2 písm. d/ a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť rozhodnutie ţalovaného na základe ţaloby podanej ţalobcom a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd preskúmajúc vec postupom
1 OSP svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), § 1 a § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) a § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. v správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) súc toho názoru, ţe „napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné 2 5Sţi/3/2011 pre nezrozumiteľnosť, a preto bolo potrebné ho
2 písm. d/ OSP zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súd viazaný“. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, ţe krajský súd, hoci konštatoval, ţe v danom prípade dotknutá osoba Občianske zdruţenie C.R.I. neudelila súhlas so sprístupnením informácií týkajúcich sa jej zápisu do zoznamu podnikateľov, a ţe preto je súd tej mienky, ţe správny orgán nepostupoval v rozpore so zákonom, keď uvedené informácie nesprístupnil, vytýka ţalovanému, ţe pokiaľ vo výroku uviedol, ţe časť ţalobcom poţadovaných informácií nesprístupnil
1 písm. a/ zákona č. 211/2000 Z. z., potom absentuje údaj o tom, o ktoré informácie išlo, teda o ktorých platilo, ţe ţalovanému boli odovzdané Občianskym zdruţením C.R.I. bez povinnosti uloţenej zákonom a s ktorých zverejnením táto osoba nesúhlasila. Tieţ vytýkal, ţe v ďalšej časti výroku ţalovaný uviedol, ţe sprístupňuje ţalobcovi informácie, na ktoré sa obmedzenie nevzťahuje, pritom však znovu neuviedol, o ktoré informácie ide. Takto všeobecne a neurčito formulovaný výrok rozhodnutia bez akéhokoľvek vymedzenia informácií, ktoré sa ţalobcovi poskytli a ktoré naopak ţalovaný poskytnúť odmietol,
názoru krajského súdu robí rozhodnutie ţalovaného nezrozumiteľným, a preto nepreskúmateľným, v čom videl súd hlavnú prekáţku posúdenia jeho zákonnosti v tomto konaní. Ďalej krajský súd citujúc ustanovenia § 250d ods. 3 OSP, § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií a § 49 ods. 1 správneho poriadku prisvedčil tvrdeniu ţalovaného, ţe zákon o slobode informácií neupravuje otázku postupu správneho orgánu po tom, čo sa mu na ďalšie konania vráti jeho prvostupňové rozhodnutie zrušené nadriadeným orgánom na základe opravného prostriedku. Preto je treba na základe § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií postupovať v súlade so subsidiárne platiacim správnym poriadkom, presnejšie s § 49 ods. 2 tohto zákona a rozhodnúť za danej situácie v rámci lehoty určenej v tomto ustanovení. Krajský súd uviedol, ţe v týchto intenciách ţalovaný v konaní postupoval, a preto moţno konštatovať, ţe k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o sprístupnenie informácií nedošlo a ţiadosť bola vybavená v zákonom určenej lehote. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 109,94 eura, na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok napadol ţalovaný v zákonnej lehote podaným odvolaním nestotoţniac sa s názorom krajského súdu majúc za to, ţe výrok rozhodnutia je koncipovaný v súlade so zákonom o slobode informácií a správnym poriadkom. 3 5Sţi/3/2011 Citujúc ustanovenia § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ako aj § 47 ods. 1, 2 správneho poriadku uviedol, výrok rozhodnutia bol vydaný v absolútnom súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ktoré upravujú obsahové atribúty výroku ako obligatórnej náleţitosti rozhodnutia. Výrok rozhodnutia jasne a jednoznačne obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/250/2009 zo dňa 26. mája 2010 mal ţalovaný za to, ţe vo výroku ţalobou napadnutého rozhodnutia ţalovaný identifikoval všetky skutočnosti a atribúty, ktoré zakladajú preskúmateľnosť a vykonateľnosť výroku rozhodnutia. O tejto skutočnosti svedčí aj to, ţe samotný ţalobca ako adresát rozhodnutia v rámci ţalobných dôvodov nespochybňoval zrozumiteľnosť, resp. preskúmateľnosť výroku rozhodnutia. Ďalej ţalovaný konštatoval, ţe názor súdu prvého stupňa povaţuje za značne zmätočný, a to z dôvodu, ţe výrok rozhodnutia, ktorým sa nesprístupňujú ţiadateľom poţadované informácie nemôţe zároveň tieto informácie konkretizovať, keďţe v takom prípade by výrok rozhodnutia obsahoval časť, v ktorej je konštatované nesprístupnenie informácií z konkrétneho zákonného dôvodu a časť ktorá by tieto informácie bliţšie špecifikovala. Takáto koncepcia výroku by spôsobila sprístupnenie informácií, ktorých sprístupnenie zákon o slobode informácií v ustanovení § 11 zakazuje. Ţalovaný zároveň uviedol a poukázal na vnútornú rozpornosť tvrdení súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení konštatuje ţe rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zároveň uvádza, ţe cit.: „V danom prípade dotknutá osoba. Občianske združenie C.R.I. neudelila súhlas so sprístupnením informácií týkajúcich sa jej zápisu do zoznamu podnikateľov, a preto je súd tej mienky, že správny orgán nepostupoval v rozpore so zákonom, keď uvedené informácie nesprístupnil.“. Ţalovanému nie je celkom zrejmé, ako mohol súd prvého stupňa pri nepreskúmateľnom a nezrozumiteľnom rozhodnutí dospieť k takémuto záveru. Takýto záver je
názoru ţalovaného moţný len v prípade ak je rozhodnutie ako celok preskúmateľné a zrozumiteľné. S poukazom na výrok odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie ţalovaného
2 písm. d/, ods. 3 OSP ţalovaný namietal, ţe v odôvodnení rozsudku sa ako dôvod zrušenia uvádza iba ustanovenie § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, pričom
2 písm. d/ OSP súd môţe
uvedeného ustanovenia rozhodnúť len na základe preskúmania rozhodnutia v medziach ţaloby. Uvedené ustanovenia teda jednoznačne limituje preskúmavaciu právomoc správneho súdu dôvodmi nezákonnosti uvedenými navrhovateľom v ţalobe. Ţalovaný mal v tejto súvislosti za to, ţe krajský súd nepostupoval v súlade s uvedeným ustanovením OSP, nakoľko 4 5Sţi/3/2011 nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia ako dôvod, na základe ktorého súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie, ţalobca v ţalobe nenapadol a nenamietal. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti ţalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţaloba ţalobcu sa zamieta a ţalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie uviedol, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia, a to aj jeho výroku, je vadou, na ktorú musí súd prihliadať ex offo a rozhodnutie vţdy zrušiť, nakoľko nepreskúmateľné rozhodnutie logicky nemôţe meritórne preskúmať vôbec, inak by nebolo nepreskúmateľné, a to bez ohľadu na dôvody uvádzané v ţalobe. Ţalovaný má
ţalobcu pravdu, ţe vo výroku jeho rozhodnutia je uvedené ustanovenie právneho predpisu,
ktorého rozhodol. Vo výroku však absentuje obsah rozhodnutia vo veci, keďţe z neho nie je vôbec zrejmé, ktoré informácie boli, a ktoré neboli sprístupnené. Tieto sú totiţ vo výroku označené iba opisné, ako „informácie, na ktoré sa nevzťahuje obmedzenie prístupu informáciám
informačného zákona“. Výrok
ţalobcu teda de iure neobsahuje rozhodnutie vo veci, iba všeobecný opis základného princípu sprístupňovania informácii, v zmysle ktorého sa sprístupňujú všetky informácie, okrem výslovne zákonom vylúčených. Výrok rozhodnutia však neslúţi na oznamovanie všeobecných princípov, ale má byť výsledkom aplikácie právneho predpisu na konkrétne skutkové okolnosti. Ţalobca však nesúhlasil s postupom súdu, ktorý na jednej strane rozhodnutie zrušil pre nepreskúmateľnosť a súčasne sa v rozsudku zaoberal aj vecnou správnosťou rozhodnutia. Pokiaľ súd zrušuje rozhodnutie ako nepreskúmateľné, musí sa obmedziť na skúmanie jeho formálnej stránky. Výsledky vecného preskúmania rozhodnutia súdom sú pritom nelogické a v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy. Súd má síce pravdu, ţe zákon o slobode informácií neobsahuje výslovnú úpravu o lehote na nové vybavenie veci po zrušení rozhodnutia, takúto výslovnú úpravu však neobsahuje ani správny poriadok, na ktorý sa súd odvoláva. Správny poriadok totiţ určuje iba lehotu na rozhodnutie po začatí konania („... do 30 dni od začatia konania ...“), rovnako ako ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií určuje lehotu od podania ţiadosti. Súd teda mal na výber analogicky aplikovať zákon o slobode informácií alebo správny poriadok, pričom z neznámych dôvodov sa úplne formalistický rozhodol aplikovať namiesto zákona o slobode informácií správny poriadok, ktorý je pre ţiadateľa o informácie nepriaznivejší. 5 5Sţi/3/2011 Výsledkom takéhoto výkladu právnej úpravy počítania lehôt je diskriminácia ţalobcu ako ţiadateľa o informácie, ktorý nielenţe bol poškodený nesprávnym prvostupňovým rozhodnutím, ktoré muselo byť preskúmavané v rozkladovom konaní, čím sa mu oddialilo získanie informácie, ale paradoxne v dôsledku úspešného uplatnenia opravného prostriedku sa ma lehota na sprístupnenie informácie
názoru súdu má predĺţiť z 8 pracovných dní na 30 aţ 60 kalendárnych dní. Súd tieţ
ţalobcu nesprávne (a nadbytočne) v odôvodnení uviedol, ţe ţalobcom poţadované informácie sú informáciami poskytnutými treťou osobou bez právnej povinnosti. Súd pritom vôbec nereagoval na argumentáciu ţalobcu, ţe listiny predloţené ţalovanému podnikateľom, ktorý ţiada o zápis do zoznamu podnikateľov vedeného ţalovaným, neboli predloţené bez právnej povinnosti, nakoľko podaním ţiadosti podnikateľovi vznikne zákonná povinnosť tieto listiny predloţiť a predkladať ich aj v budúcnosti pri kaţdej zmene príslušných údajov. Nesplnenie tejto povinnosti je sankcionované zastavením konania a nevykonaním zápisu. Pokiaľ by podnikateľ ţiadajúci o zápis nemal právnu povinnosť listiny predloţiť, nemohlo by dôjsť k zastaveniu konania ako reakcii na nesplnenie neexistujúcej povinnosti. Podnikateľ teda síce naozaj nemá povinnosť poţiadať o zápis, pokiaľ tak však urobí. Jeho právne postavenie sa zmení a vzniknú mu nové povinnosti, napríklad aj povinnosť predloţiť a opätovne predkladať potrebné doklady. Odvolací návrh ţalobca nepodal, uplatnil však náhradu trov odvolacieho konania vo výške 157,09 eura. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP). 6 5Sţi/3/2011 Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môţe účastník správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného o čiastočnom vyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie
zákona o slobode informácií.
článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4 ústavy). Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (§ 26 ods. 5 ústavy). Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bliţšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06–59 zo dňa 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 7 5Sţi/3/2011 citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktieţ Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5).
čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody moţno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemoţno povaţovať za absolútne vylúčenie moţnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah moţno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19. januára 2011). Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami kaţdého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie moţno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predloţiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predloţiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemoţno zverejniť, pretoţe ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 8 5Sţi/3/2011 ods. 4 ústavy. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môţe vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemoţno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môţu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 ústavy. Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona, pričom najvyšší súd sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ a § 5 ods. 8 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré sú v predmetnej veci sporné.
1 písm. a/ zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila, ţe so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, ţe so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky musí byť osoba vo výzve upozornená, Ustanovenie písmena a/ sa nepouţije, ak ide o informácie, ktoré sa získali za verejné financie, alebo ak sú to informácie týkajúce sa pouţitia takých prostriedkov, alebo ak ide o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce (§ 11 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.). Pri sprístupňovaní informácií, ktoré získala povinná osoba od tretej osoby na plnenie úlohy na základe osobitného zákona,
ktorého sa na povinnú osobu vzťahuje povinnosť mlčanlivosti alebo iná prekáţka ochraňujúca informácie pred zverejnením alebo zneuţitím, ktoré však moţno
tohto zákona sprístupniť, sprístupní povinná osoba len tie informácie, ktoré priamo súvisia s jej úlohami (§ 11 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, ţe obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie
predstáv a očakávaní sťaţovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu 9 5Sţi/3/2011 Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, či II. ÚS 514/2010 – www.concourt.sk).
2 zákona o slobode informácií zo ţiadosti o sprístupnenie informácií musí byť zjavné, ktorej povinnej osobe je určená, kto ju podáva, ktorých informácií sa týka a aký spôsob sprístupnenia informácie ţiadateľ navrhuje.
odseku 3 uvedeného ustanovenia ak ţiadosť nemá predpísané náleţitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve ţiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú ţiadosť doplnil. Poučí ţiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby ţiadateľ ţiadosť nedoplní a informáciu nemoţno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba ţiadosť odloţí.
211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, ţe sprístupní poţadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. V danom prípade predmetom ţiadosti o informácie bolo sprístupnenie informácie týkajúcej sa zápisu Občianskeho zdruţenia C.R.I., IČO: X. do zoznamu oprávnených podnikateľov a sprístupnenie celého obsahu spisu týkajúceho sa tohto zápisu, vrátane sprievodných informácii, formou zaslania kópií dokumentov. Zákon o slobode informácií nevyţaduje zdôvodnenie ţiadosti o sprístupnenie informácie, t. j. ţiadateľ nemusí v ţiadosti uviesť na aký účel poţadovanú informáciu ţiada. Zákon sám pojem „informácie“ nedefinuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (pozri napr. rozsudky vo veciach sp. zn. 3Sţ/16/2004, sp. zn. 1SţoNS/1/2006, sp. zn. 2Sţo/19/2008, sp. zn. 5Sţi/4/2010 či sp. zn. 8Sţi/2/2010) uviedol, ţe
obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov. Zo znenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe informáciou je aj poskytovanie obsahu spisu alebo rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch (kúpne či iné zmluvy), ktoré 10 5Sţi/3/2011 sú súhrnom mnoţstva údajov a ujednaní rôznej povahy, poţívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania ani subjektmi právnych vzťahov zaloţených uvedenými úkonmi (nie sú zmluvnými stranami). Zo znenia zákona o informáciách nemoţno vyvodzovať ani to, ţe informáciou by malo byť spracovanie údajov
poţiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie ţiada. Takisto nevyplýva zo zákona o informáciách moţnosť (tretích osôb) získania napríklad rôznych dokumentov o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom mnoţstva údajov, či dohôd a postupov rozličného charakteru, poţívajúcich rôznu právnu ochranu. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyţadovať, zhromaţďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, poţadované ţalobcom ako ţiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, ţe by povinné osoby museli vykonávať na ţiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na poţiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môţu poţadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na ţiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad,
ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by ţiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Ţiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa ţiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú. Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím zmenil rozhodnutie úradu č. 223-211/2008 zo dňa 10. októbra 2008 o odmietnutí poskytnutia informácie týkajúcej sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. tak, ţe účastníkovi konania
1 písm. a/ zákona o slobode informácií nesprístupňuje informácie týkajúce sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. do zoznamu podnikateľov, a ţe mu sprístupňuje informácie, na ktoré sa nevzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám 11 5Sţi/3/2011
informačného zákona a v odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, ţe účastníkom konania poţadované informácie, resp. dokumenty, konkrétne ţiadosť o zapísanie do zoznamu podnikateľov a doklady
2 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, boli úradu ako povinnej osobe v zmysle § 2 zákona o slobode informácií odovzdané občianskym zdruţením C.R.I., a to v súvislosti so zápisom tohto občianskeho zdruţenia do zoznamu podnikateľov. Vzhľadom na skutočnosť, ţe tieto informácie boli úradu odovzdané osobou, ktorá nemá status povinnej osoby v zmysle § 2 zákona o slobode informácií, úrad
1 písm. a/ zákona o slobode informácií listom zo dňa
zákona o slobode informácií, a ţe v prílohe tohto rozhodnutia úrad účastníkovi konania zasiela fotokópie dokumentov týkajúce sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. do zoznamu podnikateľov, na ktoré sa nevzťahuje reţim nesprístupnenia
1 písm. a/ zákona o slobode informácií. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu v prvom rade nebolo moţné ponechať bez povšimnutia, ţe ţaloba ţalobcu obsahuje síce plno teoretických úvah a citácií zákonných ustanovení, nevyplývajú z nej však podstatné náleţitosti, ktoré od ţaloby poţaduje ustanovenie § 249 ods. 2 OSP a ustanovenie § 247 ods. 1 OSP. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva ţalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náleţitostí ţaloby aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom ţalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. Zákon v ustanovení § 249 ods. 2 OSP kladie na obsah ţaloby tak podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 OSP a § 79 ods. 1 OSP) ako aj podmienky osobitné pre správne 12 5Sţi/3/2011 súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v § 249 ods. 2 OSP. Ţaloba musí preto obsahovať okrem označenia napadnutého rozhodnutia, označenia účastníkov konania a presného označenia výrokov, ktoré ţalobca napáda (najmä ak rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov) aj ţalobné dôvody. Keďţe predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť), má včasné, správne a úplné formulovanie ţalobných dôvodov zásadný význam. Táto poţiadavka na ţalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia, ţe
1 OSP je súd viazaný rozsahom ţaloby od jej podania a ţalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemá moţnosť ţalobné dôvody rozširovať. Zo ţaloby musí byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké ţalobné dôvody uvádza ţalobca na podporu svojho tvrdenia
1 OSP, ţe dotknutým rozhodnutím bol na svojich právach ukrátený. Súd nemôţe z vlastnej iniciatívy za ţalobcu nahradiť ţalobné dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie moţné vady napadnutého rozhodnutia. Ak
ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba povaţovať za osobitnú náleţitosť ţaloby aj konkrétne tvrdenie ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu, nestačí uviesť iba všeobecné tvrdenie, ţe zákon bol porušený, ţalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Zhora uvedené poţiadavky ţaloba ţalobcu nie celkom spĺňa, najmä z nej nie je zrejmé, či ţalobca napáda iba nevyhovujúcu časť rozhodnutia ţalovaného alebo aj jeho vyhovujúcu časť, t. j. či nie je spokojný ani s rozsahom zaslaných dokumentov a aké dokumenty ţiada ešte poskytnúť (hoci aj jeho ţiadosť o poskytnutie informácie je v tomto smere značne neurčitá). Aţ vtedy by bolo moţné hovoriť o nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovaného v zmysle § 250j ods. 3 OSP. Zrušenie rozhodnutia ţalovaného
2 písm. d/ OSP neprichádza v danom prípade do úvahy, nakoľko ţalobca tento ţalobný dôvod v ţalobe neuviedol. Súd nevyhľadáva za účastníka (ţalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré
2 OSP majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je
1 OSP viazaný. 13 5Sţi/3/2011 Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej ţaloby zákonnosť ţalobou napadnutého rozhodnutia. Preto sa moţno stotoţniť s námietkami ţalovaného uvedenými v odvolaní ohľadom zmätočnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku. Taktieţ riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyţaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (bliţšie k tomu pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z
3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP s poukazom na § 212 ods. 3 OSP a
1 písm. h/ OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní krajský súd vec znova prejedná a o nej rozhodne, pričom sa bude musieť podrobne vyporiadať aj so ţalobnými dôvodmi aj s námietkami ţalovaného vznesenými v odvolaní, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, a jeho nové rozhodnutie musí zodpovedať zákonu.
4 a § 226 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 15. decembra 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.