Najvyšší súd 5 Cdo 198/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. S., proti ţalovanej S., IČO : X., zastúpenej JUDr. R. A., o ochranu osobnosti a o náhradu majetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Bratislava V, pod sp.zn. 8 C 505/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010, sp.zn. 9 Co 179/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 4. marca 2009, č.k. 8 C 505/2005-229 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 66 388 € a trovy konania vo výške 5631,77 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,59 € ţalobu zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok vo výške 3385 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a trovy štátu vo výške 18,32 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka konštatoval, ţe Občiansky zákonník poskytuje ochranu osobnosti v prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. V predmetnej veci mal za to, ţe podstata zásahu ţalovanej do osobnostných práv ţalobcu spočívala v tom, ţe v čase, keď k uverejneniu článku došlo, nebolo preukázané právoplatným rozsudkom súdu, ţe ţalobca spáchal trestnú činnosť. Mal za to, ţe zverejnenie fotografií ţalobcu v súvislosti s trestným činom, za ktorý nebol 5 Cdo 198/2011 2 právoplatne odsúdený, závaţným spôsobom zasiahlo do jeho osobnostných práv. Uviedol, ţe z hľadiska neoprávnenosti pouţitia fotografií ţalobcu bez jeho súhlasu, ako aj ţalobcovho mena a začiatočného písmena priezviska uverejneného v predmetnom článku v súvislostiach naznačujúcich jeho trestnú činnosť, nepovaţuje za rozhodujúce, či trestné stíhanie ţalobcu bolo zastavené alebo bol spod ţaloby oslobodený. Konštatoval, ţe sloboda tlače a sloboda prejavu, vrátane slobody prejaviť kritiku v hodnotiacom úsudku, t.j. prejaviť subjektívne hodnotenie autora kritiky na určitý jav, nie je neobmedzená, musí vychádzať z údajov a skutočností, ktoré sú pravdivé a musí byť primeraná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu povaţoval tak názov článku, ako aj zverejnenie fotografií ţalobcu v tejto súvislosti za neprimerané, ktorými skutočne došlo k zásahu do občianskej cti ţalobcu a ich dôsledkom je verejné zneváţenie osoby ţalobcu. Mal za to, ţe dôstojnosť a váţnosť ţalobcu v spoločnosti bola zníţená v značnej miere, keďţe k zásahu došlo tlačou, celoštátne distribuovaným časopisom vychádzajúcim vo vysokom náklade, šírenom aj cez internet. Išlo teda o verejný spôsob zásahu, kde sa predpokladá široký, neurčitý okruh pôsobenia a zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nematkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal zo zistenia, ţe ţalobca síce nie je osobou známou širokej verejnosti, ale výsluchom manţelky a rodinných príslušníkov zistil, ţe nepriaznivý dopad článku sa prejavil aj v postojoch niektorých susedov a osôb ţijúcich v ţalobcovej blízkosti a ich rodinných príslušníkov, s ktorými prichádzali do styku a mal negatívny dopad na celú rodinu, ako i na ich maloleté dieťa. K strate klientely v butikoch, v ktorých predávali oblečenie, vypočul svokru ţalobcu a jej sestru, ktoré potvrdili, ţe od uverejnenia predmetného článku im klesli trţby a ich zákazníci odmietali kupovať tovar, nakoľko tam predávala „matka vrahýň“. Stratu zákazníkov a zníţenie obchodného obratu firmy ako dôsledok uverejneného článku zistil aj zo svedeckej výpovede manţelky ţalobcu. Vychádzal z konkrétnej situácie, za ktorej k zásahu do cti ţalobcu došlo, a z intenzity tohto zásahu, a preto na dosiahnutie zmiernenia vzniknutej ujmy uloţil ţalovanej, aby zaplatila ţalobcovi 66 388 €, ktorú povaţoval za primeranú závaţnosti spôsobenej ujmy. Vo zvyšku návrh ţalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z 9. decembra 2010, sp.zn. 9 Co 179/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy prvostupňového konania v sume 5 631,77 € k rukám Mgr. M. P. v lehote 15 5 Cdo 198/2011 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval správny postup súdu prvého stupňa zameraný na zistenie, či zásah ţalovanej je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnostných právach ţalobcu. Konanie ţalovanej povaţoval za objektívne spôsobilé zásahu do práv, pretoţe nevychádza z pravdivého skutkového základu, a preto nepoţíva ochranu. Za správne povaţoval aj konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe nebolo preukázané, ţe ţalobca sa dopustil závaţnej trestnej činnosti, ktoré konanie je vo všeobecnosti povaţované za nemorálne, neetické a protizákonné, čím sa zásah tohto charakteru stal objektívne spôsobilý narušiť osobnostné právo ţalobcu, pretoţe kaţdá iná osoba, o ktorej by sa prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, hoci len v rovine polemiky informovalo o takej závaţnej amorálnej činnosti, by musela pociťovať ujmu ako závaţnú. V prípade daného zásahu preto nemoţno povaţovať zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia za postačujúce. Mal za to, ţe okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah ním vyvolanej ujmy na jednotlivých osobnostných právach, opodstatňujú záver, ţe konaním ţalovanej bolo zasiahnuté do práva ţalobcu na súkromie, v značnej miere bola zníţená jeho dôstojnosť, ale tieţ dotknutá jeho váţnosť v spoločnosti. Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru o určení výšky tejto náhrady, povaţoval za správne, keď súd prvého stupňa prihliadol na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Taktieţ mal za to, ţe v dôsledku vykonaného dokazovania výsluchom svedkov súd prvého stupňa vyvodil správny záver, ţe došlo k zásahu do súkromnej sféry ţalobcu, ţe bola v značnej miere zníţená jeho váţnosť v širšej spoločnosti vo vzniku uštipačných poznámok a naráţok, ktorým musel čeliť a všeobecne vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií, ako aj tým, ţe okoloidúci ľudia, zákazníci prichádzajúci do predajne posmeškami útočili na váţnosť ţalobcu, označovali ho za vraha, čo spôsobilo negatívny dopad v nemateriálnej sfére, a tým aj k podstate vzniku samotnej nemajetkovej ujmy. Uviedol, ţe súd prvého stupňa spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, správne prihliadol predovšetkým na to, ţe prezumpcii neviny priečiace sa údaje v uverejnenom článku zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti ţivota ţalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti a váţnosti v spoločnosti, pretoţe ţalobca bol totiţ v rozpore so skutočnosťou označený za moţného páchateľa závaţnej trestnej činnosti, ktorá je všeobecne povaţovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Na námietku ţalovanej uplatnenú v odvolaní, ţe zverejnenie podobizne ţalobcu nebolo vykonané znevaţujúcim spôsobom, neprihliadol s odôvodnením, ţe zverejnenie fotografie nemalo spravodajský charakter, motívom zverejnenia údajov a fotografií nebolo poskytnutie 5 Cdo 198/2011 4 informácii významných pre širokú verejnosť, ale snaha aj za cenu neetického, neodsúhlaseného medializovania súkromných záleţitostí udrţať, alebo zvýšiť čítanosť periodika. Za rovnako nedôvodnú označil aj námietku ţalovanej, ţe ţalobca mohol byť identifikovaný len osobami z najbliţšieho rodinného okruhu, či priateľov a dodal, ţe uvedenie krstného mena ţalobcu, označenie, ţe je podnikateľom v P., v miestnej trţnici predáva textil a oblečenie, s označením krstného mena manţelky, spolu s fotografiou, sú údaje natoľko príznačné, ţe samé osebe tvoria dostatočný individualizačný znak, ktorý je potrebné povaţovať za neoprávnené pouţitie mena a neoprávnený zásah do súkromia ţalobcu. Bez právneho významu označil snahu ţalovanej dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku tým, ţe pre priznanie nemajetkovej ujmy nebola zistená skutočná ujma, jej rozsah v jednotlivých sférach profesionálnej, rodinnej či spoločenskej sfére. Poukázal na to, ţe prvostupňový súd akceptoval tie aspekty konania ţalovanej, ktoré svedčia predovšetkým o zásahu ţalovanej v súkromnej sfére ţalobcu, a to do jeho práva na podobizeň, do jeho práva na udelenie súhlasu so zverejnením jeho tváre a identifikačných znakov a konštatoval, ţe právne závery súdu prvého stupňa sa nepriečia všeobecnými interpretačným pravidlám ustanoveniam § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny aj vo výroku o trovách konania (§ 219 ods. l O.s.p.) s tým, ţe ţalovanej uloţil priznané trovy v sume 5 631,77 € zaplatiť k rukám advokáta ţalobcu Mgr. M. P. (§ 149 ods. l O.s.p.), čo prvostupňový súd opomenul, avšak podľa § 212 ods. 3 O.s.p. nejde o takú vadu prvostupňového konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ako aj ustanovením § 241 ods. 2 písm.
- b)a
- c)O.s.p. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p označila skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené. V dovolaní popisovala skutkový a právny stav konania pred súdmi niţšieho stupňa s dôrazom na obsah a vlastnú interpretáciu výpovedí vypočutých svedkov fotografa M. S., manţelky ţalobcu M. S., svokry ţalobcu J. M., sestry svokry ţalobcu A. B., autorky článku p. Ď. a M. M.. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v právnej otázke spôsobilosti zásahu neoprávnene zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti ţalobcu, v právnej otázke vzniku a rozsahu práva na náhradu 5 Cdo 198/2011 5 nemajetkovej ujmy, ako aj to, ţe články týţdenníka P. z X. pod názvom „V.?“ a článok z X. s názvom „E.“, neboli na pojednávaniach súdu prvého stupňa vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p. Rovnako namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, pričom citovala konkrétne skutkové závery odvolacieho súdu, o ktorých uviedla, ţe nevyplývajú z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe sa stotoţňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej 5 Cdo 198/2011 6 veci nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ţalovaná namietala, ţe odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 5 Cdo 198/2011 7 Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 5 Cdo 198/2011 8 Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané 5 Cdo 198/2011 9 dokazovanie primerane vysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočívala podstata zásahu ţalovanej do osobnostných práv ţalobcu, a to konkrétne do občianskej cti, dôstojnosti a váţnosti (zverejnenie fotografií ţalobcu v súvislosti s trestným činom v čase, kedy ešte nebolo preukázané právoplatným rozsudkom, ţe ţalobca spáchal trestnú činnosť), neprimeranosť zásahu do osobnostných práv (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, názov článku a uverejnenie fotografií v tejto súvislosti, formu jeho šírenia - celoštátne distribuované periodikom vychádzajúce vo veľkom náklade, šírené aj cez internet). Súd prvého stupňa náleţite odôvodnil aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy (vzhľadom na postoj susedov, osôb ţijúcich v ţalobcovej blízkosti a rodinných príslušníkov, vplyv na maloletého syna, stratu klientely v butikoch). Samotná skutočnosť, ţe ţalovaná sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku odvolacieho súdu nestotoţňuje, neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovanej a ţalobcu, ako sa k dovolaniu vyjadrila ţalovaná a ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Uviedol, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a inými slovami, ale obsahovo totoţne konštatoval, ţe došlo k zásahu do súkromnej sféry ţalobcu, ţe bola v značnej miere zníţená jeho váţnosť v širšej spoločnosti vo vzniku uštipačných poznámok a naráţok, ktorým musel čeliť, spoločensky nepríjemných situácií, posmeškov zákazníkov predajne, označovaním za vraha, čo malo negatívny dopad aj 5 Cdo 198/2011 10 na nemajetkovú sféru. Rovnako ako súd prvého stupňa mal za to, ţe prezumpcii neviny sa priečiace údaje v uverejnenom článku zasiahli do občianskej cti a váţnosti v spoločnosti, pretoţe ţalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za moţného páchateľa závaţnej trestnej činnosti, ktorá je spoločnosťou odsudzovaná. Odvolací súd sa vo svojom odôvodnení vysporiadal aj s odvolacími námietkami ţalovanej namietajúcimi hodnotenie zverejnenej fotografie ţalobcu, identifikáciu ţalobcu osobami z najbliţšieho prostredia, zistenie nemajetkovej ujmy a jej rozsahu súdom prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje podľa názoru dovolacieho súdu dostatočné skutkové aj právne dôvody, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie vo veci dovolateľky a nemoţno ho povaţovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, nie sú podľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav ako ho ustálil súd prvého stupňa (aj keď ho slovne vyjadril inak) a stotoţnil sa aj s jeho právnym názorom. Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, ţe dovolateľka v danej veci namietala predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a hodnotenia dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Námietka ţalovanej o postupe súdov niţších stupňov súvisiaca s nevykonaním dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalovanej nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Tvrdenia dovolateľky o nedostatkoch dokazovania sú teda neopodstatnené. Pokiaľ ide o námietku ţalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie 5 Cdo 198/2011 11 totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ţalovaná svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Z podaného dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalovaná v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil 5 Cdo 198/2011 12 (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Ţalovaná súčasne dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola 5 Cdo 198/2011 13 preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca však nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania ( § 151 ods.1 O.s.p.), a preto mu ich dovolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 4. januára 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová