Najvyšší súd 1 M Obdo 4/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Štefanku a sudkýň JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľákovej, v právnej veci mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava z 24. marca 2010 pod č. VI/2 Pz 112/10-6 proti rozsudku Okresného súdu v Bratislava II z 15. marca 2007, č. k. 23 Cb 229/05-301 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. 1 Cob 207/2008-403, v právnej veci ţalobcu: P., V., so sídlom V., zast. JUDr. I.J., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom K., B. proti ţalovanému: V., a. s., so sídlom M., B., o zaplatenie 10 390 412,15 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 23 Cb 229/2005, ktoré podal Generálny prokurátor, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. 1 Cob 207/2008-403 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 15. marca 2007, č. k. 23 Cb 229/05-301 z a m i e t a. Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume 1 117,66 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I.J. do troch dní. 1 M Obdo 4/2010 2 O d ô v o d n e n i e: Podnetom na podanie mimoriadneho dovolania z 13. novembra 2009 poţiadal ţalovaný generálneho prokurátora Slovenskej republiky o preskúmanie rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. 1Cob 207/2008-403 z dôvodu, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 15. marca 2007, č. k. 23Cb 229/2005-301 zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 10 390 412,15 Sk so 14% úrokom z omeškania ročne od 23. marca 2005 do zaplatenia a trovy konania 879 259,50 Sk. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu, ţe ţalobca a ţalovaný (úverujúca banka) sú účastníkmi úverovej zmluvy číslo 172/2003, uzavretej 3. novembra 2003. Úverovú zmluvu vyhodnotil ako neplatnú pre obchádzanie zákona a pre nemoţnosť plnenia. Ţalobca uzavrel túto zmluvu v omyle, ţe na neho prešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému. Ţalovaný na základe úverovej zmluvy úver ţalobcovi neposkytol, ale vyrovnal dlţobu spoločnosti A., a.s. (reštrukturalizoval záväzok dlţníka A., a.s.). Splátky ţalobcu z úverovej zmluvy povaţoval súd za plnenie z neplatného právneho úkonu, ktorým došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane ţalovaného, ktoré je ţalovaný povinný ţalobcovi vydať. Pri posúdení predbeţnej otázky, či na ţalobcu prešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému, vychádzal súd prvého stupňa z nasledujúceho skutkového stavu: Zmluvou číslo 1632/1996 z 27. novembra 1996 previedol F. podnik Š., š. p. na spoločnosť C., s.r.o. Od tejto zmluvy F. odstúpil s účinnosťou od 14. februára 2001. Odstúpenie od zmluvy vykonal voči spoločnosti A., a.s. (právnemu nástupcovi spoločnosti C. s.r.o.). V čase pred odstúpením od zmluvy vznikol záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému. F. následne zmluvou o predaji podniku číslo 2199/2002, uzavretou 11. novembra 2002 previedol podnik bývalého Š., š. p. na ţalobcu. Tento skutkový stav vyhodnotil súd prvého stupňa tak, ţe záväzok A., a.s. voči ţalovanému neprešiel z dôvodu odstúpenia od zmluvy na F. (teda následne ani na ţalobcu), čo vyplýva z ustanovenia § 19a zákona č. 92/1991 Zb., podľa nadobúdateľa ktoré boli predmetom predaja podľa zmluvy a ktoré ku dňu účinnosti existujú a sú vo vlastníctve nadobúdateľa. Pri odstúpení od zmluvy o predaji podniku je rozhodujúci stav majetku v čase účinnosti uzavretej zmluvy. 1 M Obdo 4/2010 3 Krajský súd v Bratislave, na základe odvolania ţalovaného, rozsudkom z 15. novembra 2007, č. k. 1Cob 103/2007-355 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe dovolania ţalobcu, rozsudkom z 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007-383 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia nevyslovil právny názor na otázku, či na ţalobcu prešiel alebo neprešiel záväzok A., a.s. voči ţalovanému. Uzavretie úverovej zmluvy číslo 172/2003 medzi ţalobcom a ţalovaným povaţoval za „neprípustnú finančno-účtovnú operáciu majúcu za následok neprípustné účtovne zlikvidovať úver“. Uviedol, ţe zákon nepozná takú úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom ústave novou úverovou zmluvou. Po vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom zo 4. júna 2009, č. k. 1 Cob 207/08-403 tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Krajský súd zopakoval, ţe záväzok A., a.s. voči ţalovanému neprešiel na ţalobcu, poukazujúc na ustanovenia § 19a zákona č. 92/1191 Zb. Úverovú zmluvu číslo 172/2003, uzavretú medzi ţalobcom a ţalovaným, povaţoval za neprípustnú finančnú operáciu, keďţe ţalobca finančné prostriedky (úver) nedostal do svojej dispozície, ale ţalovaný si takto uspokojil svoju pohľadávku voči spoločnosti A., a.s. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. 1Cob 207/2008-403 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 15. marca 2007, č. k. 23Cb 229/2005- 301 bol podľa názoru generálneho prokurátora porušený zákon, nakoľko konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili. Podľa § 19a ods. 5 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení účinnom od 1. januára 2004, pri odstúpení od zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti prechádzajú na fond veci, práva a záväzky nadobúdateľa, ktoré boli predmetom predaja podľa zmluvy a ktoré ku dňu účinnosti existujú a sú vo vlastníctve nadobúdateľa. Nadobúdateľ je povinný najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy predloţiť fondu súpis odovzdávaného majetku a umoţniť mu fyzickú kontrolu stavu odovzdávaného majetku tak, aby fond najneskôr do 30 dní od doručenia tohto 1 M Obdo 4/2010 4 oznámenia mohol prevziať majetok. O prevzatí majetku vyhotovia zmluvné strany zápisnicu, ktorej súčasťou bude súpis odovzdávaného majetku po poloţkách. Súdy vec nesprávne právne posúdili v otázke, či na ţalobcu prešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, ţe konajúce súdy aplikovali na skutkový stav ustanovenie § 19a ods. 5 zákona 92/1991 Zb. v znení účinnom od 1. januára 2004, hoci účinky odstúpenia F. od zmluvy o predaji podniku nastali 14. februára 2001. Uvedený omyl v aplikácii právneho predpisu preukázateľne vyplýva z odôvodnenia v rozsudku súdu prvého stupňa (strana 5, odsek 2 rozsudku), kde súd cituje predmetné ustanovenie (jeho prvú vetu) v znení účinnom od 1. januára 2004. Od 1. januára 2004 platí, ţe ak F. odstúpi od zmluvy o predaji podniku, prechádzajú na neho iba tie veci, práva a záväzky, ktoré boli súčasťou podniku v čase účinnosti zmluvy. Ak sa po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie veci alebo práva, alebo ďalšie záväzky, tieto zostávajú po odstúpení od zmluvy pôvodnému privatizérovi podniku. Znamená to, ţe zatiaľ čo predmetom zmluvy o predaji podniku v reţime veľkej privatizácie je „podnik“ (ako predmet právneho vzťahu sui generis), predmetom odstúpenia od zmluvy o predaji podniku sú jednotlivo špecifikované aktíva (veci a práva) a pasíva (záväzky). Pred 1. januárom 2004 bola však právna úprava rozdielna. Predmetom zmluvy o predaji podniku, rovnako aj predmetom odstúpenia od tejto zmluvy bol „podnik“. Ak sa po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie aktíva alebo pasíva, tieto po odstúpení zmluvy (ako súčasť podniku) prešli na F.. Iný výklad nemal normatívnu oporu v právnej úprave. Záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému vznikol v čase medzi účinnosťou zmluvy o prevode podniku a účinnosťou odstúpenia od zmluvy. Po odstúpení od zmluvy bol v súpise pasív podniku zachytený. Záväzok preto ako súčasť podniku prešiel na F. a následne na ţalobcu. Hoci subjektívna vedomosť o existencii záväzku patriaceho do podniku je pre otázky jeho prechodu právne irelevantná, je vhodné poukázať na to, ţe F. a ţalobca si boli tejto skutočnosti vedomí, čo vyplýva z toho, ţe záväzok bol zachytený v súpise majetku pri uzavretí zmluvy o predaji podniku číslo 2199/2002 z 11. novembra 2002 medzi F. a ţalobcom. 1 M Obdo 4/2010 5 Konajúce súdy mali preto predbeţnú otázku, či na ţalobcu prešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému, vyhodnotiť kladne. Ţalobca je, pokiaľ ide o tento záväzok, singulárnym právnym nástupcom spoločnosti A., a.s. Pre meritórne rozhodnutie veci však vôbec nebolo podstatné riešiť ako predbeţnú otázku to, či na ţalobcu prešiel alebo neprešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči ţalovanému. Ide totiţ o irelevantnú skutočnosť pre posúdenie;
- a)či úverová zmluva číslo 172/2003 uzavretá 3. novembra 2003 medzi ţalobcom a ţalovaným je platná,
- b)a či na základe označenej úverovej zmluvy došlo k poskytnutiu úveru ţalobcovi. Konajúce súdy povaţovali úverovú zmluvu číslo 172/2003 za neprípustnú finančnú operáciu, keďţe ţalobca finančne prostriedky (úver) nedostal do svojej dispozície, ale ţalovaný si takto uspokojil svoju pohľadávku voči spoločnosti A., a.s. Z takého právneho posúdenia nie je vôbec jasné, či „neprípustnosť finančnej operácie“ znamená neplatnosť úverovej zmluvy alebo, či na základe platnej zmluvy ţalovaný úver ţalobcovi neposkytol. Omyl pri aplikácii práva (nesprávne právne posúdenie) spočíval v tom, ţe súdy za neprípustné povaţovali nahradenie úveru novým úverom (čo býva v praxi označované ako reštrukturalizácia úveru). Súdy pritom neuviedli ţiadne ustanovenie právneho predpisu, z ktorého by takáto súdmi aplikovaná právna norma vyplývala. Dovolací sud uvádza, ţe zákon nepozná takú úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom ústave novou úverovou zmluvou. V tomto rozsahu sa preto dovolací súd (a následne aj odvolací súd) dopustili nesprávneho metodologického postupu pri zistení obsahu právnej normy, ak vychádzali z toho, ţe pokiaľ zákon určitú dohodu výslovne nedovoľuje, je takáto dohoda neprípustná. Takýto výklad je v rozpore s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky a je v rozpore so zásadou autonómie vôle zmluvných strán, na ktorej je súkromné právo postavené. Banka, ktorá poskytla dlţníkovi úver, sa môţe s dlţníkom platne dohodnúť, ţe právny vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom. Nová úverová zmluva je po obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného záväzku dlţníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy. 1 M Obdo 4/2010 6 Neplatnosť novej úverovej zmluvy nemoţno vyvodiť z toho, ţe banka „neodovzdá peňaţné prostriedky do dispozície dlţníka“, čo súdy povaţovali za neprípustné z dôvodu kogentného charakteru právnej úpravy. Zmluvný záväzok banky poskytnúť plnenie (úver) dlţníkovi môţe zaniknúť aj inak ako splnením (napríklad započítaním alebo nováciou). Iné spôsoby zániku záväzku banky poskytnúť úver (iné ako splnením) nie sú vylúčené. Banka a dlţník sa tieţ môţu dohodnúť, ţe banka poskytne dlţníkovi úver tak, ţe dohodnuté finančné prostriedky vyplatí tretej osobe alebo ţe ich započíta na úhradu vlastnej pohľadávky voči tretej osobe. Takáto dohoda je moţná bez ohľadu na skutočnosť, či má dlţník voči tretej osobe záväzok. Ide o rozpoznanú právnu konštrukciu, ktorú súkromné právo reguluje inštitútom poukáţky (§ 535 a nasledujúce Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, ţe ţalobca a ţalovaný sa mohli platne dohodnúť, ţe novým úverom nahradia existujúci záväzok ţalobcu voči ţalovanému a rovnako sa mohli platne dohodnúť, ţe ţalovaný poskytne ţalobcovi úver tým, ţe uhradí záväzok tretej osoby voči banke. V konkrétnom prípade vychádzali strany pri uzavretí úverovej zmluvy (správne) z toho, ţe na ţalobcu prešiel záväzok A. a.s. voči ţalovanému. Ak by však táto skutočnosť bola opačná (ak by ţalobca pred uzavretím úverovej zmluvy nebol dlţníkom ţalovaného), nemá to vplyv na platnosť úverovej zmluvy. Obe zmluvné strany sa dohodli, ţe úverom bude splatený konkrétny záväzok. Obe strany poznali všetky relevantné skutkové okolnosti privatizácie. Omyl v otázke, či tento záväzok prešiel z dôvodu známych skutkových okolností na ţalobcu, je omylom právnym, čiţe omylom irelevantným. Navyše tento omyl nemal vplyv na ekonomickú kauzu zmluvy (pohnútku strán), nakoľko ţalobca by mal na uzavretí zmluvy ekonomický záujem aj vtedy, ak by na neho záväzok A., a.s. nebol prešiel, keďţe tento záväzok bol zabezpečený exekučným záloţným právom na nehnuteľnostiach ţalobcu. Skutkový stav mali preto súdy posúdiť tak, ţe úverová zmluva číslo 172/2003, uzavretá 3. novembra 2003 medzi ţalobcom a ţalovaným je platná a na jej základe došlo k poskytnutiu úveru ţalobcovi. Ţalovaný sa preto neobohatil tým, ţe ţalobca úver splácal. Ţaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia preto nie je dôvodná. 1 M Obdo 4/2010 7 Najvyšší súd doručil mimoriadne dovolanie účastníkom na vyjadrenie (§ 243i ods. 1 O.s.p.), na ktoré obidvaja účastníci reagovali. Odporkyňa - V., ktorá dala úspešný podnet na podanie mimoriadneho dovolania uviedla, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s opísaným skutkovým a právnym stavom, ako aj s dôvodmi podaného mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2010, ktoré sú v rovnakej miere obsiahnuté aj v podnete ţalovaného zo dňa 13.11.2009, ktorým Generálny prokurátor Slovenskej republiky navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 15.03.2007, č. k. 23 Cb 229/2005-301 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 04.06.2008, č. k. 1Cob 207/2008-403 zmenil a ţalobu zamietol. Ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal rozsiahle vyjadrenie, v ktorom uviedol, ţe je treba sa vyjadriť k obsahu podaného mimoriadneho dovolania, ktoré spočíva v tom, ţe zo strany súdov došlo k nesprávnej aplikácii právnej úpravy vymedzenej ustanovením § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v minulosti v platnom znení a ţe predmetom zmluvy o predaji podniku, rovnako aj predmetom odstúpenia od tejto zmluvy, bol „podnik“. Ak sa po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie aktíva alebo pasíva, tieto po odstúpení od zmluvy (ako súčasť podniku) prešli na F.. Záväzok spoločnosti A., a.s. voči V. vznikol v čase medzi účinnosťou zmluvy o prevode podniku a účinnosťou odstúpenia od zmluvy. Po odstúpení od zmluvy bol v súpise pasív podniku zachytený. Záväzok preto ako súčasť podniku prešiel na F. a následne na ţalobcu. Hoci subjektívna vedomosť o existencii záväzku patriaceho do podniku je pre otázky jeho prechodu právne irelevantná, poukázal na to, ţe F. a P. si boli toho vedomí, čo vyplýva z toho, ţe záväzok bol zachytený pri súpise majetku pri uzavretí zmluvy o predaji podniku číslo 2199/2002 z 11. novembra 2002 medzi F. a P.. Konajúce súdy mali preto predbeţnú otázku, či na P. prešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči V., vyhodnotiť kladne. P. je, pokiaľ ide o tento záväzok, singulárnym právnym nástupcom spoločnosti A., a.s. Pre meritórne rozhodnutie veci vôbec nebolo podstatné riešiť ako predbeţnú otázku to, či na P. prešiel alebo neprešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči V. a ide totiţ o irelevantnú skutočnosť pre posúdenie, či úverová zmluva číslo 172/2003, 1 M Obdo 4/2010 8 uzavretá 3. novembra 2003 medzi P. a V. je platná a či na základe označenej úverovej zmluvy došlo k poskytnutiu úveru P. Banka, ktorá poskytla dlţníkovi úver, sa môţe s dlţníkom platne dohodnúť, ţe právny vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom. Nová úverová zmluva je po obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného záväzku dlţníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy. Pokiaľ by podané mimoriadne dovolanie neobsahovalo konkrétne označenie účastníkov právnej veci, čísla a dátumy právnych úkonov a čísla súdnych rozhodnutí, P. by povaţovalo stav opísaný v mimoriadnom dovolaní za niečo, čo sa týka niekoho iného, nakoľko skutočný stav prejednávanej veci je absolútne iný. Vo veci je však zrejmé, ţe V. pokračuje v útokoch na P. aj ďalej, pričom ako v predchádzajúcich konaniach, pouţíva ako pracovnú metódu klamstvo, pouţívanie poloprávd zavádzanie a zamlčovanie rozhodujúcich skutočností. Ide o postupy, ktoré jej majú zabezpečiť neprislúchajúci majetkový prospech. Z dôvodu obludnosti jednotlivých tvrdení, na ktorých V. stavia svoje údajné nároky a snaţí sa budovať dojem o akomsi poškodenom (v rozpore s realitou), je nútené P. podať vyjadrenie v obsiahlejšom rozsahu aj pre objasnenie jednotlivých tvrdení. K skutočnému stavu veci uviedol, ţe po zmene vedenia P. došlo k zisteniu, ţe P. a V. uzatvorili dňa 03.11.2003 zmluvu o úvere č. 172/2003, podľa ktorej mala V. poskytnúť peňaţné prostriedky ako úver vo výške 25 200 000 Sk. Dňa 11.11.2002 dodatok č. 3 k zmluve o úvere č. 787/98, uzatvorenej dňa 30.12.1998 medzi V. ako veriteľom a A., a.s. ako dlţníkom, o poskytnutí úveru vo výške 13 880 000 Sk, doplnenej dodatkom č. 1 zo dňa 31.05.1999 a dodatkom č. 2 zo dňa 26.06.2000. Podľa daného úkonu malo byť zaťaţené P. v rozsahu 13 880 000 Sk na istine a úroku 11 268 281,21 Sk a 2 050 Sk na bankových poplatkoch, t. j. dlţníkom podľa zmluvy o úvere č. 787/98 uzavretej dňa 30.12.1998. Dňa 03.11.2002 zmluvu č. 479/2003 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti, podľa ktorej mal byť zabezpečený nárok V. voči P. vo výške 25 200 000 Sk. Dňa 03.11.2002 zmluvu č. 480/2003 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti, podľa ktorej mal byť zabezpečený nárok V. voči P. vo výške 25 200 000 Sk. Úhrnom malo dôjsť k zaťaţeniu P. sumou 50 348 281,21 Sk, ktorá bola „zabezpečená“ zmluvami o zriadení záloţného práva v rozsahu 50 400 000 Sk. 1 M Obdo 4/2010 9 K uzatvoreniu uvedených právnych úkonov došlo so záujmom zaťaţiť P. z titulu údajného zabezpečenia nárokov tretích osôb, ktorých dlţníkom bola spoločnosť A., a. s., t. j. spoločnosť majetkovo a personálne odtrhnutá od P. K realizovaniu uvedených právnych úkonov došlo aj napriek tomu, ţe spoločnosť A., a. s. IČO: X. bola vymazaná z obchodného registra ku dňu 16.04.2004 na základe skutočnosti, ţe Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 6K 336/01-106 zo dňa 18.12.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.02.2003, zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlţníka A., a.s. pre nedostatok majetku dlţníka. K zrušeniu spoločnosti A., a.s. došlo bez likvidácie. K úkonom smerujúcim k zaťaţeniu P. došlo naviac bez prihliadnutia na záväzok, ktorý P. prevzalo zmluvou o predaji podniku č. 2199/2002 zo dňa 11.11.2002. Z dôvodov potreby usporiadania jednotlivých nejasnosti vstúpilo P. do jednania s V. a domáhalo sa objasnenia vzniknutého stavu a najmä preukázania plnenia zo strany V. V. sa začala brániť nečinnosťou a poţadované informácie a doklady nepredloţila. V. odmietla preukázanie poskytnutia úveru podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 a zmluvy o úvere č. 787/98, uzatvorenej dňa 30.12.1998 medzi V. a A., a.s. Z uvedených dôvodov a najmä pre nečinnosť V. bolo P. nútené podať ţalobu o vrátenie 10 390 412,15 Sk, t. j. plnenia podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 (otázku neplatnosti súdy posudzovali ako otázku predbeţnú). O určenie neplatnosti zmluvy č. 479/2003 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti zo dňa 03.11.2002 a zmluvy č. 480/2003 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti zo dňa 03.11.2002. Išlo o súdne konania, v ktorých bolo P. úspešné a všetkým ţalobám bolo v plnom rozsahu vyhovené. Bolo konštatované, ţe V. má vrátiť neprávom prijaté plnenia od P. a má nahradiť trovy súdneho konania, dodatok č. 3 k zmluve o úvere č. 787/98, uzatvorenej dňa 30.12.1998, je neplatný a V. má nahradiť trovy súdneho konania, zmluva č. 479/2003 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti zo dňa 03.11.2002 a zmluva č. 480/2003 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti zo dňa 03.11.2002 sú neplatné a V. má nahradiť trovy súdneho konania. Ide o súdne rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu SR, Okresného súdu v Topoľčanoch a Krajského súdu v Nitre. Všetky uvedené súdy konštatovali neexistenciu právneho nástupníctva, vady v úkonoch V. a dokonca neexistenciu akéhokoľvek plnenia zo strany V. Ide o stav, ktorý vychádza zo súdneho konania a najmä rozsiahleho dokazovania, ktoré realizoval najmä Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v plnom rozsahu preukázalo bludnosť tvrdenia V., ktorá sa domáhala akéhosi 1 M Obdo 4/2010 10 plnenia voči P., či A., a.s. (pôvodne C., s.r.o.) napriek tomu, ţe P., či A., a.s. (jej predchodcom) ţiadne plnenie neposkytla. Ide o stav objektívny a reálny, ktorý V. pre neexistenciu iného stavu nedokázala prekonať. Z uvedeného dôvodu P. odmieta ako nemoţné, aby rozsiahle dokazovanie realizované konajúcimi súdmi, vrátane preskúmania privatizačných zmlúv uzatvorených medzi F. a A., a.s. (pôvodne C., s.r.o.) a F. a P., oboznámenie sa s účtovníctvom A., a.s. a iné bolo „nahradené“ subjektívnym poznaním na základe zavádzajúcej túţby na podanie mimoriadneho dovolania. K úkonom V. (ktoré nazval ako údajnými) uviedol, ţe V. v evidentnom zištnom zámere zavádzala P., súdy a v súčasnej dobe aj Generálneho prokurátora SR v tom, ţe ako peňaţný ústav plnila a neschopné P. jej nechce uhradiť jej nároky, či dokonca cestou vadných súdnych rozhodnutí sa snaţí získať na úkor V. prospech. V. nevadí, ţe skutočný stav je iný a ak sa niekto chce obohatiť (uţ sa obohatil), je to práve V. Ide o názor, podľa ktorého V. s P. uzatvorila dňa 03.11.2003 zmluvu o úvere č. 172/2003, podľa ktorej mala V. poskytnúť peňaţné prostriedky ako úver vo výške 25 200 000 Sk po splnení odkladacej a rozväzovacej podmienky, a to tak, ţe vykoná platbu v prospech tretích osôb podľa jednoznačnej a úplnej poţiadavky P. K tomu nikdy nedošlo. V. v prospech tretích osôb v mene P. nikdy neplnila. Po preukázaní daného stavu v súdnych konaniach a nemoţnosti unesenia daného tvrdenia V. skĺzla „do poznania“, ţe síce neplnila v prospech tretích osôb, ale sumu 25 200 000 Sk účtovne presunula na „vyrovnanie“ úveru podľa zmluvy o úvere č. 787/98, uzatvorenej dňa 30.12.1998 medzi V. a A., a.s. ako dlţníkom, podľa ktorej poskytla sumu vo výške 13 880 000 Sk a zvyšok tvoria „úroky“. Ako k danému „poznaniu“ V. dospela, uţ však neozrejmila. Ide o stav vyvolaný tým, ţe V. spoločnosti A., a.s. ako dlţníkovi podľa zmluvy o úvere č. 787/98, uzatvorenej dňa 30.12.1998 úver neposkytla, t. j. neposkytla mu plnenie vo výške 13 880 000 Sk, či iné. Na uvedenom základe P. poukazuje na nemoţnosť „vyrovnania“ neexistujúceho dlhu (aj keby na P. prešiel, čo odmieta). Ide o stav, ktorý P. v súdnych konaniach naisto preukázalo účtovníctvom A., a.s. Opak V. pre rozpor s realitou nemohla preukázať. Ide o stav objektívny a nemenný. P. pred svojvôľou V. zachránil len stav, ţe v jej priestoroch sa nachádzalo účtovníctvo A., a.s. 1 M Obdo 4/2010 11 Podľa zástupcu ţalobcu zo strany ţalovanej V. došlo k ďalšiemu zavádzaniu inštitúcií. Snaţila sa a snaţí vytvoriť dojem (Generálny prokurátor SR jej na to evidentne naletel), podľa ktorého P. má byť „nástupcom“ A., a.s., a teda, ţe má znášať jeho úver, údajne poskytnutý podľa zmluvy o úvere č. 787/98, uzatvorenej dňa 30.12.1998. Zároveň sa V. snaţí vytvoriť dojem, ţe ide o osirotenú zmluvu. Opak je pravdou. V súdnych konaniach bolo zo strany P. preukázané, ţe V. a A., a.s. mali uzatvorenú mnoţinu zmlúv, a to napr.: úverovú zmluvu č. 585 zo dňa 21.02.1997, úverovú zmluvu č. 616/98 zo dňa 30.12.1997, úverovú zmluvu č. 707/98 zo dňa 31.03.1998, úverovú zmluvu č. 736/98 zo dňa 30.06.1998, úverovú zmluvu č. 751/98 zo dňa 30.09.1998, úverovú zmluvu č. 787/98 zo dňa 30.12.1998 a moţno ďalšie. Z neznámych dôvodov V. v nich opakovane pouţívala „číselnú konštantu“ 13 880 000 Sk s tým, ţe malo ísť o poskytnutie úveru, t. j., ţe V. mala poskytnúť financie na obeţné prostriedky, na „zásoby, prevádzkové náklady, pohľadávky za odberateľmi“. Následne po preukázaní stavu, ţe ani jeden úver V. neposkytla, došlo z jej strany k zmene „výkladu“ a v rozpore so zmluvnými dojednaniami začala tvrdiť, ţe išlo o poskytovanie úverov na splatenie predchádzajúceho úveru a ţe týmto spôsobom došlo k splateniu pôvodného záväzku, ktorý mala V. vo výške 13 880 000 Sk, vyplývajúcom zo zmluvy o úvere č. 463 zo dňa 16.05.1996, uzatvorenej medzi Štátnym majetkom, štátny podnik P. a V., a.s. Je zrejmé, ţe na uvedené zavádzanie zo strany V., ktoré prehliada princípy formálnej logiky, ţiadny zo súdov neprihliadol. Ide totiţ o tvrdenia, ktoré nemajú minimálnu oporu a prehliadajú skutkový a zmluvný stav veci, ktorý vychádzal z reality (nezávisle od P.). Je preto naviac namieste otázka, pre aký dôvod z mnoţiny zmlúv V. vytrhla len jednu. V ďalšej námietke proti mimoriadnemu dovolaniu ţalobca poukazuje na prehliadanie plynutia času a zmluvných dojednaní. Vo veci je zrejmé, ţe medzi jednotlivými osobami došlo k uzatvoreniu zmlúv, ktoré vytvorili nasledujúci skutočný stav veci, s tým, ţe: F. podľa zásad zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby vo vtedy platnom znení uzatvoril dňa 27.11.1996 so spoločnosťou C., s.r.o. zmluvu č. 1632/1996 o predaji časti podniku, 1 M Obdo 4/2010 12 - F. podľa zásad zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby vo vtedy platnom znení od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996, uzatvorenej dňa 27.11.1996 so spoločnosťou C., s.r.o. odstúpil s účinnosťou ku dňu 14.02.2001, - k odstúpeniu od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996, uzatvorenej dňa 27.11.1996 so spoločnosťou C., s.r.o., došlo s účinnosťou ku dňu 14.02.2001 voči spoločnosti A., a.s., t. j. právneho nástupcu spoločnosti C., s.r.o. podľa zmluvy o prevode záväzkov uzatvorenej dňa 22.06.2000 medzi F. ako veriteľom a spoločnosťou A., a.s. ako dlţníkom, - F. 13.02.2001 uzatvoril so spoločnosťou K., s.r.o. (A.K., s.r.o.) zmluvu o nájme majetku a úprave vzťahov s nájmom súvisiacich č. 01-14-091, podľa ktorej mala spoločnosť K., s.r.o. v nájme a uţívaní majetok býv. Š. P., štátny podnik, - F. a P. uzatvorili dňa 11.11.2002 zmluvu o predaji podniku č. 2199/2002, ktorej predmetom bol Š. P., štátny podnik, IČO: X., v rozsahu, v akom bol F. jeho vlastníkom po odstúpení od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996, uzavretej dňa 27.11.1996 so spoločnosťou C., s.r.o., so sídlom P., IČO: X. Predmetom predaja sa stal majetok podniku (býv. Š. P., štátny podnik) definovaný v ustanovení § 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a je špecifikovaný v súpise prevzatého majetku, ktorý bol a je súčasťou príloh tejto zmluvy. Ide o stav, ktorý vznikol a existoval pri uzatvorení zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 (F. a C., s.r.o.) a uzatvorení zmluvy o predaji podniku č. 2199/2002 (F. a P.). Na A., a.s. a následne aj na P. prešli aj práva a záväzky spojené s privatizovaným majetkom podniku, t. j. bývalým Š. P., štátny podnik, ktoré boli vymedzené v zmluve o predaji podniku (jednotlivých prílohách). Na A., a.s. a následne aj na P. prešli záväzky, pričom krátkodobé bankové úvery predstavovali 13 910 000 Sk (podľa zmluvy o predaji časti podniku 1 M Obdo 4/2010 13 č. 1632/1996) a po zníţení dlhu o 30 000 Sk na 13 880 000 Sk prešiel uvedený záväzok na P. (zmluva o predaji podniku č. 2199/2002). Z uvedeného je zrejmé a nesporné, ţe v čase platnosti zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 v období od 27.11.1996 ku dňu 14.02.2001 (účinnosť odstúpenia) nedošlo k vyrovnaniu ţiadneho záväzku býv. Š. P., štátny podnik, a teda, ţe V. ţiadnym spôsobom neplnila. Záväzok, ktorý bol spojený s býv. Š. P., štátny podnik, ostal zachovaný po celú dobu platnosti zmluvy F. s A., a.s. a bol predmetom kúpy podniku P.. Pre úplnosť P. uvádza, ţe ide o záväzok podľa úverovej zmluvy č. 411 zo dňa 01.01.1996 na 13 910 000 Sk. Danú sumu mala V. poskytnúť Š. P., štátny podnik ako krátkodobý opakovaný úver na obeţné prostriedky a k jej vráteniu malo dôjsť do 15.05.1996. Pokiaľ ide o nástupníctvo, v mimoriadnom dovolaní sa Generálny prokurátor SR zaoberal otázkami nesprávnej aplikácie právnej úpravy vymedzenej ustanovením § 19a zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v minulosti platnom znení. Podľa jeho náhľadu súdy vec nesprávne právne posúdili v otázke, či na P. prešiel záväzok spoločnosti A., a.s. voči V. Nesprávne právne posúdenie má spočívať v tom, či na P. prešiel záväzok spoločnosti A., a. s. voči V. Nesprávne právne posúdenie má spočívať v tom, ţe konajúce súdy aplikovali na skutkový stav ustanovenie § 19a ods. 5 zákona č. 92/1991 Zb. v znení účinnom od 1. januára 2004, hoci účinky odstúpenia F. od zmluvy o predaji podniku nastali 14. februára 2001. Ide o názor, ktorý následne Generálny prokurátor SR rozšíril s tým, ţe záväzok spoločnosti A., a.s. voči V. vznikol v čase medzi účinnosťou zmluvy o prevode podniku a účinnosťou odstúpenia od zmluvy. Záväzok mal preto ako súčasť podniku prejsť na F. a následne na P. Hoci subjektívna vedomosť o existencii záväzku patriaceho do podniku je pre otázky jeho prechodu právne irelevantná, je vhodné poukázať na to, ţe F. a P. si boli tejto skutočnosti vedomí, čo vyplýva z toho, ţe záväzok bol zachytený v súpise majetku pri uzavretí zmluvy o predaji podniku číslo 2199/2002 z 11. novembra 2002 medzi F. a P. P. poukazuje na skutočnosť, ţe ustanovenie § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v minulosti platnom znení, t. j. v čase, 1 M Obdo 4/2010 14 keď F. odstúpil od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996, uzatvorenej dňa 27.11.1996 so spoločnosťou C., s.r.o., predpisovalo ďalší postup. Podľa v minulosti platnom znení ustanovenie § 19a ods. 6 a 7 zákona č. 92/1991 Zb. (v znení platnom do 14.01.2002) bol rozdiel medzi hodnotou privatizovaného majetku v čase účinnosti zmluvy o predaji podniku (jeho časti) a hodnotou majetku v čase jeho prevzatia F. navzájom finančne vyrovnaný s tým, ţe nadobúdateľ privatizovaného majetku, t. j. A., a.s. zodpovedal za jeho stav a záväzky, ktoré sa na uvedený majetok viaţu a zároveň zodpovedal za škodu spôsobenú na tomto majetku aţ do dňa zápisničného prevzatia privatizovaného majetku F. Ide o právnu úpravu, ktorá bola v prejednávanom prípade dodrţaná. F. zmluvou o prevode záväzkov uzatvorenou dňa 22.06.2000 medzi F. ako veriteľom a spoločnosťou A., a.s. ako dlţníkom, záväzky, ktoré vznikli v období platnosti zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996, usporiadal. Podľa zmluvy o prevode záväzkov uzatvorenej dňa 22.06.2000 medzi F. ako veriteľom a spoločnosťou A., a.s. ako dlţníkom, boli usporiadané vzťahy spojené so zaťaţením podniku a boli vytvorené podmienky na ďalšiu privatizáciu. Napriek uvedenému P. poukazuje na stav, ţe úkon, ktorého nebol účastníkom, ho nemôţe zaťaţovať, a to najmä, ak by išlo o postup, ktorý existujúca právna úprava nepozná a neumoţňuje. F. a P. uzatvorili dňa 11.11.2002 zmluvu o predaji podniku č. 2199/2002, ktorej predmetom bol podnik, IČO: X., v rozsahu v akom bol F. jeho vlastníkom po odstúpení od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996, Š. P., štátny podnik, IČO: X., uzavretej dňa 27.11.1996 so spoločnosťou C., s.r.o., so sídlom P., IČO: X. Predmetom predaja sa stal majetok podniku (býv. Š. P., štátny podnik) definovaný v ust. § 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, ako bol špecifikovaný v súpise prevzatého majetku, ktorý je súčasťou príloh tejto zmluvy. Na P. prešli len práva a záväzky spojené s privatizovaným majetkom podniku, t. j. bývalým Š. P., štátny podnik, ktoré boli vymedzené v zmluve o predaji podniku č. 2199/2002 (v jednotlivých prílohách). Iné záväzky na neho neprešli a ani prejsť nemohli. Na P. osobitne nemohli prejsť záväzky, ktoré si spôsobil bývalý privatizér pri svojom podnikaní, a to, či uţ v čase platnosti zmluvy s F., či inom. Vzájomné vyrovnanie spojené s rozsahom majetku tvoriacim podnik 1 M Obdo 4/2010 15 v čase predaja a rozsahom majetku tvoriaceho podnik v čase odstúpenia, je výlučne a len na zmluvných stranách, t. j. F. a býv. privatizérom. Na P. by mohol prejsť len vzťah (záväzok), ktorého by bol účastníkom aj F. a bol by vymedzený v zmluve o predaji podniku č. 2199/2002 (jednotlivých prílohách). Ak takýto záväzok tam nebol uvedený, P. s ním nemá nič spoločné, a to napriek tomu, ţe by išlo o túţbu V. Z uvedeného dôvodu je potrebné poukázať na zrejmú nesprávnosť uvádzaných záverov Generálnym prokurátorom SR, ktorý evidentne vychádza z vadných informácií poskytnutých V. V. v čase medzi účinnosťou zmluvy o prevode podniku A., a.s. neplnila, t. j. neposkytla mu ţiadne finančné prostriedky. Stav, ktorý bol zachytený v súpise pasív podniku po odstúpení od zmluvy bol totiţ rovnaký, ako v čase uzatvorenia - účinnosti zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 štátnym podnikom a V. Išlo o existujúci záväzok (aj keď premlčaný), a preto F. a P., vedomí si tejto skutočnosti, uvedený záväzok uviedli v súpise majetku pri uzavretí zmluvy o predaji podniku číslo 2199/2002 z 11.11.2002 medzi F. a P. Ako vadné je teda potrebné odmietnuť snahu o vytvorenie dojmu, ţe zmluvou o predaji podniku číslo 2199/2002 na P. prešli iné záväzky, ako boli uverejnené v jednotlivých prílohách cit. zmluvy, ţe je moţné, aby sa privatizér o rozsahu dlhu „dozvedal“ na základe úvahy tretích osôb a aby sa záväzok podľa úverovej zmluvy č. 411 zo dňa 01.01.1996 na 13 910 000 Sk „rozplynul“, či inak nezistiteľne „zanikol“. K otázke úcty k zmluvným dojednaniam a ich záväznosti ţalovaný uviedol, ţe podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003 mala V. poskytnúť P. úver vo výške 25 200 000 Sk (slovom dvadsaťpäťmiliónov dvestotisíc slovenských korún), pričom sa tak malo stať (po realizácii - splnení odkladacích a rozväzovacích podmienok) a vopred dojednaným spôsobom plnenia, a to tak, ţe: k čerpaniu úveru dôjde jednorázovo, pričom z výnosu novoposkytnutého úveru bude splatený záväzok pôvodného dlţníka A., a.s., v prospech tretích osôb podľa jednoznačnej a úplnej poţiadavky P., na ťarchu účtu číslo X. V. neplnila, a teda nič nevyplatila podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 zo dňa 03.11.2003. Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 6K 336/01-106 zo dňa 18.12.2002, 1 M Obdo 4/2010 16 ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.02.2003, zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlţníka A., a.s. pre nedostatok majetku dlţníka. K zrušeniu spoločnosti A., a.s. došlo bez likvidácie. Voči A., a.s. mohol teda byť pouţitý len predpísaný postup. V. (pokiaľ by existoval dlh) si mohla pohľadávku prihlásiť v konkurznom konaní. Dňom vydania uznesenia, t. j. dňom 18.12.2002, zanikli dlhy A., a.s. a s tými nebolo moţné nakladať, vymáhať ich a pod. V. ako veriteľ (údajný) mohol následne postupovať len predpísaným spôsobom, a to podľa zásad zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov vo vtedy platnom znení či zákona 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov vo vtedy platnom znení a pohľadávku voči dlţníkovi (pokiaľ by mal takéto postavenie) odpísať, a teda predpísaným spôsobom si zníţiť daňovú povinnosť. Je moţné predpokladať (ide o predpoklad hraničiaci s istotou), ţe tak V. aj postupovala, a teda vyvolala stav, ţe pohľadávku voči A., a.s. v rozsahu 13 880 000 Sk na istine a úroku 11 268 281,21 Sk, t. j. spolu 25 148 281,21 Sk odpísala a o ňu si zníţil základ dane, čo jej však nebránilo, aby sa následne z toho istého titulu domáhala opätovného plnenia voči P. pri zneuţití jeho omylu, ev. si budovala inú neprimeranú výhodu. V. nevadí, ţe zvolený postup nie je povolený a dokonca, ţe jeho realizáciou by došlo k naplneniu skutkovej podstaty viacerých trestných činov. Skutočnosť, ţe V. je zrejmé, ţe neposkytla plnenie, začala voči P., a to aj cestou zavádzania Generálneho prokurátora SR, budovať nové postupy a vzťahy odtrhnuté od zmlúv, ich významu, okruhu účastníkov a pod. V. pri absolútnej neúcte k zmluvným dojednaniam, prijatým záväzkom a pod., po tom čo sa v súdnom konaní preukázala jej platobná nečinnosť, začala tvrdiť, ţe suma 25 200 000 Sk napriek zmluvným dojednaniam nemala byť poskytnutá tretím osobám (ako to vyplýva zo zmluvy) na urovnanie ich nárokov, ale na zaplatenie dlhu podľa úverovej zmluvy č. 787/98 s tým, ţe má ísť o úverovú zmluvu, k uzatvoreniu ktorej došlo medzi A., a.s. a V. dňa 30.12.1998. Skutočnosť, ţe V. podľa úverovej zmluvy č. 787/98 mala poskytnúť 13 880 000 Sk niekomu, od koho pre jeho zánik nebolo moţné plnenie vymáhať a následne mala údajne oprávnene prijať 25 200 000 Sk, V. nevadí. V. dokonca nevadilo, ţe finančné prostriedky mala tretej osobe poskytnúť na „zásoby, prevádzkové náklady a pohľadávky za odberateľmi“, t. j. skutočnosti, s ktorými P. nikdy nemal a nemá ţiadny vzťah a dokonca, ţe ani uvedené plnenie neposkytla. 1 M Obdo 4/2010 17 Potom, čo P. preukázalo, ţe V. neplnila ani podľa úverovej zmluvy č. 787/98, t. j. ani v danom prípade neposkytla 13 880 000 Sk, bolo vo veci Okresným súdom Bratislava II ako prvostupňovým súdom rozhodnuté. K zmene postupu V. došlo aţ pri poddaní odvolania, pričom jej nevadilo, ţe daný stav Občiansky súdny poriadok nepozná a neumoţňuje. Na uvedenom základe, bez akejkoľvek vecnej, či inej argumentácie V. podala odvolanie z iných dôvodov, ako tých, ktorými sa snaţila odôvodniť existenciu údajného nároku v konaní pred súdom prvého stupňa. Ide o stav, ktorý bol usporiadaný následnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a na jeho základe rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave. Vo vehemencii V. vlastne pri neúcte k zmluvným dojednaniam (javí sa, ţe ide o beţnú pracovnú metódu) začala V. tvrdiť, ţe podľa zmlúv vlastne nemala reálne plniť (čo je v rozpore s obsahom zmlúv), ale v zásade malo ísť len o reúverovanie. Dokonca daným spôsobom sa V. „presunula“ do času existencie Š. P., štátneho podniku. Po preukázaní vadnosti daných tvrdení a konečnom autoritatívnom usporiadaní veci súdnymi rozhodnutiami sa V. snaţí o ich zmenu v rámci mimoriadneho dovolania, keď opätovne zavádza. V. neprekáţa, ţe jej úkony a tvrdenia nemajú minimálnu oporu v zmluvných, či iných dojednaniach. K ostatným otázkam ţalovaný uviedol, ţe vo veci sa javí, ţe V. je osobou, ktorá má osobitne postavenie a kompetencie. Ide o záver, ku ktorému P. vedie skutočnosť, ţe pokiaľ by zvoleným spôsobom postupoval ktokoľvek iný, bol by predmetom záujmu Generálneho prokurátora SR, či iných orgánov činných v trestnom konání, ale z iných dôvodov. Ak by sa totiţ ktokoľvek v rámci konkurzného konania, či v jemu prechádzajúcom období, snaţil vybudovať si osobitnú pozíciu, z celého okruhu veriteľov si vybudoval osobitou pozíciu, t. j. ţe len jeho pohľadávka (a to dokonca neexistujúca) bude uspokojená, išlo by o naplnenie skutkovej podstaty zvýhodňovania veriteľa. V kaţdom prípade by išlo o úkony, ktoré nepoţívajú právnu ochranu pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Celkovo k návrhu Generálneho prokurátora SR uviedol, ţe vo veci podal mimoriadne dovolanie, aj keď neboli splnené podmienky pre taký postup. 1 M Obdo 4/2010 18 Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe sú splnené procesné podmienky mimoriadneho dovolania (§ 243e - § 243i O.s.p.) preskúmal výrok napadnutého rozsudku v napadnutom rozsahu a zistil, ţe mimoriadne dovolanie je nedôvodné, preto ho dovolací súd zamietol. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je rozsiahle a tak isto aj odvolacia odpoveď ţalovaného na mimoriadne dovolanie. Mimoriadne dovolanie presahuje napadnuté rozsudky nielen svojím rozsahom, ale aj zaujímavými právnymi vývodmi, a to spôsobuje jeho neucelenosť a právno-filozofické úvahy, ktoré nemajú oporu v zákone, na základe ktorého boli súdne rozhodnutia vynesené a potom ťaţko moţno vyvodiť, ţe zákon porušujú, čo je hmotnoprávnou podmienkou toho, aby mimoriadne dovolanie mohlo byť podané (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Skutkový stav v mimoriadnom dovolaní, ktorý je základom pre právne posúdenie veci, do mimoriadneho dovolania ani v potrebnej miere pojatý nebol. Na strane druhej v dovolacej odpovedi skutkový stav je rozpísaný do takých detailov, ţe vec to robí neprehľadnou. Dovolací súd to vyriešil tak, ţe mimoriadne dovolanie a dovolaciu odpoveď prevzal takmer doslovne do tohto rozsudku. Skutkový stav bol uţ raz v dostatočnom, ale v podstate stručnom rozsahu uvedený v prvšom zrušujúcom rozsudku, ktorý napadnutým rozsudkom predchádza a ktorý dovolací súd vydal dňa 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007. V tomto zrušujúcom rozsudku (ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu 1Cob 103/2007-355 z 15. novembra 2007), dovolací súd uviedol, ţe prvostupňový súd svojim rozsudkom z 15.03.2007, č. k. 23 Cb 229/05-301 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 10 390 412,15 Sk so 14% ročným úrokom z omeškania od 23.03.2005 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 879 259,50 Sk. Vychádzal z toho, ţe navrhovateľ na základe zmluvy o predaji podniku č. 2199/2002 z 11.11.2002, uzavretou medzi F. nadobudol vlastnícke právo k veciam a finančným prostriedkom, majetkové hodnoty a záväzky súvisiace s činnosťou bývalého štátneho majetku P., š.p., P., a to podľa stavu, ktorý je zachytený v prílohách tejto zmluvy. Ďalej konštatoval, ţe F. nadobudol tento majetok späť do svojho vlastníctva odstúpením od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 zo dňa 27.11.1996, uzavretej medzi F. a spoločnosťou C., s.r.o., P., vykonané voči jeho právnemu nástupcovi A., a.s. s účinnosťou ku dňu 14.02.2001 a na ţalobcu prešli práva a záväzky spojené s privatizovaným majetkom bývalého Š. P., š.p., ktoré boli vymedzené v zmluve o predaji podniku. Konštatoval preto, ţe 1 M Obdo 4/2010 19 ţalobca sa nikdy nestal právnym nástupcom predchádzajúceho privatizéra A., čo moţno vyvodiť i z ustanovenia § 19a zák. č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Poukázal, ţe účelom uzatvorenej zmluvy o úvere č. 172/2003, uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom mala byť reštrukturalizácia prevzatého majetku pôvodného dlţníka A., a.s., ďalej uviedol, ţe podľa ust. § 497 Obch. zák. základným atribútom zmluvy o úvere je, ţe na poţiadanie dlţníka poskytne veriteľ i v jeho prospech peňaţné prostriedky, čo sa v danom prípade nestalo, pretoţe uvedeným úverom bola vyrovnaná dlţoba spoločnosti A. voči odporcovi na základe predchádzajúcich úverových zmlúv, pričom navrhovateľ záväzok tejto spoločnosti nikdy neprevzal. Ďalej uviedol, ţe navrhovateľ uzatvoril predmetnú úverovú zmluvu a splácal splátky v omyle, ktorý spočíva v tom, ţe prevzal záväzky dlţníka A. a ţe odporca ako veriteľ uspokojil zaňho pohľadávky tretích osôb, pričom touto úverovou zmluvou bola uspokojená iba pohľadávka odporcu A., o čom svedčí príkaz na úhradu, ktorým bola suma poskytnutého úveru vo výške 25 200 000 Sk prevedená na vnútropodnikový účet odporcu a tak boli ukončené predchádzajúce zmluvné vzťahy. Konštatoval preto, ţe zmluva je absolútne neplatná, pretoţe obchádza zákon a jej plnenie je nemoţné, a preto odporca je povinný vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie, ktorého výška nebola medzi účastníkmi sporná. Po odvolaní ţalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15.11.2007, č. k. 1 Cob 103/2007-355 rozsudok Okresného súdu Bratislava II zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalovanému nepriznal náhradu trov prvostupňového konania. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 623 424 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe zo spisov a vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa vyplýva, ţe ţalobca ţalobou z 22.03.2005 uplatnil voči odporcovi právo na zaplatenie ţalovanej sumy a príslušenstva. Svoje právo uplatnil z dôvodu bezdôvodného obohatenia, tvrdiac, ţe na základe auditu, ktoré si dalo vyhotoviť nové vedenie druţstva po zmene štatutárnych orgánov zistil, ţe 03.11.2003 bola odporcom uzavretá úverová zmluva č. 172/2003, podľa ktorej mal odporca poskytnúť navrhovateľovi úver vo výške 25 200 000 Sk a ktorá obsahovala dojednanie o odkladacích a rozväzovacích podmienkach, ktoré navrhovateľovi nie sú zrejmé a vychádzal z toho, ţe v zmluvách sledovala indície, a teda ide o simulovaný právny úkon. Odporca na základe tejto zmluvy ţiaden úver navrhovateľovi neposkytol a účelom zmluvy bolo len zaťaţenie navrhovateľa dlhom iného, a to spoločnosti 1 M Obdo 4/2010 20 A., a.s., ktorej navrhovateľ nie je právnym nástupcom. Ďalej tvrdil, ţe finančné prostriedky z tejto zmluvy mali byť pouţité na splácanie dlhov uvedenej spoločnosti, ktoré mala voči tretím osobám. V návrhu poukázal na znenie úverovej zmluvy, ktorá je základom tohto sporu, v ktorej mal ţalovaný plniť v prospech tretích osôb podľa jednoznačnej a úplnej poţiadavky navrhovateľa, pričom k takej poţiadavke nedošlo, ţe ţalovaný zaťaţil účet ţalobcu 25 200 000 Sk a od ţalobcu prijal plnenie celkom ţalovaný vo výške, ktorá pozostáva zo sumy 9 007 940 Sk, predstavujúcej splátky úveru zo zmluvy č. 172/2003 a zo sumy 1 382 472,15 Sk, predstavujúcej úroky, čím odporca získal bezdôvodné obohatenie, vydania ktorého sa domáhal predmetnou ţalobou. Z obsahu spisov mal za zrejmé, ţe ţalovaný sa pred súdom prvého stupňa bránil tým, ţe ţalobca sa okrem iného zmluvou o predaji podniku zaviazal dohodnúť spôsob vysporiadania práv, záväzkov a povinností i neznámych, viaznucich sa k majetku, ktoré bolo predmetom predaja a ktoré vznikli ku dňu účinnosti zmluvy a súčasne deklaroval, ţe tieto skutočnosti berie na vedomie a súhlasí s tým, ţe dňom účinnosti naňho prechádzajú záväzky súvisiace s exekúciami a z toho titulu si nebude voči F. ako predávajúcemu uplatňovať nárok na zľavu z kúpnej ceny. Odvolací súd nielen z obsahu spisov súdu prvého stupňa, ale aj opakovaným dokazovaním zistil, ţe právny vzťah, na základe ktorého si ţalobca svoje právo uplatnil, vznikol na základe úverovej zmluvy č. 172/2003, podľa ktorej mal byť ţalobcovi poskytnutý úver vo výške v nej dohodnutej. Túto zmluvu je potrebné posudzovať v kontexte so zmluvou č. 2199/02 zo dňa 11.11.2002 o predaji časti podniku, uzavretou medzi ţalobcom ako kupujúcim a F. ako predávajúcim, ako aj so zápisnicou o odovzdaní a prevzatí majetku podniku, ktorá tvorí jej neoddeliteľnú súčasť. Z týchto dokumentov jednoznačne vyplýva, ţe na navrhovateľa prešli v zmysle čl. 2 bod 1 uvedenej zmluvy všetky práva a záväzky bývalého Š. P., š. p., ako aj vlastnícke práva k tzv. novému majetku vzniknutému podnikateľskou činnosťou pre nadobúdateľa (spol. C., s.r.o.) a jeho právneho nástupcu (A., a.s.), súvisiace s prevádzkovaním sprivatizovaného podniku. Z týchto dokladov tieţ vyplýva, ţe spoločnosť C., s.r.o. na základe zmluvy č. 1632/1996, uzavretej medzi F. ako predávajúcim a touto spoločnosťou nadobudla časť majetku bývalého Š. P., š. p. a okrem iného prevzala i záväzok na zaplatenie úveru poskytnutého ţalovaným podľa úverovej zmluvy č. 463/96 z 15.05.1996, ktorou bola nahradená predchádzajúca úverová zmluva č. 411/1996 z 1.1.1996. Zmluvou č. 463/1996 bol splatený práve úver z tejto zmluvy. Prevzatý úver zo zmluvy č. 463/1996 splácala spoločnosť C., s.r.o. ďalšími úverovými zmluvami, ktorých uzavretie 1 M Obdo 4/2010 21 tvorí dôkazný materiál zaloţený na č. l. 141-176 spisu. Aj keď je v týchto zmluvách ako účel úveru uvedené, ţe budú čerpané na zásoby prevádzkové náklady, pohľadávky za odberateľmi a podobne, vţdy boli pouţité na splatenie predchádzajúceho úveru, o čom svedčí i výška poskytnutého úveru. Išlo o beţnú prax zavedenú nielen medzi účastníkmi sporu, ale aj medzi inými bankovými inštitúciami a ich klientmi, čo je odvolaciemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti známe a išlo o tzv. reštrukturalizáciu (obnovenie) pôvodného úverového vzťahu. Poslednou zmluvou uzavretou medzi spoločnosťou A., a.s. (právny nástupca C., s.r.o.) a odporcom bola zmluva č. 787/98 zo dňa 30.12.1998, na základe ktorej bol spoločnosti dlţníka poskytnutý úver vo výške 13 880 000 Sk, ktorý tieţ bol vyuţitý len na splatenie úveru poskytnutého na základe zmluvy č. 751/98. Preto konštatoval odvolací súd, ţe na ţalobcu prešiel na základe zmluvy o predaji podniku záväzok pôvodného vlastníka sprivatizovaného majetku, a to Š. P., š. p., vzniknutý na základe úverovej zmluvy č. 411/1996, ktorý bol síce následnými úverovými zmluvami splatený, avšak zakaţdým došlo k jeho obnoveniu novou úverovou zmluvou. Poslednou takouto úverovou zmluvou je č. 172/2003, ktorou sa ţalobca zaviazal splatiť tento úver. Neakceptoval obranu ţalobcu, ţe predmetná zmluva bola uzavretá v omyle, do ktorého ho mal priviesť ţalovaný a pretoţe je neplatná, toto tvrdenie nemá oporu vo vykonaní dôkazov. Tento názor odvolacieho súdu vychádzal nielen zo svedeckej výpovedi zúčastnených pri uzatváraní úverovej zmluvy, a to Ing. B. a Ing. S. za stranu navrhovateľa a Ing. B. aj Ing. F. zastupujúcich ţalovaného ako veriteľa, ale aj z listinných dôkazov, a to najmä ţiadosti ţalobcu zo dňa 03.10.2003, č. l. 89 a z 23.10.2003 (č. l. 85), z ktorých je zrejmé, na aký účel mal byť úver poskytnutý. Ďalej je potrebné poukázať i na ďalšie dôkazy nachádzajúce sa v spise, na ktoré odvolací súd musel prihliadnuť. Rovnako povaţoval za nedôvodné tvrdenie ţalobcu, ţe úver mu nebol poskytnutý. Je pravdou, ţe mu nebola dojednaná úverová suma daná priamo fyzicky do rúk, ale táto suma bola z účtu ţalovaného prevedená na jeho úverový účet a z toho účtu bola vysporiadaná pohľadávka ţalovaného ako veriteľa voči spoločnosti A., a.s., voči ktorej sa viedlo exekučné konanie a ktorej sa ţalobca síce nestal právnym nástupcom, ale splatiť jej záväzok prešiel na neho na základe zmluvy takto splateného úveru, odporca preukázal, ţe svoju pohľadávku voči spoločnosti A., a.s. uspokojil, čím záväzok ţalobcu pozostávajúci z predchádzajúcich zmlúv zostal len záväzok zmluvy č. 172/2003, ktorú uzavreli za ţalobcu osoby na to oprávnené a k uzavretiu ktorej došlo bez toho, aby boli uvedené do omylu, čo vyplynulo z ich svedeckých výpovedí. 1 M Obdo 4/2010 22 Na základe týchto skutkových zistení odvolací súd právne vyhodnotil dokazovanie a dospel k záveru, ţe rozhodnutie treba zmeniť a ţalobu zamietnuť. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca a ako uţ bolo uvedené, tento rozsudok odvolacieho súdu z 15. novembra 2007, č. k. 1 Cob 103/2007-355 svojim rozsudkom z 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007 zrušil (iba rozsudok odvolacieho súdu). Dovolací súd v časti označenom pod B/ (č. l. 365) poukázal skutkovo na to, ţe pokiaľ ide o zmluvu č. 172/2003 z 03.11.2003, odvolací súd nesprávne a v rozpore s jej obsahom posudzuje splnenie odkladacích a rozväzovacích podmienok. Ţalovaný neplnil, a teda nič nevyplatil podľa tejto zmluvy o úvere, neposkytol v prospech tretích osôb ţiadne peniaze. Napriek tomu, ţe neposkytol ţiadne plnenie od ţalobcu, prijímal platby, ktoré predstavujú ţalovanú sumu. Odvolací súd napriek tomu, ţe ţalobca v návrhu a v nasledujúcom konaní poukazoval na skutočnosť, ţe napriek tomu, ţe ţalovaný podľa úverovej zmluvy neplnil, preto je zmluva o úvere absolútne neplatná, a to podľa zásad ust. § 1 ods. 2 Obch. zákonníka v spojení s ust. § 37 ods. 2, § 39 a § 49a Obč. zák. Ţalobca nemohol vstúpiť do práv a povinností A., a.s., pričom Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 6K 336/01-106 zo dňa 18.12.2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlţníka A., a.s. pre nedostatok majetku dlţníka. K zrušeniu spoločnosti A., a.s. došlo bez likvidácie. Ţalobca nie je právnym nástupcom A., a.s. a nebola a nie je so ţalobcom prepojená personálne. Ţalovaný sa snaţil a snaţí vybudovať dojem o akomsi nástupníctve z dôvodu, ţe ţalobca nadobudol majetok, ktorý predtým sprivatizovala spol. C., s.r.o., ktorej bola A. právnym nástupcom. Ţalovaný k danému posudzovaniu pouţíva skutočnosť, ţe F. vo vtedy platnom znení zák. č. 92/1991 Zb. podľa zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 so spoločnosťou C. odstúpil s účinnosťou ku dňu 14.02.2001 a ţe ţalovaný ho nadobudol zmluvou zo dňa 11.11.2002. Ďalej poukázal na právnu úpravu vymedzenú ust. § 19a zák. č. 92/1091 Zb., a to písm. a/ a b/, ktoré odcitoval a skutkovo vyvracia tvrdenia ţalovaného, ktoré si odvolací súd osvojil, ako aj k záväzkom ţalobcu s tým, ţe na neho nijaké záväzky neprešli. Navrhol preto rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolacej odpovedi ţalovaný navrhol dovolanie zamietnuť z dôvodov správneho zistenia skutkového stavu a právneho vyhodnotenia odvolacím súdom. V podstate zotrváva na svojich skutkových prednesoch, ako aj na právnom hodnotení. Aj keď navrhovateľ nie je právnym nástupcom dlţníka, záväzok predchádzajúcej zmluvy zanikol nahradením novým 1 M Obdo 4/2010 23 zväzkom, na základe novej zmluvy o úvere. Takýto postup je úplne beţný, a to nielen v bankovej praxi, ale aj v obchodnej praxi. Úpravou tohto inštitútu upravuje aj Obč. zák. ust. § 516 ods. 1 (tzv. kumulatívna novácia), kde zákon jednoznačným spôsobom upravuje aj postup a práva a povinnosti zmluvných strán. Moţnosť splatenia predchádzajúceho úveru z výnosu nového úveru potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí, č. Obdo V 47/2001, keď konštatoval, ţe ţiadne zákonné ust. nebráni tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osobe, ktorým vznikol poskytnutím iného predchádzajúceho úveru. Vyriešila sa tým aj dlhšia splatnosť úveru. Z týchto dôvodov navrhol dovolanie zamietnuť. Skutkový stav, tak ako ho ustálili súdy, presnejšie prvostupňový súd, nebol namietaný a moţno sa tu odvolať na ustanovenie § 120 ods. 3 Os.p. Z hľadiska právneho posúdenia je potrebné objasniť niektoré základné inštitúty, ich obsah a naplnenie, s aplikáciou na túto konkrétnu súdenú vec. Prvou otázkou je otázka pojmu úverovej zmluvy, upravenej v II. hlave Obchodného zákonníka (§ 497 - § 507) ako „Zmluva o úvere“. Je to osobitná úprava, upravená osobitnými ustanoveniami. Zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlţníkovi na jeho ţiadosť peňaţné prostriedky v stanovenej výške a dlţník sa zaväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre zmluvu o úvere zákon nestanovuje ţiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú: určenie subjektu (veriteľa a dlţníka) a určenie poskytovaných peňaţných prostriedkov čo do čiastky a meny. Môţe ísť o prostriedky v inej neţ v slovenskej mene, pokiaľ dohoda bude v súlade s devízovými predpismi. K ďalším skutočnostiam tvoriacim obsah zmluvy budú spravidla patriť -určenie úroku, lehota, v ktorej budú peňaţné prostriedky poskytnuté, lehota k ich vráteniu a účel, na ktorý sú peňaţné prostriedky poskytované. Ak neobsahuje zmluva o úvere dohodu o výške úrokov, potom má veriteľ právo na úrok obvyklý, poţadovaný za úvery bankami v sídle dlţníka v dobe uzavretia zmluvy. Dlţník môţe, pokiaľ si strany nedohodnú lehotu inú, poţadovať dojednanú čiastku do doby, pokiaľ je poskytnutie úveru niektorou zo strán vypovedané. Veriteľ je povinný poţadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany dohodli alebo ktorú vo svojej poţiadavke stanovil dlţník, inak bez zbytočného odkladu po doručení ţiadosti. Ak sa nedohodnú strany inak, nie je veriteľ zo zákona oprávnený viazať poskytnutie prostriedkov na preukázanie účelu ich pouţitia ani zachovať alebo obmedziť dlţníka v spôsobe, akým pouţíva poskytnuté peňaţné prostriedky. Povinnosťou veriteľa 1 M Obdo 4/2010 24 je prijať vrátené prostriedky, a to i pred dohodnutou lehotou. Pokiaľ je účel pouţitia prostriedkov dohodnutý, je dlţník povinný pouţiť ich len k tomuto účelu. V prípade, ţe ich pouţije k účelu inému, má veriteľ právo odstúpenia od zmluvy a súčasne má právo poţadovať vrátenie pouţitých a doposiaľ nevrátených prostriedkov, včítane úrokov. Dlţník je povinný vrátiť poskytnuté peňaţné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa všeobecných ustanovení príslušného zákona. V prípade omeškania splnenia peňaţného dlhu vzniká stranám právo na úrok z omeškania. Aj keď uvedený výklad zmluvy o úvere vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, dovolací súd ho pripomína, pretoţe v zmysle tejto úpravy bola uzatvorená základná (prvá) zmluva č. 172/2003 z 03.11.2003. Plnená bola zo strany veriteľa, nie však zo strany dlţníka. Ako uţ bolo uvedené, ide o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 Obch. zák.). Odvolací súd sa nevyporiadal s otázkou právneho prechodu úveru a platnosti tohto prechodu z pôvodného dlţníka na ţalobcu. Ak by tak bol urobil, bol by zhodnotil aj pravosť jednotlivých právnych úkonov, spôsobilosť na ich uzavretie a aj otázku, či sa ţalobca stal právnym nástupcom pôvodného dlţníka. V tejto otázke nie je jasný ani postoj ţalovaného (dovolacia odpoveď), ktorý pripúšťa zodpovednosť ţalobcu za úverový záväzok, aj pokiaľ nie je právnym nástupcom pôvodného dlţníka. Správne ţalobca poukazuje aj na dôsledky § 19a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Zmluva o úvere je osobitne upravený vzťah medzi (úverovým) veriteľom a (úverovým) dlţníkom, úverovou zmluvou vzniká na strane veriteľa pohľadávka a na strane dlţníka dlh. Len ak nie sú pokryté z toho vzniknuté právne vzťahy touto osobitnou úpravou, pripadá do úvahy pouţitie analogických noriem (či uţ všeobecnej úpravy záväzkového práva Obchodného alebo Občianskeho zákonníka). Na to nadväzuje povinnosť dlţníka plniť, aj to je upravené v zákone v náväznosti na konkrétnu úverovú zmluvu. Zákon však nepozná takú úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom ústave novou úverovou zmluvou. Nielen, ţe taký postup nepozná zákon, ale ani interné smernice ţiadneho peňaţného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Je to logické, pretoţe uţ pri poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver, veriteľ neposkytuje finančné prostriedky a dlţník ich nedostane do dispozície (čo je základnou podmienkou úverovej zmluvy), ale v skutočnosti ide o finančno-účtovné neprípustné operácie, majúce za následok neprípustne účtovne zlikvidovať úver. 1 M Obdo 4/2010 25 Poskytovanie úverov po roku 1990 bolo často zo strany bánk nedôsledné, čo vyústilo do značných ťaţkostí, hlavne pokiaľ ide o ich splácanie. Rôznymi operáciami sa tieto úvery prenášali, pri reštrukturalizácii bánk (pred privatizáciou zahraničným privatizérom) boli oddlţené a väčšinou nároky z takých zmlúv postúpené inej spoločnosti, ktoré ich vymáhajú. Zodpovednosť zo zmlúv o úvere sa preniesla len na dlţníka, aj keď poskytovanie úverov patrí do profesionálnej činnosti peňaţného ústavu a tomu mali zodpovedať aj zmluvy o úvere. Zodpovednosť bánk sa vytratila a pre dlţníkov (spravidla uţ právnych nástupcov) to často má priam likvidačné následky. Z týchto dôvodov pre nesprávne právne hodnotenie dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.). Pokiaľ ţalovaný sa odvolával na iné rozhodnutia v obdobných prípadoch, dovolací súd poznamenáva, ţe je viazaný pri rozhodovaní len zákonom. V tomto citovanom rozsudku dovolacieho súdu (z 28. mája 2008, č. k. 2 Obdo 6/2007) dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, ktorý odvolací súd správne akceptoval. Obsah mimoriadneho dovolania polemizuje s týmto právnym názorom. Nekonštatuje porušenie zákona (čo je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie mimoriadneho dovolania), ale porušenie zákona vidí v tom, ţe výklad zákona dovolacieho súdu v rozhodovacej činnosti nezodpovedá výkladu zákona generálnym prokurátorom. Z tohto dôvodu dovolací súd povaţuje za potrebné k uţ uvedenému právnemu názoru v prvšom rozhodnutí dodať toľko. Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. „Ak generálny prokur