Obsah (4)

§ 237§ 236§ 238§ 18

Najvyšší súd 5 Cdo 16/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého A. K.K., bývajúceho u otca, zastúpeného kolíznym opatrovník

čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za takú vadu označila skutočnosť, že napriek tomu, že sa dňa

1. júla 2011 vyjadrila k odvolaciemu konaniu a odvolací súd zásielku dňa
2. júla 2011 prevzal, jej vyjadrenie pri svojom rozhodnutí opomenul a s jej argumentáciou sa vôbec nezaoberal. Namietala, že pri vyhodnotení argumentov uvedených vo vyjadrení k odvolaniu a pri zachovaní princípu ústavne súladnej interpretácie noriem rodinného práva nemohol odvolací súd dôjsť k záveru, že odvolanie otca je dôvodné. Mala za to, že odvolací súd mal v rámci intencií § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť tak, že zvýšenie výživného prizná v primeranej miere, t.j. 66 €. Podľa názoru matky maloletého dieťaťa je 115% navýšenie výživného jednoznačným vybočením z medzí zákonnosti a základnej požiadavky spravodlivého súdneho konania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Otec maloletého dieťaťa navrhol dovolanie matky, podané prostredníctvom právnej zástupkyne, ako dovolanie podané neoprávnenou osobou odmietnuť, prípadne ako neodôvodnené v celom rozsahu zamietnuť. V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v dovolaním napadnutom rozsudku a mal za to, že nie sú dané 5 Cdo 16/2012 4 dôvody, pre ktoré by bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spôsobilým predmetom dovolania

§ 237O.s.p.

Kolízny opatrovník mal za to, že nie je v jeho kompetencii sa k predmetnému dovolaniu vyjadrovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom ( 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

§ 236ods.

1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Osobitne však treba zdôrazniť, že

§ 238ods.

4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci výživného). Nejde pritom o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení 5 Cdo 16/2012 5 rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť pred ním konať. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať

tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Matka maloletého dieťaťa odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý súdny proces vyvodzuje z toho, že napriek tomu, že sa dňa

1. júla 2011 vyjadrila k odvolaciemu konaniu a odvolací súd zásielku dňa
2. júla 2011 prevzal, jej vyjadrenie pri svojom rozhodnutí opomenul a s jej argumentáciou sa vôbec nezaoberal. 5 Cdo 16/2012 6 Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
4. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z
5. apríla 2007). Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

§ 18O.s.p.

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. ESĽP vo svojom rozhodnutí zo dňa

1. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, poukázal na to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne 5 Cdo 16/2012 7 nevýhodnejšej pozície vis – á - vis proti jej protistrane (pozri, napríklad, Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,
2. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku (č. 2), č. 12316/04, ods. 26,
3. október 2007; a Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, ods. 26,
4. júl 2008). Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že dovolateľka vytýka vadu konania

§ 237písm.

f/ O.s.p. dôvodne. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že vyjadrenie matky maloletého dieťaťa k odvolaniu otca sa v spise nenachádza a odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že matka maloletého dieťaťa sa k odvolaniu otca nevyjadrila. Dovolateľka však v rámci dovolacieho konania preukázala, že sa prostredníctvom právnej zástupkyne k odvolaniu otca maloletého dieťaťa vyjadrila, keď spolu s dovolaním predložila „Vyjadrenie k odvolaniu otca v časti výživné a návrh matky – 8CoP/26/11“ zo dňa

1. júna 2011 (č.l. 415 spisu), fotokópiu podacieho lístka o podaní doporučenej zásielky na Poštu B. zo dňa
2. júla 2011 (č.l. 420 spisu), ako aj fotokópiu Výsledku reklamačného konania S.P., a.s. (č.l. 419 spisu), z ktorého vyplýva, že reklamovaná zásielka bola dodaná dňa
3. júla
4. Preto ak sa odvolací súd predmetným vyjadrením matky maloletého dieťaťa k odvolaniu napriek vyššie uvedeným skutočnostiam nezaoberal, odňal jej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to 5 Cdo 16/2012 8 rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
6. marca 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová