Obsah (5)

§ 237§ 3§ 5§ 6§ 18

4 Cdo 54/2011 R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošov

ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona z dôvodu, ţe táto najneskôr od roku 2002 do

1. decembra 2005 v rodinnom dome v X spôsobovala fyzické a psychické utrpenie svojmu manţelovi a svojim deťom. Voči tomuto uzneseniu podala ţalobkyňa sťaţnosť, ktorú Okresná prokuratúra Spišská Nová Ves uznesením č. 2 Pv 233/2006-15 z
2. júna 2006 zamietla ako nedôvodnú. V dôsledku vyslovenej zaujatosti vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Poprade bola tomuto odňatá vec a prikázaná do vyšetrovania Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Starej Ľubovni. Uznesením Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi č. 2Pv 233/2006-47 z
3. februára 2007, bola vec podozrenia z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby postúpená Obvodnému úradu – odboru všeobecnej vnútornej správy v Poprade, pracovisko Levoča, pretoţe výsledky vyšetrovania preukazujú, ţe nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný ako priestupok. Priestupkový orgán
4. októbra 2007 predmetnú vec odloţil. Ţalobkyňa poţiadala listom z
5. októbra 2007 o predbeţné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorý ţalovaná neuznala. S poukazom na zistené skutkové okolnosti a príslušnú právnu úpravu súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe nárok ţalobkyne na náhradu škody v súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia nie je dôvodný, keďţe toto uznesenie nebolo zrušené ani zmenené. Postúpenie veci na priestupkové konanie povaţoval za zákonný inštitút upravený v ustanovení § 214 zákona č. 301/2005 Z.z. o trestnom poriadku, čo nespôsobuje tie isté právne účinky ako zrušenie alebo zmena uznesenia vyšetrovateľa. Zdôraznil, ţe proti uzneseniu o postúpení veci môţe obvinený a poškodený podať sťaţnosť, ktorú však ţalobkyňa nepodala, preto súd prvého stupňa konštatoval, ţe s takým rozhodnutím bola spokojná. Súd prvého stupňa zobral 3 4 Cdo 54/2011 do úvahy aj námietku ţalovanej, ţe nie je daná jej pasívna legitimácia, pretoţe rozhodnutie o postúpení veci nie je rozhodnutím vyšetrovateľa, ale orgánu prokuratúry. Keďţe rozhodnutie vyšetrovateľa, ktorým bolo vznesené obvinenie voči ţalobkyni nebolo zrušené, ani zmenené, súd prvého stupňa uviedol, ţe nie je nezákonným rozhodnutím, čo je podmienkou pre uplatnenie nároku v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.). Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
6. novembra 2010 sp. zn. 15 Co 59/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 2 139,77 Eur s 8,5% úrokom z omeškania od
7. apríla 2008 do zaplatenia a vo zvyšku (úrok z omeškania od
8. októbra 2007 do
9. apríla 2008 – pozn. dovolacieho súdu) ţalobu zamietol a ţalovanej uloţil tieţ povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania vo výške 699,51 Eur. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobkyne je dôvodná. Uviedol, ţe v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu má rovnaké dôsledky ako uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretoţe k postúpeniu veci inému orgánu došlo z dôvodu, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, čo znamená, ţe zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Pokiaľ sa podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo, je potrebné povaţovať uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia za rozhodnutie nezákonné. Za nedôvodnú povaţoval odvolací súd námietku ţalovanej týkajúcu sa nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie, pretoţe nezákonným je rozhodnutie policajného orgánu, ktorým bolo voči ţalobkyni vznesené obvinenie a nie je rozhodujúce, či toto rozhodnutie bolo preskúmavané prokurátorom a s akým výsledkom. Zamietajúcu časť výroku týkajúcu sa úroku z omeškania od
10. októbra 2007 do
11. apríla 2008 odôvodnil ustanovením § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. a šesťmesačnou lehotou na uspokojenie nároku od doručenia ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku, ktorá uplynula
12. apríla
13. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a neúspechom ţalobkyne len v nepatrnej časti. 4 4 Cdo 54/2011 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nedostatkom právomoci súdu konať vo veci (§ 237 písm. a/ O.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe jediným orgánom príslušným rozhodnúť o tom, či uznesenie vyšetrovateľa je alebo nie je zákonné je jedine prokurátor a to s poukazom na druhú vetu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,

ktorej je súd rozhodnutím príslušného orgánu viazaný. Civilné súdy nie sú príslušné určovať, či postup a rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní sú alebo nie sú zákonné. Odvolací súd

názoru ţalovanej vec tieţ nesprávne právne posúdil. Uviedla, ţe začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, v ktorom sa vykonávajú uţ úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch a vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba predbeţný charakter a pomocnú úlohu. Policajt je oprávnený zastaviť trestné stíhanie iba ak nebolo vznesené obvinenie. Jediná argumentácia ţalobkyne bola taká, ţe nikdy sa nemalo voči nej viesť trestné konanie. V konaní nebolo preukázané, ţe by úrad vyšetrovania, alebo vyšetrovateľ zneuţil svoju právomoc počas trestného konania. Ţalobkyňa nesprávne vykladá ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. Zákon neustanovuje rovnocenný vzťah medzi uznesením o zastavení trestného stíhania a nezákonným rozhodnutím. V prípade ţalobkyne uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy zrušené pre nezákonnosť dozorujúcim prokurátorom. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej navrhla dovolanie zamietnuť ako neopodstatnené. Uviedla, ţe súdna judikatúra ustálila, ţe ak voči jednotlivcovi bolo vznesené obvinenie, nie je na ňom, aby niesol materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, keď sa neskôr ukázalo obvinenie nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, ţe na jedinca treba pozerať ako na nevinného. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, keď zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby kaţdá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi, bola odčinená. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a 5 4 Cdo 54/2011 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné. Dovolaním ţalovanej je napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu vyplýva z § 238 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/ aţ g/ O.s.p. namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Ţalovaná vo svojom dovolaní namietala, ţe v konaní došlo k vade

ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., a na vyriešenie tejto otázky je nevyhnutné zistiť, z ktorého právneho vzťahu ţalobkyňa vyvodzuje uplatnený nárok, pretoţe civilné súdy nie sú príslušné určovať, či postup a rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní sú, alebo nie sú zákonné. 6 4 Cdo 54/2011

§ 237písm.

a/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. V občianskom súdom konaní súdy prejednávajú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich

zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Z citovaného ustanovenia je nepochybné, ţe sa právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j. práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva. V prejednávanej veci bolo konanie začaté na základe ţaloby o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

§ 3ods.

1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

§ 5ods.

1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia ţiadosti, môţe sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§ 16 ods. 1 zákona č 514/2003 Z.z.). Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení, obsahom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím je právo účastníka konania na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorá mu vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného v takomto konaní a povinnosť štátu takúto škodu nahradiť. Na prejednávanie a rozhodnutie sporu 7 4 Cdo 54/2011 o takomto nároku je daná právomoc súdu (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ v prejednávanej veci súdy konali a rozhodli o uplatnenom nároku, konali v rámci im danej právomoci a tak moţno uzavrieť, ţe konanie vadou

§ 237písm.

a/ O.s.p. nie je postihnuté. Dovolací súd k námietke dovolateľky o nepríslušnosti súdov určovať, či postup a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní sú alebo nie sú zákonné, poznamenáva, ţe z obsahu spisu ani z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, ţe by odvolací súd rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní posudzoval z hľadiska jeho (ne)zákonnosti. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ţalovanou namietaná nebola a ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľka ako ďalší dovolací dôvod uplatnila námietku, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretoţe uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom. Uvedený dovolací dôvod v tejto veci nie je daný.

§ 6ods.

1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím moţno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

§ 18ods.

1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom 8 4 Cdo 54/2011 pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadrţanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, ţe štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadrţaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami, moţno dospieť k záveru, ţe pokiaľ citované ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu, do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto povaţovať výklad,

ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí. To znamená, ţe zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným 9 4 Cdo 54/2011 (nadbytočným). Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, ţe výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, ţe nejde o trestný čin, zároveň znamená, ţe podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené postúpením veci inému orgánu treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne povaţovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemoţno totiţ prehliadnuť, ţe štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodrţiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôţe zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáţe ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu

zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004, a rovnako aj

predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), účinného do 30.6.

1. Súdna judikatúra dovodila, ţe zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby kaţdá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, ţe ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obţaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, ţe občan čin nespáchal a ţe trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (por. rozsudok NS SR z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery, prijaté v čase 10 4 Cdo 54/2011 platnosti zákona č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále pouţiteľné (por. aj rozsudok NS SR 1Cdo 64/2008, 4 Cdo 183/2009, 4 M Cdo 15/2009). V preskúmavanej veci odvolací súd správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Správne interpretoval aj ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke, či postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, ţe k trestnému činu nedošlo, má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a keďţe nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. a ani inou vadou konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe trovy súvisiace s odmenou jej právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva lebo v porovnaní s ich vyjadreniami v základnom konaní neobsahovalo nové okolnosti. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. januára 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová