zák., teda či je daná ich aktívna legitimácia domáhať sa ochrany podľa reštitučných predpisov. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutkový stav veci a vecne správne rozhodol, pokiaľ návrh na vydanie nehnuteľností 1Cdo 178/2009 3 zamietol, preto odvolací súd jeho rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v zamietavom výroku potvrdil, keďže rozhodnutie je vecne správne v tomto výroku, aj keď z iných než súdom prvého stupňa uvádzaných dôvodov. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovatelia sú aktívne legitimovaní domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa ust. § 126 Obč. zák. a ohľadne tejto otázky dospel k inému záveru. Uviedol, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia sú síce evidovaní ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností na LV č.X. katastrálne územie J., Obec K., okres K.(č.l. 207-208 spisu), avšak z obsahu dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, ako aj z dokazovania vykonaného pred odvolacím súdom a z prednesú navrhovateľky v 2. rade na odvolacom pojednávaní vyplýva, že sporné nehnuteľnosti prevzal štát bez právneho dôvodu, niekedy v roku 1960 a tieto boli v užívaní Štátneho majetku, národný podnik, B. (išlo o zverenie majetku štátu do správy tejto poľnohospodárskej organizácie), ktorý ich následne uvoľnil za účelom odovzdania do bezplatného užívania Československému ovocinársko- záhradkárskemu zväzu v K. pre zriadenie záhradkárskej osady. K odňatiu poľnohospodárskej pôdy (k jej prevzatiu štátom) došlo teda v tzv. rozhodnom období v zmysle ust. § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z., t.j. v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, preto základnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci bolo posúdenie otázky, či navrhovatelia môžu uplatniť bez ohľadu na svoje predchádzajúce reštitučné možnosti právo na vydanie nehnuteľností podľa všeobecných predpisov,
zák.. O prevzatí uvedených nehnuteľností štátom a ich disponovaní štátom nepochybne svedčia listinné dôkazy, ktoré boli oboznámené aj na odvolacom pojednávaní a ktoré preukazujú užívanie týchto nehnuteľností Štátnym majetkom, n.p., B. a preukazujú rozhodovanie príslušným štátnym orgánom o ich užívaní a neoprávnené odňatie štátom tvrdia aj sami navrhovatelia už v návrhu na začatie konania, ako aj v odvolaní proti rozsudku, v ktorom výslovne uvádzajú, že pôvodným vlastníkom bola odňatá z užívania poľnohospodárska pôda a odovzdaná do správy a užívania štátneho majetku na poľnohospodárske účely. Pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb. a § 3 ods. 1 písm. o/ zák. č. 503/2003 Z.z.. Právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 zák. č. 229/91 Zb. môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992 (§13 citovaného zákona) a právo na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. môže oprávnená osoba 1Cdo 178/2009 4 uplatniť do 31.12.2004, pričom neuplatnením práva v lehote právo zanikne (§ 5 zák. č. 503/2003 Z.z.). Odvolací súd vyslovil názor, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia mohli si uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa vyššie uvedených reštitučných zákonov a ak tak neurobili (alebo ich požiadavke vyhovené nebolo), ich právo podľa týchto predpisov zaniklo a vzhľadom na špeciálnu úpravu vylučujúcu požitie Občianskeho zákonníka bola tým vylúčená aj ich možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva žalobou o vydanie veci podľa Občianskeho zákonníka. Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že pozemky, ktoré sú predmetom konania, netvoria poľnohospodársky pôdny fond v dôsledku ich vyňatia z poľnohospodárskeho pôdneho fondu rozhodnutím Okresného národného výboru v K. zo dňa 5.1.1967 a z toho dôvodu si nemohli uplatniť nárok na ich vydanie podľa reštitučných zákonov. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom konania, sú zriadené záhrady a aj ostatná plocha slúži účelom užívania záhrad, ktoré pozemky tvoria poľnohospodársky pôdny fond v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 53/1966 Zb., ako aj § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb., teda pre posúdenie ich charakteru je rozhodujúci ich faktický skutočný stav a tento bol rovnaký v čase nadobudnutia účinnosti oboch reštitučných zákonov. Takáto obrana navrhovateľov je účelová aj vzhľadom na ich tvrdenie, že vyššie uvedené rozhodnutie Okresného národného výboru v Košiciach považujú za nezákonné a nulitné, ktoré nemohlo vyvolať právne následky v ňom uvedené. Pri tomto ich stanovisku by teda odňatá pôda stále mala tvoriť poľnohospodársky pôdny fond (aj keby faktický stav bol iný). Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia, žiadali ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietali, že rozhodnutie odvolacieho ako i prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Za nesprávny považovali predovšetkým názor , podľa ktorého ich považoval za oprávnené osoby podľa zákona č. 229/1991 Zb., resp. zák. č. 503/2003 Z.z. a ich právo na vydanie nehnuteľností za reštitučný nárok podľa uvedených reštitučných zákonov. Trvali na tom, že svoje vlastnícke právo nikdy nestratili. Poukázali na to, že pri výklade , ktorý uskutočnil odvolací súd by zákon č. 64/1997 Z.z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkárskych osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim bol neaplikovateľný. 1Cdo 178/2009 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), vychádzal z toho, že podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť. V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zásadného právneho významu. Ak odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p. V prejednávanej veci sa odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, či navrhovatelia môžu uplatniť bez ohľadu na svoje predchádzajúce reštitučné možnosti právo na vydanie nehnuteľnosti podľa všeobecných predpisov,
zák., teda či je daná ich aktívna legitimácia domáhať sa ochrany podľa reštitučných predpisov. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zásade jednotná v tom, že všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú až (len) do tej doby, než je (napr. v súdnom konaní) zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (rozsudok NS SR z 29.4.1998 sp.zn. 2Cdo 1/98, rozsudok NS SR z 20.augusta 1999, sp.zn. 5Cdo 36/99). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku použitia všeobecných právnych predpisov“. 1Cdo 178/2009 6 Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov ( resp. zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov) upravuje vzťahy oprávnených a povinných osôb pri zmierňovaní následkov niektorých majetkových krívd voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989 prechodom vecí na štát alebo inú právnickú osobu na základe niektorého reštitučného titulu. Právna úprava vychádza z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, v prípadoch v zákone vymedzených, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok (v prekluzívnej lehote) podľa týchto predpisov, stali sa vlastníkmi veci až jej vydaním. Náprava (zmiernenie) krívd podľa tohto reštitučného zákona je teda prípustná len vo vecnom a časovom rozsahu ním vymedzenom. Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov súčasne obsahuje aj právnu úpravu užívacích inštitútov. Jedným z nich je aj nájom vytvorený ex lege v zmysle §
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.