1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 26. marca 2009 sp. zn. 12Co 64/09 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd, ktorý sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, vo svojom odôvodnení reagoval i na námietky ţalovaných týkajúce sa splatnosti dlhu a jeho čiastočného splnenia. Uviedol, ţe jednostranný prejav zo strany ţalobcu v tom zmysle, ţe ţalovaní zaplatia pôţičku, keď budú peniaze mať, nespĺňa náleţitosti dodatku k zmluve, pretoţe bol vyvolaný jednak situáciou, ktorá vznikla podaním trestného oznámenia a prejednávania trestného činu vydierania, a jednak je to jednostranné vyhlásenie, ktoré síce obsahuje slovné spojenie „
našej dohody“, ale pokiaľ by skutočne takáto dohoda bola uzavretá, musela by predstavovať dodatok k zmluve. Ak skutočne došlo k jednostrannému vyhláseniu z 12. júna 2004, potom by išlo o také závaţné predĺţenie, ktoré by bolo mimo akéhokoľvek rámca zmluvy o pôţičke a ktoré rozhodne nemohlo vyjadrovať vôľu účastníkov konania bez splnenia podmienky, ktorú si na začiatku svojho zmluvného vzťahu dohodli. V súvislosti s námietkou čiastočného plnenia ţalovanými sa odvolací súd priklonil k hodnoteniu dôkazov urobeným súdom prvého stupňa a v tomto smere odkázal na 3 1 Cdo 131/2010 jeho odôvodnenie. Náhradu trov odvolacieho konania súd ţalobcovi nepriznal, pretoţe si ju nevyčíslil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ a 2/ dovolanie. Z obsahu ich dovolania treba vyvodiť, ţe ţiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie; v doplnení dovolania ich zástupcom sa domáhali zmeny rozsudku odvolacieho súdu a zamietnutia ţaloby. V dovolaní namietali vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., tvrdiac, ţe sudca JUDr. M. R., ktorý vo veci rozhodoval na súde prvého stupňa, bol voči nim zaujatý, ţe sa prípadu dostatočne nevenoval a nekonal v medziach zákona. Poukazovali na to, ţe i samotný sudca sa cítil zaujatý, avšak Krajský súd v Banskej Bystrici jeho ţiadosti o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci nevyhovel. Odvolaciemu súdu vyčítali, ţe im svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p., keď vadu tejto povahy videli jednak v tom, ţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby vo veci nariadil pojednávanie, a tieţ v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, ktoré označili za zmätočné. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolatelia namietali i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nakoľko nesúhlasili s právnym názorom odvolacieho súdu o zročnosti pôţičky a tvrdili, ţe pôţička sa doposiaľ nestala zročnou a nie je preto ţalovateľným právnym titulom. Napokon v dovolaní poukazovali i na nesprávne zistenie skutkového stavu v otázke čiastočného splnenia pôţičky. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 4 1 Cdo 131/2010 V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (pričom odvolací súd vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ dovolatelia nenamietali a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. 5 1 Cdo 131/2010 Vzhľadom na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalovaným odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle 237 písm. f/ O.s.p., resp. či na súde prvého stupňa nerozhodol vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
dovolateľov malo k vade tejto povahy dôjsť tým, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). V danom prípade nešlo o ţiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (a/ odvolací súd označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem), boli teda dané zákonné predpoklady na prejednanie odvolania ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Dovolatelia taktieţ vyčítali odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku a označili ho za zmätočné. 6 1 Cdo 131/2010 V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu 7 1 Cdo 131/2010
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd náleţite odôvodnil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom boli zrozumiteľne vysvetlené dôvody, pre ktoré bolo ţalobe v plnom rozsahu vyhovené. Dostatočným spôsobom reagoval i na odvolacie námietky ţalovaných ohľadne zročnosti pôţičky a jej čiastočného splatenia. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných 8 1 Cdo 131/2010 ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Samotná skutočnosť, ţe dovolatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňujú, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolatelia tieţ namietali, ţe na súde prvého stupňa rozhodol vo veci zaujatý sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Pochybnosti ţalovaných o nestrannosti sudcu Okresného súdu Veľký Krtíš JUDr. M. R. zakladali na tvrdení, ţe sa prejednávanej veci dostatočne nevenoval a nekonal v medziach zákona. V dovolaní zdôrazňovali i skutočnosť, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a to i napriek tomu, ţe sám sudca sa cítil vo veci zaujatý.
1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Z vyjadrenia sudcu JUDr. M. R. nachádzajúceho sa na č. l. 110 spisu vyplýva, ţe dôvodom jeho ţiadosti o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci bola skutočnosť, ţe ţalobca v inom konaní podal ţalobu o náhradu škody na sudcu tamojšieho súdu JUDr. M. V.; netvrdil však, ţe by mal k tomuto účastníkovi (ţalobcovi) nejaký bliţší vzťah, teda napr. vzťah príbuzenský alebo rýdzo osobný, či uţ pozitívny alebo negatívny. Vo svojom vyjadrení tieţ netvrdil ani ţiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť, ţe má bliţší ako len kolegiálny vzťah k JUDr. M. V.. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné pripomenúť svoje konštantné závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal ich opakovane uţ v minulosti v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi sudcom a účastníkom 9 1 Cdo 131/2010 konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde (porovnaj najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
uţ podanej argumentácie potom platí, ţe pokiaľ by bol aj priamo účastníkom súdneho konania /sporu/ kolega JUDr. M. R. – JUDr. M. V., táto skutočnosť by uvedeného sudcu nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. Pokiaľ to platí pre priamy /bezprostredný/ vzťah, nemôţe sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie kritérium na iba odvodený či sprostredkovaný vzťah, t. j. tam, kde účastníkom konania je osoba, voči ktorej má (resp. by mohol mať) určitý právne významný (napr. negatívny) vzťah JUDr. M. V., ku ktorému vec rozhodujúci sudca má iba kolegiálny /pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo pravidlám elementárnej logiky (argumentum a maiore ad minus). Len samotná skutočnosť, ţe ţalobca 10 1 Cdo 131/2010 v inom konaní podal ţalobu proti kolegovi JUDr. M. R., preto nemôţe zaloţiť ţiadnu pochybnosť o nezaujatosti tohto sudcu, ktorý vec prejednával a rozhodoval v prvom stupni. Za zmienku stojí i to, ţe ani samotný ţalobca v uvedenej okolnosti dôvod na vylúčenie JUDr. M. R. nevidel, nakoľko ţiadnu námietku zaujatosti voči nemu nepodal. Neobstojí ani námietka dovolateľov, ţe sudca prvostupňového súdu JUDr. M. R. nevenoval prípadu dostatočnú pozornosť, resp. nekonal v medziach zákona. Dovolací súd totiţ v postupe namietaného sudcu nezistil znaky nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona; z preskúmaného vedenia konania nevyplývajú ţiadne prejavy svojvôle. Vzhľadom na tieto zistenia a závery ako aj na to, ţe z tvrdení ţalovaných a ani z obsahu spisu objektívne nevyšla najavo existencia ţiadneho z právne relevantných vzťahov uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. (t. j. pomer uvedeného sudcu k veci, účastníkom a ich zástupcom), dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolatelia vytýkali aj vadu konania
g/ O.s.p. neopodstatnene. Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní z nesprávne zisteného skutkového stavu veci v otázke čiastočného splnenia pôţičky, z obsahového hľadiska sa jedná o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto dovolateľmi tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Z tohto dôvodu sa dovolací súd touto námietkou nezaoberal. Rovnaký záver platí i v súvislosti s tvrdením dovolateľov o nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nakoľko prípustnosť dovolania nemoţno v danom prípade vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/ a 2/
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého 11 1 Cdo 131/2010 rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko nepodal návrh na uloţenie tejto povinnosti ţalovaným (§ 151 ods. 1 O.s.p.), zjavne z dôvodu, ţe mu ţiadne trovy nevznikli. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 14. decembra 2011 JUDr. Milan D e á k , v. r. predseda senátu Za správnosť : Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.