Najvyšší súd 6 Cdo 9/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. Ľ. Š., bývajúcej v S., proti odporcovi Ing. M. Š., bývajúcemu v S., zastúpenému JUDr. Jánom Holotom, advokátom so sídlom v Snine, Komenského 2791/35, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej S. Š., narodenej X., zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Humenné, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15 C 57/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
- júna 2011 sp. zn. 7 Co 31/2011 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Prešove označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné z
- septembra 2010 č. k. 15 C 57/2009-258, ktorým bolo rozvedené manţelstvo účastníkov a ktorým bola maloletá S. Š. zverená do osobnej starostlivosti matky, pričom odporcovi bola uloţená povinnosť platiť na maloletú výţivné po 25,38 eur mesačne od právoplatnosti rozsudku a zároveň bolo vyslovené, ţe sa neupravuje styk odporcu s maloletou. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil neopodstatnenosťou odvolania odporcu. Uviedol, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Keďţe ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, osvojil si náleţité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. 2 6 Cdo 9/2012 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a dostatočne neodôvodnil a na prejednanie odvolania nenariadil v zmysle § 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p. pojednávanie. Namietal najmä, ţe neboli akceptované jeho rôzne pripomienky k priebehu prvostupňového konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa § 238 O.s.p. v predmetnej veci neprichádzala do úvahy. Uvedené ustanovenie v odsekoch 1 aţ 3 pripúšťa dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu a za určitých podmienok aj proti potvrdzujúcemu rozsudku. V zmysle odseku 4 tohto ustanovenia však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine, ibaţe ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V preskúmavanej veci boli predmetom konania práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu upraveného Zákonom o rodine (rozvod manţelstva, starostlivosť o maloleté dieťa, styk s ním, i vyţivovacia povinnosť odporcu k dieťaťu), nešlo však o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností alebo o pozastavenie ich výkonu, ani o priznanie rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, ani o určenie alebo zapretie rodičovstva a ani o osvojenie. Prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia bola preto vylúčená. Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú 3 6 Cdo 9/2012 spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska skúmania prípustnosti dovolania odporcu podľa ustanovení § 237 O.s.p. sa bolo potrebné osobitne zaoberať tou časťou rozsudku, ktorou bol potvrdený rozvod manţelstva účastníkov a zvlášť ďalších častí, ktoré sa týkajú starostlivosti o maloleté dieťa, styku odporcu s maloletým dieťaťom a povinnosti platiť výţivné. Najvyšší súd v súvislosti s prípustnosťou dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozvod manţelstva, poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z
- júla 2009 sp. zn. II. ÚS 398/08, v ktorom sa ústavný súd z ústavnoprávnych aspektov vyjadril k otázke prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. smerujúceho proti rozsudku, ktorým bolo manţelstvo rozvedené. Ústavný súd zdôraznil princíp právnej istoty a vyslovil právny názor, ţe prípustnosť dovolania proti rozsudku, ktorým bolo manţelstvo rozvedené, nezakladá ani prípadná procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Otázkou prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. smerujúceho proti rozsudku, ktorým bolo manţelstvo rozvedené, sa uţ zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia zo
- júna 2005 sp. zn. 2 Cdo 128/2005 (viď R 59/2005) uviedol, ţe rozhodnutím o rozvode manţelstva sa mení osobný stav účastníkov, ktorý pôsobí nielen voči tretím osobám, ale aj voči súdom (§ 159 ods. 2 O.s.p.). V nadväznosti na to treba znenie § 237 O.s.p. vykladať nie doslovne (tak, ţe dovolaním moţno v prípade výskytu niektorej z týchto vád napadnúť skutočne kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu), ale tak, ţe procesná vada v zmysle tohto ustanovenia nezakladá prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti rozsudku, ktorým bolo rozvedené manţelstvo. Tento právny záver bol v tomto rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodnený aj poţiadavkou, aby sa prípadným „obnovením (oţivením) manţelstva“, ako dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia, ktorým bolo manţelstvo rozvedené, nevytvorila situácia nezlučiteľná so stavom, ktorý sa medzitým mohol vytvoriť. Najvyšší súd na ilustráciu poukázal jednak na právne problémy vyplývajúce z moţnosti, ţe medzičasom došlo k uzavretiu nového manţelstva, 4 6 Cdo 9/2012 jednak na právne problémy vyplývajúce z prípadného uplatnenia zákonných domnienok otcovstva (porovnaj aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- januára 2010 sp. zn. 5 Cdo 252/2009 a z
- februára 2010 sp. zn. 3 Cdo 247/2009 – R 41/2010). So zreteľom na vyššie uvedené prípustnosť dovolania odporcu smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu v tej časti potvrdzujúceho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo rozvedené manţelstvo účastníkov, bola preto aj podľa § 237 O.s.p. bez ďalšieho vylúčená. Dovolací súd z úradnej povinnosti skúmal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. v časti, v ktorej smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zverení dieťaťa, o povinnosti platiť výţivné a o neupravení styku. Nezistil však existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Za dôvodnú nebolo moţné povaţovať dovolaciu námietku odporcu o odňatí moţnosti konať pred odvolacím súdom tým, ţe odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania, odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Pretoţe v preskúmavanej veci nešlo o ţiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Neopodstatnenou bola aj námietka odporcu o odňatí moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a dostatočne neodôvodnil. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z
- júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto 5 6 Cdo 9/2012 odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
- marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Nemoţno tieţ opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
- októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov bolo len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch je preto podľa novej právnej úpravy postačujúce uţ len stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, v časti týkajúcej sa úpravy práv a povinností rodičov k dieťaťu, uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe zverenie do starostlivosti navrhovateľky je v najlepšom záujme maloletej dcéry. Dostatočne objasnil i výšku výţivného a nepotrebnosť úpravy styku odporcu s maloletou. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade 6 6 Cdo 9/2012 zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ne odkazujúce odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu. Napokon odvolací súd sa osobitne vyjadril k jednotlivým námietkam odporcu uplatneným v odvolaní a to i nad rozsah poţadovaný ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., či citovaných rozhodnutí ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie odporcu ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. l písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ostatným účastníkom v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová