← Slovensko

zaplatenie 140 714 €

Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 26/2011 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. K., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. M. P., advokátom so sídlom v M., proti ţalovanej A., a.s., so sídlom v B., IČO X., o zaplatenie 140 714 €, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 7 C 138/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

  1. októbra 2010 sp. zn. 5 Co 129/2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
  2. októbra 2010 sp. zn. 5 Co 129/2010 v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí ţaloby vo výške 30 173,27 €, vo výroku o náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovanou a vo výroku o náhrade trov štátu z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Michalovce rozsudkom z
  3. novembra 2008 č.k. 7 C 138/2006-177 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 166 700 Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu utrpeného pri dopravnej nehode; v zostávajúcej časti ţalobu zamietol; ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania 110 481 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 1 954 Sk na účet Okresného súdu Michalovce do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 1 954 Sk na účet Okresného súdu Michalovce do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania zistil, ţe ţalobca dňa
  4. septembra 2003 pri dopravnej nehode utrpel jednotlivé zranenia (dve rezné ranky pravej strany tváre a reznú ranu koreňa nosa, pomliaţdenie, trţne zmliaţdenú ranu, odreninu ľavého lakťa, podvrtnutie pravého lakťa s odreninami, odtrhnutie dlhej hlavy dvojhlavého svalu pravého ramena, trţne 2 7 Cdo 26/2011 zmliaţdenú ranu ľavého kolena, zlomeninu oboch kostí ľavého predkolenia na rozhraní strednej a hornej tretiny s posunom úlomkov a odreninami). Utrpenú škodu na zdraví je povinná ţalovaná odškodniť v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. Spôsobená škoda spočíva v odškodnení bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia, ktoré súdny znalec MUDr. P. V. v znaleckom posudku č. 063/07 z
  5. mája 2007 vyčíslil bolestné na 710,25 bodu (pri hodnote 1 bodu 60,- Sk je to suma 42 630 Sk) a sťaţenie spoločenského uplatnenia 505 bodov (pri hodnote jedného bodu 60 Sk je to suma 30 300 Sk). Súd mal dostatočne preukázané, ţe následky dopravnej nehody boli zvlášť nepriaznivé u ţalobcu; tento bol totiţ v čase dopravnej nehody v produktívnom veku X. rokov, uţ nemôţe vykonávať jednotlivé úkony beţného ţivota, pokiaľ ide o jeho pohybovú stránku, premiestňovanie z miesta na miesto, vykonávanie domácich prác, prípadne prác v záhrade, ako aj zúčastňovaní sa spoločenských podujatí vzhľadom na svoju obmedzenú pohyblivosť. Je teda evidentné, ţe ţalobca preţíva strádanie z obmedzenia pohybu, sťaţenie jeho zdravotnej pohody, z čoho vyplýva následná nemoţnosť uplatnenia sa v rodinnom, športovom i kultúrnom ţivote. Vychádzajúc z uvedeného ide o prípad hodný osobitného zreteľa, a preto súd ţalobcovi priznal odškodnenie i nad výšku stanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení zmien a doplnkov (tieţ vyhláška). Za primerané povaţoval zvýšenie na 40 násobok základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, t.j. 1 212 000 Sk, čo po odpočítaní uţ vyplatenej sumy 45 300 Sk predstavuje 1 166 700 Sk. Nárok na náhradu bolestného v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka súd povaţoval za premlčaný z dôvodu námietky premlčania vznesenej ţalovanou. Vychádzal z toho, ţe
  6. marca 2004 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota (§ 106 ods.1 Občianskeho zákonníka), a to vypracovaním lekárskeho posudku o bolestnom, ktorým sa ţalobca dozvedel o škode, ktorá mu bola spôsobená. O tom, kto za túto škodu zodpovedá sa dozvedel ešte na základe rozhodnutia Okresného úradu justičnej polície Michalovce z
  7. novembra 2003 č.k. ČV-OUJP 815/20, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vedené vo veci dopravnej nehody vzhľadom na smrť účastníčky dopravnej nehody, ktorá nehodu zavinila. Vzhľadom na uvedené ţalobu v časti nároku na náhradu bolestného a v časti uplatneného nároku prevyšujúceho 40 násobok základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a ţalobcovi priznal ich náhradu 110 493 Sk. O povinnosti ţalobcu a ţalovanej nahradiť trovy štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. 3 7 Cdo 26/2011 Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo
  8. septembra 2009 sp. zn. 5 Co 96/2009 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu z titulu sťaţenia spoločenského uplatnenia v časti prevyšujúcej (nad) sumu 257 000 Sk (t.j. vo výške 30 173,27€) zamietol; ţalovanú zaviazal na náhradu trov štátu vo výške 64,86 € na účet súdu prvého stupňa; ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, ţe ţalovaná nemala právo na ich náhradu. Na dovolanie ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
  9. mája 2010 sp. zn. 5 Cdo 23/2010 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
  10. septembra 2009 sp. zn. 5 Co 96/2009 v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí ţaloby vo výške 30 173,27 €, vo výroku o náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovanou a vo výroku o náhrade trov štátu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe ak odvolací súd mení súdom priznanú výšku odškodnenia z dôvodu, ţe za „primeranú“ povaţuje náhradu v inej výške, musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k zmene náhľadu, musí poukázať na určité skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k záveru, ţe primeranou nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale náhrada iná. Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Bez ďalšieho nepostačuje záver, ktorý všeobecne poukazuje na to, ţe odvolacím súdom priznaná výška odškodnenia „dostatočne zohľadňuje nepriaznivé dôsledky“. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v tomto smere v plnom rozsahu nepovaţoval za preskúmateľný, lebo neobsahoval postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel (na rozdiel od súdu prvého stupňa) k odlišným záverom v otázke, aký násobok základného bodového ohodnotenia vyjadruje „primeranosť“ náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia. Bez bliţšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré odvolací súd v podstatnej miere zníţil násobok bodového ohodnotenia priznaného odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobcovi (zo 40 násobku na 10 násobok), nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom (a teda, či napadnutý rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci). 4 7 Cdo 26/2011 Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí druhým) z
  11. októbra 2010 sp. zn. 5 Co 129/2010 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu z titulu sťaţenia spoločenského uplatnenia prevyšujúcu (nad) sumu 8 854,07 € (t.j. vo výške 30 173,27€) zamietol; ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 64,86 € na účet súdu prvého stupňa; ţalovanej tieţ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume 2 330,19 € na účet JUDr. M. P., advokáta, M., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z toho, ţe súd prvého stupňa „opomenul významné skutočnosti, ktoré boli preukázané ZP a vec sčasti nesprávne právne posúdil, lebo na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis, ale tento nesprávne vyloţil.“ Uviedol, ţe postup podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia je svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými môţu byť, napr. zmarenie alebo podstatné sťaţenie dosiahnutia celoţivotného cieľa alebo snaţenia, prípadne prínosu poškodeného v oblasti spoločenského, kultúrneho, politického, športového ţivota alebo podstatné obmedzenie uspokojovania ţivotných potrieb. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v právnych predpisoch definované a nie sú ani taxatívne, ani demonštratívne uvedené, ide o neurčitý pojem, ktorý bliţšie nie je obsahovo vymedzený, jeho obsah i rozsah sa môţe meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, a preto rozhodnutie súdu o aplikácii tohto právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne i kvantitatívne premietne do pouţitia ustanovenia zákona, musí byť vţdy výsledkom jeho cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy. Súd musí vţdy skúmať aké mal poškodený predpoklady pre ţivotné a spoločenské uplatnenie pred vzniknutou ujmou na zdraví a vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaţenie spoločenského uplatnenia hodnotené v lekárskom posudku primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia, a to bez akéhokoľvek obmedzenia, najmä bez ohľadu na základný počet bodov zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy, s prihliadnutím na mimoriadnu povahu a okolnosti konkrétneho prípadu, keď moţnosti poškodeného sú výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe pred vznikom škody. Zo znaleckého posudku (č.l. 80, 84-85 spisu) vyplýva, ţe ţalobca nie je pripútaný na lôţko alebo invalidný vozík, nie je odkázaný na pomoc druhej osoby, môţe sa voľne – i keď s miestnym obmedzením – pohybovať, nie je obmedzeným v samoobsluhe, ani v starostlivosti o hygienu, môţe byť obmedzený v práci a v niektorých oblastiach súkromného ţivota (napríklad tanečné zábavy, 5 7 Cdo 26/2011 futbal, záhrada, návšteva kultúrnych podujatí a pod.). Kaţdý úraz zanechá následky, ktoré v určitej miere zhoršia kvalitu ţivota a v prípade ţalobcu došlo k miernemu zhoršeniu kvality ţivota; je zrejmé, ţe zlomenina ľavého predkolenia je plne zhojená, hybnosť v kolennom a členkovom kĺbe je ľahko zníţená v dôsledku ich ľahkej poúrazovej artrózy, čo môţe spôsobovať minimálne problémy pri chôdzi do schodov a spôsobovať slabé bolesti kolenného a členkového kĺbu; chronickú ţilovú nedostatočnosť kompenzuje ţalobca nosením elastickej pančuchy, čo spolu s uţívaním liekov na rozšírenie ciev je plne postačujúce na jej elimináciu; v dôsledku týchto ťaţkostí môţe občas byť nútený pouţívať podporu barly; podvrtnutie pravého lakťa mohlo zanechať občasné bolesti a obmedzenie sily zohnutia v lakti, ale v beţnom ţivote sa tieto ťaţkosti môţu prejavovať minimálne; vo všeobecnosti môţe byť v súčasnosti pracovne obmedzený nemoţnosťou plného zaťaţenia ľavej dolnej a pravej hornej končatiny, čo ho môţe obmedziť pri zdvíhaní ťaţkých predmetov, pri činnosti vyţadujúcej zohnutie ľavej dolnej a pravej hornej končatiny, silu zohnutia pravej hornej končatiny v lakti, avšak nutnosť nosenia elastickej pančuchy na ľavej dolnej končatine mu dovoľuje chôdzu i státie; podvrtnutie pravého lakťa mohlo zanechať občasné bolesti a obmedzenie sily zohnutia v lakti, ale v beţnom ţivote sa tieto ťaţkosti môţu prejavovať minimálne. Opísané trvalé následky ţalobcu môţu čiastočne obmedzovať pri pracovnej činnosti zvárača, ale v ţiadnom prípade nie je vylúčené vykonávanie akejkoľvek fyzickej práce. Vychádzajúc z uvedených zásad a so zreteľom na skutočnosti preukázané znaleckým posudkom odvolací súd uzavrel, ţe u ţalobcu ide o prípad hodný osobitného zreteľa a preto je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaţenie spoločenského uplatnenia ohodnotené (1 005,77 €) na 10 násobok, t.j. na 10 057,75 €. Pri posudzovaní primeranosti zvýšenia vzal do úvahy, ţe poškodenie zdravia má trvalé a výrazne nepriaznivejšie následky na ţivotné úkony ţalobcu a na uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb, avšak nebolo preukázané (a ostatne ani tvrdené), ţeby úroveň kultúrnych, športových či iných jeho aktivít v dobe pred vznikom škody bola vysoká i mimoriadna, preto ani nemohlo dôjsť k veľmi výraznému obmedzeniu alebo úplnej strate jeho moţností v uvedených oblastiach. Tieto skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, ţe poţadované zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaţenie spoločenského uplatnenia ohodnotené na 40 násobok je neprimerané a preto v prevyšujúcej časti bola ţaloba o zvýšenie odškodnenia náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia zamietnutá. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Trovy štátu odvolací súd písomne neodôvodnil. 6 7 Cdo 26/2011 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bola ţaloba zamietnutá podal dovolanie ţalobca, ktorý ho navrhol v tejto časti zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď (podľa názoru dovolateľa) odvolací súd sa neriadil právnym názorom vysloveným v tejto veci dovolacím súdom a preto jeho rozhodnutie nie je úplné a výstiţné zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti. Tomu nasvedčuje i skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doplnené len o konštatáciu znaleckého posudku (str. 10 posledný odsek a str. 11 tretí odsek), ktoré ho viedli k zmene rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z toho, ţe ţalobca neţiadal o kontrolný znalecký posudok (strana 11 ods. 2 odôvodnenia), tento jeho záver nezodpovedá podaniu ţalobcu zo
  12. septembra 2007 v ktorom sa uvádza: ... „navrhujeme ... preskúmať a doplniť znalecký posudok znalca MUDr. P. V. kontrolným znaleckým posudkom a to Ústavom Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Lekárska fakulta Košice, nakoľko sme toho názoru, ţe tento znalecký posudok je pre toto konanie nepouţiteľný.“ Dovolateľ povaţoval za nesprávny záver odvolacieho súdu pri úvahách o zvýšení odškodnenia pokiaľ tento vychádzal z toho, ţe v konaní nebolo preukázané (a ostane ani tvrdené), ţe by úroveň kultúrnych, športových či iných jeho aktivít v dobe pred vznikom škody bola vysoká a mimoriadna, preto nemohlo dôjsť k veľmi významnému obmedzeniu alebo úplnej strate jeho moţnosti v uvedených oblastiach; uvedené konštatovanie povaţoval za rozporné s rozhodnutím NS SR sp.zn. 2 Cdo 160/2008 a diskriminačné vzhľadom na rozhodnutie v obdobnej veci odvolacieho senátu pod sp.zn. 5 Co 462/2005 z
  13. júna 2006 (str. 2 posledný odsek rozhodnutia uvádza : Pokiaľ ide o ďalšie skutočností uvádzané vedľajšou účastníčkou, ako napr. prínos poškodeného v oblasti spoločenského, kultúrneho, politického, športového ţivota alebo podstatne uspokojovanie ţivotných potrieb a pod., je potrebné poznamenať, ţe podľa súdnej praxe ide len o jedno z hľadísk, na ktoré sa má brať zreteľ pri úvahe o tom, či sú splnené podmienky pre aplikáciu § 7 ods. 3 vyhlášky). K dopravnej nehode došlo
  14. septembra 2003, keď mal ţalobca 41 rokov, v tejto súvislosti mu vznikol nárok na invalidný dôchodok
  15. októbra 2004 s mierou funkčnej poruchy 50%. V rozhodnutí Sociálnej poisťovne z
  16. marca 2006 bola konštatovaná miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od
  17. mája 2005 na 70%. Ţalovaná k dovolaniu ţalobcu uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za vecne a skutkovo správne, presvedčivé a riadne odôvodnené, preto dovolanie ţalobcu navrhuje zamietnuť. Úvaha súdu o zvýšení odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia je 7 7 Cdo 26/2011 výsledkom rozhodovacej činnosti v konkrétnej veci, nie je správne, aby bola posudzovaná s právnymi prípadmi, ktoré sa dotýkajú iných poškodených. Zvýšenie odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia (o 10 násobok) je primerané a zodpovedá rozsahu a závaţnosti nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia ţalobcu pre jeho ţivotné úkony, uspokojenie a plnenie jeho ţivotných a spoločenských úloh i potrieb. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§243a ods. 1 O.s.p.) rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, ţe dovolanie je opodstatnené. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i dôvodmi uplatnenými v dovolaní. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 8 7 Cdo 26/2011 So zreteľom na obsah dovolania a na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, skúmal najskôr dovolací súd, či konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. a dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ nepovaţuje za správne zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ tento vychádzal (ako z rozhodujúcich) len z okolností v znaleckom posudku spochybňovaných i ţalobcom. Odvolací súd v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia konštatoval naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/, keď súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne zistenie skutkového stavu veci – v opomenutí skutočností preukázaných v znaleckom posudku a čiastočne i nesprávne právne posúdenie – v dôsledku nesprávneho výkladu inak správne aplikovanej právnej normy. Uvedené zakladá záver, ţe zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z iného skutkového stavu veci, neţ ktorý bol zistený súdom prvého stupňa, na základe ktorého odvolací súd i vec odlišne právne posúdil. Dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ skutočnosť, ţe odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a 9 7 Cdo 26/2011 základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/
  18. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je 10 7 Cdo 26/2011 v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Teba zdôrazniť, ţe konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo účastníka konania na predvídateľné rozhodnutie, ktorému zodpovedá predvídateľný zákonu zodpovedajúci spravodlivý proces. Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). 11 7 Cdo 26/2011 Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa týmito zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadil. V zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom (zisteniam) a následne i k nesprávnym právnym záverom, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Pod opakovaním dôkazov sa rozumie opakovanie dôkazov uţ vykonaných súdom prvého stupňa, o výsledkoch správnosti ktorých ma odvolací pochybnosti. Pre opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri vykonávaní pôvodného dôkazu (§ 122 O.s.p. a násl.). Pokiaľ ide o prejednávanú vec je potrebné uviesť, ţe v tejto súd prvého stupňa (m.i.) nariadil znalecké dokazovanie vypracovaním písomného znaleckého posudku (uznesením z
  19. marca 2007 č.k. 7 C 138/2006-62) i výsluchom znalca MUDr. P. V. (č.l. 136 -141spisu). Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, ţe odvolací súd na základe znaleckého posudku, a to listiny (jej strany 14 a 18) dospel k svojím skutkovým zisteniam, na podklade ktorých uzavrel, ţe zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia o 40 násobok základného odškodnenia je neprimerané a za primerané je potrebné povaţovať jeho 10 násobné zvýšenie. Aţ z tohto dôkazu získal teda poznatky potrebné pre rozhodnutie, ktoré pred ním nezískal súd prvého stupňa (čo podľa odvolacieho súdu zakladá opodstatnenosť odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. ods. 2 písm. d/ O.s.p. s konštatovaním o opomenutí 12 7 Cdo 26/2011 významných skutočností vyplývajúcich zo znaleckého posudku súdom prvého stupňa). To znamená, ţe odvolací súd zisťoval skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene skutkového stavu veci bez toho, aby to zodpovedalo zákonu predvídateľnému postupu - po nariadenom a vykonanom dokazovaní (resp. opakovaní dokazovania) na súdnom pojednávaní tak, aby bola ţalobcovi vytvorená procesná moţnosť zúčastniť sa pojednávania a bez toho, aby mu bolo umoţnené vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, zhrnúť jeho návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Odvolací súd ale pojednávanie – v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. – nenariadil a ţalobcovi (ako účastníkovi konania) neumoţnil realizáciu s tým spojených procesných práv – najmä vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti návrhu dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad pri vydanení zmeňujúceho rozhodnutia nepostupoval, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. (viď č. l. 237 – 240 spisu) i keď pre uvedený postup neboli splnené zákonné podmienky. V dôsledku toho bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutie, ktorému predchádzala niektorá z vád uvedená v § 237 O.s.p., nemôţe byť povaţované za vecne správne a v tejto situácii ho moţno označiť i za predčasné. Prax dovolacieho súdu je jednotná v tom, ţe pokiaľ sa v dovolacom konaní zistí (vyjde najavo) procesná vada uvedená v § 237 O.s.p., dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby posudzoval opodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 186/2009, 2 Cdo 76/2009, 3 Cdo 34/2009, 4 Cdo 142/2009, 5 Cdo 146/2009). Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu neprislúchalo zaoberať sa vecnou správnosťou 13 7 Cdo 26/2011 dovolaním napadnutého rozhodnutia, ďalšími dovolacími dôvodmi a uplatnenými dovolacími námietkami. Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. zakladá vţdy prípustnosť dovolania a je zároveň dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako od zrušovaného rozhodnutia závislé (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) zrušil tieţ výroky rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
  20. januára 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť: Hrčková Marta

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.