Najvyšší súd 5 Cdo 292/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. V. D.K., zastúpenej JUDr. D. D., proti ţalovanému M. M.M., zastúpeném

§ 142ods.

1 O.s.p. Ţalobkyňa podala proti uzneseniu odvolacieho sudu dovolanie a domáhala sa jeho zrušenia a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Opätovne poukázala na to, ţe originál podacieho lístka je dôkazom podľa § 125 O.s.p. a je to relevantným dôkazom, aj keď sa nešpecifikuje o akú ţiadosť išlo, ako uviedol odvolací súd; pretoţe na podacom lístku sa vţdy píše len odosielateľ a adresát. V podacom lístku sa nešpecifikuje, o akú vec ide. Je to dôkaz, ktorý potvrdzuje, ţe písomnosť bola doručená a ţe jej návrh na vyrovnanie dedičských podielov bol podaný na Štátnom notárstve v P.B. podľa zákona 330/1991 Zb., listom zo dňa

1. februára
2. Uviedla, ţe tento dôkaz preukazuje uplatnenie jej práva na štátnom notárstve v zmysle § 17 ods. 1 zákona 293/1992 Zb. včas podľa § 40 zákona 330/1991 Zb. Ona na tento list poukazovala v pôvodnom konaní, označila ho ako dôkaz, avšak nemala k dispozícii podací lístok na preukázanie, ţe tento list skutočne bol doručovaný Štátnemu notárstvu v P.B.. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe sa plne stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu a navrhol dovolanie zamietnuť. Zároveň ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania. 6 5 Cdo 292/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) a k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vady zmätočnosti konania podľa § 237 O.s.p. a existenciu tzv. inej vady konania podľa § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a existenciu týchto vád nezistil ani dovolací súd. K dovolateľkou namietanému dôvodu jej dovolania, ţe napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd dodáva, ţe tento dovolací dôvod bol s účinnosťou uţ od
3. septembra 2003 (zákon č. 353/2003 Z.z.) vypustený z procesnej úpravy dovolacieho konania, preto sa ani dovolací súd nezaoberal otázkou, či tento dovolací dôvod v prejednávanej veci bol naplnený. Podľa § 241 ods. 2 O.s.p. totiţ platí, ţe dovolanie moţno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v tomto ustanovení a dovolateľkou vyššie uvádzaný dôvod od
4. septembra 2003 uţ nepredstavuje relevantný dovolací dôvod. Dovolací súd však, posudzujúc dôvody dovolania podľa jeho obsahu a nie podľa toho, ako ich dovoľateľka označila, mal za to, ţe namietala naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom 7 5 Cdo 292/2010 posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade je teda predmetom dovolacieho prieskumu právny záver odvolacieho súdu, ţe v danom prípade neboli naplnené podmienky obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemoţno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúţia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000). Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a ďalej moţnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). O moţnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228 ods. l písm. b/ O.s.p.) ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekáţok objektívneho charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa vzťahuje 8 5 Cdo 292/2010 na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní pouţil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie – viď § 122 ods. 1 O.s.p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekáţka. V danom prípade, ako správne uviedol odvolací súd, ţalobkyňou predloţený originál podacieho lístka z Pošty v D. č. X. zo dňa
5. februára 1992 nie je takým dôkazom, ktorý moţno kvalifikovať ako dôkaz, ktorý sa nemohol vykonať v pôvodnom konaní, nakoľko v pôvodnom konaní úplne absentovalo tvrdenie ţalobkyne o doručovaní návrhu na vyrovnanie dedičských podielov štátnemu notárstvu poštou (ţalobkyňa tvrdila, ţe návrh doručila osobne na štátne notárstvo), nebol preto dôvod dokazovať doručovanie jej podania prostredníctvom pošty a teda tento dôkaz aj vykonať. Treba tieţ uviesť, ţe súdy v pôvodnom konaní sa otázkou doručenia návrhu na vyrovnania dedičských podielov dostatočne zaoberali a túto skutočnosť odvolací súd i riadne a presvedčivo odôvodnil vo svojom rozhodnutí. Takisto je správny i záver odvolacieho súdu, ţe podací lístok zo dňa
6. februára 1992, ktorý predloţila s odstupom času ţalobkyňa, nie je ani dôkazom, ktorý by mohol bez ďalšieho v pôvodnom konaní privodiť pre ţalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nakoľko nebolo preukázané, čo bolo obsahom doručovanej zásielky a či skutočne išlo o doručovanie návrhu ţalobkyne na vyrovnanie dedičských podielov zo dňa
7. februára
8. V pôvodnom konaní teda ţalobkyňa nenavrhovala vykonanie dôkazu, na skutočnosti doručovania jej návrhu poštou, a to doporučenou zásielkou na adresu bývalého Štátneho notárstva, ktorá skutočnosť ako dôkaz mohla byť ľahko overiteľná, napr. dotazom na príslušnú poštu, ale naopak tvrdila, ţe návrh osobne doručila notárke, resp .jej zamestnankyni. Preto ňou tvrdenú skutočnosť (predloţenie podacieho lístku, ktorý jej aţ v roku 2009 zaslala dcéra) nie je moţné povaţovať za dôkaz, ktorý bol v pôvodnom konaní navrhnutý, ale nemohol byť z objektívnych príčin vykonaný, tak ako to má na mysli § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. So zreteľom na uvedené dovolací súd sa stotoţňuje s právnym záverom odvolacieho súdu o nenaplnení podmienok pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p., pretoţe dôkazy a skutočnosti uvádzané ţalobkyňou v návrhu na obnovu konania, nie sú skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní z dôvodu objektívnych prekáţok, ak by ich ţalobkyňa v tomto pôvodnom konaní navrhla. 9 5 Cdo 292/2010 Dovolací súd sa preto stotoţnil s právnym posúdením veci odvolacím súdom a jeho záverom, ţe nie sú naplnené podmienky povolenia obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p., ktorý záver odvolací súd presvedčivo a podrobne odôvodnil v dovolaním napadnutom uznesení a preto dovolanie podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia zo

1. decembra 2010 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 55,49 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,21 €) a 20 % DPH (t.j. 12,54) predstavuje spolu 75,24 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. januára 2012 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová