1 písm. a/ Tr. zák. za situácie, že sami vôbec neboli dlžníkmi poškodeného – právnickej osoby R.. Majú totiž za to, že predmetný trestný čin prichádza do úvahy výlučne v tom prípade, ak páchateľ 4 6 Tdo 40/2010 je dlžníkom poškodeného a poškodený je veriteľom páchateľa. Podľa ich názoru teda vo veci konajúce súdy pri výklade ustanovenia § 256 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. zjavne použili analógiu, ktorá je však v trestnom práve jednoznačne vylúčená (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 30/1999), a preto nemožno považovať takýto rozširujúci výklad súdov za prípustný. Navyše upozornili i na tú skutočnosť, že výrok právoplatného platobného rozkazu Okresného súdu Nitra, č. k. 2 Rob 803/1998-20, je záväzný len pre účastníkov (právnické osoby H. a R.) a všetky orgány (teda aj pre okresný súd), nie však pre niektorého z nich. Ako podotkli ďalej, posudzované konanie pritom evidentne nenapĺňa ani znaky skutkovej podstaty trestného
2 písm. a/ Tr. zák. Nad rámec spomenutého považovali za dôležité uviesť napokon i to, že súdy sa pri rozhodovaní vôbec nezaoberali otázkou, či poškodený nemohol ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že dlžník zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok konaním uvedeným v trestnom zákone tak, že veriteľ nemôže ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, pričom na trestnú zodpovednosť nestačí, ak je dlžníkom oddialené, prípadne sťažené uspokojenie veriteľa, pokiaľ veriteľ má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka (R 41/1991). Z dôvodov vyššie uvedených preto obaja obvinení navrhli, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach (najmä v ustanovení § 256 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 Tr. zák.) napadnutým rozhodnutím v ich neprospech a súčasne, aby zrušil toto rozhodnutie, ako i tomu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu a tiež ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Následne po zrušení dotknutého rozhodnutia, aby prikázal súdu, o ktorého rozhodnutie ide, vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať a rozhodnúť. Podľa § 380 ods. 4 Tr. por. obvinení zároveň dovolací súd požiadali odložiť alebo prerušiť výkon napadnutého rozhodnutia, a to až do rozhodnutia o podaných dovolaniach. 5 6 Tdo 40/2010 K dovolaniu podal
1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. Trestného
1 písm. a/ Tr. zák. sa dopustí ten, kto čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku. Podľa § 256 ods. 3 Tr. zák. odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 alebo 2 väčšiu škodu alebo ním získa pre seba alebo iného väčší prospech. S ohľadom na dovolacie námietky obvinených považuje za potrebné Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazniť v prvom rade tú skutočnosť, že je síce pravdou, že páchateľom vyššie citovaného trestného
1 Tr. zák. môže byť len dlžník, a teda konkrétny subjekt so zvláštnymi vlastnosťami v zmysle § 90 ods. 1 Tr. zák., no pokiaľ je dlžníkom právnická osoba, môže byť páchateľom jej štatutárny orgán, resp. členovia štatutárneho orgánu (ich konanie je priamym konaním právnickej osoby) alebo tiež iná osoba oprávnená konať v jej mene (§ 20, § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase spáchania trestného činu, ďalej už len „OZ“; § 13 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom v čase spáchania trestného činu, ďalej už len „ObchZ“). Podľa § 90 ods. 2 Tr. zák. ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná. Citované ustanovenie je pritom dôležité najmä z toho hľadiska - ako na to napokon správne poukázal i poškodený 8 6 Tdo 40/2010 vo svojom písomnom vyjadrení - že tak starý ako ani nový Trestný zákon zatiaľ nepozná trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb. S dôvodov vyššie uvedených a tiež s poukazom na ustanovenie § 133 ods. 1 ObchZ je teda zrejmé, že obvinení ako konatelia spoločnosti H., sú jednoznačne spôsobilí byť páchateľmi trestného
1 Tr. zák. Napriek tomu však dovolací súd po preštudovaní príslušného spisového materiálu dospel k takému záveru, že skutok tak, ako bol zo strany oboch súdov zistený, nenapĺňa všetky znaky skutkovej podstaty vyššie citovaného trestného činu. Trestného
1 písm. a/ Tr. zák. sa totiž páchateľ – dlžník dopustí vedy, ak čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok konaním tam uvedeným tak, že veriteľ v dôsledku toho nedosiahne uspokojenia, ktorého by inak dosiahol. Ide tu teda o zmenšenie aktív dlžníkovho majetku, z ktorého by sa mohol veriteľ uspokojiť. Posudzovaným konaním obvinených tak, ako bolo ustálené, však v žiadnom prípade nedošlo k zmenšeniu majetku spoločnosti H., a tým ani k čo aj len čiastočnému zmareniu uspokojenia jej veriteľa – výrobného družstva R., či spôsobeniu mu škody. V súvislosti s uvedeným považuje pritom Najvyšší súd Slovenskej republiky za nevyhnutné upozorniť predovšetkým na potrebu striktného rozlišovania medzi prevodom majetku (resp. jeho časti) spoločnosti a prevodom obchodného podielu (obchodných podielov) v spoločnosti na inú osobu (iné osoby). S ohľadom na to je podľa jeho názoru potrebné sa na tomto mieste venovať tiež priblíženiu niektorým s tým súvisiacich obchodnoprávnych pojmov. Podľa § 114 ods. 1 ObchZ obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obchodný podiel je spôsobilým samostatným predmetom právnych vzťahov, keďže za podmienok uvedených v Obchodnom zákonníku, resp. v spoločenskej zmluve môže 9 6 Tdo 40/2010 jeho majiteľ (spoločník, resp. viacerí spoločníci) s ním nakladať, napr. ho previesť. Obchodný podiel je pritom možné v súlade s § 115 ods. 1, ods. 2 ObchZ previesť buď na iného spoločníka alebo na inú tretiu osobu odlišnú od spoločníka (spoločníkov). Takýto zmluvný prevod obchodného podielu môže byť odplatný alebo bezodplatný. Podľa § 6 ods. 1 ObchZ obchodným majetkom sa na účely tohto zákona rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. Naproti tomu základné imanie, povinne sa vytvárajúce v spoločnosti s ručením obmedzeným, je len peňažným vyjadrením súhrnu peňažných a nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti (§ 58 ods. 1, ods. 2, § 105 ods. 1 ObchZ). Vklad spoločníka je pritom v zmysle § 59 ods. 1 ObchZ súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa ním na výsledku podnikania spoločnosti. Vklad sa stáva majetkom spoločnosti a spoločník nie je oprávnený žiadať jeho vrátenie, a stráca tiež možnosť disponovať s ním. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že základné imanie nepredstavuje teda majetok, ale len hodnotu určitého majetku. Základné imanie na rozdiel od obchodného majetku je vo svojej podstate iba účtovnou veličinou, ktorá zväčša nezodpovedá reálnemu stavu majetku spoločnosti. Skutočná hodnota majetku spoločnosti závisí od výsledkov jej hospodárenia, teda môže byť vyššia alebo i nižšia ako základné imanie. Prísne rozlišovanie oboch uvedených pojmov má význam predovšetkým v súvislosti s otázkou zodpovednosti spoločnosti za svoje záväzky. Ďalej je žiaduce osobitne upozorniť tiež na tú skutočnosť, že to, že spoločnosť s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou, v podstate znamená, že majetok spoločnosti je oddelený od majetku jej spoločníkov. Z toho potom vyplýva i princíp ručenia, a teda, že spoločníci ručia za záväzky spoločnosti voči tretím osobám len do výšky svojich nesplatených vkladov zapísaných v obchodnom registri (pre výšku ručenia spoločníka je rozhodujúci stav zapísaný v obchodnom registri a nie skutočný stav splatenia tohto vkladu spoločníkom), zatiaľ čo spoločnosť zodpovedá za svoje zväzky celým svojím majetkom (z tohto pohľadu je teda právne irelevantná výška základného imania spoločnosti). 10 6 Tdo 40/2010 Pokiaľ ide o predmetný prípad, z výpisu z obchodného registra vyplýva, že obaja obvinení mali už za trvania spoločnosti H., splatené celé svoje vklady, a preto teda ako spoločníci tejto spoločnosti už za jej záväzky neručili ani len v obmedzenom rozsahu. To isté pritom platí aj vo vzťahu k nadobúdateľovi ich obchodných podielov - V. J.. Čo však považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia predovšetkým uviesť je to, že samotným prevodom obchodného podielu (obchodných podielov) v spoločnosti s ručením obmedzeným z doterajšieho spoločníka (doterajších spoločníkov) na inú osobu (iné osoby), a to či už odplatným alebo bezodplatným, nedochádza k žiadnej zmene vo vzťahu k výške majetku spoločnosti, a tým ani k čo aj len čiastočnému zmareniu uspokojenia jej veriteľa, a tento teda sám osebe nemôže naplniť skutkovú podstatu trestného
1 písm. a/ Tr. zák. Rovnako tak i prípadná zmena štatutárneho orgánu (resp. jej členov), obchodného mena či sídla spoločnosti sú z tohto pohľadu irelevantné. Prevod obchodného podielu (obchodných podielov) spôsobuje v podstate len zmenu „vlastníka“ („vlastníkov“) spoločnosti v podobe nového spoločníka (nových spoločníkov), pričom všetky aktíva a pasíva zostávajú v spoločnosti zachované. Prípadnú odplatu za obchodné podiely získavajú ich majitelia - spoločníci. V predmetnej veci vníma pritom dovolací súd ako najväčší nedostatok tú skutočnosť, že tak orgány činné v trestnom konaní ako ani vo veci konajúce súdy sa v rámci dokazovania vôbec nezaoberali majetkom spoločnosti, t.j. čo sa s ním stalo, aká bola jeho výška, resp. či spoločnosť v čase prevodu ešte vôbec nejaký majetok mala. Len ak by sa totiž bolo bývalo preukázalo, že obvinení ako konatelia a zároveň spoločníci spoločnosti H., urobili nejaké kroky smerujúce k odstráneniu majetku tejto spoločnosti s úmyslom zmariť uspokojenie jej veriteľa (veriteľov), až v tom prípade by bolo možné takéto ich konanie subsumovať pod skutkovú podstatu trestného
1 písm. a/ Tr. zák. Naproti tomu sa dokazovanie úplne zbytočne zameralo k preukazovaniu toho, či tretia osoba - V. J., na ktorú boli prevedené oba obchodné podiely obvinených, a ktorý sa stal jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti J., (predtým registrovaná pod obchodným 11 6 Tdo 40/2010 menom H.), bola alebo nebola v rozhodnom čase bezdomovcom, osobou nemajetnou a nespôsobilou adekvátne viesť spoločnosť. Už z dôvodov skôr uvedených je totiž zrejmé, že tieto skutočnosti sú z hľadiska vyššie spomenutej právnej kvalifikácie nepodstatné. Záverom považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať i na niektoré nepresnosti vyskytujúce sa v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. V prvom rade je v skutkovej vete nepresne uvedené, že obvinení previedli spoločnosť H., na V. J. za sumu 300 Sk (9,96 eur). Vykonaným dokazovaním nebolo totiž preukázané, že by vyššie menovaný za prevod spoločnosti na jeho osobu niečo zaplatil, ale práve naopak, jemu samotnému mala byť táto suma zo strany obvinených odovzdaná ako „odmena“ za uvedený úkon. Ďalšiu nezrovnalosť vidí dovolací súd v tom, že hoci je z platobného rozkazu Okresného súdu Nitra z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.