o náhradu škody

Najvyšší súd 6 Cdo 7/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. V. Š., bývajúceho v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou so sídlom v Bratislave, Ţellova č. 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 279/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. júna 2011 sp. zn. 15 Co 39/2011 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. júna 2011 sp. zn. 15 Co 39/2011 v časti potvrdzujúceho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo
3. septembra 2010 č. k. 8 C 279/2009-295 vo výroku o zamietnutí ţaloby vo zvyšku, a vo výroku o trovách odvolacieho konania, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo
4. septembra 2010 č. k. 8 C 279/2009-295 vo výroku o zamietnutí ţaloby vo zvyšku a vo výroku o trovách konania, z r u š u j e a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I
5. októbra 2009 sa ţalobca domáhal voči ţalovanej náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003“). V ţalobe uviedol, ţe nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a to, Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“), spočívajúcim v nečinnosti tohto orgánu, resp. v prieťahoch v správnom konaní, mu bola spôsobená škoda vo forme nemajetkovej ujmy. V rámci uplatneného nároku (po pripustení zmeny ţaloby v priebehu konania) ţiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uloţením povinnosti ţalovanej zaplatiť mu 330 Eur s prísl. a zároveň ţiadal, aby výrokom rozsudku bolo konštatované, ţe postupom Úradu pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti 6 Cdo 7/2012 2 platobnému výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne z 9.1.2004 číslo konania 2003/63 bolo porušené jeho právo na prejednanie veci bez prieťahov. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
6. septembra 2010 č. k. 8 C 279/2009-295 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 330 Eur s 10,5 % úrokmi z omeškania ročne z tejto sumy od 12.10.2009 aţ do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ţalobu zamietol a zároveň rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uplatnený nárok, pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, povaţoval za dôvodný. Zamietnutie ţaloby v časti určenia, resp. konštatovania, ţe postupom Úradu bolo porušené právo ţalobcu na prejednanie veci bez prieťahov, odôvodnil nedostatkom právomoci všeobecného súdu poukazujúc na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého na vyslovenie porušenia takéhoto práva je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“). Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z
7. júna 2011 sp. zn. 15 Co 39/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou. V súvislosti so zamietnutím ţaloby vo zvyšku sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu o nedostatku právomoci všeobecného súdu, keďţe rozhodovanie o porušení základných práv patrí do právomoci ústavného súdu. Poukázal tieţ na to, ţe ţalobca sa domáhal určenia, ţe postupom Úradu bolo porušené jeho právo, no takýto subjekt za účastníka konania neoznačil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby vo zvyšku, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom. Vyčítal odvolaciemu súdu nesprávnu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 v rozpore s ich účelom a zmyslom, nerešpektovanie subsidiarity konania pred ústavným súdom a nesprávny právny záver o nedostatku právomoci všeobecných súdov. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu sa stotoţnila s rozsudkom prvostupňového i odvolacieho súdu v časti zamietnutia ţaloby pre nedostatok právomoci všeobecného súdu. 6 Cdo 7/2012 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O.s.p.) a dospel k záveru, ţe ho treba v napadnutej časti zrušiť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
8. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci je daná existencia takejto vady, a to vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite 6 Cdo 7/2012 4 skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti týkajúcej sa potvrdenia prvostupňového rozsudku vo výroku o zamietnutí ţaloby vo zvyšku, nespĺňa poţiadavku presvedčivosti. Odvolací súd totiţ odôvodnil zamietnutie ţaloby nedostatkom právomoci všeobecného súdu, t. j. nedostatkom základnej podmienky konania. Právna teória i súdna prax v zhode a bez pochybností spájajú neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok na konanie vo veci s procesným dôsledkom zastavenia konania. V prípade nedostatku právomoci súdu tento procesný dôsledok výslovne vyplýva z ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p. Nedostatok právomoci súdu na prejednanie veci uţ vo svojej podstate vylučuje moţnosť odôvodniť touto skutočnosťou zamietnutie ţaloby, ktoré nevyhnutne predpokladá meritórne prejednanie veci. Na tejto čiastočnej nepresvedčivosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nič nezmenil ani záver o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej (z dôvodu, ţe ţalovaným mal byť Úrad), odporujúci inak predchádzajúcemu záveru o nedostatku právomoci. Konanie pred odvolacím súdom tak bolo zaťaţené vadou znamenajúcou odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom. Pretoţe táto okolnosť zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu v časti potvrdzujúceho výroku (potvrdzujúceho zamietnutie ţaloby vo zvyšku) a v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania, ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby vo zvyšku a v súvisiacom výroku o trovách konania, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Dovolací súd ďalej poznamenáva, ţe z úradnej povinnosti sa zaoberal aj otázkou prípadného nedostatku právomoci všeobecných súdov na konanie a rozhodovanie o ţalobe, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd vyslovil (konštatoval, určil), ţe bolo porušené jeho právo na prejednanie veci bez prieťahov. Dospel pritom k záveru, ţe takouto vadou nebolo konanie pred súdmi v základnom konaní postihnuté. Zo ţaloby ako aj z prednesov ţalobcu v priebehu konania nemoţno mať pochybnosti, ţe predmetom konania bol jeho nárok na náhradu škody proti štátu uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 jednak vo forme náhrady nemajetkovej 6 Cdo 7/2012 5 ujmy v peniazoch a jednak vo forme konštatovania porušenia jeho práva na prejednanie veci bez prieťahov. Zákon č. 514/2003 v ustanovení § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako príklad nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci prieťahy v konaní, pričom v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá moţnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie) spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňaţné zadosťučinenie, resp. peňaţnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie aţ v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Od účinnosti zákona č. 514/2003, t. j. od 1.7.2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez prieťahov je ţalovateľným nárokom, ktorý moţno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 je občianskoprávnym nárokom. Prejednanie takéhoto nároku ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu (porovnaj aj JUDr. Ján Drgonec, DrSc., Ústava Slovenskej republiky – Komentár
9. vydanie, Heuréka 2007, str. 967). V súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťaţnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
10. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
11. februára 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová