ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. p.: PPZ-HCP-SO3-185-002/2011 zo dňa 30.6.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie účastníka a potvrdené rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce č. p.: PPZ-HCP-SO13-81-16/2011 zo dňa 3.6.2011 o administratívnom vyhostení ţalobkyne na územie Ukrajiny
1 a v zmysle § 57 ods. 1 písm.
názoru krajského súdu odvolací správny orgán rozhodoval o odvolaní bez toho, ţe by skúmal podmienky pre preskúmanie rozhodnutia, keďţe v závere prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu sa účastníčka konania vzdala opravného prostriedku. Ţalobkyňa vo svojich výpovediach vyslovene uviedla, ţe si je vedomá, ţe svojim konaním porušila zákony SR a ţe na jej území sa zdrţiava neoprávnene. Tým došlo k naplneniu skutkovej podstaty
ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd sa nestotoţnil s námietkou ţalobkyne, ţe z rozhodnutia ţalovaného ani prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé, či je Ukrajina krajinou tranzitu alebo treťou krajinou, ktorá ju prijme. Dodal, ţe
1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Súd ďalej poukázal na dohodu medzi vládou SR 1Sža/61/2011 3 a vládou Ukrajiny o odovzdávaní a prijímaní osôb cez spoločné štátne hranice, oznámenie č. 116/1994 Z.z. Ţalobkyňa prišla na územie SR z územia Ukrajiny, kde nelegálne prekročila hranicu, pričom najprv uviedla, ţe chce poţiadať o azyl, následne však svoju výpoveď zmenila tak, ţe o azyl neţiada. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkou, ţe správny orgán dostatočne neskúmal či môţe byť ţalobkyňa vyhostená na územie Ukrajiny. Uviedol k nej, ţe z administratívneho spisu nevyplýva, ţe by bola ţalobkyňa na území svojho štátu prenasledovaná z dôvodov rasových, náboţenských, alebo národnostných, alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo zastávania určitých politických názorov, prípadne inej perzekúcie. Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa bola vyhostená spolu s deťmi, nedošlo k odlúčeniu, súd preto povaţoval túto námietku za irelevantnú. Námietky týkajúce sa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, vyhodnotil krajský súd ako účelové, pretoţe ţalobkyňa v ţalobe neuviedla, či ţiadala o azyl na území SR. K námietke o vylúčenie odkladného účinku napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd uviedol, ţe ţalovaný preskúmal súčasnú ekonomickú situáciu ţalobkyne a dospel k záveru, ţe odkladom výkonu rozhodnutia by tento účastník správneho konania mohol trpieť nenahraditeľnou ujmou, a to tak, ţe na návrat z územia SR do domovskej krajiny by nemala prostriedky a nebola by si schopná sama zabezpečiť ani najzákladnejšie ţivotné potreby.
názoru krajského súdu ţalobkyňa nebola ukrátená na svojich právach nijakým rozhodnutím správneho orgánu. Jej ţalobné dôvody išli nad rámec jej prejavov vôle nachádzajúcich sa v jej podaniach, kde nevzniesla ţiadne námietky proti postupu správneho orgánu. Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 písm. d) a f) OSP, t.j. z dôvodu, ţe súd dospel na základe 1Sža/61/2011 4 vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, ţe súd nesprávne právne posúdil vec.
názoru ţalobkyne je napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zo ţiadneho z rozhodnutí nie je zrejmé, prečo bola vyhostená na Ukrajinu a ani to, či je Ukrajina krajinou tranzitnou alebo treťou krajinou, ktorá ju prijme. Ak má byť Ukrajina tranzitnou krajinou, vyhostiť na Ukrajinu by ju bolo moţné len pri aplikácii Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej len Dohoda). Správne orgány však na túto Dohodu nepoukazujú a ani ju neaplikujú, inak by museli dodrţať určitý postup a príslušné lehoty. Odvolávala sa na článok 7 Dohody,
ktorého, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, podmienky na readmisiu moţno splniť predloţením dokladov
prílohy 3a alebo 3b Dohody. Pretoţe ţalobkyňa je osobou bez cestovného dokladu, na preukázanie, ţe vstúpila sa územie SR z Ukrajiny, bolo potrebné predloţiť výpoveď príslušníkov pohraničnej stráţe, letenky, lístky na vlak či loď, ktorý by osvedčili, ţe na územie SR vstúpila z Ukrajiny, potvrdenia akéhokoľvek druhu, ktorými je moţné jasne preukázať, ţe dotknutá osoba sa zdrţiavala na území Ukrajiny, informácie od cestovnej kancelárie, či výpoveď osoby získaná v správnom konaní. Nestačí iba rozhovor so ţalobkyňou. Na základe Dohody nie je Ukrajina povinná prijímať na svoje územie všetky osoby, ktoré tvrdia, ţe prišli z Ukrajiny.
Dohody by potom Ukrajina mala mať lehotu na vyjadrenie 14, prípadne aţ 20 dní a táto lehota môţe byť ešte predĺţená. Existuje aj skrátené konanie, v ktorom ale musí byť cudzinec zadrţaný priamo na hraniciach, táto okolnosť však nie je uvedená a ani nevyplýva zo ţiadnych rozhodnutí. Keďţe rozhodnutie o administratívnom vyhostení jej bolo vydané v ten istý deň ako bola kontrolovaná a predvedená, ţalovaný nemohol skúmať, či bude prijatá na Ukrajinu a správne orgány sa nemohli domnievať, ţe Ukrajina ju prijme na svoje územie. Ďalšia námietka ţalobkyne sa týkala prekáţok administratívneho vyhostenia. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí len uviedol, ţe prekáţky administratívneho vyhostenia zistené neboli, z rozhodnutia však nevyplýva, ako ich zisťoval, k akým záverom dospel a čo bolo podkladom tohto jeho zisťovania. Navyše ak nebola riadne označená krajina vyhostenia, nemohlo dôjsť ani k relevantnému skúmaniu potencionálnej existencie prekáţok administratívneho vyhostenia. 1Sža/61/2011 5 Ţalobkyňa vyjadrila nesúhlas s vyhodnotením námietky týkajúcej sa zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, zo strany krajského súdu, nakoľko
ţalobkyne, touto námietkou sa vôbec nezaoberal. Naviac ţalobkyňa poukázala na to, ţe o azyl na území Slovenskej republiky nepoţiadala.
ţalobkyne je tento záver nezrozumiteľný, vzhľadom na to, ţe právo na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota má kaţdý a neexistuje ţiadna podmienka jeho uplatnenia. Maloleté deti ţalobkyne neboli vyhostené, preto by v prípade jej vyhostenia mohlo dôjsť k ich odlúčeniu od matky. Ţalobkyňa nesúhlasí ani s tvrdením krajského súdu, ţe bola z územia SR vyhostená, k realizácii vyhostenia však neprišlo. Navyše preskúmanie zákonnosti rozhodnutia má význam aj vo vzťahu k zákazu vstupu na územie SR. S námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ţalovaného sa krajský súd vôbec nevyporiadal.
názoru ţalobkyne krajský súd mylne aplikoval ustanovenie týkajúce sa výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, na rozhodnutie o vylúčení odkladného účinku. Aj keď ekonomická situácia ţalobkyne môţe mať vplyv na realizáciu rozhodnutia o vyhostení, nemá vplyv na vylúčenie odkladného účinku.
2 správneho poriadku je moţné odkladný účinok vylúčiť, ak je tu naliehavý všeobecný záujem, alebo nebezpečenstvo ujmy, pričom naliehavosť treba riadne odôvodniť. Takého odôvodnenie neobsahuje ani jedno rozhodnutie správneho orgánu ani rozhodnutie súdu. Vylúčenie odkladného účinku by
ţalobkyne malo byť reakciou na jej závaţné konanie, iné ako neoprávnený pobyt. V závere svojho odvolania ţiadala ţalobkyňa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadala nahradiť trovy právneho zastúpenia. Ţalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 20.12.2011. Uviedol, ţe ţalobkyňa naplnila skutkovú podstatu § 57 ods. 1 písm.
1Sža/61/2011 7 ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nss.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.1.2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Odvolací súd z administratívneho spisu zistil, ţe ţalobkyňa bola dňa 3.6.2011 o 8:45 hod. kontrolovaná hliadkou OHK PZ Petrovce, na Hutskej lúke, kataster obce Petrovce, okres Sobrance. Ţalobkyňa nevedela svoju totoţnosť hodnoverne preukázať. Nemala pri sebe ţiadne platné doklady. Na území SR sa teda zdrţiavala neoprávnene. Najprv prejavila vôľu poţiadať o udelenie azylu na území SR, preto boli s rodinou prepravení na Oddelenie azylu v Humennom, kde uţ ţalobkyňa odmietla poţiadať o azyl. Uviedla, ţe o azyl neţiada, lebo telefonovala s bratom, ktorý ţije v Nemecku a povedal jej, ţe má ţiadať o azyl iba v Nemecku. Odvolací súd z administratívneho spisu ţalovaného ďalej zistil, ţe Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO13-81-16/2011 zo dňa 3.6.2011 administratívne vyhostilo ţalobkyňu na územie Ukrajiny
1 zákona o pobyte cudzincov a zakázalo jej vstup na územie SR na päť rokov, to je do 2.6.2016. Zároveň
2 správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania,
4 písm. a) zákona o pobyte cudzincov neurčil lehotu na vycestovanie a
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov určil, ţe policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa sa zdrţiavala na území SR neoprávnene bez cestovných dokladov a týmto svojim konaním porušila ustanovenie čl. 4 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, a tým sa dopustila priestupku
1 písm. a), čím naplnila
1 písm.
OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3). 1Sža/61/2011 9 V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým ţalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobkyne a zákaze vstupu na územie SR do 2.6.2016
1 a v zmysle § 57 ods. 1 písm.
1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné.
1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar môţe administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu.
1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar môţe administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia.
10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne vyhostiť
6.
zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1). Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2). Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia
odsekov 1 a 2 (ods. 3).
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ak to vyţaduje naliehavý všeobecný záujem alebo ak je nebezpečenstvo, ţe odkladom výkonu rozhodnutia utrpí účastník konania alebo niekto iný nenahraditeľnú ujmu, môţe správny orgán odkladný účinok vylúčiť; naliehavosť treba riadne odôvodniť. Odkladný účinok nemoţno vylúčiť, ak tak ustanovuje osobitný zákon.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú námietky ţalobkyne sčasti dôvodné. Z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, ţe by aplikovali Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla platnosť 1.1.2008 a na jej základe je pri readmisii osôb z tretích krajín z územia SR na Ukrajinu potrebné zachovať určitý postup 1Sža/61/2011 11 a lehoty. Z rozhodnutí nevyplýva, ţe by tak správne orgány urobili. Takisto z nich nevyplýva ani to, ţe by išlo o skrátené konanie
článku 5 ods. 3 Dohody. K námietke týkajúcej sa prekáţok administratívneho vyhostenia Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe nesúhlasí s konštatovaním ţalobkyne, ţe ţalovaný vo svojom rozhodnutí len uviedol, ţe prekáţky administratívneho vyhostenia zistené neboli. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe počas celého konania nezistil ţiadne prekáţky administratívneho vyhostenia, pretoţe štát vyhostenia Ukrajina je bezpečnou krajinou. Na Ukrajine nebol ohrozený jej ţivot z dôvodu rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Nebol jej tam uloţený ani trest smrti. Nebolo zistené ani to, ţe by bola ohrozená jej sloboda z dôvodov rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Účastníčka konania neuviedla ţiadny dôvod, ktorý by bránil jej administratívnemu vyhosteniu.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toto postačujúce. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení je riadne označená krajina do ktorej sa vyhosťuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval na rozdiel od krajského súdu námietku ţalobkyne týkajúcu sa zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len Dohovor) za dôvodnú. V ďalšom konaní bude potrebné skúmať aj prípadný zásah do práv
článku 8 Dohovoru, ktorý platí všeobecne, ako to vyplýva z článku 1 Dohovoru
ktorého „Vysoké zmluvné strany priznávajú kaţdému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru“.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutie ţalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o administratívnom vyhostení ţalobkyne sa totiţ námietkou ţalobkyne, ktorú uplatnila v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu ohľadne namietaného porušenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vôbec nezaoberal . 1Sža/61/2011 12 Preto krajský súd mal dospieť k záveru, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami, spočívajúcimi v tom, ţe sa prvostupňový správny orgán a následne ani ţalovaný dôsledne neriadili príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie. Keďţe na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, ţe je účelné rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa zásahu do jej práv na rodinný a súkromný život, odvolací súd udáva, že v danom prípade došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobkyne na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej strane práva štátu na bezpečnosť a verejný poriadok, teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zdôrazniť, že v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobkyne hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti musí zvážiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením žalobkyne, nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jej právo na súkromie a rodinný život na území SR, keď naviac o administratívnom vyhostení jej detí sa nerozhodlo, z čoho vyplýva, že jej maloleté deti by mali zostať na území SR a žalobkyňa by mala byť vyhostená na územie Ukrajiny.
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôţe zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 1Sža/61/2011 13 Predmetný princíp garantovania a ochrany súkromných práv cudzincov a verejného záujmu na bezpečnosti a ochrane spoločnosti, je premietnutý dostatočne aj v zákone o pobyte cudzincov, pokiaľ však nie je zrejmé, z akého dôvodu došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným z hľadiska aplikácie zákona o pobyte cudzincov, nie je moţné ani zaujať stanovisko, či bol k takejto aplikačnej prednosti (z hľadiska Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) dôvod. Vzhľadom k tomu, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné, aby ţalovaný vytknuté nedostatky odstránil. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť tak zrejmé, aké mali vplyv zistené okolnosti na jeho rozhodnutie, akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených okolností a podrobne odôvodnil aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov a ako sa vysporiadal s namietaným porušením práva ţalobcu na súkromný a rodinný ţivot z hľadiska čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, tak aby bolo zrejmé ktorý záujem uprednostnil (verejný alebo súkromný) a z akého dôvodu, musí byť tieţ zrejmé, či postupoval na základe Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej len Dohoda), resp. aké boli dôvody, pre ktoré neaplikoval príslušné ustanovenia uvedenej Dohody. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd
1, 2 v spojitosti s § 250k ods. 1 OSP tak, ţe úspešnej ţalobkyni priznal náhradu trov konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) v sume 392,73 € za: - 3 úkony právnej sluţby 3 x 123,50 €, a to 1. prevzatie a príprava zastúpenia /§ 14 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.