Najvyšší súd 5Sžf/79/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr

§ 20ods.

2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov (účinného do

1. apríla 2004). Nepreukázala, ţe daň zaplatila platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, ţe R.R. – T.T. a ani Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie – výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili. Podľa názoru najvyššieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, keď svojím rozsudkom z
2. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcom vyčítané porušenia procesných predpisov v daňovom konaní (absencia prvostupňového daňového konania) boli v odvolacom konaní ţalovaným napravené, a preto ich odvolací súd nepovaţuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému ţalobcovi nepriznal právo na ich náhradu. Tento rozsudok najvyššieho súdu napadla ţalobkyňa sťaţnosťou z
3. augusta 2006 na Ústavnom súde Slovenskej republiky namietajúc porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, porušenie základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z
4. septembra
5. Argumentácia sťaţovateľky sa týkala nezákonnosti procesného postupu daňových orgánov a nezákonnosti dôkazov, na ktorých boli zaloţené ich závery, s ktorými sa krajský súd v rozsudku z
6. júna 2004 stotoţnil a taktieţ „účelového“ a „nelogického“ hodnotenia dôkazov v jej neprospech. Sťaţovateľka výslovne namietala arbitrárnosť napádaného rozsudku najvyššieho súdu z
7. septembra 2005 v dôsledku absencie dostatočných a relevantných dôvodov, 6 5Sţf/79/2011 na ktorých má byť zaloţené súdne rozhodnutie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 153/07-22 z
8. mája 2007 prijal sťaţnosť na konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nálezom z
9. októbra 2007 č. k. III. ÚS 153/07-35 rozhodol, ţe základné právo spoločnosti B., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z
10. septembra 2005 porušené bolo; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z
11. septembra 2005 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie; Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti B., s. r. o., v sume 6.888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu; sťaţnosti spoločnosti B., s. r. o., vo zvyšnej časti nevyhovel. Vychádzajúc z čl. 142 ods. 1 ústavy a čl. 124 ústavy ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu uviedol, ţe z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, ţe preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07), do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môţu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné 7 5Sţf/79/2011 a neudrţateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Ďalej ústavný súd uviedol, ţe podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení kaţdého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň poţiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Poukázal na to, ţe otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997, Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). V zmysle judikatúry ESĽP je potrebné vykladať pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“, vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďţe predmetom konania bolo súdne preskúmanie rozhodnutí ohľadne nezanedbateľného zvýšenia daňového zaťaţenia a uloţenie sankčnej povinnosti v podobe zvýšenia dane vo výške 50 % dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťaţovateľky (napr. rozsudok Bendenoun proti Francúzku, 1994). V tomto kontexte povaţoval ústavný súd za relevantné, ţe daňový úrad zaloţil svoje prvostupňové rozhodnutia zo
12. apríla 2002 dôvodoch, ţe daňový subjekt si uplatnil odpočet DPH na vstupe z došlej faktúry, ktorá vecne a časovo súvisela so zdaňovacím obdobím január 8 5Sţf/79/2011
13. Na základe preverovania vykonaného PZ SR bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre nedošlo. O uvedenom zistení bol Daňový úrad v R. informovaný listom O. v R. č. p. ORP-108/OKP-E-2001 zo dňa
14. júla
15. Uviedol, ţe správca dane, Daňový úrad v R. poţiadal v zmysle § 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov Daňový úrad Dolný Kubín o prešetrenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre (doţiadanie č. j. 661/2200/15955/2002/Pt-N/4 zo dňa
16. februára 2002). Daňový úrad Dolný Kubín šetrením zistil, ţe daňový subjekt AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová, DIČ: X. nevykonal zdaniteľné plnenie uvedené na predmetnej faktúre pre firmu B., s. r. o., R., a taktieţ, ţe uvedenú faktúru nemá daňový subjekt v evidencii a platby za predmetnú faktúru nie sú zaevidované v pokladničnej knihe daňového subjektu AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová. Túto skutočnosť osoby oprávnené za daňový subjekt AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová, DIČ: X. konať uviedli do zápisnice o miestnom zisťovaní č. j. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa
17. marca
18. Na základe doţiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore uvedených skutočností bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia daňovým subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo. (...) Daňový subjekt si uplatnil odpočet DPH na vstupe z došlých faktúr, ktoré vecne a časovo súviseli so zdaňovacím obdobím máj
19. Predmetom došlých faktúr bolo uskutočnenie výkopových a zasýpacích prác v obci Zakamenné a v obci Novoť na základe zmlúv o dielo č. 19/98 bez dátumu uzavretia a zmluvy o dielo zo dňa
20. apríla 1999 uzatvorenej medzi objednávateľom B., s. r. o., R. a zhotoviteľom T. – R.R., Š., DIČ: X.. Správca dane, Daňový úrad v Ruţomberk., poţiadal v zmysle § 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom o prešetrenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre (doţiadanie č. j. 661/2200/31169/01/Jo-N/20 zo dňa
21. augusta 2001). Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom šetrením zistil, ţe daňový subjekt, R.R., DIČ: X. nevykonával ţiadne zdaniteľné plnenie pre firmu B., s. r. o. R.. Túto skutočnosť daňový subjekt R.R., DIČ: X. uviedol do zápisníc o ústnom pojednávaní č. j. 643/240/26860/99 zo dňa
22. júna 1999, 643/320/33337/00/Šle zo dňa
23. januára 2002 a 643/320/5589/01/Šle zo dňa
24. februára
25. 9 5Sţf/79/2011 Na základe doţiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore uvedených skutočností bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia daňovým subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo. Ďalej ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu zhrnul celý skutkový stav veci a uviedol, ţe sťaţovateľka v odvolaniach proti rozhodnutiam daňového úradu prostredníctvom právneho zástupcu (daňového poradcu) namietala, ţe jej výdavky, na základe ktorých uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, dokazujú listinné doklady, ktoré mal daňový úrad v rámci daňovej kontroly k dispozícii (zmluvy o dielo, súpis vykonaných prác a dodávok, účtovné a pokladničné doklady). Platba v hotovosti nebola v čase realizácie a prijatia predmetných plnení neštandardným postupom. Taktieţ predloţila čestné vyhlásenia bývalého predsedu Agrodruţstva Sedliacka Dubová - Ing. R. a podnikateľa R.R. o vykonaní výkopových prác. Sťaţovateľka namietala, ţe daňový úrad procesne pochybil, pretoţe nerešpektoval „poţiadavku, čo najúplnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane“. Porušenie § 2 ods. 1, 3 a 6 a § 29 ods. 2, 4 a 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 511/1992 Zb. vytýkala sťaţovateľka daňovému úradu z dôvodu, ţe „správca dane sa v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s dôkazmi.“ Na podporu svojich tvrdení navrhla (okrem označených listinných dôkazov) výsluch svedkov J. a Ing. J.. V priebehu odvolacieho konania predloţila sťaţovateľka ako dôkaz znalecký posudok znalca v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie daňovníctvo, Ing. G.. Daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán povaţovalo za podstatné zistenia daňového úradu prostredníctvom doţiadaných daňových orgánov (Daňového úrad Dolný Kubín a Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom) podľa ktorých: „Daňový úrad Dolný Kubín vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu Agrodruţstvo Sedliacka Dubová
26. marca 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa
27. marca
28. Za daňový subjekt sa jednania zúčastnili Mgr. L. a p. M.. Zástupcovia, oprávnení za daňový subjekt konať, uviedli v zápisnici, ţe fa. č. 37/99 nie je v evidencii vyšlých faktúr, ani v knihe faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii nie sú ani pokladničné doklady.“. Podľa odvolacieho orgánu: „Z uvedeného vyplýva, ţe fa č. 37/99 nebola vystavená daňovým subjektom Agrodruţstvo Sedliacka Dubová o a úhradu za uvedenú faktúru druţstvo neobdrţalo. (...) Podľa vyjadrenia Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v odpovedi na doţiadanie list č. 643/2200/47099/01/Šle zo dňa
29. septembra 2001 správca dane určil rozhodnutím z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj
30. Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom 10 5Sţf/79/2011 pri kontrole DPH zistil, ţe daňový subjekt nemá ţiadnu účtovnú evidenciu, nekomunikuje so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal ţiadne výrobné stroje, mechanizmy, nevlastnil ţiadne priestory (ani prenajaté), nemal ţiadnych zamestnancov.“ Podľa daňového riaditeľstva: „Na základe týchto zistených skutočností odvolací orgán má za to, ţe predmetné výkopové a zásypové práce pre firmu B., s. r. o., neboli p. R.R. – T.T., vykonané.“ Pokiaľ ide o listinné dôkazy, na ktoré poukazovala sťaţovateľka, odvolací daňový orgán uviedol, ţe nespochybňuje náleţitosti a kompletnosť sťaţovateľkou predloţených účtovných a daňových dokladov z hľadiska poţiadaviek stanovených zákonom č. 511/1992 Zb. (preto povaţovala za neopodstatnené predloţenie znaleckého posudku súdnej znalkyne k tejto otázke), no vzhľadom na uţ uvedené zistenia podľa jej záveru nezodpovedajú tieto doklady skutočnosti, t. j. fakturované práce neboli vykonané tými dodávateľmi, ktorí doklady vystavili. Na základe návrhov sťaţovateľky boli v prítomnosti jej právneho zástupcu vypočutí vo veci viacerí svedkovia (J. D. - opakovane, Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N., Ľ. Ţ.), ktorí však podľa záverov daňového riaditeľstva „vo svojich výpovediach nepotvrdili a ani neobjasnili, ţe predmetné zemné práce boli vykonané daňovými subjektmi“. Na základe uvedených skutočností odvolací daňový orgán s poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, ţe sťaţovateľka neuniesla v konaní dôkazné bremeno ohľadne vierohodnosti evidencií a záznamov vedených ňou ako daňovým subjektom a napadnuté prvostupňové rozhodnutia (platobné výmery daňového úradu zo
31. apríla 2002) potvrdil. V ţalobe z
32. októbra 2003 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového riaditeľstva z
33. júla 2003 sťaţovateľka zopakovala svoju argumentáciu uvedenú uţ v odvolaní ohľadne preukázania jej nárokov listinnými dokladmi, ktoré mal daňový úrad v rámci daňovej kontroly k dispozícii, a svedectvami J. a Ing. J.. Argumentáciu rozšírila o poukázanie na tie časti výpovedí vypočutých svedkov (J. D., Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N. a Ľ. Ţ.), ktoré podľa jej názoru taktieţ svedčili v prospech záveru, ţe výkopové práce boli realizované Agrodruţstvom Sedliacka Dubová a podnikateľom R.R. – T.T.. Rozsah námietok v porovnaní s odvolaním sťaţovateľka nezmenila. Opätovne namietala, ţe daňové orgány si nesplnili zákonnú povinnosť zistiť skutkový stav čo najúplnejšie a nevysporiadali sa s dôkazmi svedčiacimi v jej prospech. Na pojednávaní vedenom krajským súdom
34. júna 2004 právna zástupkyňa sťaţovateľky v tejto súvislosti uviedla: „tak ako uţ bolo uvedené referujúcim sudcom, správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné strany vo vzťahu k ţalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré sa opiera ţalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, ţe nesplnenie si povinnosti 11 5Sţf/79/2011 jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v tomto prípade ţalobcu (...) Máme za to, ţe rozhodnutia boli vydané v rozpore so zásadami daňového konania. Neboli vzaté v úvahu všetky dôkazy predkladané daňovým subjektom a máme za to, ţe správny orgán mal prihliadnuť na všetky tieto skutočnosti, ktoré boli v daňovom konaní uvádzané.“ Právna zástupkyňa sťaţovateľky nemala návrhy na doplnenie dokazovania. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 25S/4/2003-80 z
35. júna 2004, ktorým ţalobu zamietol, okrem iného uviedol: „Ţalobca v konaní pred správnymi orgánmi v ţalobe a ani pred krajským súdom neprodukoval iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami, a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah vykonaných prác, ktoré sa k jednotlivým faktúram viaţu. Tieto skutočnosti nepreukazuje ani znalecký posudok č. 03/2002, ktorý vypracovala Ing. G.. Z obsahu správneho spisu krajský súd dospel k záveru, ţe ţiadnymi dôkazmi nebolo preukázané tvrdenie ţalobcu, ţe fakturované práce boli aj skutočne vykonané subjektmi, ktoré tieto fakturovali, teda ţe došlo k zdaniteľnému plneniu. Tieto skutočnosti nepreukazujú ani výpovede svedkov navrhnutých ţalobcom, ktorí boli vypočutí v daňovom konaní. Ţalobca nesplnil zákonnú podmienku (nedošlo k zdaniteľnému plneniu), a preto odpočet dane bol vykonaný v rozpore s ustanovením § 20 zákona o DPH.“ V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietala, ţe konanie vedené daňovými orgánmi malo nedostatky, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, pretoţe po skončení daňovej kontroly nevykonal daňový úrad v rámci vyrubovacieho konania dokazovanie procesne relevantným spôsobom a daňové riaditeľstvo rozhodlo v odvolacom konaní bez sťaţovateľkinej účasti, čím jej bolo znemoţnené vyuţiť svoje procesné práva a splniť si svoju zákonnú povinnosť preukázať skutočnosti rozhodné pre správne vyrubenie dane (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pokiaľ ide o druhú sťaţovateľkinu námietku ústavný súd uviedol, ţe, táto bola procesného charakteru a týkala sa zákonnosti dôkazov, ktoré boli podľa nej základom pre skutkové závery daňových orgánov. Sťaţovateľka napadla konkrétne miestne zisťovania u daňového subjektu Agrodruţstvo Sedliacka Dubová (na základe doţiadania daňového úradu), vykonané Daňovým úradom Dolný Kubín
36. mája 1999 a
37. januára 2001, trestné stíhanie vedené v súvislosti s predmetnou vecou Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru v R. a výsledky kontroly cestnej dane a DPH daňového subjektu Agrodruţstvo 12 5Sţf/79/2011 Sedliacka Dubová za obdobie rokov 1998 aţ
38. Na uvedené dôkazy nebolo podľa nej moţné prihliadať, pretoţe boli získané, resp. v sťaţovateľkinej veci pouţité nezákonne. Nezákonnosť spočíva podľa sťaţovateľky v tom, ţe „všetky uvedené dôkazy boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti a nemohli sme sa vyjadriť k spôsobu ich vykonania a ani k ich obsahu“. Pokiaľ ide o meritum veci, sťaţovateľka namietala, ţe skutkové závery krajského súdu, na ktorých je zaloţené právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Sťaţovateľka uviedla, ţe listinné dôkazy, ktoré podľa krajského súdu „neprodukovala“ a ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami, „a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah vykonaných prác“, sú obsiahnuté v predloţenom znaleckom posudku znalkyne v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie daňovníctvo, Ing. G.. Uviedla, ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia v jej prospech. V tejto súvislosti poukázala na písomné čestné vyhlásenia bývalého predsedu Agrodruţstva Sedliacka Dubová Ing. R. a podnikateľa R.R. a na svedeckú výpoveď Ing. J.. Sťaţovateľka namietala, ţe skutkové zistenia, na ktorých sú zaloţené rozhodnutia ţalovaného daňového riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu, „ţe naši subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, ţe k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo. V tejto súvislosti tvrdila, ţe Ing. R. odviedol DPH zaplatenú sťaţovateľkou spolu s cenou za fakturované výkopové práce v obci Novoť. K rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu uviedol, ţe najvyšší súd prerokoval vec na verejnom pojednávaní za prítomnosti právneho zástupcu sťaţovateľky. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2004 z
39. septembra 2005, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z
40. júna 2004, uviedol: „(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu námietok uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu nemoţno vyhovieť. Z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „Zákon o správe daní a poplatkov“) vyplýva, ţe v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a zároveň sa zachovávajú práva a právom chránené záujmy daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pričom pouţije prostriedky najmenej 13 5Sţf/79/2011 zaťaţujúce daňový subjekt, avšak tak, aby mohla byť daň správne vyrubená a vybratá. Zohľadní všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo. Spolupráca daňového subjektu so správcom dane je jeho právom i povinnosťou (§ 2 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov). Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov). Tretia časť Zákona o správe daní a poplatkov (§§ 38 aţ 45) - vyrubovacie konanie neobsahuje ustanovenia upravujúce procesné postavenie účastníkov vyrubovacieho konania, ani ich procesné práva a povinnosti. Tieto sú obsiahnuté a upravené v § 15 Zákona o správe daní a poplatkov, najmä v ods. 5 a
41. V zmysle cit. ustanovení má daňový subjekt, okrem iného, právo byť prítomný pri rokovaní správcu dane s jeho zamestnancami, pri vypočúvaní svedkov a znalcov, klásť im otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní, navrhovať dôkazy, nahliadať do zapoţičaných dokladov u správcu dane, vyjadrovať sa ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, ako aj k spôsobu ich zistenia, môţe ţiadať, aby boli v protokole uvedené jeho vyjadrenia k dôkazom. Daňový subjekt môţe vzniesť námietku proti postupu zamestnanca správcu dane, taktieţ sa môţe vyjadriť k doručenému, resp. prerokovávanému protokolu o daňovej kontrole. Kedykoľvek v konaní je tieţ daňový subjekt oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností (§ 22 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov), môţe v súlade s § 22 ods. 3 ţiadať zo spisového materiálu overené odpisy. Zo spisu Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 25S/4/2003 a z pripojeného spisu ţalovaného správneho orgánu odvolací súd zistil, ţe ţalobcu v odvolacom konaní zastupoval daňový poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom správcu dane zo
42. apríla
43. Navrhol tieţ doplnenie dokazovania o vypočutie označených svedkov (podanie z
44. mája 2003, zo
45. marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca ţalobcu osobne zúčastnil ústneho pojednávania
46. februára 2003, kedy správca dane vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie výstavby Slovenských telekomunikácií, odštepný závod pre Stredné Slovensko dňa
47. novembra 2002 pri výsluchu svedka J. - zamestnanca ţalobcu. Tento svedok bol opätovne vypočutý
48. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. H.. Vypočutí boli aj ďalší svedkovia navrhnutí ţalobcom – J., R., Z., Ľ. Ţ.. Zástupca ţalobcu mal moţnosť klásť svedkom otázky a toto právo vyuţil. O úkonoch správcu dane bol včas písomne vyrozumený. 14 5Sţf/79/2011 Odvolací súd po preskúmaní spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu ohľadne absencie prvostupňového daňového konania je dôvodné. Ţalovaný ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom uloţil správcovi dane doplniť daňové konanie (list z
49. marca 2003). V zmysle § 48 ods. 2 veta druhá a štvrtá veta zákona o správe daní a poplatkov odvolací orgán pri rozhodovaní o odvolaní môţe prihliadnuť na nové skutkové i právne okolnosti, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, aj keď ich odvolávajúci neuplatnil, môţe tieţ doplniť daňové konanie, odstraňovať chyby tohto konania alebo to uloţí vykonať správcovi dane. Ţalobca teda mohol a aj vyuţil oprávnenie navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Aj keď aţ v odvolacom konaní, predsa mal ţalobca a jeho zástupca moţnosť uplatniť svoje procesné práva a podľa názoru odvolacieho súdu túto moţnosť vyuţil. Ţalobcovi bolo umoţnené preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane v zmysle § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov, a preto jeho námietky o porušení § 2 ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov povaţuje odvolací súd za nedôvodné a právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Protichodné záujmy niektorých svedkov a ţalobcu nie sú podľa názoru odvolacieho súdu dôkazom získaným v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). Svedkovia boli pred svojou výpoveďou náleţité poučení podľa § 7, § 23 ods. 2, 3 zákona o správe daní a poplatkov, ako aj o moţných následkoch podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Zákona o priestupkoch a § 122 Trestného zákona. Obsah ich odpovedí na kladené otázky je v zápisnici o ústnom pojednávaní zaznamenaný, pričom svedkovia i zástupca ţalobcu zápisnicu bez výhrad podpísali. Odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z

§ 20ods.

2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, ţe daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom a Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili. Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd, keď svojím rozsudkom z

1. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcom 15 5Sţf/79/2011 vyčítané porušenia procesných predpisov v daňovom konaní (absencia prvostupňového daňového konania) boli v odvolacom konaní ţalovaným napravené, a preto ich odvolací súd nepovaţuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, ţe rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
2. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 je vecne správny, a preto ho podľa § 219 OSP.(...)“ Prihliadajúc na uvedené zistenia o priebehu a výsledku konania v sťaţovateľkinej veci a na obsah námietok sťaţovateľky vznesených v sťaţnosti podľa čl. 127 ústavy dospel ústavný súd k záveru, ţe najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z
3. septembra 2005 vysporiadal s procesnými námietkami sťaţovateľky ohľadne absencie dokazovania, nemoţnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd uviedol, ţe zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná moţnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania vyuţitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by účastníkovi konania objektívne znemoţnil vyuţiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície. Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyuţil (prípadne nevyuţil v plnom rozsahu), nemoţno dospieť k záveru, ţe došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní, alebo 16 5Sţf/79/2011 na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd konštatoval, ţe najvyšší súd neakceptoval procesné námietky sťaţovateľky konštatujúc, ţe jej nebolo umoţnené uplatniť svoje procesné práva (navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zisteniam), aj keď aţ v odvolacom konaní. Poukázal pri tom na skutočnosť, ţe daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom uloţilo daňovému úradu doplniť dokazovanie, v rámci ktorého sťaţovateľku zastupoval daňový poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania, navrhol tieţ doplnenie dokazovania o vypočutie označených svedkov, pri výsluchu ktorých bol prítomný. O úkonoch správcu dane bol včas písomne vyrozumený. Sťaţovateľka dosiahla na základe vyuţitia opravného prostriedku nápravu procesného pochybenia daňového úradu v prvostupňovom konaní vo vzťahu k namietanej absencii procesne relevantného dokazovania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadol, poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci. Pokiaľ ide o sťaţovateľkou namietanú nezákonnosť dôkazov, na ktorých sú zaloţené skutkové závery daňových orgánov, krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v časti poukazujúcej na sťaţovateľkinu moţnosť uplatniť svoje procesné práva (navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zisteniam) v priebehu vykonávaného dokazovania, dáva dostatočnú odpoveď aj na túto námietku. Rozhodnutia daňového riaditeľstva z
4. júla 2003 boli zaloţené na výsledkoch miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Dolný Kubín „u daňového subjektu Agrodruţtvo Sedliacka Dubová dňa
5. marca 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa
6. marca
7. (...) Zástupcovia, oprávnení za daňový subjekt konať, uviedli v zápisnici, ţe fa. č. 37/99 nie je v evidencii vyšlých faktúr, ani v knihe faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii nie sú ani pokladničné doklady“, a na výsledkoch miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom: „Podľa vyjadrenia Daňového úradu Dolný Kubín v odpovedi na doţiadanie list č. 643/2200/47099/01/Šle zo dňa
8. septembra 2001 správca dane určil rozhodnutím z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj
9. Daňového úradu nové Mesto nad Váhom pri kontrole DPH zistil, ţe daňový subjekt nemá ţiadnu účtovnú evidenciu, 17 5Sţf/79/2011 nekomunikuje so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal ţiadne výrobné stroje, mechanizmy, nevlastnil ţiadne priestory (ani prenajaté), nemal ţiadnych zamestnancov.“ Citujúc ustanovenie § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, ústavný súd uzavrel, ţe v zmysle uvedeného ustanovenia mohli daňové orgány v sťaţovateľkinej veci na uvedené zistenia v rámci dokazovania lege artis prihliadať. Pokiaľ sa sťaţovateľka domnievala, ţe spôsob, ktorým boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli doţiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, ţe chce byť pri výsluchu prítomná a chce poloţiť svedkom otázky. Sťaţovateľka však nezákonnosť dôkazov zabezpečených
10. marca 2002 prostredníctvom Daňového úradu Dolný Kubín a
11. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v konaní pred daňovými orgánmi ani v konaní pred krajským súdom nenapadla. V priebehu konania nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, ţe z ich obsahu nemoţno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Svedčí o tom vyjadrenie právnej zástupkyne sťaţovateľky na pojednávaní vedenom krajským súdom
12. júna 2004: „správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné strany vo vzťahu k ţalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré sa opiera ţalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, ţe nesplnenie si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v tomto prípade ţalobcu“, ako aj námietka sťaţovateľky v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z
13. júna 2004, podľa ktorého skutkové zistenia, na ktorých sú zaloţené rozhodnutia ţalovaného daňového riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu, „ţe naši subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, ţe k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z
14. júna 2004 napadla sťaţovateľka nezákonnosť výsluchov niektorých svedkov (realizovaných
15. mája 1999 a
16. januára 2001), napádané rozhodnutia daňového riaditeľstva a krajského súdu však neboli zaloţené na týchto dôkazoch, ako to vyplýva z ich odôvodnení. 18 5Sţf/79/2011 Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťaţnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4.výrokovej časti nálezu). Ďalej ústavný súd konštatoval, ţe pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci samej, uviedla sťaţovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z
17. júna 2004 viacero konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, ţe skutkové závery krajského súdu, na ktorých je zaloţené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia v jej prospech. Ústavný súd k tomuto citoval ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, a uviedol, ţe v súlade s uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd citovaným ustanovením dostatočne neriadil. V odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z
18. septembra 2005 sa vo vzťahu k námietkam odvolania týkajúcim sa merita veci sústredil iba na konštatovanie svojho záveru: „ţe ţalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z

§ 20ods.

2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, ţe daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom ani Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili. Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd, 19 5Sţf/79/2011 keď svojím rozsudkom z

1. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci.“ Ústavný súd však ustálil, ţe pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých dôvodov povaţoval argumentáciu sťaţovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 116/06). V dôsledku uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, ţe napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vzhľadom na to, ţe ústavný súd povaţuje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z
2. septembra 2005 za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení označených práv sťaţovateľky tak, ako je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v danej veci, opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, ţe mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretoţe nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom 20 5Sţf/79/2011 a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, ţe ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre kaţdý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95, I. ÚS 177/08). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, ţe všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (obdobne I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z
3. januára 1999). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Tak ako vyplýva z konštatovanej judikatúry v správnom súdnictve (bliţšie k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/150/2009), konanie na správnom súde nie je pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav zistený správnym orgánom. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať 21 5Sţf/79/2011 „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä vôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Vychádzajúc zo zhora uvedeného ako aj z obsahu podaného odvolania treba uviesť, ţe so všetkými právne relevantnými námietkami ţalobkyne sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal ústavný súd v časti, ktorou sťaţnosť ţalobkyne nevyhovel. S poukazom na obsah spisového materiálu najvyšší súd zhodne s o závermi ústavného súdu súc tieţ viazaný jeho právnym názorom musí konštatovať, ţe daňové orgány v daňovom konaní zaloţili svoje rozhodnutie na dostatočných dôkazoch, ktoré nemoţno povaţovať za nezákonné, resp. vykonané v rozpore so zákonom, ako sa mylne domnieva ţalobkyňa. Ako uzavrel ústavný súd daňové orgány mohli v danej veci na výsledky miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Dolný Kubín a Daňového orgánu Nové Mesto nad Váhom prihliadať v rámci dokazovania lege artis a ak sa ţalobkyňa domnievala, ţe spôsob, ktorým boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli doţiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, ţe chce byť pri výsluchu prítomná a chce poloţiť svedkom otázky. Ţalobkyňa však nezákonnosť dôkazov zabezpečených
4. marca 2002 prostredníctvom Daňového úradu Dolný Kubín a
5. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v konaní pred daňovými orgánmi ani v konaní pred krajským súdom nenapadla. V priebehu konania nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, ţe z ich obsahu nemoţno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Napokon aj ústavný súd 22 5Sţf/79/2011 konštatoval, ţe najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z
6. septembra 2005 vysporiadal s procesnými námietkami sťaţovateľky ohľadne absencie dokazovania, nemoţnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom. Ak ústavný súd konštatoval, ţe „pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci samej, uviedla ţalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z
7. júna 2004 viacero konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, ţe skutkové závery krajského súdu, na ktorých je zaloţené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia v jej prospech, a ustálil, ţe pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých dôvodov povaţoval argumentáciu sťaţovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“, nemoţno opomenúť, ţe ţalobkyňa vo svojom odvolaní iné zásadné námietky okrem tých, ţe „závery krajského súdu, ţe ţalobkyňa neprodukovala ţiadne iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami, a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah uvedených prác, z čoho vyvodil, ţe nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia podľa § 20 zákona o DPH a tieţ konštatoval, ţe daňové orgány v tejto veci dostatočne zistili skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia, povaţuje za nesprávne, pretoţe nielenţe nemajú oporu skutkovom stave, ale sú s ním v rozpore, ţe krajský súd neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250i ods. 3 OSP, a to, ţe daňová kontrola nie je daňovým konaním, za daňové – vyrubovacie prvostupňové konanie, nemoţno povaţovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia, ţe dôkazy boli vykonané v rozpore so zákonom nemoţno ich pouţiť a na ne vôbec prihliadať a ţe záver krajského súdu o nepreukázanosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia nemá podklad ani v zistení, ţe jej subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“, neuvádza. 23 5Sţf/79/2011 Ţalobkyňa napriek námietkam uvedeným v odvolaní nepredloţila nijaké nové dôkazy a skutočnosti s ktorými by sa neboli vyporiadali uţ daňové orgány a krajský súd, keď podľa názoru najvyššieho súdu iba spochybňovanie vykonaných dôkazov je v tomto smere nepostačujúce, keď aj nezákonnosť dôkazov vykonaných v daňovom konaní bola jednoznačne vyvrátená. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo uţ v samotnom daňovom konaní dostatočne preukázané, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom a Agrodruţstvo Sedliacka Dubová preukazateľne neuskutočnili pre ţalobkyňu zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce, aby ţalobkyňa daň platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, zaplatila. Tým ţalobkyňa nevedela preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z

§ 20ods.

2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Opätovne moţno poukázať na skutočnosť, ţe ţalobkyňa v odvolacom daňovom konaní bola zastúpená daňovým poradcom JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom správcu dane zo

1. apríla 2002 a navrhol doplnenie dokazovania o vypočutie svedkov (podanie z
2. mája 2003, zo
3. marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca ţalobkyne osobne zúčastnil ústneho pojednávania
4. februára 2003, kedy správca dane vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie výstavby Slovenských telekomunikácií, odštepný závod pre Stredné Slovensko dňa
5. novembra 2002 pri výsluchu svedka zamestnanca ţalobkyne J., tento svedok bol opätovne vypočutý
6. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. J.H. a vypočutí boli aj ďalší svedkovia navrhnutí ţalobkyňou – J., R., Z., Ľ. Ţ.. Ţiaden z nich však, ako je citované vyššie, skutočnosti uvádzané ţalobkyňou nepotvrdil. Takto potom námietku, ţe vykonané dôkazy boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom, účelovo v neprospech ţalobkyne, pričom neboli zohľadnené také dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú pravdivosť tvrdení ţalobkyne, a tým i správnosť jej postupu pri účtovaní, najvyšší súd povaţuje za účelovú, nemajúcu oporu v obsahu spisového materiálu, keď ţalobkyňa ţiadne dôkazy, ktorými by vyvrátila alebo aspoň reálne spochybnila vykonané dokazovanie, nepredloţila ani neoznačila. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnoten