opravným uznesením Krajského súdu v Prešove z
opravným uznesením Krajského súdu v Prešove z
2 O.s.p. a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa ţalobe vyhovelo vo vzťahu k ţalovanej 1/, výroku o trovách konania ako aj výroku o náhrade trov odvolacieho konania, zároveň aby zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaná 2/ B. F. vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne navrhla dovolanie ţalobkyne zamietnuť a uloţiť jej povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalovanej 1/ E. S. zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), jedná sa o dovolanie ţalobkyne proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho 6 2 Cdo 274/2010 súdu, preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatneným dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p., a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal, a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu 7 2 Cdo 274/2010 právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Veriteľ môţe svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlţníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (§ 524 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a doplnkov). Postúpením pohľadávky na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postupuje pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlţníkovi novému veriteľovi. Zmluva o postúpení pohľadávok podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka má zákonom predpísanú formu (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Následky postúpenia pohľadávky sa prejavia v právnom postavení všetkých účastníkov. Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Nie je uţ ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlţníka plnenie. Veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom, a všetkými právami s ňou spojenými, ako aj so všetkými námietkami, ktoré moţno proti nej uplatniť. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyţaduje súhlas dlţníka, keďţe zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyţaduje ani to, aby dlţník o nej vedel. Obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa nemení ani postavenie dlţníka. Nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky však vţdy je, ţe musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 5.1.2006 medzi postupcom spoločnosťou K., a postupníkom C., vyplýva, ţe predmetom postúpenia pohľadávky je pohľadávka voči H. S., vo výške 853 992,90 Sk. Z uvedeného teda plynie, ţe bola postúpená iba pohľadávka voči ţalovanej 1/ H. S.. Ţiadna pohľadávka voči ţalovanej 2/ B. F. nebola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 5.1.2006. Dovolací súd sa teda stotoţňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa spoločnosť C. nie je aktívne legitimovaná v predmetnom spore voči ţalovanej 2/ B. F., keďţe zmluvou o postúpení 8 2 Cdo 274/2010 pohľadávky nenadobudla ţiadnu pohľadávku voči ţalovanej 2/ B. F.. Krajský súd teda nepochybil, ak pre nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne voči ţalovanej 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu voči ţalovanej 2/ zamietol. Odvolací súd preto v tejto časti vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho rozhodnutiu nemoţno vytknúť pochybenie, takţe dovolací súd dovolanie ţalobkyne proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu
opravným uznesením odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), ide o dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu
opravným uznesením odvolacieho súdu, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. moţno napadnúť dovolaním. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanoveniach § 238 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie ţalovanej 1/ smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu do výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo ţalobe vo vzťahu k ţalovanej 1/, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nebol ani potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nešlo ani o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len 9 2 Cdo 274/2010 na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. So zreteľom na ţalovanou 1/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, ţe v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu moţnosti ţalovanej 1/ pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe v ďalšom konaní došlo k zmene skutkového stavu veci, z ktorého vychádzal krajský súd pri rozhodnutí sp.zn. 2 Co 413/2003 zo 17.9.2004, z toho je nepochybné, ţe na základe zmeneného skutkového základu veci sa záväznosť právneho názoru súdu nemôţe uplatniť, za tejto situácie bolo povinnosťou súdov samostatne posudzovať aj po právnej stránke výsledky vykonaného dokazovania a keďţe toto pochybenie nenapravil ani odvolací súd, pričom len arbitrárne konštatoval, ţe tvrdenia ţalovaných o zmene skutkového stavu nemá oporu bez zaujatia akéhokoľvek stanoviska k ich tvrdeniu a výsledkom vykonaného dokazovania, rozhodnutia niţších súdov sú po právnej stránke nesprávne, neodôvodnené a nepreskúmateľné. Okrem uvedeného má za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu tým, ţe sa 10 2 Cdo 274/2010 vôbec nezaoberalo odvolaním brojacim proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktoré sú rozporuplné, navzájom si odporujúce, nepresvedčivé, je nezákonné, vydané v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne 11 2 Cdo 274/2010 záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata odvolacích námietok ţalovaných. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, ţe odvolací súd sa s nimi riadne nevysporiadal, dovolací súd poukazuje na obsah dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd vysvetlil podstatu záveru, z ktorého vychádzal, ţe boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti za schodok na strane ţalovaných. „Keďţe u ţalovaných sa zavinenie predpokladá, tieto by sa mohli svojej zodpovednosti zbaviť celkom, prípadne sčasti v prípade, ak by sa preukázalo, ţe schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia. Ţalované nepreukázali, aby schodok vznikol celkom bez ich zavinenia. Ţalovanými neboli produkované ţiadne priame dôkazy preukazujúce ich tvrdenie, ţe schodok mal vznikať uţ od roku 1985. Ak by to tak aj bolo, práve konaním ţalovaných nebolo moţné tento schodok zistiť objektívne, lebo práve ţalované pri inventúrach nepredloţili reklamačné listy a úmyselne konali tak, aby schodok nebol zistený. Pri fyzických inventúrach totiţ predloţili iba prázdne obaly. Prvostupňový súd tieţ správne vyhodnotil spoluzodpovednosť zamestnávateľa ţalovaných, ktorý viedol nepresné účtovníctvo, nezabezpečil dôsledne inventarizáciu a tieto nedostatky v riadiacej a kontrolnej práci umoţnili dlhodobo zakrývať schodok v organizácii, preto bola správne zohľadnená miera jeho spoluzodpovednosti v rozsahu 2/3. Správne bola aj ustálená výška náhrady škody u oboch ţalovaných s prihliadnutím na ich mesačný zárobok. Nestotoţnil sa s tvrdením ţalovaných, ţe po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorom bol vyslovený právny názor na predmetnú vec došlo k výraznej zmene skutkového stavu“. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, ţe odvolací súd v danom prípade vysvetlil podstatu a dôvody svojho rozhodnutia spôsobom, ktorý zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej 1/ nevyplýva z § 238 a § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie ţalovanej 1/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm.c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa 12 2 Cdo 274/2010 zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku odvolacieho súdu, ani opodstatnenosti tých dovolacích námietok ţalovanej 1/, ktorými spochybňovala správnosť skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu. V dovolacom konaní vo vzťahu medzi ţalobkyňou a ţalovanou 1/ vzniklo procesne úspešnej ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní vo vzťahu medzi ţalobkyňou a ţalovanou 2/ vzniklo procesne úspešnej ţalovanej 2/ právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanej 2/ vypracovaním vyjadrenia z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.