súdu obsah sťaţnosti ţalovaného nemohol poţívať ústavne zaručenú ochranu práva na slobodu prejavu, lebo tu vznikol konflikt takéhoto práva s ďalším ústavne zaručeným právom a cieľ sledovaný príslušným podaním vybočoval z medzí prípustnej kritiky a (odhliadnuc od nepravdivosti tvrdení) šlo tu o snahu ţalovaného riešiť po svojom vzťahové problémy účastníkov. Kaţdé z tvrdení sťaţnosti a to samé osebe ako aj celkovo bolo v adresátovi sťaţnosti spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobkyňa je osoba, ktorá sa 1 Cdo 4/2009 3 v súkromnom ţivote správa nemorálne, počas manţelstva nadviazala mimomanţelský vzťah s kolegom na pracovisku, tento vzťah sa negatívne prejavuje aj v škole, ţe ţalobkyňa nezvláda adekvátne pedagogické pôsobenie na hodinách etiky i telesnej výchovy a ţe z hľadiska svojho súkromného ţivota aj pracovného pôsobenia je osobou odsúdeniahodnou. Okruh adresátov ospravedlnenia súd ustálil zhodne s okruhom adresátov sťaţnosti ţalovaného (medzi ktorých adresátov A. J. zo Š. novín nepatrila a preto v tejto časti ţalobný návrh zamietol). Za dôvodnú nemal námietku ţalovaného o neurčitosti ţalobného návrhu. Povaţoval sčasti (v priznanom rozsahu) za opodstatnené aj uloţenie povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďţe k zníţeniu dôstojnosti ţalobkyne a jej váţnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a to najmä s prihliadnutím k tomu, ţe tvrdenia ţalovaného v jeho sťaţnosti boli spôsobilé vyvolať dojem nemorálnosti, neprofesionality a odsúdeniahodnosti ţalobkyne; sťaţnosť bola zaslaná nielen osobám osobne poznajúcim ţalobkyňu, ale i takým, ktoré ju dovtedy nemali moţnosť spoznať (Ministerstvu školstva Slovenskej republiky a predsedovi Úradu NSK); jej dôsledkom boli nielen šetrenia vedúce k vystaveniu ţalobkyne nepríjemným situáciám, ale i zhoršenie vzťahov (menovite predovšetkým s manţelkou kolegu ţalobkyne M. T.). Uvedený stav spolu s nedostatkom legitimity zásahu hodnotil súd aj so zohľadnením skutočnosti, ţe ţalobkyňa zo strany dotknutých orgánov nezaznamenala okrem inšpekcií ţiadnu negatívnu odozvu, jej postavenie a hodnotenia v práci sa nezhoršilo a ţe sťaţnosť nebola medializovaná; to všetko viedlo súd k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu prisúdenej sumy 50 000 Sk (a tým zároveň k zamietnutiu vo zvyšnej časti ţaloby poţadujúcej ďalšiu, resp. vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Právne vec posúdil so zreteľom na čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a § 3 písm. b/ zákona č. 152/1998 Z. z. o sťaţnostiach. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 3 O. s. p., pričom poukázal na len čiastočný úspech ţalobkyne a závislosť rozhodnutia o výške plnenia v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch od úvahy súdu. Na odvolanie ţalobkyne (napadla rozsudok súdu prvého stupňa v časti nepriznania jej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch celou v ţalobe poţadovanou sumou) a ţalovaného (napadol rozsudok v tej časti, v ktorej bolo ţalobe vyhovené) Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom z 9. septembra 2008 sp. zn. 10 Co 52/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach vo veci samej, keďţe dospel k záveru o jeho vecnej správnosti (§ 219 O. s. p.); v časti trov konania rozsudok súdu prvého 1 Cdo 4/2009 4 stupňa zmenil tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 45 970 Sk k rukám jej advokáta do 3 dní; ţiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Nestotoţnil sa s výhradami ţalovaného voči podobe písomného vyhotovenia napádaného rozsudku - s námietkami vytýkajúcimi prílišný rozsah odôvodnenia, údajný nesúlad jeho štruktúry so zákonnou úpravou, s názorom o chaotičnosti rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosti. V tejto súvislosti upozornil, ţe uţ samotná povaha veci (vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu v konaní, v ktorom posúdenie značného počtu okolnosti záviselo na úvahách súdu a tieţ na výklade nie najkonkrétnejšej právnej úpravy rozosiatej navyše do viacerých právnych predpisov) predurčila aj väčší rozsah odôvodnenia rozsudku a aj rozsah úvah súdu pojatých do odôvodnenia a majúcich (za cieľ) presvedčiť o správnosti zvoleného spôsobu vyriešenia predmetu sporu. Za ťaţiskovú označil časť odôvodnenia napádaného rozsudku súdu prvého stupňa sústredenú na stranách 15 aţ 23 a tento rozsah nepovaţoval za neprimeraný. Poukázal, ţe súd prvého stupňa v tejto časti sa najmä veľmi podrobne venoval problematike konkurencie, resp. hierarchie viacerých ústavne i zákonne zaručených práv celého okruhu na tejto veci spoločne zainteresovaných osôb, tieţ vyhodnoteniu jednotlivých aspektov riešeného problému i s osobitným prihliadnutím na argumentáciu účastníkov konania; s týmto odôvodnením súdu prvého stupňa sa aj stotoţnil. Mal za to, ţe súd prvého stupňa objasnil ústavný aj zákonný rámec veci; rovnako ako súd prvého stupňa nestotoţnil sa s argumentáciou ţalovaného odvolávajúceho sa na slobodu prejavu. V dôvodoch rozsudku sa odvolací súd okrem iného vyporiadal aj s námietkou ţalovaného o neurčitosti ţalobného návrhu, s výhradou na spôsob doručenia ospravedlnenia ţalovaného, neuvedenia vo výroku rozsudku presných adries všetkých adresátov ospravedlnenia, zaujmúc (vysvetliac) v jednotlivých bodoch svoj právny názor. Zároveň podal aj vysvetlenie, prečo námietky oboch účastníkov smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (čiastočné priznanie a nepriznanie - zamietnutie ţaloby - vo zvyšnej časti) nepovaţoval za dôvodné. Napokon odôvodnil aj zmeňujúce rozhodnutie o náhrade trov konania (s dôrazom na platobné miesto tejto náhrady v osobe advokáta ţalobkyne v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p.) a výrok o trovách odvolacieho konania ( s poukazom na § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 2 O. s. p. a vecný neúspech účastníkov s ich odvolaniami). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok spolu aj s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, ţe postupmi oboch súdov mu bola odňatá moţnosť konať 1 Cdo 4/2009 5 pred súdom
f/ O.s.p., pretoţe rozhodnutia oboch súdov sú nepreskúmateľné (sú nezrozumiteľné a tieţ nedostatočne odôvodnené). Ďalej namietal, ţe rozhodnutia oboch súdov vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.2 písm. c) O.s.p.). Nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí je -
dovolateľa - zaloţená predovšetkým na nedodrţaní náleţitostí obsahu súdneho rozhodnutia súdom prvého stupňa
a na formulácii odôvodnenia rozsudku, najmä odvolacieho súdu, ktorá nezodpovedá základným pravidlám logického a jasného vyjadrovania a nespĺňa ani základné gramatické a štylistické hľadiská. Tvrdil, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec neuviedol svoje skutkové zistenia, ktoré skutočností povaţoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje rozhodnutie, ţe neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ale len poopisoval zo spisu prednesy účastníkov, výpovede svedkov a sťaţnosť z 13. júna 2005, pričom z vykonaných dôkazov nevyvodil ţiadne závery; ţe návrhu vyhovel len na základe svojich subjektívnych úvah. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe tieto skutočnosti mu unikli a ţe akceptoval tieţ to, ţe súd prvého stupňa uvádzal v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdenia, ktoré nevyplynuli zo ţiadneho vykonaného dôkazu (napr. ţe sťaţnosť mala za cieľ vykresliť ţalobkyňu ako osobu, ktorá je vzorom mravného úpadku, ţe k zhoršeniu postavenia navrhovateľky došlo tieţ na úrovni širšieho spoločenského okolia, lebo ako učiteľka gymnázia bola pre mnohých známa, k narušeniu vzťahov došlo na úrovni primátora i rodičov, ţe kvôli sťaţnosti došlo k narušeniu vzťahov medzi navrhovateľkou a M. T. a pod.). Poukázal, ţe odvolací súd sa stotoţnil nielen s úvahami súdu prvého stupňa (
dovolateľa svojvoľnými a subjektívnymi), ale ţe sa stotoţnil aj s právnym názorom súdu prvého stupňa (
dovolateľa chaotickým), a tvrdil, ţe z rozhodnutia sa nedá zistiť právne zhodnotenie súdu, či sťaţnosť z
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva. 1 Cdo 4/2009 7 Dovolanie ţalovaného vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môţe byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie prípustné nie je. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. V podanom dovolaní sa namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd sa preto v rámci svojho skúmania, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O.s.p., osobitne zaoberal otázkou, či konanie nemalo namietanú vadu, a v rámci svojho prieskumu ustálil, ţe rozhodnutiami niţších súdov nedošlo k takejto vade. Vada konania odňatie moţnosti účastníkovi pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).
f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi 1 Cdo 4/2009 8 odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej z hľadiska namietaného nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia (ako aj predchádzajúceho mu vyhovujúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa), teda či je tu tvrdený nedostatok odôvodnenia a ak áno, či napĺňa znaky odňatia moţnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Dovolateľ namietal nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudok odvolacieho súdu a predchádzajúceho mu rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Vytýkal, ţe odvolací súd - a aj súd prvého stupňa - svoje rozhodnutie odôvodnil tak, ţe je nepreskúmateľné, resp. nezrozumiteľné či rozporuplné. 1 Cdo 4/2009 9
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru 1 Cdo 4/2009 10 o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa v zásade dostatočne odôvodnili svoje rozsudky vo veci samej - ohľadom čiastočného vyhovenia ţalobe vrátane zaplatenia priznanej nemajetkovej ujmy, v ktorých výrokoch je výsledek konania pre ţalovaného procesne nepriaznivý. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku (odôvodnení) sa zaoberal konkrétnymi okolnosťami, za ktorých došlo k zásahu do práv ţalobkyne na ochranu osobnosti, síce rozsiahlejšie, ale bez opomenutia podstatných (základných) skutkových okolnosti a poukázal na to, v čom spočíval daný zásah; vysvetlil tieţ, ktoré právne ustanovenia aplikoval; zároveň objasnil, prečo (so zreteľom na ktoré konkrétne okolnosti prípadu viaţuce sa na intenzitu a dôsledky zásahu) ţalobkyni poskytol okrem ospravedlnenia aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu, ako ţalobe v tejto časti vyhovel. Nie je pravdivé tvrdenie dovolateľa, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku len poopisoval zo spisu prednesy účastníkov, výpovede svedkov a sťaţnosť z
p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach vo veci samej. V odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil svoje posúdenie, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v preskúmanej časti vo veci samej povaţuje za správne a vyporiadal sa s podstatnými námietkami ţalovaného uplatnenými v odvolaní. Výslovne uviedol názor (v zhode s názorom súdu prvého stupňa), ţe súdom prvého stupňa reprodukovanými časťami sťaţnosti ţalovaného z 13. júna 2005 došlo k vybočeniu z rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práv ţalobkyne na ochranu osobnosti, ţe došlo k zásahu do týchto práv ţalobkyne. Svoje závery odvolací súd vyloţil i vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil a naň poukázal. Osobitne rozviedol dôvody, pre ktoré sa stotoţnil aj s výškou súdom prvého stupňa priznanej sumy 50 000 Sk ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. To, ţe poskytnuté vysvetlenia (zdôvodnenia) dovolateľovi nestačia, ţe odôvodnenia súdov označuje za nepreskúmateľné, resp. nezrozumiteľné alebo rozporuplné či neúplné a ţe tak zjavne nastoľuje potrebu ešte ďalšieho rozvádzania - precizovania a detailizovania, ďalej potrebu zmeny (inej) štruktúry ako aj štýlu odôvodnení, nemení nič na zistení dovolacieho súdu, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu - a aj súdu prvého stupňa - z hľadiska poskytnutého odôvodnenia objektívne vyhovelo základným poţiadavkám na zákonné rozhodnutie a v postačujúcej miere dalo odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne jasne vymedzilo skutkové aj právne závery. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v nadväznosti na rozhodnutie súdu prvého stupňa zdôraznil rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z výsledkov dokazovania súdu prvého stupňa, poukázal na obsah odvolaní a stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci ako aj na zákonné predpisy, ktoré sa v prejednávanej veci aplikovali - na ktorých súdy zaloţili svoj právny záver. Svoje závery aj primerane povahe veci a vzneseným námietkam vysvetlil (dovolací súd sa samotnou správnosťou týchto záverov - keďţe neskúmal ich vecnú správnosť, ale len prípustnosť dovolania - nezaoberal). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty či zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na 1 Cdo 4/2009 12 uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu (nadväzujúce na zistenia a závery súdu prvého stupňa) nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku vrátane splnenia aj poţiadavky na svoju preskúmateľnosť (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami, porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.). Vychádzajúc z toho dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu; teda ani námietku dovolateľa ţiadajúceho o vysvetlenie, prečo je potrebné ospravedlnenie - v spojitosti so sťaţnosťou z
1 druhá veta O. s. p. prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba ale zvýrazniť, ţe dovolací súd môţe k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode pristúpiť aţ (iba) vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (poznámka: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Obdobne tieto závery platia i pre dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle § 1 Cdo 4/2009 14 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, a o takýto prípad v tejto právnej veci nešlo. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov konania nepriznal, lebo nepodala návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2010 JUDr. Jana Bajánková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.