Obsah (9)

§ 142§ 243§ 243b§ 238§ 153§ 237§ 214§ 115a§ 146

Najvyšší súd 4 Cdo 136/2011 Slovenskej republiky 4 Cdo 137/2011 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. P., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. P. B., advokátom v B

§ 142ods.

1 a § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodol o trovách konania. Okresný súd Bratislava I uznesením z

1. apríla 2010 č.k. 25 C 4/2005-129 zamietol návrh ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia z dôvodu, ţe smeroval výlučne do predmetného konania vo veci určenia neplatnosti závetu, avšak domáhal sa ním voči ţalovanej uloţenia takých povinností najmä vo vzťahu k bytu (ktorý je predmetom dedičstva – pozn. dovolacieho súdu), ktoré uţ z ich samotnej podstaty a charakteru, jej patria z titulu výkonu funkcie správkyne dedičstva v dedičskom konaní. Ţalobca tak ţiada zaviazať, resp. obmedziť ţalovanú v povinnostiach, ktorými v súčasnosti disponuje ako správkyňa dedičstva bez preukázania dôvodnosti takejto úpravy. Dospel k záveru, ţe nie je daná potreba predbeţnej úpravy pomerov účastníkov konania tak, ako to má na mysli ustanovenie § 102 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keď sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením. Za dôvodnú nepovaţoval ani námietku ţalobcu, ţe súd prvého stupňa mal jeho podanie vylúčiť na samostatné konanie, pretoţe išlo o návrh na predbeţné opatrenie a jeho doplnenie v predmetnom konaní, t.j. v konaní o určenie neplatnosti závetu. Preto mu nevylúčením veci na samostatné konanie nebola odňatá moţnosť konať pred súdom. Zdôraznil tieţ, ţe petit navrhovaný v predbeţnom opatrení týkajúci sa hnuteľných vecí nebol vykonateľný. 3 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 Obe rozhodnutia odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca. V nejasnom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu bez konkrétneho dovolacieho petitu sa domáhal odstránenia krivdy spáchanej notárom a následne súdmi. Uviedol, ţe doteraz mu ţiadny súd nezakázal predmetný byt uţívať a zdrţiavať sa v ňom. Je riadnym a rovnocenným účastníkom dedičského konania a preto sa aţ do jeho právoplatného skončenia veci týkajúce sa predmetného bytu nemali meniť. Prípustnosť dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p. a navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a jeho ţalobe vyhovel. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe proti rozsudku okresného súdu z
2. júna 2007 podal odvolanie a od roku 2007 po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie nemohol účinne v kontexte § 205 ods. 3 O.s.p. doplňovať rozsah a dôvody svojho dovolania, keď súd mu ustanovil zástupcu z radov advokátov aţ po uplynutí 15 – dňovej lehoty na odvolanie. Odvolací súd ho vyzval na vyjadrenie, či súhlasí s prejednaním veci bez pojednávania s čím nesúhlasil. Následne vytýčil pojednávanie ktoré zrušil, pretoţe ţalobca poţiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, pričom ţiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neupravuje zrušenie ústneho pojednávania v nadväznosti na ustanovenie advokáta pre účastníka konania. Týmto postupom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd tieţ spolu so súdom prvého stupňa nesprávne vyhodnotil skutkový stav, pretoţe poručiteľ písal závet v alkoholickom opojení, čo nepriamo dokazuje aj vôľa poručiteľa predať byt. Chybou bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý v zápisnici o pojednávaní uviedol, ţe „Súd končí dokazovanie“, pričom nerozhodol o návrhoch na dokazovanie, ktoré poţadoval vykonať ţalobca. Išlo pritom o významné dôkazy (lekárske vyjadrenie k zdravotnému stavu poručiteľa a hodnotenie posledných zamestnávateľov k osobe poručiteľa). Aj týmto postupom odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom.

§ 243O.s.p.

navrhol odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Ţalovaná svoje právo vyjadriť sa k podaným dovolaniam ţalobcu nevyuţila. Písomným podaním z

1. júna 2011 ţalobca zobral svoje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
2. augusta 2010 sp. zn. 4 Co 176/2010 späť. 4 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011

§ 243bods.

5 veta druhá O.s.p. platí, ţe ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) so zreteľom na jednoznačný, právne účinný dispozitívny úkon ţalobcu, ktorým vzal dovolanie späť, konanie o jeho dovolaní proti uzneseniu odvolacieho súdu zastavil a ďalej konal o dovolaní ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), prejednal dovolanie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť, aby (iba) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie 5 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 aţ 4 O.s.p.; prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania ţalobcu prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu proti rozsudku krajského súdu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľ konkrétne namieta vadu konania

§ 237písm.

f/ O.s.p., keď k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe od roku 2007 po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie nemohol účinne doplňovať rozsah a dôvody svojho odvolania, pretoţe uznesením z

1. februára 2010 mu bol ustanovený zástupca z radov advokátov, t.j. aţ po uplynutí 15 dňovej odvolacej lehoty, kedy uţ nemohol doplniť ani rozšíriť dôvody svojho odvolania vzhľadom na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p., pričom odvolací súd vec verejne neprejednal a to aj napriek jeho nesúhlasu s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania 6 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 čo súdu oznámil a napriek tomu bolo pojednávanie pôvodne vytýčené na
2. novembra 2009 zrušené. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím postupom (ne)odňal dovolateľovi moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký neţiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe pritom dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím, pričom ide spravidla o prípady, kedy procesné rozhodnutie súdu bezprostredne súvisí s realizáciou procesného práva účastníka. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť aj vtedy, ak súd vo veci nenariadi pojednávanie, hoci boli splnené zákonné podmienky

§ 214ods.

1 O.s.p., za ktorých je súd povinný nariadiť pojednávanie vţdy, preto bolo potrebné v predmetnej veci skúmať, či odvolací súd tým, ţe vo veci pojednávanie nenariadil, neporušil citované ustanovenie.

§ 214v spojení s § 372p O.s.p.

(v znení účinnom od

1. októbra 2008 do
2. decembra 2011, ktoré sa vzhľadom k podaniu odvolania ţalobcu
3. augusta 2007 vzťahuje aj na prejednávanú vec) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

§ 115abez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods.

1). V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vţdy, ak nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pričom oprávnenie posudzovať ich splnenie má výlučne odvolací súd, ktorý zvaţuje potrebu doplniť alebo zopakovať dokazovanie (§ 120 ods. 1 O.s.p.), rovnako ako existenciu dôleţitého verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať 7 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať. Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania

§ 115a

O.s.p., a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného výkladu. Moţno teda uzavrieť, ţe v predmetnej veci nebola splnená ani jedna z podmienok ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd nebol v čase rozhodovania povinný nariadiť pojednávanie v zmysle tohto ustanovenia a mohol postupovať

odseku 2, pričom nesúhlas ţalobcu s prejednaním veci bez pojednávania bol v tom čase uţ bez právneho významu (súd bol povinný naň prihliadať len do

1. októbra 2008 – por. vyššie uvedené). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd procesne nepochybil, keď vo veci nenariadil pojednávanie, a účastníkovi tým neodňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nepovaţuje za dôvodnú ani námietku dovolateľa ohľadne nemoţnosti účinného doplnenia, či rozšírenia dôvodov odvolania. Z obsahu spisu totiţ vyplýva, ţe rozsudok súdu prvého stupňa bol ţalobcovi doručený
2. augusta 2007, proti ktorému ţalobca
3. augusta 2007 doručil osobne na súd odvolanie. Prípisom z
4. júla 2008 odvolací súd vrátil spis okresnému súdu z dôvodu, ţe ţalobca po výzve na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie podaním doručeným súdu
5. októbra 2007 poţiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorom bol súd prvého stupňa povinný rozhodnúť. Uznesením z
6. apríla 2009 súd prvého stupňa priznal ţalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov a opätovne predloţil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ţalobca podaním z
7. septembra 2009 poţiadal odvolací súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a opakovane aj o oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd preto zrušil pojednávanie vytýčené na
8. novembra 2009, pretoţe bolo potrebné rozhodnúť o ţiadosti ţalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, o ktorej musel rozhodnúť súd prvého stupňa, pretoţe proti takémuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie. Opačným postupom by totiţ súd odňal 8 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 účastníkovi (ţalobcovi) moţnosť konať pred súdom, ukrátil by ho na jeho procesných právach. Námietka ţalobcu týkajúca sa bezdôvodného zrušenia vytýčeného pojednávania preto neobstojí. Neobstojí potom ani námietka ţalobcu, ţe súd mu ustanovil advokáta na zastupovanie v tomto konaní aţ po uplynutí lehoty na podanie odvolania, čím mu znemoţnil v zmysle § 205 ods. 3 O.s.p. účinne doplniť, prípadne rozšíriť dôvody odvolania. Z obsahu spisu totiţ vyplýva, ţe rozsudok súdu prvého stupňa bol ţalobcovi doručený do vlastných rúk
9. augusta 2007, pričom o ustanovenie zástupcu z radov advokátov poţiadal aţ
10. septembra 2009, teda zjavne uţ po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Súd svojim postupom teda nezapríčinil, ţe ustanovený advokát uţ nemohol doplniť a rozšíriť dôvody odvolania a preto mu týmto postupom neodňal moţnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania moţno ďalej vyvodiť, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo

dovolateľa dôjsť tieţ tým, ţe súd nevykonal ním navrhované dokazovanie, nerozhodol o nepripustení označených dôkazov a nevysvetlil dôvody rozhodnutia v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. K týmto dovolacím námietkam dovolací súd uvádza nasledovné: I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záleţitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky 9 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

§ 237písm.

f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním ţalobcom navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Skutočnosť, ţe súd prvého stupňa o nepripustení navrhovaného dokazovania nerozhodol uznesením, nie je vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom na takúto vadu konania by naviac bolo moţné prihliadnuť len v prípade, keby dovolanie bolo procesne prípustné, o ktorý prípad v prejednávanej veci nejde. Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávne hodnotenie dôkazov (§ 132 O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

§ 237O.s.p.

(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov preto v ţiadnom prípade nezakladá vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na charakter argumentácie dovolateľa treba v súvislosti s vyššie uvedeným dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 10 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pre prípad, ţe dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym právnym posúdením veci (viď formuláciu uvedenú v dovolaní: „po vykonaní dôkazov

návrhov navrhovateľa z 26.6.2007 by súd došiel po úvahe a hodnotení dôkazov vo vzájomnej súvislosti k úplne iným záverom“) dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tieţ ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť z § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol

§ 243bods.

4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie 11 4 Cdo 136/2011 4 Cdo 137/2011 dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

§ 146ods.

1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. januára 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová