predloţených lekárskych nálezov poruchu vnímania a schopnosti rozpoznať relevantné skutočnosti, krajský súd konštatoval, ţe odborným lekárom na konštatovanie takéhoto záveru odborný lekár psychológ, psychiater, a naviac z výpisu obchodného registra ţalobcu jednoznačne vyplýva, ţe štatutárnym orgánom ţalobcu je predstavenstvo v zloţení aj z predsedu R. P. a je teda vecou predstavenstva, ak napriek údajným zdravotným ťaţkostiam R. P. tento zotrváva vo svojej funkcii, pričom
2 Obchodného zákonníka predstavenstvo je štatutárnym orgánom druţstva,
ods. 5 tohto ustanovenia predstavenstvo volí za svojich členov predsedu druţstva prípadne podpredsedu a
3 druhá veta ak zo stanov nevyplýva niečo iné, za predstavenstvo koná navonok predseda 3 8Sžf/7/2011 alebo podpredseda; ak teda ţalobca napriek údajným zdravotným ťaţkostiam svojho predsedu R. P. nevyuţil moţnosti dané mu citovanými ustanoveniami Obchodného zákonníka v konaní pred daňovým úradom, jeho námietky v tomto smere povaţoval za účelové. Krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány v predmetnom konaní postupovali v intenciách príslušných právnych predpisov a v ich postupe nezistil ţiadne procesné pochybenie majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a aj prvostupňového správneho orgánu a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie, dôvodiac ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. Namietal, ţe krajský súd a ani správny orgán nevzali pri svojom rozhodovaní do úvahy listiny, ním doloţené do spisu prvostupňového správneho orgánu, a to pokladničné a výdavkové bloky, výpisy z účtov a prehlásenia konateľa spoločnosti R., S., a teda ţe správny orgán a ani súd sa nezaoberali návrhmi ţalobcu na doplnenie dokazovania, a to ani výsluchom konateľa spoločnosti R., S. a stavbyvedúcich na jednotlivých stavbách, na ktorých boli práce dodané, pričom správny orgán sa obmedzil iba na výsluchy zamestnancov ţalobcu a výsluch predsedu predstavenstva ţalobcu R. P.. Ţalobca mal za to, ţe aţ po vykonaní vyššie uvedených dôkazov by bolo moţné jednoznačne konštatovať, či boli práce vykonané spoločnosťou R., S. riadne dodané, a teda či ţalobca uplatnil odpočet DPH v súlade so zákonom. Bol toho názoru, ţe bez náleţitého zistenia skutkového stavu nie je moţné povaţovať závery správneho orgánu a aj súdu prvého stupňa za dostatočne odôvodnené v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe len do doručenia protokolu o určení dane
pomôcok § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. môţe daňový subjekt predkladať doklady, povaţoval ţalobca za prísny formalizmus zo strany správneho orgánu. Namietal tieţ, ţe s poukazom na váţne zdravotné problémy predsedu predstavenstva ţalobcu, s ktorým správny orgán konal, je celé správne konanie postihnuté vadou, pretoţe nie je moţné, aby správny orgán a rovnako aj súd prvého stupňa prihliadli na úkony ním vykonané. Poukázal na to, ţe v mene ţalobcu pri objednávkach prác a zhotovovaní predmetu diela
dokumentov predloţených správnemu orgánu konal v mene ţalobcu p. G. ako podpredseda predstavenstva, ktorý však zomrel dňa X., a p. P. ako predseda predstavenstva, pričom ďalšia členka predstavenstva, p. K. P., ako dôverníčka starostlivosti o členov nevystupuje navonok v mene 4 8Sžf/7/2011 ţalobcu a nevedela by sa vyjadriť k predmetnej daňovej kontrole, a preto nebolo moţné poveriť zastupovaním pred daňovým úradom ţiadnu inú osobu ako člena predstavenstva, ako to poţadoval v odôvodnení rozsudku krajský súd. Ţalobca nepovaţoval svoje tvrdenia ohľadne váţneho zdravotného stavu predsedu predstavenstva, s ktorým správny orgán konal, za účelové, pretoţe jeho zdravotný stav ţalobca preukázal lekárskymi správami a nálezmi interného lekára a súčasne nezávisle aj lekárskou správou neurológa. Pokiaľ mal súd pochybnosti o tvrdeniach ţalobcu, ktoré boli doloţené lekárskymi správami, mal nariadiť znalecké dokazovanie zdravotného stavu predsedu druţstva. Záverom zdôraznil, ţe správny orgán sa neriadil základnou zásadou daňového konania,
ktorej pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej na určenie alebo vybratie dane
6 zákona č. 511/1992 Zb.; na uvedené skutočnosti pri posudzovaní dôvodnosti ţaloby neprihliadol ani súd prvého stupňa. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť povaţujúc dôvody uvedené v odvolaní v celom rozsahu za neopodstatnené. Zdôraznil, ţe aj napriek nesporne zisteným procesnoprávnych skutočnostiam zakladajúcim moţnosť správcu dane v tomto prípade určiť daň
pomôcok, ţalobca opakovane, avšak neúčinne namieta rozsahom vykonaného dokazovania, avšak nenamieta tým, ţe neboli splnené zákonné podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane alebo ţe nebol dodrţaný postup
3 zákona č. 511/1992 Zb., a hoci deklaruje odvolacie dôvody v značne širokom rozsahu (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p.), námietky tomu vôbec nezodpovedajú. Poukázal na to, ţe odvolateľ bez akéhokoľvek vplyvu na procesnoprávne podmienky tohto prípadu namieta iba rozsahom vykonaného dokazovania, ktoré malo viesť k nedostatočne zistenému skutkovému stavu, z čoho je zjavné, ţe daňové orgány ostali nepochopené v základnej a rozhodujúcej rovine t. j., ţe boli splnené všetky zákonné podmienky na pouţitie spôsobu určenia dane
pomôcok a ţe správca dodrţal postup stanovených v § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Dňa
1 vety prvej zákona č. 333/2011 Z. z. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky
predpisov účinných do 31. decembra 2011 sú finančným riaditeľstvom
tohto zákona. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 333/2011 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní začatom proti Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky pokračoval s Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť 6 8Sžf/7/2011 rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Pokiaľ ţalobca vytýkal krajskému súdu, ţe dostatočne nezistil skutkový stav veci, najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, potvrdzujúceho rozhodnutie – platobný výmer prvostupňového správneho orgánu, ktorým ako správca dane určil ţalobcovi
4 zákona č. 511/1992 Zb. 7 8Sžf/7/2011 rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2005 v sume 7544,34 eura na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., teda
pomôcok, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti.
1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide i fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
5, 6 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase rozhodovania daňových orgánov ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môţe správca dane výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11. Ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani
odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch
2, je správca dane 8 8Sžf/7/2011 pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
ods. 8 citovaného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase rozhodovania daňových orgánov ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu
3. Ak odvolací orgán zistí, ţe tieto zákonné podmienky a postup
3 bol dodrţaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2005 platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2005 právo na odpočítanie dane
môţe platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
, b) pri odpočítaní dane
2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch
, 9 8Sžf/7/2011 c) pri odpočítaní dane
2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane
2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali a rozhodli v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty platného v čase kontrolovaného zdaňovacieho obdobia v spojení s citovanými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, zistil skutkové okolnosti tak, ako ich uviedli vo svojich rozhodnutiach daňové orgány oboch stupňov a ako ich konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia i súd prvého stupňa. Ţalobca v odvolaniach proti platobným výmerom správcu dane ako aj v ţalobe a v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, ţe správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie na správne určenie rozdielu dane ţalobcu ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobie II. štvrťroka 2005. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, ţe ţalobca si nesplnil povinnosť preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, v konaní nepostupoval v súčinnosti so správcom dane, nepredloţil dôkazy, preukazujúce vykonanie stavebných prác v zdaňovacom období II. štvrťrok 2005, čím zavinil, ţe nebolo moţné preveriť správnosť údajov, uvedených v daňovom priznaní, napriek tomu, ţe na predloţenie relevantných účtovných a daňových dokladov bol správcom dane viackrát vyzvaný. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon č. 511/1992 Zb. preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti, stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 10 8Sžf/7/2011 Zákonodarca v právnej norme § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovil, ţe správca dane je oprávnený určiť daň
pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť, a daň sa neurčí ani
5 zákona č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa námietky ţalobcu týkajúce sa dokazovania povaţoval za nedôvodné. Z predloţeného administratívneho spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, ţe ţalobca si svoju dôkaznú povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nesplnil, a to napriek viacnásobným výzvam správcu dane, z ktorých dôvodov boli splnené zákonné podmienky pre určenie daňovej povinnosti ţalobcu
pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ţalobca nespolupracoval so správcom dane a takýmto pasívnym postojom sa ukrátil o procesné práva, ktoré zákon č. 511/1992 Zb. daňovým subjektom priznáva, a preto odvolací súd na námietky ţalobcu uvedené v odvolaní týkajúce sa dokazovania nemohol prihliadnuť. Odvolací súd v tejto súvislosti povaţuje za potrebné taktieţ poukázať na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého plynie, ţe odvolací správny orgán sa pri vybavovaní odvolania proti platobnému výmeru vydanému na základe pomôcok uţ nezaoberá eventuálne predloţenými dôkaznými prostriedkami, pretoţe
tohto ustanovenia skúma iba dodrţanie zákonných podmienok pre tento spôsob určenia dane, t. j.
pomôcok. Nakoľko v prejednávanom prípade ţalovaný zistil, ţe tieto podmienky boli splnené, odvolanie ako neodôvodnenosť zamietol. Keďţe ţalovaný pri rozhodovaní o odvolaný bol viazaný ustanovením § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., súd môţe iba posúdiť, či sa ţalovaný pri svojom rozhodovaní neodchýlil z rámca, ktorý mu zákon vymedzuje, a či o odvolaní rozhodol spôsobom stanoveným zákonom; prípadnými námietkami mimo tento rámec sa súd zaoberať nemôţe. Ţalobca v ţalobe ani odvolaciemu orgánu nevytkol nedodrţanie zákonných podmienok pre určenie dane
pomôcok. Pretoţe správca dane nemohol pre nesplnenie zákonnej povinnosti daňovým subjektom určiť daňovú povinnosť dokazovaním a bol nútený ju určiť
pomôcok, stratil 11 8Sžf/7/2011 daňový subjekt právo odporovať skutkovým zisteniam, na ktorých je zaloţený úsudok správcu dane o základe dane, a je z ďalšieho spolupôsobenia vylúčený. Pokiaľ ţalobca spochybňoval konanie svojho štatutárneho zástupcu, predsedu predstavenstva, a jeho úkony urobené pred správcom dane, odvolací súd poukazuje na to, ţe ţalobca relevantným dôkazom nepreukázal, ţe tento bol právne nespôsobilý resp. ţe jeho spôsobilosť bola obmedzená. Lekárske správy, ktoré na podporu svojich tvrdení predloţil, nemôţu ani
názoru odvolacieho súdu na účel spochybnenia konania predsedu predstavenstva v mene ţalobcu slúţiť ako spôsobilý podklad. Vychádzajúc s uvedeného a s ohľadom na to, ţe odvolanie ţalobcu neobsahuje ţiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 a s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, ţe ţalobcovi nepriznal ich náhradu z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní a ţalovanému preto, ţe mu náhrada trov zo zákona neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. 5. 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 14. februára 2012 JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : 12 8Sžf/7/2011 Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.