Najvyšší súd 5 Obdo 14/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: N., Š.N., IČO: X. proti ţalovanému: O.S., a. s., Š.B., IČO: X., zastúpený R.C., s. r. o., V.B., IČO: X., o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 22/2006, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. decembra 2010, č. k. 2 Cob 323/2010-419, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. decembra 2010, č. k. 2 Cob 323/2010-419 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e: Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. decembra 2008, č. k. 32 Cb 22/2006-348 ţalobe vyhovel a vyslovil, ţe Zmluva o úvere č. 250005136, Dohoda o vyplňovacom práve k bianko zmenke č. 250005136-BZ-01, Zmluva o vystavení platobnej bankovej záruky č.250005135, Dohoda o vyplňovacom práve k bianko zmenke č. 250005135-BZ-01 a Zmluva o budúcej zmluve o zriadení záloţného práva k nehnuteľnej veci č. 25000136-ZZ-01, všetky podpísané za ţalobcu podpredsedom N. so ţalobcom dňa 17. augusta 2005, sú absolútne neplatné. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 5 Obdo 14/2011 2 V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca sa určovacou ţalobou domáhal absolútnej neplatnosti právnych úkonov z dôvodu ich podpísania vtedajším podpredsedom N. (ďalej len „N.“). Uviedol, ţe konanie podpredsedu N. nie je moţné povaţovať za zákonné. Skutočnosť, ţe podpredseda N. nemal Zastupiteľstvom ţalobcu určený rozsah zastupovania predsedu samosprávneho kraja, nevedie k domnienke, ţe podpredseda zastupuje predsedu v čase jeho neprítomnosti v plnom rozsahu. Súd prvého stupňa sa nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe podpredseda N. bol v tom čase oprávnený zastupovať predsedu N. a ţe nepotreboval ţiadnu plnú moc na zastupovanie ani poverenie, nakoľko zastupiteľstvo určilo, ţe podpredseda N. je oprávnený zastupovať predsedu N. v čase jeho neprítomnosti, ani s názorom, ţe to, ţe zastupiteľstvo neurčilo, ktoré právomoci má podpredseda vykonávať, nie je smerodajné. Uviedol, ţe v konaní bolo preukázané, ţe predmetné právne úkony v tom čase mohol vykonávať v zmysle § 16 ods. 3 Zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (ďalej len „Zákon o samosprávnych krajoch“) iba štatutárny orgán, ktorý mal oprávnenie konať v majetkovoprávnych veciach. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, ţalobcovi trovy odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţuje za vecne správne. Námietke odvolateľa, týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho záujmu, nevyhovel s odôvodnením, ţe predmetom napadnutých zmlúv bola aj zmluva o budúcej zmluve o zriadení záloţného práva k nehnuteľnej veci č. 25000136-ZZ-01, ktorá má priamo za následok ohrozenie alebo zneistenie právneho postavenia ţalobcu voči jeho vlastníckemu právu, čo zakladá dôvod pre jeho právnu neistotu, a teda aj naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe. Ďalej poukázal na viacero rozhodnutí súdov v obdobných sporoch, v ktorých bol prezentovaný rovnaký právny názor, ako vyslovil súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Dovolanie vo veci nepripustil, lebo sa nejedná o otázku zásadného právneho významu. Na dovolanie ţalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5 Obdo 14/2011 3 V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe rozhodnutie súdu v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ţiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou ţalovaného, ktorá sa týkala zmeny zákonného sudcu JUDr. Gabriely Buľubášovej. Ani z obsahu spisu nevyplýva, prečo bola zákonná sudkyňa zmenená. Odvolací súd dôvod zmeny zákonnej sudkyne nezisťoval. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. septembra 2006, sp. zn. III. ÚS 116/06. Ďalej uviedol, ţe ţalovaný vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uviedol v dôvodoch nielen nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, ale aj porušenie jeho ústavného práva na zákonného sudcu. Skutočnosť, ţe odvolací súd vôbec nezisťoval, či bolo porušené ústavné právo účastníka, je potrebné povaţovať za odňatie práva konať pred súdom, čo je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takouto procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Odvolací súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom zo 7. decembra 2010, č. k. 2 Cob 323/2010-419, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobcovi trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe vzhľadom na záver dovolacieho súdu, ktorým je súd niţšieho stupňa viazaný, odvolací súd vec opätovne prejednal s verejným vyhlásením rozsudku, po odstránení vytýkaného nedostatku dovolacím súdom. Uviedol, ţe doplnil dokazovanie tým, ţe si od súdu prvého stupňa vyţiadal rozvrh práce na rok 2008, ktorý platil ku dňu rozhodovania vo veci (9. december 2008), z ktorého odvolací súd zistil, ţe v predmetnej veci sa stala zákonnou sudkyňou od 15. mája 2008 JUDr. Marta Barková z dôvodu preloţenia JUDr. Lenky Praţenkovej na Okresný súd Pezinok. Z uvedeného je zrejmé, ţe vo veci konala aj rozhodla zákonná sudkyňa, preto dôvod nezákonného sudcu uvedeného v odvolaní ţalovaného je irelevantný. Čo sa týka ostatných 5 Obdo 14/2011 4 námietok uvedených v odvolaní ţalovaného, odvolací súd poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia v konaní 2 Cob 61/2009, rozsudok str. 372, z 2. februára 2010. Proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd zrušil alebo alternatívne zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a aby vyslovil právny názor, ţe boli porušené ústavné práva ţalovaného na spravodlivý súdny proces účastníka konania. Dovolateľ ako dovolací dôvod uviedol, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm.
- f)a
- g)O. s. p., podľa ktorých sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uviedol, ţe odvolací súd neodstránil vady konania, pre ktoré Najvyšší súd SR zrušil rozsudok odvolacieho súdu. Ďalej uviedol, ţe odvolací súd vo svojom rozsudku opätovne neodôvodnil zmenu zákonného sudcu v konaní pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa ţalovanému neoznámil, ţe zákonným sudcom sa v konaní stala JUDr. Lenka Praţenková, ktorá vo veci nepojednávala. Podľa dovolateľa napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého rozsudok, ktorý je postihnutý vadou konania podľa § 237 O. s. p., nemôţe byť povaţovaný za správny. Podľa názoru ţalovaného zmena zákonného sudcu v konaní pred súdom prvého stupňa mala vplyv na nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistenie skutkového stavu. Odvolací súd sa obmedzil na formálne preskúmanie rozvrhu práce na súde prvého stupňa, pričom zjavne nedostatočne zistil zmeny zákonného sudcu v konaní a ich vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal s ostatnou argumentáciou ţalovaného a s právnym názorom dovolacieho súdu. Ţalovaný ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006 a nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. ÚS 467/1997 z dôvodu preukázania svojho nároku na zákonného sudcu. 5 Obdo 14/2011 5 Dovolateľ má za to, ţe s poukazom na dovolací dôvod podľa § 237 písm.
- f)O. s. p. sa odvolací súd nevysporiadal so ţiadnymi námietkami uvedenými ţalovaným v odvolaní, rovnako sa nevysporiadal s konštatáciami o dôvodoch dovolania ţalovaného a odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu. Podľa dovolateľa nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku a rozsudku súdu prvého stupňa bolo porušené jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 20/08-03, III. ÚS 153/07, I. ÚS 226/03. Uviedol, ţe odvolací súd v zrušenom rozsudku poukázal na rozhodnutia iných súdov, pričom neodôvodnil, aký vzťah majú rozhodnutia iných súdov k prejednávanej veci. Ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd sa nevysporiadali s ust. § 11 ods. 2 písm. b), e), j),
- q)Zákona o samosprávnych krajoch. Ţalovaný má za to, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď bez odôvodnenia aplikoval § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 16 ods. 3 Zákona o samosprávnych krajoch, ţe pokiaľ neboli právne úkony podpísané oprávnenou osobou, nemoţno usudzovať, ţe bola dodrţaná písomná forma právneho úkonu. Uviedol, ţe zo Zákona o samosprávnych krajoch vyplýva, ţe predseda samosprávneho kraja nemôţe zastaviť výkon uznesenia zastupiteľstva, pokiaľ je toto uznesenie potvrdené nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote. Ţalovaný je toho názoru, ţe takéto potvrdené uznesenie nahrádza podpis predsedu (prípadne podpredsedu) samosprávneho kraja. Uviedol, ţe samotná platnosť alebo neplatnosť uznesení N. nemá vplyv na platnosť či neplatnosť dokumentov, ktoré podpísal predseda N.. Podľa dovolateľa súd prvého stupňa a odvolací súd sa v rozsudkoch nevysporiadali so znením štatútu N. a jeho posúdením v spojitosti s ust. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ţe pokiaľ tretia strana nevedela a ani nemohla vedieť, ţe podpredseda nie je oprávnený podpísať spomínané dokumenty, tieto by nemali byť postihnuté absolútnou neplatnosťou. Ţalovaný podpísal predmetné dokumenty v dobrej viere, ţe zo strany N. došlo k podpísaniu predmetných dokumentov oprávnenou osobou. 5 Obdo 14/2011 6 Uviedol, ţe predmetné dokumenty je potrebné povaţovať za také, ktorých predmet súvisí s predmetom činnosti samosprávneho kraja v zmysle Zákona o samosprávnych krajoch, a teda ich nemoţno označiť za absolútne neplatné. Dovolateľ poukázal na podanú ústavnú sťaţnosť, ktorú Ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci, sp. zn. II. ÚS 265/2010-24. Ţalovaný ďalej poukázal na súdne konania vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 1/2007, 26 Cb 153/2006. Ďalej uviedol, ţe právna istota patrí k základným poţiadavkám, ktoré sa pri výklade a uplatnení právnej normy vyţadujú v aplikácii práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie a poukázal na niektoré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 95/2003. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Odvolací súd sa vysporiadal so skutočnosťou, ţe rozhodoval zákonný sudca, a to vyţiadaním si podkladov z Okresného súdu Bratislava I. Ţalobca povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne a dostatočne odôvodnené vo vzťahu k vyjadrenému názoru Najvyššieho súdu SR. Uviedol, ţe bývalý podpredseda podpísal v čase 17. augusta a 27. júla 2005 zmluvy slúţiace na financovanie nákupu budovy na Palárikovej ulici, zmluvu o budúcej zmluve na financovanie výstavbu tejto budovy, nájomné zmluvy zo 17. augusta 2005, zmluvy o poskytnutí finančných príspevkov na úhradu za sociálne sluţby z 23. septembra, o ktorých uţ bolo na súdoch v jednotlivých právnych veciach rozhodnuté. Dotknuté zmluvy sú vyhlásené za absolútne neplatné právne úkony. S poukazom na čl. 69 Ústavy SR ţalobca uviedol, ţe podpísaním predmetných zmlúv podpredsedom N. išlo o zásah do výlučnej právomoci predsedu N.. Uviedol, ţe jedna vec je schválenie uznesenia zastupiteľstvom, čiţe kolektívnym orgánom a druhá je uzatvorenie a podpísanie zmluvy. Ţalobca poukázal na znenie ust. § 16 ods. 1, 2 a 3, § 11 ods. 2 písm. e), j), § 11 ods. 5, § 12 ods. 1 písm. b), § 13 ods. 1 Zákona o samosprávnych krajoch, § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ako účastník zmluvného vzťahu môţe za samosprávny kraj vystupovať len predseda. Podpredseda je poslancom, preto je táto funkcia nezlučiteľná s funkciou predsedu ako zamestnanca. Nemoţno konštatovať, ţe zo strany zastupiteľstva v rozpore s ust. § 11 ods. 2 písm.
- j)Zákona o samosprávnych krajoch nebolo schválené uznesenie v prospech podpredsedu, ktoré by ho oprávňovalo 5 Obdo 14/2011 7 zastupovať predsedu N. v oblasti akýchkoľvek právnych úkonov. Ţalobca poukázal na § 9 ods. 1 a 2, § 8 ods. 7 Štatútu N.. Uviedol, ţe zo zákona a Štatútu vyplýva, ţe predseda je jediným štatutárnym orgánom, teda on môţe uzatvárať zmluvy za samosprávny kraj alebo niekoho poveriť uzavrieť zmluvu. Na uvedený účel ţiadne splnomocnenie v tom čase predsedom nebolo dané. Uviedol, ţe ako vyplýva z dotknutých uznesení Zastupiteľstva N. č. 179/2005 a z potvrdeného uznesenia Zastupiteľstva N. č. 198/2005, práve Zastupiteľstvo N. si pri ich schvaľovaní bolo vedomé tejto kompetencie a výslovne uviedlo, ţe poveruje predsedu podpisom všetkých dotknutých zmlúv, ktoré sú predmetom tohto sporu. S poukazom na § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, ţe je potrebné rozlišovať medzi dočasnou neprítomnosťou vedúceho pracovníka na pracovisku a zastupovaním predsedu N. v tak závaţných právnych úkonoch majetkovoprávneho charakteru, ako je podpisovanie predmetných zmlúv a dohôd v zmysle Zákona o samosprávnych krajoch. Nakoľko predseda ani podpredseda nie sú zamestnanci N., Zákonník práce sa na tieto právne vzťahy nemôţe aplikovať, čo potvrdili uţ právoplatné rozsudky. Masívna mediálna kampaň, ako aj uznesenie č. 179/2005 a č. 198/2005 riadneho zasadnutia zastupiteľstva, ktoré poverujú iba predsedu N. podpísaním zmlúv, dodatku a zmeniek, ešte pred podpísaním sporných dokumentov vylučuje moţnosť, ţe by banka konala v dobre viere. Uviedol, ţe banka si neoverila totoţnosť klienta, ako jej prikazuje Zákon o bankách, ani oprávnenosť štatutára podpísať zmluvy (neexistovalo plnomocenstvo predsedu na podpis zmlúv ani uznesenie zastupiteľstva). V obchodnej praxi všetky zmluvné dokumenty medzi ţalobcom a ţalovaným podpisoval výhradne predseda N.. Na všetkých zmluvách, ktoré sú predmetom sporu, sú citované uznesenia Zastupiteľstva N. 179/2005 a 198/2008, na podklade ktorých sa uzavreli. Keďţe si ţalovaný musel ozrejmiť, či N. prijal úver, nemohol si nevšimnúť znenie citovaného uznesenia. V zmluvách a dohodách je menovite uvedené meno predsedu N. a vtedajší podpredseda podpísal za skratku v. z., a to vrátane zmeniek. Ďalej uviedol, ţe zamestnankyňa banky sa osobne zúčastnila rokovania Finančnej komisie, kde predseda N. vyjadril svoj nesúhlas s úverom a podpisovaním bianko zmenky a oznámil komisii, ţe odmieta podpísať takto formulované zmluvy. Ing. S. (vedúca oddelenia obecných a miestnych samospráv banky) bola prítomná na rokovaní Finančnej komisie, vedela o nesúhlasnom stanovisku predsedu N. a vyjadrila sa, ţe banka vyhovela všetkým pripomienkam N. a povaţuje zmluvy za bezpečné. Poukázal na skutočnosť, 5 Obdo 14/2011 8 ţe ţalovaný v tak závaţných veciach ekonomického významu, ako je uzavretie úverovej zmluvy, nevyzval predsedu N. na podpis, ani k rokovaniu a dohodol si priamo termín podpisu s podpredsedom. O podpísaní predmetných zmlúv sa predseda a samosprávny kraj dozvedeli z médií. V súvislosti s neprítomnosťou predsedu 17. augusta 2005 bolo uţ na súde prvého stupňa preukázané, ţe predseda bol na pracovisku a podpisoval dokumenty. Podpredseda N. nebol v ten deň v sídle, ale bol v Bratislave, teda nemohol zastupovať podpredsedu, keď bol sám neprítomný. Ţalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je dôvodné. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. nie je daná. Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania zakladá tým, ţe sa mu postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát v zmysle § 237 písm.
- f)a
- g)O. s. p. Z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 moţno podať dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Tieto vady majú za následok zmätočnosť rozhodnutia a dovolací súd je vţdy povinný prihliadnuť na tieto procesné vady, aj keď ich účastník nenamieta. Podľa § 237 písm.
- f)O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. 5 Obdo 14/2011 9 Dovolateľ naplnenie ust. § 237 písm.
- f)O. s. p vidí v tom, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. O. s. p., nevysporiadal sa so ţiadnymi námietkami uvedenými ţalovaným v odvolaní, rovnako sa nevysporiadal s konštatáciami o dôvodoch dovolania ţalovaného a odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03 č. 313/2004). Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné otázky a námietky, spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade postupom odvolacieho súdu bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
- f)O. s. p. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Ţiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkami ţalovaného. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne uviedol iba skutočnosti odôvodňujúce zmenu zákonného sudcu a čo sa týka odôvodnenia ostatných námietok ţalovaného, odkázal na odôvodnenie rozsudku z 2. februára, č. k. 2 Cob 61/2009-372, ktorý bol vydaný v tomto konaní a následne zrušený dovolacím súdom pre nedostatok odôvodnenia. Odkaz odvolacieho súdu na odôvodnenie 5 Obdo 14/2011 10 zrušeného rozhodnutia nemoţno povaţovať za riadne odôvodnenie rozhodnutia, takýto postup nie je zlučiteľný so zákonnou poţiadavkou preskúmateľnosti kaţdého rozhodnutia. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený pre nedostatok odôvodnenia (§ 237 písm. f/ a g/), a preto nemôţe byť povaţovaný za správny, vrátane jeho odôvodnenia. Rovnako skutočnosť, ţe bol zrušený, t. z. neexistuje a súd naň nemôţe odkazovať. V prípade zrušenia rozhodnutia je súd povinný opätovne preskúmať všetky námietky účastníkov konania a dať im odpoveď na zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery rozhodnutia súdu prvého stupňa. Tým, ţe odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho konania, porušil právo ţalobcu na spravodlivý súdny proces v zmysle § čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedená vada je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie postihnuté takouto vadou nemôţe byť povaţované za správne. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v zmysle § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2011 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová