Najvyšší súd 6 Cdo 143/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného F. s.r.o. so sídlom v Č., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr

bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade ale oprávnený procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, ţe v rozpore so zákonom preskúmavali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, z hľadiska jeho „subjektívnej arbitrability“ a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (

§ 41ods.

2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia (k tomu

niţšie bod 4.). Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (

napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). 7 6 Cdo 143/2011 Vzhľadom na vyššie uvedené nie je opodstatnená námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. 2. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa dopustili tým, ţe skúmali podmienky vydania (cudzieho) rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nepodal návrh na taký prieskum. Oprávnený namieta aj túto vadu neopodstatnene. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť. Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonaniu exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). Aj v tomto prípade, ako pri vyššie uvedenej vade namietanej podľa § 237 písm. a/ O.s.p., z určujúceho – obsahového – hľadiska (

§ 41ods.

2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia (k tomu

niţšie 4.). 3. Oprávnený ďalej tvrdí, ţe konanie súdov je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa dopustili tým, ţe povinného nevyzvali, aby sa vyjadril k návrhu na začatie exekúcie, čím mu odňali moţnosť konať pred súdom. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi, ktorý dovolanie podáva, odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Oprávnený ale nenamieta odňatie svojich procesných práv, ale práv povinného, ktorá vada konania, ak by ňou konanie bolo aj postihnuté, by prípustnosť dovolania v prospech oprávneného nezaloţila. Oprávnený v dovolaní tieţ uvádza, ţe právna konštrukcia spôsobu uzatvárania rozhodcovských zmlúv, z ktorej vychádzali súdy, spočíva na nesprávnej a zuţujúcej 8 6 Cdo 143/2011 interpretácii § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (

§ 41ods.

2 O.s.p.)] viaţe na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci (k tomu

ďalej 4.). Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v neprospech oprávneného). O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení totiţ ide tieţ v prípade zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad. Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.), je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové 9 6 Cdo 143/2011 a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôţe naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, ţe všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môţe mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doloţky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umoţňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, ţe účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyuţil moţnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku ţalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie 10 6 Cdo 143/2011 odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predloţený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Moţno preto uzavrieť, ţe aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva ţiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011). Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu JSM so sídlom v Ţiline, Mariánske námestie 26/

1. Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, či a na základe akej rozhodcovskej zmluvy rozhodca konal a rozhodol. Exekučný súd vyzval listom z
2. januára 2010 rozhodcu o zaslanie kompletného spisu zn. E-00309-
3. Rozhodcom predloţený spis obsahuje, okrem iného, aj list oprávneného z
4. apríla 2009 adresovaný povinnému („Oznámenie o prevzatí pohľadávky – predţalobná výzva na úhradu“), v ktorom (str. 2) je i návrh na uzavretie rozhodcovskej doloţky k zmluve o dodávke tovaru v znení: „Všetky spory medzi stranami tejto zmluvy, vzniknuté z tejto zmluvy alebo iných zmlúv medzi stranami, alebo v súvislosti s týmito zmluvami, vrátane sporov o ich platnosť, porušenie, výklad a zrušenie, ako aj spory týkajúce sa arbitrability sporu, budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom JSM v Ţiline, Slovenská republika (Stály rozhodcovský súd JSM v Ţiline), v súlade s jeho pravidlami a poriadkami, uverejnenými v Obchodnom vestníku (Obchodný vestník SR).“ List tieţ obsahuje „výslovnú výzvu“, aby jeho adresát v prípade, ţe nesúhlasí s uzatvorením navrhnutej rozhodcovskej doloţky, alebo v prípade akýchkoľvek protinávrhov ohľadne jej znenia, rozhodného práva alebo akéhokoľvek jej obsahu, čo i len v časti, odmietol jej uzavretie „výslovne v písomnej podobe“, a to v lehote najviac 15 dní od doručenia listu, inak sa rozhodcovská doloţka bude povaţovať za platne uzavretú „v zmysle § 435 Zakona o parničnom postupku Republiky Srbskej v Bosne“. K listu oprávneného je pripojená obálka s doručenkou, podľa záznamov na ktorej bola zásielka bola vrátená odosielateľovi, pretoţe ju adresát v odbernej lehote neprevzal. Zo spisu (najmä uvedených listín) teda vyplýva, ţe rozhodcovská zmluva nebola uzavretá, a to ani vo forme osobitnej zmluvy ani vo forme rozhodcovskej doloţky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.); to napokon nepopiera ani oprávnený. Konštatovanie exekučného súdu v uznesení, ktorým zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie 11 6 Cdo 143/2011 poverenia na vykonanie exekúcie, ţe rozhodcovská zmluva nebola v danom prípade uzavretá, je preto z pohľadu dovolacieho súdu opodstatnené a podloţené obsahom spisu. Pokiaľ oprávnený s poukazom na vyhlášku č. 207/1964 Zb., ktorou bola vyhlásená Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach, ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (podľa ktorého účastníci zmluvy si môţu zvoliť právo, ktorým sa majú spravovať ich vzájomné vzťahy, i mlčky) a článok 33 ods. 1 vyššie uvedenej Zmluvy (podľa ktorého sa forma právnych úkonov spravuje právnym poriadkom, ktorým sa spravuje právny úkon sám, stačí však, ak sa postupuje, pokiaľ ide o formu, podľa právneho poriadku platného v mieste, kde k právnemu úkonu došlo) vyvodzuje existenciu rozhodcovskej zmluvy uzavretej podľa právneho poriadku cudzieho štátu, podľa dovolacieho súdu tak robí neopodstatnene. Mlčanie moţno pokladať za prejav vôle len za predpokladu, ţe s určitosťou moţno usudzovať, ţe ním bola prejavená vôľa určitého obsahu ( R 88/1954). Mlčanie môţe byť prejavom vôle len vtedy, keď z neho moţno vyvodiť záver, ţe ide o prejav vôle určitého obsahu. Tým je mlčky urobený právny úkon podobný konkludentnému právnemu úkonu. Príkladom je pravidlo správania uvedené v § 43b ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka. Ak nemoţno z mlčania zistiť prejav vôle určitého obsahu, nejde o právny úkon. Tak je to napokon vyjadrené aj v ustanovení § 9 ods. 1, v časti vety za bodkočiarkou zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom („môţu tak urobiť i mlčky, ak nie je vzhľadom na okolnosti pochybnosť o prejavenej vôli“), druhú časť ktorej oprávnený uţ ale v dovolaní necituje. Nemôţe, ani mlčky, prejaviť nič ten, ktorý o návrhu na voľbu práva sa ani nedozvedel. List z
5. apríla 2009 obsahujúci návrh na uzatvorenie rozhodcovskej doloţky nebol povinnému doručený. Nebol tu teda spôsobilý návrh, ktorý by prejavenie jeho vôle, hoci i mlčaním, podnietil. Uvedené moţno zhrnúť tak, ţe pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský 12 6 Cdo 143/2011 súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť ţiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
7. K námietke oprávneného, ţe súdy zaťaţili konanie tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci

§ 239O.s.p.

a § 237 O.s.p.). 4. Oprávnený (podľa obsahu jeho dovolania) napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale 13 6 Cdo 143/2011 prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011). Pokiaľ ide o ďalšie námietky oprávneného v dovolaní, tieto vzhľadom na vyššie uvedené závery nemajú podľa dovolacieho súdu podstatný význam pre rozhodnutie o dovolaní. Dovolací súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania v dovolaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 18. januára 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová