Najvyšší súd 1 Obo 162/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: H., identifikačné (registračné) číslo X., so sídlom Ä., V., L., zastúpeného

§ 205ods.

2 písm. b/ OSP). Inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, je podľa ţalobcu aj to, ţe súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe účastníkom konania nie je cudzí štát, čo je v rozpore s označením účastníkov v návrhu, ako aj v samotnom napadnutom prvostupňovom rozhodnutí. Súdu prvého stupňa ďalej vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (

§ 205ods.

2 písm. f/ OSP), pokiaľ ide o záver, ţe vec nepatrí do vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I. Kritériom na určenie rozsahu pôsobnosti nariadenia vo vzťahu k právomoci nie je to, či ţalovaný má alebo nemá bydlisko, resp. sídlo v štáte, ktorý je viazaný nariadením, ale kritériom pouţitia pravidiel nariadenia je existencia medzinárodného prvku v právnom vzťahu jednak medzi členskými štátmi a jednak v právnych vzťahoch medzi členským štátom a tretím štátom. Normy nariadenia o právomoci sú komplexné a nariadenie obsahuje aj normy, ktoré upravujú právomoc len nepriamo, odkázaním na vnútroštátny právny poriadok štátu viazaného nariadením (čl. 4 nariadenia Brusel I). Ţalobca sa domnieva, ţe článok 31 nariadenia Brusel I zakladá právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci konať a rozhodovať vo vzťahu k ţalovaným v 1/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/ a 8/ rade. Iba ţalovaný v 2/ rade je osobou, ktorá nemá sídlo na území členského štátu, preto je potrebné vo vzťahu k nemu právomoc súdu určiť podľa pravidiel právneho poriadku štátu, na súde ktorého bol podaný návrh, čo v danom prípade znamená zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len ZMPS). Ţiadna z dvojstranných alebo viacstranných medzinárodných zmlúv, ktorými je súčasne viazaná Slovenská republika aj Švajčiarska konfederácia totiţ neurčuje kritériá na posúdenie vzájomnej právomoci súdov označených štátov na konanie a rozhodovanie v občianskych a obchodných veciach. Podľa § 37c písm. a/ ZMPS môţe byť právomoc slovenského súdu vo vzťahu k osobe zaloţená aj návrhom účastníka konania, ak v konaní ide o také súvisiace práva a povinnosti, ţe je potrebné o nich konať spoločne, ak sa má predísť moţnosti nezlučiteľných rozhodnutí. Podľa § 37f ods. 1 ZMPS môţe slovenský súd na návrh účastníka nariadiť predbeţné opatrenia aj v prípade, ak nemá právomoc konať vo veci samej. Tým, ţe súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania bez splnenia podmienok pre takýto postup, 1 Obo 162/2010 4 dopustil sa podľa ţalobcu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitie) a odňal tým účastníkovi moţnosť konať pred súdom (

§ 221ods.

1 písm. f/ OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) podané odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutia (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť. S námietkou odvolateľa, ţe súd prvého stupňa nedbal na presvedčivosť zdôvodnenia svojho rozhodnutia, je moţné sa stotoţniť. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé iba to, ţe súd prvého stupňa kritériá právomoci skúmal podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a dospel k záveru, ţe vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky. Neuviedol však, akými úvahami sa pri tom spravoval, čiţe ako dospel k uvedenému záveru. Navyše nelogicky skúmal najskôr vecnú príslušnosť a aţ následne, či vec patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky. Nedostatočné odôvodnenie však v tomto prípade nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďţe rozhodnutie prvostupňového súdu je vo výroku vecne správne. Vzhľadom k tomu, ţe súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc rozhodnúť o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia, nemal súd prvého stupňa inú moţnosť, ako konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastaviť. V konaní s medzinárodným prvkom sa totiţ právomoc slovenských súdov povaţuje za podmienku konania, ktorej nedostatok sa nedá odstrániť (veta prvá § 104 ods. 1 OSP). S tým rozdielom, ţe po rozhodnutí o zastavení konania nemôţe slovenský súd vec postúpiť súdu v cudzine. Absencia medzinárodnej právomoci slovenských súdov teda predstavuje neodstrániteľnú prekáţku konania, ktorá bráni tomu, aby bola vec pred slovenským súdom prejednaná a rozhodnutá. Z tohto pohľadu potom nemoţno uvaţovať ani o tom, ţe sa účastníkovi postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd sa nestotoţnil s názorom odvolateľa, ţe prvostupňový súd dospel k chybnému záveru o tom, ţe vec nepatrí do vecného rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu nič také nevyplýva. Súd prvého stupňa len konštatoval, ţe vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky podľa nariadenia Brusel. Moţno teda predpokladať, ţe prvostupňový súd nemal pochybnosti o tom, ţe v danom prípade je daná vecná pôsobnosť nariadenia Brusel I, nakoľko sa jedná o obchodnú vec. Podľa nariadenia Brusel I je základným kritériom pre určenie súdnej právomoci bydlisko ţalovaného. Bydlisko ţalobcu je naproti tomu irelevantné, môţe sa teda jednať aj 1 Obo 162/2010 5 o subjekt z tretieho, nečlenského štátu. V zmysle článku 60 sa „bydliskom“ obchodnej spoločnosti rozumie miesto, kde má spoločnosť registrované sídlo alebo ústrednú správu, alebo hlavnú prevádzkareň. Ak má osoba bydlisko na území členského štátu, na ktorého súde bol podaný návrh a ktorý má teda o danej veci rozhodovať, pouţije sa pre posúdenie bydliska osoby právny poriadok štátu sídla súdu (lex fori). Ak osoba nemá bydlisko v štáte sídla súdu, ktorý má o danej veci rozhodovať, pouţije sa právny poriadok štátu predpokladaného bydliska osoby (článok 59). Osobu s bydliskom v členskom štáte moţno v zásade ţalovať len na súde tohto členského štátu (článok 2). Za určitých podmienok moţno takúto osobu ţalovať aj na súde iného členského štátu (odlišného od toho, v ktorom má bydlisko). Tieto podmienky sú uvedené v oddieloch 2 aţ 7 nariadenia, kde oddiel 2 upravuje osobitnú právomoc, oddiel 3 právomoc vo veciach poistenia, oddiel 4 právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv, oddiel 5 právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv, oddiel 6 výlučnú právomoc a oddiel 7 voľbu právomoci. Osobu s bydliskom v nečlenskom štáte moţno ţalovať na súdoch členského štátu na základe článkov 22 (výlučná právomoc) alebo 23 (voľba právomoci). V týchto prípadoch je totiţ právomoc súdov niektorého členského štátu daná, aj keď ţalovaný nemá bydlisko na území Európskej únie. V prípade článku 22 postačí vecný kontakt s územím EÚ (napríklad nehnuteľnosť na území EÚ) a v prípade článku 23 postačí bydlisko aspoň jednej zo strán, to znamená aj ţalujúceho. V ostatných prípadoch sa pri určení právomoci (pokiaľ ţalovaný nemá bydlisko na území niektorého členského štátu) postupuje podľa medzinárodných zmlúv alebo noriem vnútroštátneho pôvodu. Ţalobca sa návrhom na vydanie predbeţného opatrenia domáhal, aby súd nariadil obchodnej spoločnosti so sídlom vo Š. (ţalovaný v 2/ rade) nenakladať s akciami inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č. a zdrţať sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito akciami. Ţalovaný v 2/ rade je v terminológii nariadenia Brusel I osobou s bydliskom v nečlenskom štáte, keďţe Š. nie je členským štátom EÚ. Podľa článku 4 nariadenia Brusel I, ak ţalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov kaţdého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a

1. Znamená to, ţe voči ţalovanému s bydliskom mimo členského štátu si slovenský súd môţe zaloţiť právomoc podľa ustanovení ZMPS, ak mu v tom nebude brániť tá skutočnosť, ţe súd iného členského štátu má výlučnú právomoc podľa článku 22 alebo na základe dohody o voľbe právomoci súdu podľa článku 23 nariadenia Brusel I. Podľa § 37f ods. 1 ZMPS môţe slovenský súd na návrh účastníka nariadiť predbeţné opatrenie aj v prípade, ak nemá právomoc konať vo veci samej. 1 Obo 162/2010 6 Podľa odseku 2 má však také predbeţné opatrenie právne účinky len na území Slovenskej republiky. Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu ZMPS (ktoré bolo zavedené novelou uskutočnenou zákonom č. 589/2003 Z. z.) vyplýva, ţe uvedené ustanovenie malo za cieľ riešiť problémy spojené s tým, ţe podľa § 64 písm. c/ ZMPS slovenský súd nemôţe uznať cudzie predbeţné opatrenie, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej. Preto bolo potrebné, aby slovenský súd, ak nemá právomoc na konanie vo veci samej, mohol na návrh nariadiť predbeţné opatrenie. Uvedené je moţné len vo vzťahu k predbeţnému opatreniu, ktorého účinky majú nastať (ktoré má byť vykonané) na území Slovenskej republiky. V danom prípade však navrhované predbeţné opatrenie (nenakladanie s akciami českej obchodnej spoločnosti a zdrţanie sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito akciami) má mať právne účinky mimo územia Slovenskej republiky. Moţno teda uzavrieť, ţe slovenský súd nemá právomoc nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré by malo mať účinky mimo územia Slovenskej republiky. Ďalej sa ţalobca domáhal, aby súd nariadil obchodnej spoločnosti so sídlom na C. (ţalovaný v 4/ rade) nenakladať s akciami inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č., zdrţať sa výkonu hlasovacích práv spojených s týmito akciami a zloţiť tieto akcie do súdnej úschovy. Ţalovanému v 6/ rade, ktorý je obchodnou spoločnosťou so sídlom v Č., mala byť predbeţným opatrením v zmysle pôvodného petitu uloţená povinnosť nenakladať s obchodným podielom v inej obchodnej spoločnosti so sídlom v Č. V prípade ţalovaných v 4/ a 6/ rade ide podľa nariadenia Brusel I o osoby s bydliskom v inom členskom štáte (odlišnom od toho, na ktorého súde sa podáva ţaloba). Z predchádzajúceho výkladu vyplýva, ţe také osoby je moţné ţalovať na súdoch Slovenskej republiky za splnenia podmienok uvedených v oddieloch 2 aţ 7 nariadenia Brusel I. Ţalobca sa však dovoláva článku 31 (oddiel 10), podľa ktorého je moţné na súdy členských štátov podať návrh na vydanie predbeţných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. Ţalobcov výklad citovaného článku je zrejme taký, ţe hoci súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc na konanie vo veci samej, môţu na základe jeho návrhu nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré bude vykonateľné v inom členskom štáte. Takýto výklad je však v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora ES, ktorý v rozsudku vo veci C-391/95, V., Zb. 1998, s. I-7091 konštatoval, ţe článok 24 dohovoru zo dňa
2. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v civilných a obchodných veciach (v súčasnosti článok 31 nariadenia Brusel I) musí byť vykladaný v tom zmysle, ţe jeho pouţitie je podmienené najmä existenciou skutočného vzťahu medzi predmetom tohto opatrenia a miestnou príslušnosťou súdu 1 Obo 162/2010 7 zmluvného štátu, na ktorom sa opatrenie poţaduje. V judikatúre Súdneho dvora sú predbeţné opatrenia, vrátane ochranných opatrení chápané ako opatrenia, ktorých účelom je zachovať skutkový alebo právny stav, aby sa ochránili práva, o ktorých uznanie sa ţiada inde, ako na súde, ktorý má právomoc vo veci samej (Súdny dvor, vec C-261/90 Reichert, Zb. 1992, s. I-2149, bod 34). Otázkou uznania a výkonu predbeţných opatrení sa Súdny dvor zaoberal vo veci C-125/79 Denilauer, kde konštatoval, ţe súdne rozhodnutia, ktorými sa povoľujú predbeţné alebo zaisťovacie opatrenia, vydané bez toho, aby bol predvolaný účastník konania, proti ktorému tieto opatrenia smerujú a určené k tomu, aby boli vykonané bez predchádzajúceho doručenia, nespadajú do reţimu uznania a výkonu rozhodnutí, stanoveného hlavou III dohovoru (zodpovedá kapitole III nariadenia Brusel I). V tom istom rozsudku tieţ Súdny dvor zaujal názor, ţe súd miesta alebo v kaţdom prípade súd zmluvného štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom poţadovaných opatrení, je najlepšie schopný posúdiť okolnosti, ktoré môţu viesť k nariadeniu či zamietnutiu poţadovaných opatrení alebo k stanoveniu postupu a podmienok, ktoré musí navrhovateľ dodrţať, aby bolo moţné zaručiť predbeţný a zaisťovací charakter povolených opatrení. Dohovor berie túto potrebu do úvahy tým, ţe v článku 24 stanovuje, ţe predbeţné alebo zaisťovacie opatrenia stanovené právom zmluvného štátu môţu byť poţadované na súde tohto štátu, aj keď pre rozhodnutie vo veci samej je podľa dohovoru príslušný súd iného zmluvného štátu. Z uvedeného vyplýva, ţe článok 31 nariadenia Brusel I bol myslený predovšetkým na situácie, keď sa má predbeţné opatrenie vykonať v členskom štáte, ktorého súdy nemajú právomoc na konanie vo veci samej. Rozhodne však nemá slúţiť na to, aby sa jeho prostredníctvom obchádzali ustanovenia o súdnej právomoci. Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Brusel I sa voči osobám s bydliskom na území iného členského štátu neuplatnia najmä normy vnútroštátneho práva uvedené v prílohe I nariadenia, čo v prípade Slovenskej republiky predstavujú §§ 37 aţ 37e ZMPS. Pouţitie § 37f ZMPS vylúčené nie je. Je nepochybné, ţe článok 31 nariadenia Brusel I odkazuje na vnútroštátny právny poriadok konajúceho súdu (lex fori). Vyplýva to z formulácie „ktoré (predbeţné opatrenia) sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu.“ Súd, na ktorom sa ţiada o vydanie predbeţného opatrenia, uplatní lex fori tak na určenie opatrení, ktoré sa majú nariadiť, ako aj na svoju právomoc ich nariadiť. Podľa práva Slovenskej republiky (§ 37f ods. 2 ZMPS) súd nemôţe nariadiť predbeţné opatrenie, ktoré by malo právne účinky mimo územia Slovenskej republiky. Preto Krajský súd v Bratislave postupoval správne, keď konanie o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil. 1 Obo 162/2010 8 Preto, ţe napriek nedostatočnému odôvodneniu je odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku vecne správne, odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. V Bratislave
3. januára 2011 JUDr. Jozef Štefanko, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová