Najvyšší súd 2 To 15/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému V. L. pre trestný čin lúpeţe podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. a iné ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do
- januára 2006 o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- januára 2009, sp. zn. 4 T 9/2005, na verejnom zasadnutí
- júna 2010 v Bratislave takto r o z h o d o l : Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do
- januára 2006 odvolanie krajského prokurátora sa z a m i e t a . O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z
- januára 2009, sp. zn. 4 T 9/2005, bol obţalovaný V. L. podľa § 226 písm. a/ Tr. por. účinného do
- januára 2006 (ďalej len Tr. por.) oslobodený pod obţaloby krajského prokurátora v Nitre zo
- decembra 2005, sp. zn. Kv 98/04, pre skutok v obţalobe právne posúdený ako trestný čin lúpeţe podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. pokus trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin výtrţníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 a § 43 ods. 1 Tr. zák. tak, ţe napriek tomu, ţe bol - rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp.zn. 2T 87/73 zo dňa 17.9.1973 uznaný vinným za trestný čin lúpeţe podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona a uloţený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok vykonal 23.11.1981, 2 To 15/2009 2 - rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp.zn. IT 9/77 zo dňa 8.2.1977 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeţe podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 Trestného zákona a uloţený trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov vykonal dňa 24.11.1980, - rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp.zn. 2T 182/84 zo dňa 5.10.1984 uznaný vinným okrem iného za trestný čin lúpeţe podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 písmeno a/ Trestného zákona a uloţený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov čiastočne vykonal 14.8.2003, - rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp.zn. 5T 52/90 zo dňa 24.9.1991 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeţe podľa § 234 odsek 1 Trestného zákon ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 odsek 1 Trestného zákona a uloţený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov vykonal dňom 5.11.2000, dňa 20.01.2004 v čase okolo 19.00 hod. pri bočnom vchode Obchodného domu T. na ul. Š. v N. násilím ťahal ku schodom vedúcim na parkovisko obchodného domu Ľ. L., potom ju jednou rukou pritlačil k stene budovy tak, ţe ju predlaktím tlačil v oblasti krku, pod hrozbou zabitia jej vzal z krku zlatú retiazku s tromi príveskami v tvare okrúhleho, štvorcového a kríţika v celkovej hodnote 10 640,- Sk (353,18 eur) a prinútil ju stiahnuť si z prsta 2 zlaté obrúčky v hodnote 7 290,- Sk (241,98 eur), sám jej násilím stiahol z malíčka zlatý prsteň s očkom v tvare pumy v hodnote 800,- Sk (26,56 eur), čím jej spôsobil škodu vo výške 18 730,- Sk (621,72 eur), následne ju prehľadal a keď sa poškodená pokúsila z miesta uniknúť, povalil ju na zem, za pravú nohu ju ťahal cez parkovisko aţ k jeho vchodu smerom z P., kde jej stiahol nohavice a spodné prádlo, sám si rozopol nohavice a pod hrozbou ublíţenia sa pokúsil pohlavným údom vniknúť do poškodenej, ktorá však chytila za rukáv náhodného okoloidúceho neznámeho muţa a podarilo sa jej tak vyšmyknúť spod obţalovaného a ujsť. Podľa § 229 odsek 3 Trestného poriadku poškodenú Ľ. L., nar. X., trvalé bytom H., prechodne bytom L., s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie krajský prokurátor. 2 To 15/2009 3 V písomných dôvodoch odvolania poukazuje na to, ţe je síce pravdou ako uvádza krajský súd, ţe obţalovaný a poškodená popisujú priebeh skutku rozlične. Na druhej strane však obţalovaný na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať na rozdiel od poškodenej, ktorá vţdy vypovedala podobne. Odlišnosti v jej výpovediach v detailoch moţno pripočítať len k značnému časovému odstupu od skutku, v podstatných veciach jej výpoveď však zostala nezmenená. Neskoršie oznámenie znásilnenia na polícii taktieţ logicky vysvetlila tým, ţe si chcela byť istá totoţnosťou páchateľa, jeho stotoţnením a opoznaním aj vo fotoalbume. Krajský súd nedostatočne vyhodnotil tieţ výpoveď obţalovaného ohľadne rozsahu zaloţených vecí v záloţni, pričom o skutočnosti, ţe zakladal podstatne viac šperkov patriacich poškodenej existuje viac priamych aj nepriamych dôkazov. Pokiaľ sa týka pokusu znásilnenia je pravdou, ţe na potvrdenie verzie poškodenej nie sú ďalšie (iné) dôkazy, pričom znalkyňa z odboru psychológie hodnotila jej výpoveď ako nevierohodnú. Takéto hodnotenie však prináleţí výlučne súdu. V tejto súvislosti krajský prokurátor zároveň poukázal aj na to, ţe samotná skutková podstata trestného činu znásilnenia v druhej alinei postihuje aj zneuţitie stavu opitosti ţeny. Okrem toho krajský prokurátor namietal, ţe nemoţno akceptovať stanovisko krajského súdu, ţe nakoľko nedošlo k pohlavnému styku násilím, nedošlo ani k výtrţnosti. Podľa ustálenej súdnej praxe takúto okolnosť je treba vyhodnotiť ako hrubú neslušnosť spôsobilú vzbudiť verejné pohoršenie, čo je treba po právnej stránke kvalifikovať ako trestný čin výtrţníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. Ţiadal preto, aby najvyšší súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo prihliadajúc aj na eventuálne chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a zistil, ţe odvolanie krajského prokurátora nie je dôvodné. 2 To 15/2009 4 Všetky výroky rozsudku krajského súdu majú totiţ oporu v riadne zistenom skutkovom stave podľa § 2 ods. 5 Tr. por., vyvodenom zo správneho hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 6 Tr. por., ktoré boli zákonným spôsobom vykonané na hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti je potrebné najskôr uviesť, ţe v uvedenej veci aj najvyšší súd uţ rozhodoval keď svojim uznesením z
- marca 2007, sp. zn. 2 To 2/2007, podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil oslobodzujúci rozsudok krajského súdu zo
- decembra 2006, sp. zn. 4 T 9/2005, a prikázal tomuto súdu, aby vec znovu prejednal a rozhodol. V citovanom uznesení najvyšší súd predovšetkým zvýraznil, ţe náleţité zistenie skutkového stavu podľa § 2 ods. 5 Tr. por. vyţaduje, aby súd svoje rozhodnutie o vine oprel o jednoznačné zistené, bezpečne preukázané fakty, ktoré vylučujú pochybnosť o tom, či sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a ţe tento spáchal obţalovaný. Pokiaľ sa týka nepriamych dôkazov pre uznanie viny tieto musia tvoriť ucelený systém, reťaz, ktorej jednotlivé články sú v súlade medzi sebou, ako aj dokazovanou skutočnosťou. Ich súhrn musí byť uzatvorený tak, ţe musí viesť výlučne len k jednému záveru a vylučovať moţnosť záveru iného. Preto najvyšší súd v citovanom zrušujúcom uznesení prikázal prvostupňovému súdu vykonať všetky dostupné dôkazy za účelom preverenia obhajoby obţalovaného ako aj hodnovernosti tvrdení poškodenej Ľ. L.. Prvostupňový súd sa dôsledne riadil pokynmi nadriadeného súdu, doplnil dokazovanie v jeho intenciách a pri vyhodnotení dôkazov prihliadol potom na všetky vykonané dôkazy a dospel tak k záveru, ţe tieto neodôvodňujú urobiť záver, ţe skutok, ktorý bol V. L. kladený za vinu obţalobou krajského prokurátora sa stal. K tomuto záveru po preskúmaní veci dospel aj najvyšší súd. Aj zo zistení najvyššieho súdu totiţ vyplýva, ţe obţalovaný v prípravnom konaní kategoricky poprel svoju vinu s tým, ţe síce kritického dňa sa stretol s poškodenou, mali spolu aj pohlavný styk, ktorý však bol zo strany poškodenej dobrovoľný a sama mu odovzdala aj zlatý prsteň a príspevok, ktorý neskôr zaloţil v záloţni. Obţalovaný na hlavnom pojednávaní ďalej uţ odmietol vypovedať. 2 To 15/2009 5 Obţaloba preto vychádzala predovšetkým z tvrdení poškodenej Ľ. L., ktoré sa však aj po doplnení dokazovania krajským súdom na hlavnom pojednávaní ukázali ako nekonzistentné, odporujúce si vo viacerých častiach popisovaného deja, napokon zvlášť aj v otázke, či sa s obţalovaným pred kritickým dňom uţ stretli. Poškodená najskôr tvrdila, ţe s obţalovaným sa predtým nepoznali, nestretli sa – čím napokon odôvodňovala aj neskoršie oznámenie skutku znásilnenia na polícii, t.j. identifikáciou obţalovaného na čo poukazuje aj krajský prokurátor v rámci svojich odvolacích námietok. Poškodená v rámci doplnenia dokazovania pred prvostupňovým súdom však uţ uvádzala, ţe s obţalovaným sa v skutočnosti stretli uţ aj pred kritickým dňom, kedy ním mala byť olúpená a znásilnená. Pri absencii ďalších priamych dôkazov a obmedzenému diapazonu relevantných nepriamych dôkazov (výpoveď svedka M. P. a listinných dôkazov o zaloţených zlatých šperkoch), preto správne krajský súd venoval zvýšenú pozornosť znaleckému dokazovaniu a na základe pokynu odvolacieho súdu opätovne toto doplnil výsluchom znalkyne z odvetvia klinickej psychológie PhDr. Z. B.. Táto nielenţe opätovne potvrdila, ţe pokiaľ ide o osobnosť poškodenej táto je neprimerane sebavedomá, vysoko vzťahovačná a dráţdivá so silnými sexuálnymi tendenciami a závislosťou na opačnom pohlaví. Na verejnom zasadnutí krajského súdu doplnila svoju výpoveď z hlavného pojednávania v tom smere, ţe pri posudzovaní vierohodnosti výpovede osoby je rozhodujúce špecifické hľadisko obsahu v myslení vyšetrovanej osoby t.j., či sú prítomné fabulačné resp. konfabulačné sklony. V danom prípade ide o včasnosť oznámenia trestného činu znásilnenia t.j najneskôr do jedného týţdňa. Pritom platí, ţe u znásilnenej osoby sa mobilizuje pud sebazáchovy, a to čo osoba preţije si pamätá stále aj v detailoch, a to aj po niekoľkých rokoch. Znalkyňa okrem tohto zvýraznila, ţe znásilnenie je vţdy na prvom mieste popri ostatných následkoch ako napr. okradnutie a logicky by malo byť oznámené na polícii ako prvé a nie naopak. Pri psychologickom vyšetrení bolo zistené, ţe poškodená je schopná konfabulovať vo všetkých sférach ţivota na rozdiel od obţalovaného, ktorý podľa psychologického posudku 2 To 15/2009 6 PhDr. P. M. je síce emočne labilný, nemá rozvinuté morálne ani etické zábrany, ale zároveň nebolo u neho zistené ani zvýšené lţi skóre. Na základe uvedeného je preto moţné zhrnúť, ţe na základe vykonaného dokazovania (vrátane doplnené dokazovania nariadeného najvyšším súdom) neboli produkované také priame dôkazy ani súbor takých nepriamych dôkazov, ktoré by oprávňovali vykonať spoľahlivý záver, ţe skutok sa stal ako je obţalovanému kladený za vinu obţalobou krajského prokurátora a zároveň by vylučovali moţnosť iného záveru. Ak zostanú aj po vyčerpaní všetkých relevantných dôkazov, ako aj v tomto prípade, dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré uţ nie je moţné odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, je potrebné rozhodnúť tak ako to urobil aj krajský súd vo výrokovej časti svojho rozsudku keď obţalovaného V. L. spod obţaloby krajského prokurátora podľa § 226 písm. a/ Tr. por. oslobodil, pretoţe nebolo preukázané, ţe skutok kladený mu za vinu sa stal. S týmto záverom krajského súdu sa preto v plnom rozsahu stotoţňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky pričom v ďalšom uţ len poukazuje na podrobné a správne dôvody uvedené v odôvodnení jeho rozsudku. Na závere, ku ktorému dospel prvostupňový súd nemôţe nič zmeniť ani skutočnosť, ţe obţalovaný odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať, ako to uvádza krajský prokurátor rámci svojich odvolacích námietok. Obţalovaný sa totiţ môţe brániť spôsobom, aký uzná za vhodný (t.j. môţe aj nevypovedať). Pre uznanie viny len samotné podozrenie nestačí. Vina musí byť obţalovanému vţdy jednoznačne preukázaná pričom obţalovaný k výpovedi resp. priznaniu viny nemôţe byť nijakým spôsobom donucovaný. V tomto smere nie je namieste ani ďalšia námietka krajského prokurátora t.j., ţe ustanovenie § 241 ods. 1 Tr. zák. v druhej alinei umoţňuje postihnúť ako trestný čin znásilnenia aj zneuţitie bezbrannosti ţeny. Pre takýto záver v predmetnej veci však chýba akýkoľvek skutkový podklad. Rovnako nebolo moţné posúdiť konanie obţalovaného ani ako trestný čin výtrţníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák., pretoţe v takomto prípade, keď podľa obţalovaného išlo o dobrovoľnú súloţ s poškodenou predpokladalo by to v plnom rozsahu 2 To 15/2009 7 vyhodnotiť jeho výpoveď súdom ako pravdivú, čo by zároveň znamenalo, ţe by išlo o iný (skorší) skutok, ktorý nebol logicky predmetom obţaloby krajského prokurátora. Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a odvolanie krajského prokurátora podľa § 256 Tr. por. ako nedôvodne zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
- júna 2010 JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r. predseda senátu Vyhotovil: JUDr. Ing. Anton Jakubík Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková