Obsah (11)

§ 153§ 238§ 157§ 211§ 219§ 213§ 237§ 214§ 115a§ 236§ 218

Najvyšší súd 2 Cdo 241/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ I. H., nar. X., bývajúceho v J., zastúpeného JUDr. E. Š., advokátom v B.

rozdielu ich hodnôt pred začiatkom prevedených stavebných prác a po ich dokončení. Súd konštatoval, ţe prísľub ţalovaného, ako vlastníka nehnuteľnosti, k časovo neobmedzenému uţívaniu nehnuteľnosti ţalobcami, bol právnym dôvodom pre investície zo strany ţalobcov do nehnuteľnosti. Ţalobcovia pre nezhody nehnuteľnosť opustili. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalobcovia investovali do nehnuteľnosti na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol. Na strane ţalovaného došlo preto k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vydať. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe okrem vyššie uvedených argumentov daný záver podporuje tieţ nasledovné : Právu bezodplatného uţívania nehnuteľnosti, ktoré nie je osobitne upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka, obsahom a účelom najbliţšie zodpovedá nájomný vzťah s tým rozdielom, ţe tento je odplatný. Analogicky treba na daný prípad pouţiť ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 667 Občianskeho zákonníka, ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môţe nájomca poţadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Keďţe v danom prípade dal ţalovaný súhlas na tieto zmeny, ale nie na úhradu nákladov, v danej veci treba aplikovať aj toto ustanovenie. Potom aj pri posúdení premlčania v tomto prípade, premlčacia lehota začala plynúť aţ po skončení uţívania nehnuteľnosti a teda právo sa nepremlčalo. 3 2 Cdo 241/2011 Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ videl v tom, ţe odvolací súd zmenil právnu kvalifikáciu ţalobcami uplatneného nároku. Odvolací súd síce vyzval ţalovaného na vyjadrenie sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. l Občianskeho zákonníka na danú vec, avšak bez bliţšej špecifikácie a v neprimerane krátkej 3-dňovej lehote. Rovnako túto vadu videl v nenariadení pojednávania pred odvolacím súdom. Poukázal na to, ţe z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom mal ţalovaný dať ţalobcom súhlas s rekonštrukciou domu, resp. s odstránením závad na dome (súd navyše zamieňal tieto pojmy). Ďalej má za to, ţe súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, najmä s otázkou dobrých mravov. Rozhodnutie okresného súdu ako aj krajského súdu povaţuje za zmätočné a nepreskúmateľné. Ţalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci. Ţalobca 1/ navrhol dovolanie ţalovaného zamietnuť. Ţalobkyňa 2/ sa k dovolaniu ţalovaného písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe 4 2 Cdo 241/2011 po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý napadol ţalovaný dovolaním nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. vyvodiť nemoţno. S prihliadnutím na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nezistil ani dovolací súd. Ţalovaný v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videl v nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu ako aj krajského súdu. Rovnako túto vadu videl aj v tom, ţe odvolací súd vyzval ţalovaného na vyjadrenie sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. l Občianskeho zákonníka na danú vec, avšak bez bliţšej špecifikácie, a v neprimerane krátkej 3-dňovej lehote. Ďalej poukázal na nenariadenie pojednávania pred odvolacím súdom. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými 5 2 Cdo 241/2011 právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

§ 219ods.

2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 6 2 Cdo 241/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľa pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu je nedôvodná. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov taktieţ neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rovnako aj rozsudok súdu prvého stupňa ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre úplnosť sa uvádza, ţe na str. 7 rozsudku krajského súdu sa odvolací súd navyše vysporiadal aj námietkou ţalovaného pokiaľ ide o otázku dobrých mravov.

§ 213ods.

2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku na podporu argumentov pouţil aj ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka. Ako aj sám dovolateľ uviedol, odvolacím súdom bol vyzvaný a to výzvou zo

1. júna 2010 (č.l. 255), aby sa k pouţitiu predmetného ustanovenia (v spojení s § 853 ods. l Občianskeho zákonníka) 7 2 Cdo 241/2011 vyjadril v lehote 3 dní od doručenia. Výzvu ţalovaný prevzal
2. júna
3. Vyjadrenie ţalovaného na základe výzvy bolo odvolaciemu súdu doručené
4. júna 2010 (č.l. 257-258). Vo vyjadrení ţalovaný uviedol, ţe medzi účastníkmi konania nevznikol nájomný vzťah a toto ustanovenie na danú vec nemoţno pouţiť. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný sa k výzve súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyjadril. Jeho námietka v tomto smere preto nie je dôvodná. Pre úplnosť sa uvádza, ţe v danom prípade sa jednalo o sudcovskú lehotu a ţalovaný mal moţnosť navyše poţiadať o predĺţenie súdom určenej lehoty na vyjadrenie, ak sa mu lehota určená súdom zdala krátka. Toto však neurobil. Uvedeným postupom teda nemohla byť ţalovanému s poukazom na vyššie uvedené odňatá moţnosť konať pred súdom. K tvrdeniu ţalovaného (o ktoré opiera prípustnosť dovolania

§ 237písm.

f/ O.s.p.), ţe vo veci nebolo nariadené pojednávanie pred odvolacím súdom treba uviesť, ţe povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, je zakotvená v ustanovení § 214 ods. 1 O.s.p.

§ 214ods.

1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol

§ 115a

bez nariadenia pojednávania, c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

§ 214ods.

2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd nariadi odvolacie pojednávanie alebo toto pojednávanie nenariadi, rozhoduje súd, pričom nie je viazaný návrhom účastníka na nariadenie pojednávania ani nesúhlasom účastníka s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia pojednávania. So zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Súd prvého stupňa nerozhodol

§ 115aO.s.p.

bez nariadenia pojednávania a odvolací súd neopakoval, resp. nedopĺňal dokazovanie. Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli riadne upovedomení o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. 8 2 Cdo 241/2011 Záverom dovolací súd dodáva, ţe skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, toto môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

§ 236a nasl.

O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). V danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného odmietol

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše ţalobkyni 2/ ani ţiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 9 2 Cdo 241/2011 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. decembra 2011 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová