6 Cdo 185/2011 R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudol

čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Nezákonným trestným stíhaním ţalobcu, dovŕšeným uloţením trestu odňatia slobody, ktorý ţalovaný sčasti vykonal, sa váţne zasiahlo do jeho osobnej slobody, dobrej povesti a zanechalo negatívne dôsledky v jeho osobnom, rodinnom, spoločenskom a v neposlednom rade aj v jeho pracovnom ţivote. S prihliadnutím na závaţnosť ujmy na uvedených právach ţalobcu, berúc do úvahy následné reakcie, ktoré zásah do práv ţalobcu vyvolal v jednotlivých sférach jeho osobností a dĺţku vykonaného trestu, potom voľnou úvahou určil rozsah náhrady nemajetkovej ujmy sumou 120 000 €. Na splnenie tejto povinnosti zaviazal ţalovanú spolu s 8,5 %–ným úrokom, majúc za to, ţe ţalovaná sa dostala do omeškania so splnením dlhu uplynutím 6 mesiacov od jeho uplatnenia. Ţalobu na splnenie povinnosti nad sumu 120 000 € (ţalobca uplatňoval náhradu v sume 5 000 000 €) zamietol majúc za to, ţe priznanie náhrady vo väčšom rozsahu by nebolo primerané okolnostiam veci, a na to, ţe výkon časti nezákonne uloţeného trestu nezanechalo aţ také závaţné následky v podnikateľskej sfére ţalobcu. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach účastníkov, rozsudkom z

1. júla 2011 sp.zn. 7 Co 115/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo ţalobe sčasti vyhovené, vo výroku, ktorým bola ţaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách konania potvrdil a vo výroku, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosti zaplatiť ţalobcovi úrok z omeškania, zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia v časti potvrdzujúcej rozsudok súdu prvého stupňa, okrem iného, uviedol: 3 6 Cdo 185/2011 „Súd prvého stupňa v prejednávanej veci, najmä po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a na základe usmernenia jeho ďalšieho postupu v konaní, dostatočne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti a svoje zistenia aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jeho skutkovými a právnymi závermi týkajúcimi sa danosti nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a s aplikáciou čl.5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na obsah odvolaní oboch účastníkov, keď žalovaný už nepopieral základ nároku žalobcu na náhradu škody, zostala otázka výšky tejto náhrady. Výšku náhrady škody, ktorú v prejednávanej veci určil súd prvého stupňa, považuje aj odvolací súd za správnu a primeranú okolnostiam za ktorých k zásahu došlo. Žalobca sa voči štátu domáha zaplatenia sumy 5 000 000 € s príslušenstvom ako náhrady nemajetkovej ujmy za obmedzenie jeho osobnej slobody v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody, v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že zanikla trestnosť jeho činu, lebo jeho konanie nebolo konaním trestným. Výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy v návrhu žalobca odôvodnil tým, že vychádzal z rozhodnutia súdov v iných veciach s tým, že ak súd v trestnej veci dospel k záveru, že ten páchateľ, ktorý sa len pokúsi neoprávnene získať sumu 10 000 000,-- Sk (prípad žalobcu), a ktorému za to bol uložený trest odňatia slobody v trvaní päť rokov, potom z toho vyplýva, že páchateľ musí päť rokov pykať za sumu 10 000 000,-- Sk. Žalobca trpel, pykal z dôvodu nezákonného postupu, viac ako 10 rokov, nezákonne bol stíhaný, väznený a preto je na mieste a v súlade so zásadou spravodlivosti, aby mu bola nemajetková ujma uhradená v sume najmenej 20 000 000,-- Sk. Rozšírenie žaloby na sumu 5 000 000 eur odôvodnil poukazom na právoplatne rozhodnutú vec Okresného súdu Prešov, v ktorej súd odškodnil poškodeného za nezákonné predvedenie na výsluch na políciu, kde zotrval len niekoľko hodín, nemajetkovou ujmou vo výške 4 000 000,-- Sk, potom žalobca za viac ako 10 rokov nezákonného prenasledovania by mal byť odškodnený vo výške oveľa vyššej, a tou je suma 5 000 000 eur. Na prejednávanú vec súd prvého stupňa správne aplikoval právny predpis - 4 6 Cdo 185/2011 zákon č. 58/1969 Zb. z ktorého vyvodil zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu. Tento zákon však neriešil otázku výšky náhrady škody ako práva na náhradu škody ako „spravodlivého zadosťučinenia", ktoré by umožňovalo náhradu nielen skutočnej majetkovej škody, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade neoprávneného obmedzenia osobnej slobody, čo bol prípad žalobcu, potom vyplýva nárok žalobcu na odškodnenie nemateriálnej ujmy priamo z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, pri absencii úpravy tejto náhrady škody v našom platnom právnom predpise - zák. č. 58/1969 Zb., účinnom v čase vzniku nároku žalobcu. Vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. je z hľadiska obsahu nároku na náhradu škody užšia, než aká vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a preto je treba priamo aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý má v súlade s Ústavou SR prednosť pred zákonnou úpravou. Avšak ani čl. 5 ods. 5 Dohody neupresňuje výšku v akej by malo byť odškodnenie za materiálnu škodu a morálnu ujmu poskytnuté. Odvolací súd je toho názoru, že za situácie, keď v uvedených právnych predpisoch neexistujú žiadne kritériá, pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani žiadna metodika výpočtu ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška priznávanej náhrady súdom určila, je treba určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu (§136 OSP), ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú. Na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Určité hranice, v ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady škody, je podľa názoru odvolacieho súdu, možné vyvodiť z teraz platnej právnej úpravy- zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2009 novelizovaný zákonom č. 517/
2. Uvedenou novelou bola doplnená právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 17) a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Z ust. § 17 ods. 3 zákona po novele vyplýva, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na

vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa názoru ţalovanej zakladá i prípustnosť jej dovolania. Procesnú vadu podľa uvedeného ustanovenia, spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, vidí ţalovaná v tom, ţe súd prvého stupňa (s jeho argumentáciou týkajúcou sa rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd stotoţnil) svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil, odôvodnenie jeho rozhodnutia nevyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, čím súd porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie. Na odôvodnenie tohto dovolacieho súdu ţalovaná, okrem iného, uviedla: „Celé odôvodnenie nemajetkovej ujmy spočíva v konštatácii tvrdení a to jednak žalobcu, jednak svedkov. Z odôvodnenia vyplýva (aj keď nie explicitne), že súd všetky tvrdené skutočnosti považuje za preukázané, pričom sa súd vo svojom odôvodnení vôbec nevyporiadal so svojou povinnosťou uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Napriek rozsiahlosti odôvodnenia odporca uvádza, že na základe jeho názoru nie je možné dokazovanie v rozsahu vypočutia svedkov (ktorými boli výlučne osoby v rodinnom alebo priateľskom vzťahu k navrhovateľovi) považovať za dostatočné najmä k skutočnostiam, ktorými sú:

1. Zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa a jeho rodinných príslušníkov v príčinnej súvislosti s nezákonným zásahom štátu,
2. Zhoršenie situácie v podnikateľskej činnosti navrhovateľa v príčinnej súvislosti s nezákonným zásahom štátu. Uvedené otázky odporca považuje za odborné, pričom uvádza, že ak svedkovia potvrdili tieto skutočnosti v časovej súvislosti s trestným konaním, nie je z uvedeného bez pochyby možné uzavrieť, že tieto skutočnosti nastali práve v príčinnej súvislosti s uvedeným konaním. Aby takého skutočnosti bolo možné jednoznačne konštatovať, mali byť v konaní vykonané ďalšie dôkazy, a to odborného charakteru. Odporca ďalej namieta taktiež záver súdu o príčinnej súvislosti medzi rozpadom manželstva a trestným stíhaním, pričom z vykonaného dokazovania je 8 6 Cdo 185/2011 zrejmé, že bezprostrednou príčinou rozpadu manželstva navrhovateľa bolo nadviazanie známosti navrhovateľovej bývalej manželky s iným mužom. Odporca považuje za dôležité uviesť taktiež to, že dopady v osobnostných právach navrhovateľa boli vo výraznej miere vyvolané samotným konaním navrhovateľa, ktorý sa po začatí trestného stíhania zatajoval, pričom sa v uvedenom čase nevenoval sa svojej rodine a svojim podnikateľským aktivitám.“ Podľa ţalovanej súd riadne neskúmal ani príčinnú súvislosť medzi svedkami tvrdenými dopadmi na osobný, rodinný a pracovný ţivot navrhovateľa a nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, resp. príčinnú súvislosť v odôvodnení svojho rozsudku ţiadnym spôsobom „neosvetlil“ ani sa s ňou nezoberal. Ţalovaná vytýka súdu tieţ, ţe pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa riadne neriadil ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p. Tvrdí, ţe súd sa jednak vôbec nezaoberal skúmaním dôveryhodnosti a relevantnosti skutkových tvrdení jednak zo strany navrhovateľa, ako aj zo strany svedkov (naopak bez ďalšieho z nich vychádzal ako z preukázaných skutočností), neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a nedostatočnú pozornosť venoval najmä skúmaniu a dokazovaniu (ako aj odôvodneniu v rozsudku) príčinnej súvislosti medzi zistenými dopadmi v osobnostných právach navrhovateľa a nezákonným rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Podľa ţalobkyne nie je správne ani rozhodnutie o výške priznanej náhrady, ktorú povaţuje za neprimeranú. I keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia mu vrátiť na ďalšie konanie. Účastníci sa k dovolaniam druhej strany sporu, ktoré im boli doručené
3. septembra 2011, nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, resp. jeho častiam, ktoré ním moţno napadnúť. Hneď na úvod pritom povaţuje dovolací súd za potrebné poznamenať, ţe dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. 9 6 Cdo 185/2011 Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, (pozn.: výlučne iba vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
4. Dovolanie ţalobcu smeruje proti tým častiam rozsudku, ktorým odvolací súd jednak potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí ţaloby nad sumu 120 000 € a jednak zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o príslušenstve pohľadávky tak, ţe v tejto časti ţalobu zamietol. Prípustnosť dovolania ţalobcu proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí ţaloby nad sumu 120 000 €, z uvedených 10 6 Cdo 185/2011 ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutou nie je zmeňujúca časť rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutá potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje ani znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na uvedené by dovolanie ţalobcu v tejto časti mohlo byť procesne prípustné len, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pretoţe v prípade výskytu týchto vád je dovolanie účastníka prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez ohľadu na formu a spôsob jeho rozhodnutia. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v časti dotknutej dovolaním ţalobcu ale takú vadu konania nemá; v dovolacom konaní nevyšla najavo ţiadna z nich. Ich existenciu naostatok netvrdí ani ţalobca vo svojom dovolaní. Prípustnosť dovolania ţalobcu v tejto časti z ustanovení § 237 O.s.p. preto nemoţno vyvodiť. K námietke ţalobcu, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súd v časti, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí jeho ţaloby nad sumu 120 000 €, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú 11 6 Cdo 185/2011 v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Keďţe ţalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je v časti napádajúcej potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý výrok rozsudku posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí časti ţaloby, procesne neprípustné. Vzhľadom na to dovolanie ţalobcu v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. Z obsahu a zmyslu dovolania ţalobcu (v časti napádajúcej potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu) vyplýva, ţe ţalobca napáda aj výrok odvolacieho súdu o trovách konania. Jeho dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe dovolanie proti výroku o trovách je výslovne vylúčené ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p., nie je dovolanie ţalobcu podľa § 239 O.s.p. prípustné. Vzhľadom na to dovolací súd jeho dovolanie aj v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. Iná je však procesná situácia z hľadiska prípustnosti dovolania ţalobcu v časti dovolania napádajúcej rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti ţalovanej zaplatiť spolu s priznanou istinou aj úrok 12 6 Cdo 185/2011 z omeškania. Proti tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu je totiţ dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Po preskúmaní tejto časti rozsudku odvolacieho súdu ale dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné, pretoţe odvolací súd otázku omeškania a dôvodnosti ţaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania posúdil správne po právnej stránke. Ţalobou sa ţalobca domáhal v zmysle zákona č. 58/1969

čl. 5 ods. 5 dohovoru náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu pri výkone verejnej moci. Spolu so splnením tejto povinnosti ţalovanou sa domáhal tieţ, aby ţalovaná mu zaplatila aj úrok z omeškania s plnením tejto náhrady, do ktorého sa dostala dňa

1. augusta 2008, márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty odo dňa podania ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku ţalobcu na príslušnom orgáne. Odvolací súd na odvolanie ţalovanej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznávajúcej úrok z omeškania tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol majúc za to, ţe povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká aţ na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; aţ uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlţník dostáva do omeškania. Dovolací súd povaţuje tento záver odvolacieho súdu za správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
2. júna 1998, sp.zn. 1 Co 15/97, ktorý bol uverejnený Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por.č. 45/2000, uţ judikoval, ţe povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká aţ na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, aţ uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlţník dostáva do omeškania. Dovolací súd nezistil ţiadny dôleţitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaného záveru. Keďţe odvolací súd na daný skutkový stav pouţil správny právny predpis, tento aj správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze pouţitého právneho predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie odvolacieho súdu v časti o príslušenstve pohľadávky bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v tejto časti rozsudkom zamietol. 13 6 Cdo 185/2011 Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd rozhodol o dovolaní ţalobcu tak, ako je to uvedené v prvom a druhom výroku tohto rozsudku.
3. Ţalovaná napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v časti prisúdenej istiny vo výške 120 000 €“, teda vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého súdu v časti čiastočne vyhovujúcej ţalobe o splnenie povinnosti. Prípustnosť dovolania ţalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi sumu 120 000 €, z ustanovení § 238 O.s.p. nevyplýva – napadnutou nie je zmeňujúca časť rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutou je potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu, ktorá nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by mohlo byť dovolanie ţalovanej procesne prípustné len v prípade, ţe v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., z ktorých ţalovaná výslovne namieta vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa nej spočíva v tom, ţe súd prvého stupňa (s jeho argumentáciou týkajúcou sa rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd stotoţnil) svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil, odôvodnenie jeho rozhodnutia nevyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, čím súd porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa dovolacieho súdu ale ţalovaná tvrdí túto vadu rozhodnutia súdov niţších stupňov neopodstatnene. Dovolací súd povaţuje za ţiaduce k tejto dovolacej námietke ţalovanej hneď na úvod uviesť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z
4. júla 2003: "Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ 14 6 Cdo 185/2011 rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces." Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
5. marca 2005, podľa ktorého: "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní." Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe ţalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a dostatočne vysvetlil aj to, z čoho vychádzal pri určení jej rozsahu. Dovolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie jeho rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Tomu, ţe odôvodnenie rozsudku prvého stupňa má zákonom poţadované náleţitosti, ţe je preskúmateľné a presvedčivé, nasvedčuje podľa dovolacieho súdu naostatok aj to, ţe ţalovaná v odvolaní proti v ňom prijatým záverom adekvátne argumentovala a v odvolaní nedostatky jeho odôvodnenia nevytýkala. 15 6 Cdo 185/2011 Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Rovnako i odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.

§ 221ods.

2 O.s.p.), ktorý záver podľa dovolacieho súdu vyplýva aj z vyššie citovaných častí jeho rozhodnutia. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalovaná spochybňuje správnosť aj toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy. Dovolací súd k tomu uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie uvedeným treba ešte dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Obsah dovolania svedčí aj o námietke ţalovanej, ţe súdy nevykonali všetky navrhované dôkazy. Dovolací súd preto uvádza, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti 16 6 Cdo 185/2011 rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodňala moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Argumentácia ţalovanej zvolená v dovolaní naznačuje, ţe súdom vytýka aj nedostatky skutkovej povahy. Spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov a z nich vyvodených skutkových záverov. V prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov ale nejde o nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Dovolateľkou tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde); táto vada sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. K námietke ţalovanej, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovanou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). 17 6 Cdo 185/2011 Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovanej procesne neprípustné. Vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 a § 142 ods. 2 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. marca 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová