← Slovensko

o určenie, že povinnosť žalovaného trpieť prechod žalobkyne cez jeho dvor nezanikla, o určenie práva prechodu a o protinávrhu, resp. vzájomnom návrhu

Obsah (13)§ 112§ 153§ 238§ 237§ 104§ 156§ 211§ 115a§ 24§ 169§ 167§ 236§ 243b

Najvyšší súd 2 Cdo 5/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E. A., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. M. G., advokátom v S., proti ţalovan

rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo

  1. septembra 1979 sp.zn. 6 C 237/
  2. K výmazu práva vecného bremena na katastri nehnuteľností došlo na základe návrhu ţalovaného o vykonanie opravy chyby v katastri nehnuteľností. Návrh, ktorý ţalovaný podal 2 2 Cdo 5/2011
  3. mája 2007 na katastri nehnuteľností odôvodnil tým, ţe rozsudok sa týkal práva prechodu len pre právneho predchodcu ţalobkyne Š. P. a zaväzoval len právnych predchodcov ţalovaného M. a H. R.. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe právny predchodca ţalobkyne Š. P. bol vlastníkom rodinného domu súpisné č. X., ktorý bol postavený na parcele teraz zapísanej v katastri nehnuteľností ako pozemok parcela č. K.. Za účelom práva prechodu k rodinnému domu súpisné č. X. bola uloţená právnym predchodcom ţalovaného povinnosť, aby strpeli prechod ţalobcu ako vlastníka rodinného domu cez svoj dvor. Prvostupňový súd uzavrel s poukazom na ustanovenie § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo vecného bremena – právo prechodu cez dvor ţalovaného – prešlo s vlastníctvom rodinného domu súpisné č. X. na ţalobkyňu, ktorá vlastníctvo k rodinnému domu nadobudla dedením po Š. P., zomrelom X.. Toto právo pôsobiace in rem slúţi na vyuţívanie rodinného domu oprávnenou osobou, t.j. ţalobkyňou. Ţalobkyňa vystupuje na jednej strane ako subjekt oprávnenia a v jej prospech obmedzenie, resp. povinnosť z vecného bremena pôsobí. Na druhej strane tu vystupuje subjekt povinnosti zaťaţený vecným bremenom, čo v prejednávanej veci boli predtým právni predchodcovia ţalovaného ako vlastníci pozemku parcely č. K., v súčasnosti je vlastníkom ţalovaný, ktorý pozemok nadobudol darovaním. Keďţe ţalovaný nadobudol vlastnícke právo k pozemku parcele č. K. titulom darovacej zmluvy právo vecného bremena, ktoré bolo určené rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa zo
  4. septembra 1979 č.k. 6 C 237/79-18 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
  5. januára 1980 sp.zn. 20 Co 614/79, a to uloţenie povinnosti ţalovaným trpieť prechod právneho predchodcu ţalobkyne cez dvor, nezaniklo. Uviedol, ţe právo vecného bremena smrťou Š. P. nezaniklo, ale prešlo na ţalobkyňu. S poukazom na ustanovenie § 151n ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka prvostupňový súd uviedol, ţe od rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 6 C 237/79 nedošlo k zmene ohľadom prechodu k rodinnému domu súpisné č. X. cez pozemok parcelu č. K.. Jediný moţný prechod k rodinnému domu je len cez pozemok K. a iný prístup k domu nie je moţný. V konaní nebolo preukázané, ţe ţalobkyňa okrem prístupu prechodu cez pozemok parcelu č. K. mala zabezpečený aj iný prístup k svojmu rodinnému domu. Súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti ţalobu, ako aj protinávrh ţalovaného o zrušenie vecného bremena vylúčil postupom

§ 112ods.

2 O.s.p. na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z

  1. októbra 2010 sp.zn. 3 Co 63/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa v celom rozsahu 3 2 Cdo 5/2011 stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Zároveň sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe vecné bremeno, ktoré vzniklo na základe rozhodnutí (Okresného súdu Stará Ľubovňa zo
  2. septembra 1979 sp.zn. 6 C 237/79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
  3. januára 1980 sp.zn. 20 Co 614/79), smrťou Š. P. nezaniklo. Pokiaľ došlo k prechodu vlastníckeho práva k pozemku parcele č. K. zaťaţenej vecným bremenom, samotná táto skutočnosť nespôsobuje zánik vecného bremena, pretoţe povinnosť vyplývajúca z vecného bremena zaťaţuje zásadne kaţdého nového vlastníka zaťaţenej nehnuteľnosti – teda i ţalovaného. Odvolací súd nemal pochybnosti o existencii vecného bremena, ktorým bol zaťaţený pozemok parcela č. K. v zmysel citovaného rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa. Uviedol, ţe výsledkami vykonaného dokazovania bolo zároveň preukázané, ţe v skutočnosti ţiadna iná prístupová cesta k rodinnému domu súpisné č. X. neexistuje. K námietke odvolateľa ohľadom naliehavého právneho záujmu ţalobkyne uviedol, ţe s prihliadnutím na význam zápisu v katastri nehnuteľností a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, ţe právne postavenie ţalobkyne je za tejto situácie neisté a bez poţadovaného určenia je jej právo vecného bremena v katastri nehnuteľností nevyznačené. Súdne rozhodnutie o určení, ţe povinnosť ţalovaného trpieť prechod ţalobkyne cez jeho dvor v zmysle citovaných rozhodnutí nezanikla a je podkladom na vykonanie zmien v zápisoch v katastri nehnuteľností. Tým je daná existencia naliehavého právneho záujmu na ţalobkyňou poţadovanom určení. Naviac uviedol, ţe rozsah vecného bremena je v citovaných rozsudkoch slovne vymedzený jednoznačne, určite a zrozumiteľne. K ďalšej námietke ţalovaného, ţe predmetný rozsudok zakladá prekáţku skôr rozsúdenej veci poznamenal, ţe prekáţka res iudicata, ktorá vylučuje, aby súd vec znova prejednal je vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p. Poukázal na to, ţe napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, ţe povinnosť ţalovaného trpieť prechod ţalobkyne cez jeho dvor v zmysle citovaných rozsudkov nezanikla. Týmto rozhodnutím teda súd nerozhodol o zriadení vecného bremena, ale určil, ţe povinnosť ţalovaného trpieť prechod ţalobkyne cez jeho dvor nezanikla. Nemoţno preto vyvodiť, ţe označený skorší rozsudok je takýmto rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu novej ţaloby. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorého prípustnosť odvodzoval ustanovením § 237 písm. f/, d/ O.s.p. Navrhol napadnutý rozsudok 4 2 Cdo 5/2011 zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní o zmene návrhu nezodpovedá zákonným ustanoveniam, čím došlo k upretiu práva na jeho súdnu ochranu, pretoţe nie je jasné, o akom návrhu mal súd rozhodovať. Ďalšou námietkou dovolateľa bolo, ţe na pojednávanie
  4. apríla 2008 nebol predvolaný, tým mu bola odňatá moţnosť vykonávať svoje práva pred súdom, byť prítomný na pojednávaní a reagovať na prednesy ţalobkyne, ktorá bola ako účastník na pojednávaní vypočutá, ale aj na prednesy jej právneho zástupcu a súdu. Namietal, ţe vedenie pojednávania zo strany sudkyne bolo účelové, pretoţe nedodrţiavala zásadu rovnosti strán. Uviedol, ţe súd nepripustil prerušenie konania do právoplatného skončenia konania pod sp.zn. 6 C 4/2009 na Okresnom súde Stará Ľubovňa, v ktorom sa medzi účastníkmi rieši otázka vlastníctva k pozemku, na ktorom je dom ţalobkyne postavený a tieţ pozemkov, po ktorých je moţný prístup k domu ţalobkyne. Ďalej namietal, ţe súdy nerešpektovali v konaní ani tú skutočnosť, ţe uţ o veci bolo právoplatne rozhodnuté práve rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa zo
  5. septembra 1979 sp.zn. 6 C 237/79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
  6. januára 1980 sp.zn. 20 Co 614/
  7. Dovolateľ poukázal na to, ţe odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami uvedenými v odvolaní. Upozornil aj na nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, ţe v prípade nie je naliehavý právny záujem, pretoţe ţalobkyňa je iba vlastníčkou rodinného domu, avšak nie je vlastníčkou pozemku, na ktorom dom stojí.

dovolateľa v konaní došlo k vade aj tým, ţe z výroku rozsudku, ani z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, v ktorej časti súd ţalobu vylúčil na samostatné konanie, preto je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný.

dovolateľa odvolací súd pochybil v tom smere, ţe o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. Ţalobkyňa nevyuţila svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 5 2 Cdo 5/2011 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie nie je

§ 238O.s.p.

prípustné. S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád. Dovolanie je totiţ prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
  3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
  4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
  5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

  1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
  2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pokiaľ ide o procesné vady

§ 237písm.

a/, b/, c/, e/, g/ O.s.p., ktoré dovolateľ v dovolaní nenamietal, tieto v dovolacom konaní nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 6 2 Cdo 5/2011 Pokiaľ ide o procesnú vadu

§ 237písm.

d/ O.s.p., namietanú v dovolaní, dovolací súd osobitne skúmal, či v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné ani

tohto ustanovenia, nakoľko existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. v konaní nezistil. V predmetnej veci prvostupňový súd určil, ţe povinnosť ţalovaného trpieť prechod ţalobkyne cez jeho dvor v zmysle citovaných rozsudkov nezanikla. Prvostupňový súd nerozhodol o zriadení vecného bremena. Z tohto dôvodu nemoţno vyvodiť, ţe označený skorší rozsudok je takým rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu novej ţaloby.

ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. V zmysle § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

§ 104ods.

1 veta prvá O.s.p. platí, ţe ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide 7 2 Cdo 5/2011 o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Ţalovaný v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Pokiaľ ţalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania pred odvolacím súdom, treba uviesť, ţe

§ 156ods.

1 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia.

§ 156ods.

3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. V zmysle § 214 ods. 1, 2 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol

§ 115abez nariadenia pojednávania, c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s § 214 O.s.p. bez nariadenia pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. verejne vyhlásil, pričom oznámenie 8 2 Cdo 5/2011 o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu

  1. októbra 2010 (rozhodnutie bolo vyhlásené
  2. októbra 2010 o 9.20 hod.). Odvolací súd neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, ţe by išlo o dôleţitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôleţitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôleţitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod. Dovolateľ videl vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. aj v tom, ţe postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní o zmene návrhu nezodpovedá zákonným ustanoveniam, čím došlo k upretiu práva na jeho súdnu ochranu, pretoţe nie je jasné, o akom návrhu mal súd rozhodovať. Zo spisu je zrejmé, ţe prvostupňový súd na pojednávaní
  3. apríla 2008 uznesením pripustil zmenu petitu návrhu tak, ako navrhol právny zástupca ţalobkyne na pojednávaní. Právny zástupca ţalobkyne predloţil súdu návrh zmeny petitu, ktorý je jasne a zrozumiteľne formulovaný na č.l.
  4. Na pojednávaní
  5. marca 2009 právny zástupca ţalobkyne uviedol, ţe spresňuje petit výroku, teda výrok v I. odseku, aj v II. odseku tak, ţe neţiada, aby súd určil ktorúkoľvek nočnú alebo dennú hodinu, ale aby to bolo spresnené tak, ţe od 8.00 hod. do 22.
  6. hod. Nedostatok vydania rozhodnutia súdu o zmene návrhu nie je prípustným dovolacím dôvodom

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., moţno ho povaţovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ku ktorej však dovolací súd môţe prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, nejde ale o postup, ktorým by bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom. Navrhovateľ môţe za konania meniť návrh na začatie konania. K takémuto procesnému úkonu je však treba súhlas súdu (§ 95 ods. 1 O.s.p.). Súd môţe pripustiť zmenu návrhu len ak sú splnené stanovené podmienky : zmenu návrhu na začatie konania nepripustí, 9 2 Cdo 5/2011 ak by výsledok doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O.s.p.), čím je sledovaná a vyjadrená zásada hospodárnosti. O zmene návrhu na začatie konania rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). K zmene návrhu môţe dôjsť ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak i v odvolacom konaní. V dovolacom konaní je zmena návrhu na začatie konania vylúčená. Dovolací súd poznamenáva, ţe skutočnosť, ţe súd opomenul rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, je síce vadou konania, jej existencia však nezakladá prípustnosť dovolania (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. 2 Cdo 58/97). Medzi ďalšie námietky dovolateľa patrí aj to, ţe na pojednávanie 22. apríla 2008 súd nepredvolal ţalovaného, tým mu bola odňatá moţnosť vykonávať svoje práva pred súdom, byť prítomný na pojednávaní a reagovať na prednesy ţalobkyne, ktorá bola ako účastník na pojednávaní vypočutá, ale aj na prednesy jej právneho zástupcu a súdu. Uviedol, ţe, na pojednávaní 22. apríla 2008 bolo právnym zástupcom ţalovaného namietané, ţe ţalovaný nebol predvolaný na pojednávanie a právny zástupca ho nemohol zabezpečiť z dôvodu jeho práce mimo Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov ţiadal odročiť pojednávanie. Poukázal, ţe súd návrh neakceptoval s odôvodnením, ţe predvolanie sa doručuje len právnym zástupcom. Po preštudovaní spisu dovolací súd zistil, ţe na pojednávaní 22. apríla 2008 bol prítomný právny zástupca ţalovaného, ktorý mal riadne a včas vykázané doručenie predvolania.

§ 24O.s.p.

sa môţe účastník občianskeho súdneho konania dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ide o zastúpenie na základe plnej moci. Z ustanovení § 25 aţ § 27 O.s.p. vyplýva, ţe závisí od vôle účastníka, či a koho si zvolí za zástupcu. Zástupcom účastníka môţe byť aj advokát. Ak si účastník za zástupcu zvolí advokáta, plnú moc udelenú advokátovi nemôţe obmedziť. V prípade, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, všetky písomnosti, vrátane predvolania na pojednávanie, súd doručuje len tomuto zástupcovi. Nie je však vylúčené, aby sa predvolanie na pojednávanie doručilo aj priamo účastníkovi. 10 2 Cdo 5/2011 Či predvolanie na pojednávanie bude doručené okrem zástupcu aj účastníkovi závisí od zváţenia súdu, ktorý tak urobí vtedy, ak povaţuje osobnú účasť účastníka na pojednávaní za potrebnú, napríklad ak mieni účastníka na pojednávaní vypočuť. Ak nemá účastník na pojednávaní osobne niečo vykonať, stačí, aby na pojednávanie bol predvolaný len jeho zástupca. Zástupca je totiţ oprávnený na všetky úkony, ktoré môţe v konaní urobiť účastník. Aj pri predvolávaní účastníka na pojednávanie je potrebné, aby mu predvolanie bolo doručené s dostatočným časovým predstihom, a to spravidla päť dní vopred pred pojednávaním, aby mal dostatok času sa na pojednávanie pripraviť. So zreteľom na uvedené je zrejmé, ţe v predmetnom konaní nedošlo k procesnej vade, zakladajúcej

§ 237písm.

f/ O.s.p. prípustnosť dovolania. Námietka dovolateľa, ţe v konaní došlo k vade tým, ţe z výroku rozsudku, ani z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, v ktorej časti súd ţalobu vylúčil na samostatné konanie, preto je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný, je neopodstatnená.

§ 169ods.

2 písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania musí vţdy obsahovať odôvodnenie.

§ 167ods.

2 ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Uznesenie o vylúčení veci na samostatné konanie v zmysle § 112 ods. 2 O.s.p. je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, odvolanie proti nemu nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.) (porovnaj Uznesenie NS SR sp.zn. 3 Cdo 81/20005). Z uvedeného je zrejmé, ţe z procesného postupu prvostupňového súdu v konaní nemoţno vyvodiť taký zavadný procesný postup, ktorým by ţalovanému bola znemoţnená realizácia jeho procesných práv. 11 2 Cdo 5/2011 K ďalšej námietke dovotateľa a to, ţe odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami uvedenými v odvolaní je potrebné uviesť, ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí

svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť tieţ sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

§ 236a nasl.

O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide v tedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). 12 2 Cdo 5/2011 Pokiaľ ide o námietku ţalovaného, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávane veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyni v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, preto jej neboli priznané. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2011 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu 13 2 Cdo 5/2011 Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.