c) Tr. por. sa dovolanie J. M., manželky obvineného Ing. P. M., o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „ krajský súd “) z 02. decembra 2010, sp. zn. 2 T 1/2008, bol obvinený Ing. P. M. uznaný za vinného z trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona účinného do
5 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov so zaradením na jeho výkon
3 Tr. zák. do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
1 Tr. por. účinného do
por. účinného do
1 písm. b) Tr. por. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. septembra 2009 s argumentom, že dovolanie nie je určené na revíziu skutkových zistení, a to najmä vo vzťahu k okolnosti, prečo považoval konanie S., a. s., ktorá stiahla z účtu finančné prostriedky, ktoré mu poskytol poškodený, za konanie nepredvídateľné, ako aj ohľadne argumentácie spochybňujúcej subjektívnu stránku konania obžalovaného v tom, že k splneniu záväzku spoločnosti obžalovaného nemohlo dôjsť aj prostredníctvom inej spoločnosti, v ktorej bol obžalovaný generálnym riaditeľom a napokon aj to, že dosiaľ akcie nepreviedol a nevykonal k tomu ani žiadne kroky. Princíp právnej istoty zahŕňa aj predvídateľnosť konania a rozhodovania štátnych orgánov a predovšetkým súdov a ich viazanosť výrokmi vynesenými vo svojich rozhodnutiach. Zmena právneho názoru jednej súdnej inštancie, a to najvyššej, navodená ex post spôsobuje stav právnej 1 TdoV 27/2011 4 neistoty, a to najmä v situácii, keď je predovšetkým subjektívnu stránku trestného činu
rozhodnutí tých istých súdov vykladať rôzne za nezmeneného skutkového stavu. Ak je namieste jedno a to isté konanie podriadiť pod istú kategóriu právnych vzťahov raz ako trestný čin a druhý krát ako konanie, ktoré nemá charakter ani znaky trestného činu, tak je v súlade s princípom právnej istoty a prezumpcie neviny nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio pro reo a obvineného spod obžaloby oslobodiť. V prípade obvineného Ing. P. M. ide o osobu, ktorá bola obvinená a odsúdená za trestný čin, ktorý nespáchal, pretože k spáchaniu trestného činu nikdy nedošlo. Celá vec nemá charakter trestnoprávnej veci, ale ide o obchodnoprávny vzťah medzi dvomi obchodnými spoločnosťami, ktorý dosiaľ trvá, pretože nedošlo z dôvodov uvedených v zákone alebo v zmluve k jeho zániku ( napr. splnením alebo odstúpením od zmluvy ). Vôbec nie je namieste celú veci uzavrieť tak, ako to urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky na str. 7 ods. 1 uznesenia zo dňa 28. júna 2011, kde konštatuje, že „Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie veci však je, že trestný čin podvodu bol dokonaný už uzatvorením mandátnej zmluvy 14. decembra 1998 a prevedením finančných prostriedkov, v dôsledku čoho táto zmluva v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatnou z dôvodu danosti podvodného úmyslu“.
40/1964 Zb. je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Mandátna zmluva z 14. decembra 1998 je stále platným právnym úkonom, od ktorého žiadna zo zmluvných strán neodstúpila a nevykonala ani iný úkon, následkom ktorého by bolo jej zrušenie. SL a. s., K. alebo správca konkurznej podstaty tejto obchodnej spoločnosti sa môžu riadne domáhať splnenia tejto zmluvy
600/1992 Zb. o cenných papieroch, § 566 a nasl. Obchodného zákonníka č. 531/1991 Zb., alebo domáhať sa náhrady spôsobenej škody, ak im vznikla
Obchodného zákonníka č. 531/1991 Zb., alebo aplikovať postup
dielu VIII, tretej časti Obchodného zákonníka č. 531/1991 Zb., v ktorom sú upravené inštitúty o zániku nesplneného záväzku (§ 344 a nasl.). 1 TdoV 27/2011 5 Mandátna zmluva zo
3 Obchodného zákonníka. Rozhodnutie veriteľa, odmietnuť plnenie záväzku obvineného, nemohol obvinený v čase uzavretia mandátnej zmluvy zo 14. decembra 1998 predpokladať. Súdy vôbec nevzali dosiaľ do úvahy to, že v zmysle ustanovenia § 352 Obchodného zákonníka,
ktorého je záväzok splniteľný aj ak je ho možno splniť prostredníctvom inej osoby. Aj táto skutočnosť a možnosť splnenia záväzku obvineného bola v konaní pred Krajským súdom v Nitre aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v Bratislave opakovane predmetom dokazovania. Závery súdov, že v danej situácii je pre posúdenie veci irelevantné, že obvinený mal akcie zabezpečené vo firme, kde bol generálnym riaditeľom, nezodpovedajú skutkovému stavu veci. Pokiaľ súdy uzavreli, že obvinený mal vedieť a minimálne byť uzrozumený o tom, že S. vykoná inkaso z jeho účtu je nevyhnutné opätovne uviesť, že takýto hoci aj nepriamy úmysel (uzrozumenie) nebol obvinenému dokázaný. S. firme obvineného opakovane prolongovala splatnosti úveru a nebol dôvod na strane obvineného, pochybovať o tom, že dôjde k ďalšej prolongácii úveru. Už v priebehu decembra 2008
výpovedí svedkov a listinných dôkazov obvinený rokoval s S. 1 TdoV 27/2011 6 o poskytnutí ďalšieho úveru, ktorý mu následne po tomto inkase aj bol skutočne poskytnutý. Ak by súdy celú vec správne právne posúdili, dospeli by k záveru, že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, pretože nedošlo k spáchaniu trestného činu. Z týchto dôvodov J. M., manželka obvineného Ing. P. M., v dovolaní navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i), ods. 4 Tr. por. konštatoval uvedené porušenie zákona v neprospech obvineného Ing. P. M. a
2 Tr. por. zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1 Tr. por. prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V zmysle § 376 Tr. por. sa z procesných strán, dňa 21. novembra 2011 k obsahu uvedeného dovolania vyjadril len krajský prokurátor, ktorý uviedol: Po oboznámení sa s obsahom dovolania konštatujem, že dovolanie obvineného nenapĺňa dôvody
Nestotožňujem sa s uvedeným stanoviskom obvineného, nakoľko
môjho názoru dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej je určené len na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je určené na revíziu skutkových zistení súdov prvého alebo druhého stupňa. Spochybňovanie subjektívnej stránky trestného činu, za spáchanie ktorého bol Ing. P. M. odsúdený, však
môjho názoru smeruje k revízii skutkových zistení súdu, nakoľko subjektívna stránka predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý sa navonok prejaví v jeho konaní a napokon po vyhodnotení dôkazov aj v obsahu skutkovej vety rozhodnutia. V zmysle § 371 odsek 1 písmeno i) Trestného poriadku však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. 1 TdoV 27/2011 7 Krajský prokurátor preto navrhol, aby dovolací súd uznesením odmietol dovolanie
písmeno c) Trestného poriadku, nakoľko
jeho názoru je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por.) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods.1 a ods. 2 písm. h) Tr. por ), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 5 Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c) Tr. por.). Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t.j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
jej názoru odignoroval predchádzajúci právny názor iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadreného v rozsudku z
1 TdoV 27/2011 8 názoru manželky obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 1 Tdo V nezmenila a na základe iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový a odvolací súd. Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty, je treba poukázať na existujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 39/2010, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa dovolací súd od predchádzajúceho rozhodnutia senátu 1 Tdo V 13/2007 v trestnej veci obvineného Ing. P. M. odkláňa (porovnaj rozh. č. 3/2011, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 1/2011).
tohto stanoviska dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. Nad rámec dovolacieho konania je treba dodať, že Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad. 1 TdoV 27/2011 9
ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
6 Tr. por., pretože to sú otázky upravené normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd, kde nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie vykonané vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní (§ 379 ods. 2 Tr. por.). Treba uviesť, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia 1 TdoV 27/2011 10 spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností
noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov. Najvyšší súd vychádza z toho, že tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný, prípadne nesprávnej aplikácie iných noriem hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu. Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.). Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku uvedenú v dovolaní, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, nie je možné akceptovať. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že právna kvalifikácia skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní z hľadiska všetkých jeho zákonných znakov zodpovedá ustanoveniu
1, ods. 5 Tr. zák., v zmysle ktorého sa trestného činu podvodu dopustí ten, ako v konkrétnom prípade obvinený, kto na škodu cudzieho majetku seba obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu (viď uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 2/2011, strana 7). Súdy oboch stupňov správne použili uvedenú právnu kvalifikáciu skutku, aj z hľadiska aplikácie ustanovenia § 16 ods. 1 Tr. zák. 1 TdoV 27/2011 11 So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli naplnené uplatnený dôvod dovolania
1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.