Najvyšší súd 4 Cdo 49/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. K., bytom M., zastúpeného JUDr. J. D., advokátom v M., proti ţalovanému C., o zaplatenie 1 591,71 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 16 C 9/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2009 sp.zn. 1 Co 66/2008, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2009 sp.zn. 1 Co 66/2008 vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Michalovce rozsudkom zo
- októbra 2007 č.k. 16 C 9/2006-128 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 47 952,-- Sk (1 591,71 €) spolu s 12 % ročným úrokom z omeškania od 1.4.2004 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 2 395,-- Sk (79,50 €) a náhradu trov právneho zastúpenia 19 130,50 Sk (635,02 €) na účet právneho zástupcu ţalobcu, taktieţ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe pri prechode práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce zostali ţalobcovi aj vo vzťahu k ţalovanému všetky práva dohodnuté s pôvodným zamestnávateľom C. v dohode o mzdových podmienkach zo dňa 28.4.2003, t.j. popri práve na základnú mzdu 19 500,-- Sk (647,28 €) mesačne aj právo na zaplatenie hmotnej zainteresovanosti vo výške 40 % zo sumy skutočne vyplatených základných miezd bez náhrady mzdy a nemocenského zabezpečenia za dobu jedného roka, resp. dobu výkonu funkcie. Mal za preukázané, ţe v roku 2003 bolo ţalobcovi skutočne vyplatených na základnej mzde (bez náhrady mzdy, nemocenského a sociálneho 2 4 Cdo 49/2010 zabezpečenia) 187 992,-- Sk (6 240,19 €), z čoho 40 % predstavuje sumu 75 197,-- Sk (2 496,08 €) a v konaní bolo nesporné, ţe mu z tohto titulu bola ešte pôvodným zamestnávateľom i ţalovaným vyplatená hmotná zainteresovanosť v celkovej výške 27 245,-- Sk (904,37 €). Prvostupňový súd mal za to, ţe tie zásady hmotnej zainteresovanosti na rok 2003, na ktoré poukazoval ţalovaný a v ktorých boli zahrnuté tri ukazovatele – splnenie plánovaného hospodárskeho výsledku spoločnosti za sledované obdobie a dva individuálne ukazovatele – sa nevzťahovali na ţalobu, pretoţe dohoda o mzdových podmienkach ţalobcu jednoznačne odkazovala na zásady pre priznanie hmotnej zainteresovanosti na rok 2003 schválených predstavenstvom, ktoré sa však nevzťahovali na zaradenia špecialistu (funkcia, v ktorej pracoval ţalobca). Súd prvého stupňa tak mal za to, ţe ţalobcovi za rok 2003 patrila hmotná zainteresovanosť v plnej dohodnutej výške, t.j. 40 % z celkovo vyplatených miezd za rok 2003, bez krátenia za nesplnenie hospodárskeho výsledku spoločnosti a táto bola splatná vo výplatnom termíne v januári
- O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
- septembra 2009 sp.zn. 1 Co 66/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 94,06 € s 12 % ročným úrokom z omeškania od 1.4.2004 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh (ţalobu) zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe prvostupňový súd síce v predmetnej veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, ale vykonané dôkazy nevyhodnotil úplne správne v zmysle zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 132 O.s.p. a tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto ani jeho záver, ţe ţalobcovi patrí hmotná zainteresovanosť za rok 2003 podľa dohody o mzdových podmienkach, uzavretej dňa 28.4.2003 v plnej výške, nemoţno povaţovať za správny. Závery prvostupňového súdu sú správne len potiaľ, ţe aj ţalovaný bol povinný odmeňovať ţalobcu podľa uvedenej dohody o mzdových podmienkach. Obsah tejto dohody, ktorá je podkladom aj pre výpočet hmotnej zainteresovanosti ako pohyblivej zloţky mzdy a s ktorou sa bolo potrebné vysporiadať v celom jej kontexte, aj pri komplexnom vyhodnotení všetkých listinných dôkazov, ktoré prvostupňový súd mal k dispozícii, však súd prvého stupňa nesprávne posúdil. Podľa zistení odvolacieho súdu, na základe zopakovaného i doplneného dokazovania, zo zásad o hmotnej zainteresovanosti zamestnancov skupiny C., ktoré vo februári 2003 schválilo predstavenstvo C., a to pre zamestnancov celej skupiny C. na rok 2003, skutočne vyplýva, ţe tam stanovené ukazovatele 3 4 Cdo 49/2010 sa vzťahovali na taký okruh zamestnancov, ako uvádzal ţalobca a zo strany ţalovaného nebolo preukázané, ţe by ţalobca pracoval vo funkcii špecialista senior. Pokiaľ sa ale v dohode o mzdových podmienkach z 28.4.2003 výslovne uvádza, ţe „spôsob vyhodnocovania a výplaty je definovaný v zmysle zásad pre priznanie hmotnej zainteresovanosti na rok 2003 schválených predstavenstvom“, treba maťza to, ţe tým došlo k rozšíreniu týchto zásad a tak sa tieto zásady pre rok 2003 vzťahovali aj na ţalobcu. Inak by totiţ musel mať ukazovatele pre jeho hmotnú zainteresovanosť osobitne stanovené v tejto dohode, čo sa nestalo. Preto treba mať za to, ţe 60 % hmotnej zainteresovanosti bolo podľa týchto zásad viazaných na splnenie hospodárskych výsledkov spoločnosti za sledované obdobie, t.j. rok
- Keďţe tento ukazovateľ splnený nebol, odvolací súd dospel k záveru, ţe hmotná zainteresovanosť za rok 2003 nepatrí ţalobcovi v plnej výške, ale len vo výške 40 %, pretoţe ukazovateľ dosiahnutých hospodárskych výsledkov, na ktorých bolo viazané 60 % hmotnej zainteresovanosti, splnený nebol. Na základe uvedeného potom odvolací súd uzavrel, ţe to, ţe základom pre výpočet hmotnej zainteresovanosti za rok 2003 je suma 187 992,-- Sk, bolo nesporné, keďţe plná suma hmotnej zainteresovanosti pre ţalobcu (40 % z uvedeného základu) predstavuje 75 197,-- Sk. Z toho mu nevznikol nárok na 60 % ale len na 40 %, čo predstavuje sumu 30 078,80 Sk a keďţe zálohovo bolo ţalobcovi vyplatené 27 245,-- Sk, zostáva doplatiť sumu 2 833,80 Sk (94,06 €) a v prevyšujúcej časti je ţaloba nedôvodná. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým vo zvyšku ţalobu zamietol podal ţalobca dovolanie, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania odvolaciemu súdu vytkol nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov a chybné stanovenie výpočtu doplatku hmotnej zainteresovanosti. Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal (v napadnutej časti) rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 4 4 Cdo 49/2010 V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. Aj keď dovolateľ existenciu vád konania uvedených v § 237 O.s.p. netvrdil, podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm.f/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994, Séria A, č. 303-A) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
- mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri 5 4 Cdo 49/2010 hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil so závermi prvostupňového súdu len potiaľ, ţe po prechode práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce zostali ţalobcovi aj vo vzťahu k ţalovanému všetky práva dohodnuté s pôvodným zamestnávateľom C. v dohode o mzdových podmienkach zo dňa 28.4.2003, teda, ţe aj ţalovaný bol povinný odmeňovať ţalobcu podľa dohody o mzdových podmienkach zo dňa 28.4.
- Ďalej sa však uţ z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu nedá zistiť, prečo, aj pri akceptovaní predmetnej dohody o mzdových podmienkach (v kontexte so Zásadami hmotnej zainteresovanosti schválenými predstavenstvom C. pre celú skupinu C. na rok 2003), pri nespornosti základu pre výpočet hmotnej zainteresovanosti ţalobcu za rok 2003 v sume 187 992,-- Sk (skutočne vyplatené základné mesačné mzdy ţalobcovi za hodnotené obdobie rok, resp. za dobu výkonu funkcie), vypočítal sumu hmotnej zainteresovanosti vo výške 40 % zo sumy 75 197,-- Sk, ktorá sama osebe predstavovala plnú sumu hmotnej zainteresovanosti pre ţalobcu (t.j. 40 % z vyššie uvedeného základu). Tieţ nie je zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s doplatkom hmotnej zainteresovanosti pre ţalobcu za obdobie prvého štvrťroka a prvých dvoch mesiacov druhého štvrťroka 2003, t.j. za obdobie, počas ktorého bol ţalobca zamestnancom C., keď z obsahu spisu vyplýva, ţe za uvedené obdobie, resp. konkrétne za prvý štvrťrok 2003 bola ţalobcovi vyplatená iba polovica sumy hmotnej zainteresovanosti, na ktorú mu podľa hodnotiacich kritérií vznikol nárok. V naznačenom smere chýbajúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, majúcu za následok i jeho nepresvedčivosť, čo je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku ako 6 4 Cdo 49/2010 aj v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2012 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová