Najvyšší súd 7 Nc 17/2011 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. D.P., bývajúceho v B.B., proti ţalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislave, Ţupné námestie č. 13, 2/ Slovenská republika - Okresný súd Martin, so sídlom v Martine, E.B. Lukáča č. 2A, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5C 196/2009 a na Krajskom súde v Ţiline pod. sp.zn. 7 NcC 6/2010, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci takto r o z h o d o l : Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. J. B., JUDr. A. G., JUDr. L. M., JUDr. I. N., Mgr. Z. Š., JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 7 NcC 6/2010 ( vec Okresného súdu Martin sp. zn. 5C 196/2009 ). Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. J. K., JUDr. M. B., JUDr. K. P., JUDr. M. N., JUDr. F. P., JUDr. M. U., JUDr. M. J., Mgr. F. D., JUDr. R. U., JUDr. Y. D., Mgr. K. B., JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. M. C., JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. G. V., JUDr. J. M., JUDr. E Š., Mgr. N. T., JUDr. J. U., JUDr. Z. J., JUDr. E. K., JUDr. P. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S. a JUDr. V. P., n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 7 NcC 6/2010 ( vec Okresného súdu Martin sp. zn. 5C 196/2009 ). 7 Nc 17/2011 2 O d ô v o d n e n i e V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5C 196/2009, oznámili sudcovia Okresného súdu Martin, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.) a predsedníčka okresného súdu predloţila spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v Ţiline ako nadriadenému súdu. O tom, či sudcovia Okresného súdu Martin sú v tejto veci vylúčení z prejednávania a rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Ţiline v konaní sp.zn. 7 NcC 6/
- Pretoţe podľa oznámenia niektorých sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody spôsobilé vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.), bol spis predloţený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky podľa § 16 ods. 1 O.s.p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov na moţnú pochybnosť o ich nezaujatosti, teda či u nich existujú dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď: 1/. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, v ktorom má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2/. k účastníkom konania ( o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu 7 Nc 17/2011 3 charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu - tak pozitívneho ako aj negatívneho), 3/. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2/.). Pri posudzovaní týchto dôvodov v prejednávanej veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z nej ustanovuje iba zákon. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento - zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý za splnenia ďalších zákonných predpokladov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v snahe zmariť hroziace riziko, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nezávislosť, nestrannosť a odbornosť (kvalifikácia) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a 7 Nc 17/2011 4 neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,
- ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z - naozaj zo závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii treba prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri 7 Nc 17/2011 5 subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done")]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. 7 Nc 17/2011 6 Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne. Z predloţených vyjadrení sudcov krajského súdu k ich moţnej zaujatosti v prejednávanej veci vyplýva, ţe nie všetci sudcovia Krajského súdu v Ţiline sa cítia byť zaujatí. Svoju zaujatosť ( okrem JUDr. Z. J., JUDr. P. P., JUDr. R. U., JUDr. J. U. a JUDr. V. P., ktorí sa necítia byť vo veci zaujatí ) namietajú pre ich pomer k ţalobcovi príp. zástupcovi ţalovaného 2/ a pre ich pomer k veci, nakoľko si na súdoch Slovenskej republiky uplatnili ţaloby s rovnakým základom ako ţalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skúmal dôvody zaujatosti u jednotlivých sudcov. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo výzvach z
- júna 2010 a zo
- decembra 2010 uviedol, ţe stručné a všeobecné konštatovanie pre posúdenie osobného vzťahu sudcu k účastníkom konania nie je dostačujúce; preto vyzval na bliţšiu špecifikáciu a ozrejmenie uvádzaného priateľského vzťahu. Na základe ich oznámení a vyjadrení Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k nasledovnému záveru: 7 Nc 17/2011 7 Je možné vylúčiť sudcov Krajského súdu v Ţiline uvedených v prvom odseku výrokovej časti tohto uznesenia ( JUDr. J. B., JUDr. A. G., JUDr. L. M., JUDr. I. N., Mgr. Z. Š., JUDr. D. W. ). Tí sa vyjadrili tak, ţe majú k ţalobcovi resp. zástupcovi ( predsedníčke ) ţalovaného 2/ dlhodobý osobný (priateľský) vzťah, majúci takú intenzitu, ţe presahuje rámec beţnej kolegiality pri plnení pracovných povinností a zasahuje aj do ich súkromného ţivota, prípadne taký, kde sa ujma tohto účastníka negatívne dotýka aj rozhodujúceho sudcu. Uvedené okolnosti zakladajú pochybnosti o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania a to tak zo subjektívneho ako aj z objektívneho hľadiska. Tieto okolnosti sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci ( podľa § 14 ods. 1 O.s.p). Na druhej strane nie je možné vylúčiť ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline uvedených v druhom odseku tohto uznesenia ( JUDr. J. K., JUDr. M. B., JUDr. K. P., JUDr. M. N., JUDr. F. P., JUDr. M. U., JUDr. M. J., Mgr. F. D., JUDr. R. U., JUDr. Y. D. Mgr. K. B., JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. M. C., JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. G. V., JUDr. J. M., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. J. U., JUDr. Z. J., JUDr. E. K., JUDr. P. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S. a JUDr. V. P. ). Menovaní sudcovia vo svojich písomných vyjadreniach poukázali na kolegiálny vzťah k ţalobcovi ako sudcovi niţšieho stupňa a iba z neho samotného vyvodzovali existenciu dôvodu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal z názoru, ţe vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Prihliadol tieţ aj na svoje stanovisko č. Cpj 32/2010, ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Nc 12/2011 ). Dospel k záveru, ţe v predmetnej veci chýba objektívny základ sudcami konštatovanej zaujatosti. Opačný záver (teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú 7 Nc 17/2011 8 schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať ), by znamenal, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak teda rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti sudcov. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú ( t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú ), nemajú samé osebe a nie sú spôsobilé zaloţiť pochybnosti o ich nezaujatosti v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Rovnako nie je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti tých sudcov, ktorí vo svojich písomných oznámeniach nedeklarovali vzťah k účastníkom konania ani k veci, tieţ ktorí uviedli priateľský ( kamarátsky ) vzťah k účastníkovi bez detailnejšieho popisu, z ktorého by vyplývalo, ţe sa realizuje aj mimo pracovného prostredia sudcov. Dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcov nie je daný ani prípade tých sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí vo vyjadreniach uviedli, ţe podali rovnakú, či obdobnú ţalobu alebo ţe sa ich predmet sporu týka ako sudcov. Tu vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, ţe nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť ani vedenie civilnoprávneho konania medzi sudcom a jeho osobným úradom. Sudca je v tomto prípade súkromnou osobou, ktorému ústava zaručuje prístup k súdu a podaním ţaloby len realizuje svoje právo na súdnu ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z rámca práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom 7 Nc 17/2011 9 upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahov, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace ich obsah. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi. Uvedená skutočnosť sama osebe preto sudcov, ktorí podali obdobné ţaloby nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci ( viď stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky zo
- decembra 2010, Cpj 32/2010, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Nc 8/2010, sp.zn. 7Nc 8/2010, sp. zn. 7Nc 4/2011). Za vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods. l O.s.p., nemoţno povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej kompetencie a ţiadnemu inému orgánu rozhodovanie o ňom neprislúcha. Predpoklad námietky, ţe má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah sudcu k veci nie je 7 Nc 17/2011 10 v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú vec prejednať a rozhodnúť predstavuje odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, neprípustné. Z týchto dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16 . marca 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta