu k I. J.) platí nespornosť záveru, ţe nebolo dokázané, ţe sa stal skutok, pre ktorý sú obţalovaní stíhaní, čo zakladá dôvod ich oslobodenia spod obţaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por. Druhá časť ţalovaného skutku (konanie obţalovaných vo vzťahu k P. F.) sa však preukázateľne stala, a preto nie je moţné aplikovať spomenutý dôvod oslobodenia spod obţaloby. Vzhľadom na prijatie peňaţnej sumy páchateľmi (aj keď len prostredníctvom jedného z nich) ako motivácie ich ďalšieho konania je následkom nelegálneho policajného navádzania; ide vlastne o skutok, ktorý nie je moţné posúdiť ako trestný čin. Z tohto dôvodu na oslobodenie obţalovaných spod obţaloby v druhej časti ţalovaného skutku by prichádzalo do úvahy pouţitie ustanovenia § 285 písm. b/ Tr. por., teda ţe skutok nie je trestným činom. Obţaloba však vinila obţalovaných zo spáchania jedného skutku zakladajúceho zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a výrok o ich oslobodení spod obţaloby nie je moţné (či obvyklé) oprieť o viaceré oslobodzujúce dôvody podľa § 285 Tr. por. Vzhľadom na obţalobu je potom potrebné ţalovaný trestný čin povaţovať za pokračovací (§ 122 ods. 10 Tr. zák.). Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky také útoky totoţného páchateľa (páchateľov) spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa (páchateľov) spáchať predmetný trestný čin. Podľa obţaloby boli všetky uvedené podmienky naplnené, a preto je primerané rozhodnúť o trestnom čine ako spáchanom jedným skutkom zloţeným z dvoch atakov. Taký delikt je spáchaný ako celok aţ skončením posledného čiastkového skutku, čo v rozhodovanej veci je konanie obţalovaných vo vzťahu k P. F.; u tohto prichádza 8 3 To 7/2011 do úvahy aplikovať dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Ţalovaný trestný čin bol teda (teoreticky) dokonaný aţ druhým atakom, a preto o celom skutku sa rozhoduje podľa jeho reţimu. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nemal o oslobodení obţalovaných spod obţaloby rozhodnúť podľa reţimu patriaceho k prvému útoku, ale aţ podľa situácie dotýkajúcej sa skutku ako celku pri jeho dokončení. Najvyšší súd na tomto základe zrušil napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a keďţe boli splnené podmienky na rozhodnutie veci priamo odvolacím súdom (§ 322 ods. 3 Tr. por.), tento obţalovaných J. M. a Ing. P. Z. oslobodil spod obţaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Dôvod oslobodenia obţalovaných spod obţaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. je pre nich nevýhodnejší ako pôvodne aplikované ustanovenie § 285 písm. a/ Tr. por., ale také rozhodnutie je prípustné, lebo bolo prijaté na základe odvolania prokurátora podaného v ich neprospech (§ 322 ods. 3 Tr. por.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 9. novembra 2011 JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová