Najvyšší súd 6 Cdo 210/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. K., bývajúceho v O.O., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. M. S., advoká

ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý napriek jeho výslovnému nesúhlasu na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Tým mu bolo znemoţnené okrem iného namietať, ţe členom senátu odvolacieho súdu bol aj sudca JUDr. F. P., s ktorým mal v minulosti „osobné spory v konaní OS Námestovo 1 Cb 25/03“. Podľa ţalobcu odvolací súd pochybil aj pri právnom posúdení veci. Výklad odvolacieho súdu povaţuje ţalobca aj za „nekorektný [...] diskriminujúci“. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť. Podľa jeho názoru konanie súdu nemá vady tvrdené ţalobcom a odvolací súd správne posúdil vec aj po právnej stránke. 3 6 Cdo 210/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok bol podaný proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a po prejednaní veci bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je prípustné. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p. v znení do

1. februára 2010). V danom prípade dovolanie ţalobcu, podané
2. apríla 2009, smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z rozsudkov uvedených v označených zákonných ustanoveniach. Tento mimoriadny opravný prostriedok preto podľa ustanovení § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. nie je prípustný. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 4 6 Cdo 210/2010 So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na posúdenie, či v konaní na súdoch niţších stupňov, najmä tým, ţe odvolací súd na prejednanie odvolania ţalobcu nenariadil pojednávanie, nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Takúto vadu ale v postupe odvolacieho súdu nezistil. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Postup súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemôţe mať za dôsledok odňatie moţnosti účastníka pred súdom konať. V čase, keď súd prvého stupňa zisťoval, či ţalobca súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, bolo účinné ustanovenie § 209a ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete, doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Predmetné ustanovenie však bolo s účinnosťou od
3. októbra 2008, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nahradené novým ustanovením podľa ktorého súd prvého stupňa účastníkov uţ nevyzýva, aby sa vyjadrili, či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Takáto nová úprava je dôsledkom nového ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., tieţ účinného od
4. októbra 2008, podľa ktorého na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. sa ustanovenie § 214 O.s.p. v znení účinnom od
5. októbra 2008 pouţije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred
6. októbrom 2008 (pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
7. apríla 2010 Cpj 7/2010 a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
8. októbra 2009 sp.zn. IV. ÚS 362/09). 5 6 Cdo 210/2010 Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ dňa
9. januára 2009 prejednal odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v znení od
10. októbra 2009). Uvedený postup odvolacieho súdu preto nemohol mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné. V danom prípade a/ nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a c/ obsah spisu nesvedčí o tom, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci riadne upovedomení - viď zoznam vecí určených na deň
11. január 2009 na prejednanie a rozhodnutie bez nariadenia ústneho pojednávania a zápisnicu o verejnom vyhlásení rozsudku zaloţené v spise na č.l. 155 a
12. Postup odvolacieho súdu bol tak v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. Dovolací súd, hoci sa toho ţalobca v dovolaní výslovne nedomáha, skúmal i otázku, či odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od
13. októbra
14. Podľa tohto ustanovenia (ktoré bolo pojaté do Občianskeho súdneho poriadku za účelom zabrániť tomu, aby odvolacie súdu vydávali tzv. prekvapivé rozhodnutia), ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dovolací súd skúmal procesný postup odvolacieho súdu z hľadiska predmetného ustanovenia z dôvodu, ţe porušenie tejto povinnosti odvolacím súdom by malo za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
15. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009). V preskúmavanej veci ale nešlo procesnú situáciu riešenú v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p.; otázka platnosti pracovnej zmluvy v časti o dohode o mzde a otázka výkladu prejavu vôle účastníkov bolo predmetom posudzovania tak pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom. Pokiaľ ţalobca v dovolaní tvrdí, ţe odvolací súd tým, ţe na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, mu odňal moţnosť namietať, ţe členom odvolacieho senátu je aj 6 6 Cdo 210/2010 sudca JUDr. F. P., s ktorým mal v minulosti „osobné spory v konaní OS Námestovo 1 Cb 25/03“, dovolací súd poznamenáva, ţe postupom odvolacieho súdu jeho procesné práva neboli ukrátené. Ak by totiţ k vade spočívajúcej v tom, ţe na odvolacom súde vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca, v konaní skutočne došlo a túto vadu účastník v odvolacom konaní neuplatnil (nemohol uplatniť), bez ďalšieho to neznamená, ţe táto vada uţ bude natrvalo tolerovaná a ţe nemôţe byť napravená. Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
16. augusta 1997, sp. zn. 3 Cdo 153/96). Vzhľadom na uvedené dovolací súd preskúmal i otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca. Takúto procesnú vadu ale nezistil. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo k účastníkom konania, ktorý by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného vyššie). Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z uţ uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môţu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však iba domnienka účastníka o moţnej neobjektívnosti sudcu. Subjektívna hypotéza ţalobcu 7 6 Cdo 210/2010 o moţnej neobjektívnosti sudcu, ktorú ničím iným nekonkretizoval, a ktorú si vytvoril iba na základe tohto, ţe s JUDr. F. P. mal v minulosti „osobné spory v konaní OS Námestovo 1 Cb 25/03“ pre ustálenie pochybností o nezaujatosti sudcu bez ďalšieho nepostačovala. Sudca odvolacieho súdu JUDr. F. P. sa k námietke ţalobcu vyjadril tak, ţe sa na okolnosti konania vedeného pred Okresným súdom Námestovo pod sp.zn. 1 Cb 25/2003, v ktorom rozhodoval ako sudca súdu prvého stupňa, ani na osobu ţalobcu, alebo na prípadný konflikt s ním nepamätá. Tieţ uviedol, ţe nie sú mu známe ţiadne skutočnosti, ktoré by ho vylučovali z prejednania a rozhodovania veci. Dovolací súd sa oboznámil i s obsahom spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 1 Cb 25/2003 vedeného v konaní o ţalobe ţalobcu K. s.r.o. O., za ktorého konal jeho konateľ J. K. (ţalobca v preskúmavanom konaní) proti J. S. o splnenie povinnosti zaplatiť 32 000,-- Sk. Vec v prvom stupni prejednal a rozhodol sudca JUDr. F. P.. Ţalobu súd prvého stupňa zamietol, jeho rozhodnutie vo veci samej odvolací súd potvrdil. Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by medzi konateľom ţalobcu a vec v prvom stupni prejednávajúcim sudcom došlo k nejakému konfliktu; konateľ ţalobcu námietku zaujatosti v konaní neuplatnil. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. S prihliadnutím na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani vadou podľa § 237 písm. g/O.s.p. V zmysle ustálenej judikatúry nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sa v dovolaní podľa jeho obsahu tieţ namieta (za námietku tohto druhu povaţuje dovolací súd okrem aplikácie hmotnoprávnych predpisov aj námietku ţalobcu, ţe napadnutý rozsudok je „nekorektný [...] diskriminujúci“), nemôţe viesť k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z tohto dôvodu je právne posúdenie veci povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samotné nesprávne právne posúdenie veci ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj rozhodnutia 8 6 Cdo 210/2010 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 , sp. zn. 4 Cdo 165/2003 a ďalšie). Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţšieho stupňa bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a trovy tohto konania na výzvu dovolacieho súdu do troch dní od doručenia výzvy aj vyčíslil za dva úkony právnej pomoci. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia zo

1. októbra 2009 [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 1 814 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)] predstavuje spolu 1 820,95 €. Odmena so zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkom 2 166,93 €. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová 9 6 Cdo 210/2010