1Cdo 34/2009 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej v právnej veci ţalobcov l/ P. K., bývajúceho v K., 2/ J. K., bývajúceho v K., 3/ M. S., bývajúcej v K., všetkých zastúpených JUDr. J. M., advokátom v K., proti ţalovaným 1/ R. T., bývajúcej v K., 2/ H. P., bývajúcej v K., 3/ I. M., bývajúcej v K., 4/ J. M., bývajúcemu v K., ţalovaných 3/ a 4/ zastúpených JUDr. I. R., advokátkou v K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 15C 783/95, o dovolaní ţalovaných 3/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2008 sp. zn. 1 Co 66/2007, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaných 3/ a 4/ z a m i e t a. Ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na súd 8. júna 1995 sa pôvodná ţalobkyňa K. H., rod. K., nar. X.X. domáhala určenia, ţe je výlučnou vlastníčkou parcely KN č. X.X. k. ú. Š. o výmere 939 m2 1 Cdo 34/2009 2 vytvorenej z mpč. parc. 337/15, ako je zameraná geometrickým plánom č. 10822241-172-92 zo 14. marca 1995. Táto právna predchodkyňa terajších ţalobcov1/ aţ 3/ odôvodnila ţalobu tým, ţe na základe zámennej zmluvy z 30. apríla 1954 došlo k rozdeleniu spoluvlastníctva reálnou deľbou, ktorou nadobudla z parc. mpč. 337/15 – roľa o výmere 3755 m2 k.ú. Š. uvedenú reálnu časť, pričom svoje vlastníctvo k tejto novovytvorenej parcele č. X.X. vyvodzovala nielen z reálnej deľby, ale aj z vydrţania vlastníctva. Pôvodná ţalobkyňa K. H., rod. K. zomrela 14. septembra 2002 a jej dedičmi sú ţalobcovia 1/ aţ 3/. Súd prvého stupňa však po smrti pôvodnej ţalobkyne konal len so ţalobcom 1/, ktorý spresnil výmeru predmetného pozemku - novovytvorenej parcely č. X.X. na 938,75 m2 a zároveň ţiadal určiť, ţe je výlučným vlastníkom tohto pozemku, uvedúc identifikáciu novovytvorenej parcely č. X.X. ako orná pôda o výmere 938,75 m2 v kat. úz. Š. s tým, ţe parcela bola vytvorená z pôvodnej mpč. 337/15 roľa pri D. o výmere 3755 m2 geometrickým plánom č. 29/2000 vyhotoveným 25. apríla 2000 G. a 3. mája 2000 úradne overeným pod č. 107/2000. Okresný súd Košice II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 30. novembra 2006, č. k. 15 C 783/1995 - 260 určil, ţe ţalobca P. K. je výlučným vlastníkom pozemku, ktorý zodpovedá novovytvorenej parc. č. X.X., orná pôda o výmere 938,75 m2 kat. úz. Š., ktorá parcela bola vytvorená z pôvodnej parcely mpč. 337/15 – roľa pri D. o výmere 3755 m2 geometrickým plánom č. 29/2000 vyhotoveným G. 25. apríla 2000 a úradne overeným 3. mája 2000 pod č. 107/2000, ktorý sa stáva súčasťou rozsudku; v prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe podľa dohody z 30. apríla 1954 došlo k rozdeleniu nehnuteľnosti - pôvodnej parcely mpč. 337/15 – roľa pri D. o výmere 3755 m2 medzi spoluvlastníkmi na samostatné časti, ktoré v takom rozdelenom stave sa potom uţívali, ako to tvrdila pôvodná ţalobkyňa, ţe reálnym rozdelením nehnuteľnosti došlo k zrušeniu spoluvlastníctva, keď túto dohodu o deľbe nehnuteľnosti treba povaţovať za dohodu nielen čo do drţby, ale aj čo vlastníckeho práva. Uzavrel, ţe ţalobca P. K. potom nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe dedenia po svojej právnej predchodkyni (pôvodnej ţalobkyni). Na základe odvolania ţalovaných 3/ a 4/ rozhodoval o veci Krajský súd v Košiciach (odvolací súd). V podanom odvolaní ţalovaní 3/ a 4/ okrem iného poukázali aj na to, ţe pôvodná ţalobkyňa K. H. zomrela a ţe súd prvého stupňa v predmetnej veci nevydal ţiadne rozhodnutie (uznesenie) o tom, ţe by pripustil vstup do konania ţalobcu P. K., aj keď s ním v konaní po smrti ţalobkyne K. H. konal. Ďalej upozornili, ţe tento ţalobca po poručiteľke 1 Cdo 34/2009 3 (pôvodnej ţalobkyni) nadobudol spoluvlastnícky podiel ¼ k parcele č.337/15 vedenej na LV č. X. kat. úz. Š. – orná pôda vo výmere 2280 m2, nie však reálne vyčlenenú časť tejto parcely, ţe tento spoluvlastnícky podiel sa nezhoduje s predmetom daného sporu, ktorým je parcela o výmere 938,75 m2, ktorá vznikla z pôvodnej pozemnokniţnej parcely č. 337/15. Odvolatelia zdôraznili, ţe ţalobca P. K. svoje postavenie v konaní odvodzuje od nadobudnutia vlastníckeho práva jeho právnou predchodkyňou K. H. a ţe preto - podľa ustálenej judikatúry - účastníkmi predmetného konania mali byť aj (ďalší) dedičia po nebohej pôvodnej ţalobkyni. Odvolací súd pripustil zmenu ţaloby na určenie, ţe novovytvorená parcela č. X.X. – orná pôda o výmere 938,75 m2 kat. úz. Š., ktorá bola vytvorená z pôvodnej pozemno-kniţnej parcely č. 337/15 – roľa pri D. o výmere 3755 m2 geometrickým plánom č. 2/2000 vyhotoveným G. 25. apríla 2000 a úradne overeným 3. mája 2000 pod č. 107/2000, ktorý sa stáva súčasťou rozsudku, patrí do dedičstva po neb. K. H. rod. K. nar. X.X. a zomrelej 14. septembra 2002; zároveň konal i so ţalobcami 2/ a 3/ ako ďalšími dedičmi po pôvodnej ţalobkyni K. H.. V nadväznosti na túto zmenu ţaloby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku tak, ţe určil, ţe novovytvorená parcela č. X.X. – orná pôda vo výmere 938,75 m2, kat. úz. Š., vytvorená z pôvodnej pozemnokniţnej parcely č. 337/15 – roľa pri D. o výmere 3755 m2 geometrickým plánom č. 2/2000 vyhotoveným 25. apríla 2000 G. a overeným 3. mája 2000, ktorý sa stáva súčasťou rozsudku, patrí do dedičstva po nebohej K. H., rod. K., nar. 3. 8. 1990 a zomrelej 14. 9. 2002.; účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd, ktorý konal so všetkými dedičmi po nebohej pôvodnej ţalobkyni, t. j. aj so ţalobcami 2/ a 3/, majúc názor, ţe tak môţe činiť bez toho, aby bolo potrebné rozhodovať o pripustení ich vstupu do konania, povaţoval po uvedenej zmene ţaloby dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa - ním zistený skutkový stav za dostatočný základ aj pre vyhovenie zmenenej ţalobe. Mal v zhode so súdom prvého stupňa za preukázané, ţe novovytvorená parcela č. 1305 - orná pôda o výmere 938,75 m2 v kat. úz. Š. bola vytvorená z pôvodnej parcely mpč. 337/15 - roľa pri D. o výmere 3755 m2 a to uvedeným geometrickým plánom z 25. apríla 2000. Rovnako ako súd prvého stupňa ustálil, ţe medzi spoluvlastníkmi tejto pôvodnej parcely došlo k spomenutej uţ dohode o reálnej deľbe a to tak, ţe tá časť, ktorá zodpovedá novovytvorenej parcele č. X.X., bola v ďalšom období uţívaná pôvodnou ţalobkyňou K. H. Podľa jeho názoru pôvodná ţalobkyňa, ktorá predmetnú parcelu 1 Cdo 34/2009 4 na základe tejto deľby získala a uţívala ako svoje výlučné vlastníctvo, stala sa jej vlastníčkou titulom vydrţania. Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním ţalovaní 3/ a 4/. Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ a § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, a c/ O.s.p. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobu zamietol. Uviedli, ţe postupom odvolacieho súdu došlo nepriamo k poučeniu právneho zástupcu ţalobcu a následnej zmene ţaloby. Za takéto poučenie povaţovali otázku predsedu senátu, ktorú na odvolacom pojednávaní 12. júna 2008 poloţil právnemu zástupcovi ţalobcu a to ohľadne okruhu vecne legitimovaných osôb v konaní, ktorá skutočnosť (námietka) bola jedným z dôvodov odvolania. Ďalej ţalovaní 3/ a 4/, ktorí boli názoru, ţe v tejto veci nemoţno aplikovať ustanovenie § 107 O.s.p., vytýkali odvolaciemu súdu, ţe nerozhodol o návrhu na vstup ďalších účastníkov na strane ţalobcu do konania, keď zároveň namietali, ţe takýto procesný návrh so zreteľom na § 216 ods. 1 O.s.p. v štádiu odvolacieho konania moţný nie je. Tvrdili, ţe v odvolacom konaní nemohlo sa uţ postupovať s právnymi nástupcami po K. H., keďţe súd prvého stupňa rozhodol o určení vlastníckeho práva ţalobcu P. K. k nehnuteľností a to po pripustení zmeny návrhu uznesením, ktorým je súd viazaný. Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaných 3/ a 4/ navrhli dovolanie zamietnuť. Ţalované l/ a 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenie dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
- a)v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p.,
- b)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- c)rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami 1 Cdo 34/2009 5 uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta o.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ţalovaní 3/ a 4/ v dovolaní nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolatelia prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zaloţili predovšetkým na tvrdení, ţe odvolací súd neprípustne nepriamo poučil ţalobcu na pojednávaní 12. júna 2008. Z obsahu zápisnice o tomto odvolacom pojednávaní vyplýva, ţe predseda senátu poloţil právnemu zástupcovi ţalobcu otázku ohľadne okruhu vecne legitimovaných osôb v danom konaní, ktorá skutočnosť (námietka) bola jedným z dôvodov odvolania ţalovaných 3/ a 4/. V okolnosti, ţe predseda senátu poţiada účastníka, resp. jeho zástupcu o reakciu – vyjadrenie či stanovisko k predloţeným argumentom, námietkam, návrhom a pod. druhej strany sporu, nemoţno vidieť nič neobvyklé; takýto dopyt nemoţno ani povaţovať za poučovanie zo strany súdu; ide o celkom beţný súdny postup nijako 1 Cdo 34/2009 6 neodporujúci procesnej úprave (zákonodarca v ostatnom čase zmenami v Občianskom súdnom poriadku dokonca oveľa podstatnejšie rozširuje „komunikáciu“ súdu smerom k účastníkom, porovnaj napr. tretiu vetu § 100 ods. 1 O.s.p.). Navyše opísaným postupom predsedu senátu odvolacieho súdu nedošlo k nijakému odňatiu moţnosti ţalovaných 3/ a 4/ pred súdom konať. Za odňatie moţnosti ţalovaným 3/ a 4/ konať pred súdom nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd konal i so ţalobcami 2/ a 3/, ktorí spolu so ţalobcom 1/ po smrti pôvodnej ţalobkyne ako jej právni nástupcovia (dedičia) stali sa tieţ jej procesnými nástupcami a to v postavení nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.), keď predmetom sporu bolo určenie vlastníctva pôvodnej ţalobkyne K. H. k uvedenej novovytvorenej parcele č. X.X. a o tomto predmete sporu v rámci dedičského konania rozhodnuté nebolo (ako na to správne v odvolaní poukázali ţalovaní 3/ a 4/). Podľa § 91 ods. 1 O.s.p. ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná kaţdý z nich sám za seba. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 107 ods. 1 O.s.p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môţe v ňom pokračovať. Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr (§ 107 ods. 3 O.s.p.). 1 Cdo 34/2009 7 Postup odvolacieho súdu, ktorý konal so všetkými tromi právnymi nástupcami pôvodnej ţalobkyne, bol v súlade s § 91 ods. 2, § 107 ods. 1, 3 O.s.p. (v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý podľa týchto ustanovení nepostupoval, hoci mal, tomu správnemu postupu v rámci odvolacieho konania, ktoré s konaním pred súdom prvého stupňa tvorí jeden celok – základné konanie (v češtine „řízení nalézací“), nijako nemohlo brániť. Dovolatelia preto nedôvodne vytýkali odvolaciemu súdu aj to, ţe mal postupovať podľa § 92 ods. 1 O.s.p. V danej veci však nešlo o pristúpenie (vstup) ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p., ale o prípad procesného nástupníctva na základe univerzálnej sukcesie ţalobcov 1/ aţ 3/ ako dedičov po pôvodnej ţalobkyni počas prebiehajúceho súdneho konania /sporu/. K tejto skutočnosti je súd povinný prihliadať v kaţdom štádiu konania (ex offo); ak preto pochybil súd prvého stupňa a danú skutočnosť nezohľadnil, nič nebránilo odvolaciemu súdu uvedený procesný nedostatok napraviť tým, ţe začal konať so všetkými ţalobcami (právnymi nástupcami pôvodnej ţalobkyne) majúcimi postavenie nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Aj v priebehu odvolacieho konania je zmena ţaloby prípustná (porovnaj napr. Zborník IV. býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 765). Odvolací súd tým, ţe pripustil zmenu ţalobného návrhu (§ 95 O.s.p.), povaţujúc výsledky doterajšieho konania za dostatočný podklad pre konanie o zmenenom návrhu, neodňal ţalovaným 3/ a 4/ moţnosť pred súdom konať. Dovolacím súdom nebola v konaní zistená ani existencia tzv. inej vady (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), hoci dovolatelia vo svojom dovolaní namietali, ţe v konaní k uvedenej vade došlo. Inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237 O.s.p. spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. vyţaduje kumulatívne splnenie (existenciu) dvoch predpokladov: • konkrétnu procesnú vadu a • nesprávne rozhodnutie vo veci (ako následok takejto procesnej vady). Iba samotná existencia určitej procesnej vady (keď nejde o vadu podľa § 237 O.s.p.), ktorá za následok nemá nesprávne rozhodnutie vo veci, tento dovolací dôvod zaloţiť nemôţe. 1 Cdo 34/2009 8 Chyba v písaní (tzv. preklep), ku ktorej došlo vo výroku napadnutého rozsudku pri uvedení roku narodenia pôvodnej ţalobkyne, predstavuje len zrejmú nesprávnosť, na nápravu ktorej slúţi opravné uznesenie ( § 164, § 211 ods. 2 O.s.p.). Dovolatelia v dovolaní poukázali na prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd vecne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a nahradil ho svojim iným rozhodnutím vo veci samej. Táto skutočnosť však bez ďalšieho neznamená, ţe mimoriadny opravný prostriedok je aj dôvodne podaný. V dovolaní ţalovaní 3/ a 4/ namietali aj to, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolatelia - zastúpení právne kvalifikovaným zástupcom (advokátkou) - síce formálne namietli existenciu tohto dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), obsahovo ale ničím nevysvetlili, o aký omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav má ísť – v čom spočíva, resp. ktorý právny predpis nepouţil odvolací súd správne alebo ktorý nesprávne interpretoval alebo ktoré nesprávne závery vyvodil zo správnych skutkových záverov. Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, aby dovolateľ v dovolaní len označil uvedený dovolací dôvod (napríklad tým, ţe poukáţe na jeho zákonné označenie - ustanovenie zákona alebo odcituje jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O.s.p. zodpovedá a ním uloţenej osobitnej náleţitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa uvádza, z konkrétne ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, ţe dovolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, ţe tento dovolací dôvod je daný, ţe teda aj dostatočne konkrétne uvedie, 1 Cdo 34/2009 9 v čom vlastne vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu (chybné právne posúdenie). Ak dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nestačí preto len poukázanie na paragrafové označenie (alebo odcitovanie textu) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náleţitosťou dovolania je v takomto prípade samotné vlastné vymedzenie, t. j. uvedenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovaţuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná) náleţitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nie je moţné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu. Ţalovaní 3/ a 4/ tým, ţe v dovolaní neopísali okolnosti, z ktorých nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom vyvodzujú, znemoţnili dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom jeho rozhodnutie spočíva. Dovolací súd je totiţ pri preskúmavaní právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu viazaný rozsahom dovolacieho návrhu a uplatneným dovolacím dôvodom. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodom uvedeným v dovolaní sa prejavuje nielen vo viazanosti dôvodom zodpovedajúcemu niektorému v zákone vymedzenému dovolaciemu dôvodu, ale predovšetkým vo viazanosti tým, ako bol tento dovolací dôvod v dovolaní opísaný, t.j. aké bolo uvedenie okolností, z ktorých dovolateľ usudzuje, ţe uvedený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci - § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je daný. K uplatneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nepostačuje, ak dovolateľ v dovolaní tento dôvod označí len ustanovením zákona alebo ak uvedie len jeho zákonnú skutkovú podstatu (abstraktný údaj); dovolateľ musí konkretizovať okolnosti, z ktorých vyvodzuje, ţe tento dovolací dôvod je daný. Ak táto konkretizácia uplatneného dovolacieho dôvodu v dovolaní absentuje, dovolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nemá poskytnutú moţnosť (zadanie) preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska správnosti jeho právneho posúdenia (porovnaj k tomu napr. R 38/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2006 z 26. apríla 2007, ktorý bol uverejnený aj v časopise Zo súdnej praxe pod č. 36/2007). Z doterajších zistení teda vyplynulo, ţe dovolateľmi riadne uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daný a dovolací súd nezistil v konaní ani vady v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a ani tzv. iné vady konania (t. j. dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a ţe ďalší dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) dovolatelia neuplatnili spôsobom zodpovedajúcim § 241 ods. 1 a 2 písm. c/ O.s.p., 1 Cdo 34/2009 10 preto dovolací súd nemohol preskúmať dovolaním napadnuté rozhodnutie z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, na ktorom toto rozhodnutie spočíva. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov podané dovolanie ţalovaných 3/ a 4/ ako neopodstatnené zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešným ţalobcom ( § 243b ods. 5, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.) dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo si náhradu neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Po u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2010 JUDr. Jana Bajánková v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Hrčková Marta