← Slovensko

§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.

Najvyšší súd 5Sžo/141/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci ţalobcu M. S., bytom Š., zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, Advokátskej kancelárie so sídlom F. proti ţalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. p. SLV-7/PK-2009 z

  1. júla 2009 na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
  2. februára 2010, č. k. 1S/135/2009-57, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  3. februára 2010, č. k. 1S/135/2009-57 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. p. SLV-7/PK-2009 z
  4. júla 2009, a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe rozhodnutím ţalovaného č. p. SLV-7/PK-2009 zo dňa 01.07.2009 bol zamietnutý rozklad ţalobcu a potvrdený Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008, 5Sţo/141/2010 2 ktorým bol ţalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka policajného zboru (ďalej aj „PZ“). Dôvodom jeho prepustenia zo sluţobného pomeru bola skutočnosť, ţe dňa 30.09.2008 počas výkonu eskorty obvineného A.E. po príchode do budovy Okresného súdu v Nitre ako člen hliadky PZ spoločne s veliteľom hliadky práp. Š.O. nerešpektovali pokyn sudkyne Okresného súdu v Nitre Mgr. M. F. a neizolovali obvineného v eskortnej miestnosti v čase, keď uţ rozhodla o jeho vzatí do väzby. O uvedenej skutočnosti boli obidvaja členovia hliadky PZ riadne upovedomení, a aj napriek tomu obvinenému umoţnili voľne sa pohybovať po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, a to bez priloţených pút, pričom nezamedzili iným osobám pri vstupe k obvinenému a umoţnili mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov. Návrh na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru bol spolu s podkladovým materiálom doručený Ministrovi vnútra Slovenskej republiky dňa 28.11.
  5. Zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy spočívalo v tom, ţe ţalobca počas výkonu sluţby pri vykonaní eskorty obvineného tomuto umoţnil slovnú komunikáciu s inou osobou a nevykonal opatrenie na zabránenie úteku eskortovanej osoby, a to za pouţitia pút v súlade s § 52 ods. 1 písm. c/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. Zvlášť hrubé porušenie sluţobnej povinnosti spočívalo aj v tom, ţe ţalobca nevykonával riadne štátnu sluţbu, keď si počas nej neplnil svedomito úlohy na úseku sluţobného zaradenia uloţené mu najmä nariadením nadriadeného (čl. 28 ods. 1 písm. d/ nariadenia Ministra vnútra SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb), čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ citovaného zákona, pretoţe sa nezdrţal konania, ktoré mohlo narušiť váţnosť PZ, alebo mohlo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodrţal sluţobnú disciplínu. K poţiadavke ujmy dôleţitých záujmov štátnej sluţby ţalovaný v rozhodnutí uviedol, ţe je nezlučiteľné s dôleţitými záujmami štátnej sluţby, aby v sluţobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý sa dopustí uvedeného protiprávneho konania a kaţdý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Personálny rozkaz o prepustení ţalobcu bol doručený ţalobcovi dňa 02.12.2008, pričom tento podal dňa 15.12.2008 rozklad. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj postupu správnych orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu krajský súd konštatoval, ţe správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil. 5Sţo/141/2010 3 K plynutiu 2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie personálneho rozkazu a jeho doručenie príslušníkovi v lehote ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. krajský súd uviedol, ţe podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., sluţobný pomer sa zakladá k štátu, pričom tento zákon ďalej vo svojom ustanovení § 3 stanovuje, ţe v mene štátu v sluţobnom úrade koná a vo veciach sluţobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“). Poukázal na to, ţe na základe ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Minister vnútra Slovenskej republiky vydal Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach sluţobného pomeru v štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „N MV SR“). Predmetné nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudlo účinnosť dňom
  6. januára
  7. Uvedeným nariadením je striktne stanovená personálna pôsobnosť jednotlivých nadriadených voči podriadeným policajtom. V čl. 1 bod 3 N MV SR č. 62/2003 sa uvádza: „Ustanovuje sa päť stupňov personálnej pôsobnosti, v ktorých nadriadení vykonávajú personálnu pôsobnosť voči podriadeným policajtom. Tým nie je dotknutá personálna pôsobnosť Ministra vnútra Slovenskej republiky vyplývajúca z § 3 zákona.“. Pre Ministra vnútra Slovenskej republiky bol ustanovený v čl. 2 uvedeného nariadenia prvý stupeň personálnej pôsobnosti. Podľa čl. 2 písm. o/ bod 2 tohto nariadenia len Minister vnútra Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka PZ zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Krajský súd na základe týchto ustanovení uzavrel, ţe pokiaľ ide o legislatívnu skratku, ktorá bola zavedená v ustanovení § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. a s poukázaním na čl. 2 písm. o/ bod 2 nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003 za nadriadeného, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ cit. zákona, sa povaţuje len Minister vnútra Slovenskej republiky, pretoţe túto právomoc prepustiť zo sluţobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona nedelegoval na ţiadneho z ostatných nadriadených ţalobcu (npor. M. T. mal predmetným nariadením ustanovený 5 stupeň personálnej pôsobnosti a pplk. Ing. J.A. 3 stupeň. Ani jeden z nich však v zmysle citovaného nariadenia, ktoré konkretizuje § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. nemôţe rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ citovaného zákona). Návrh na prepustenie ţalobcu bol doručený na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky dňa 28.11.2008 a aţ od tohto dátumu začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej republiky, ako jedinému oprávnenému prijať rozhodnutie o prepustení ţalobcu zo sluţobného 5Sţo/141/2010 4 pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. l písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., subjektívna dvojmesačná lehota na rozhodnutie, pričom v tejto lehote‚ rozhodnutie aj bolo vydané a ţalobcovi doručené. V súvislosti s uvedeným, krajský súd poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sţ/152/00 a č. k. 4Sţ/117/03, 6Sţ/69/95, č. k. 6Sţ/13/01, č. k. 6Sţ/127/
  8. K porušeniu ustanovenia § 233 ods. 1 a 2 a § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. ţalovaným v predmetnom konaní krajský súd konštatoval, ţe skutkový stav bol zistený dostatočne pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Ţalobcom navrhované dôkazy – vypočutie eskortovaného obvineného, jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, by nebolo moţné brať ako hodnoverné dôkazy, keďţe je nepochybné, ţe uvedené osoby by pre svoju vlastnú ochranu vypovedali v prospech ţalobcu. Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť, teda ţe ţalovaný nevykonal dôkazy navrhnuté ţalobcom, ţalobca sám vo svojej výpovedi priznal, ţe ponechal eskortovanú osobu bez pút na chodbe Okresného súdu v Nitre a neodviedol ju podľa pokynu konajúcej sudkyne do eskortnej miestnosti. A práve uvedené konanie ţalobcu je v rozpore s pokynom konajúcej sudkyne, zákonom č. 171/1993 Z.z. (konkrétne § 52 ods. 1 písm. c/), N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb (čl. 28 ods. 1 písm. d/) a bolo dôvodom na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, ţe by ku kontaktu eskortovaného obvineného s inými osobami v priestoroch súdu ani nedošlo. Ţalované správne orgány zadováţili dostatočné mnoţstvo rôznych dôkazov, ktoré sa veci týkali, tieto boli zhromaţďované a vyhodnotené v súlade so zákonom a hlavne postačovali na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie konania ţalobcu. Krajský súd sa ďalej stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, pokiaľ ide o konštatovanie, ţe uvedenie v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí dôvodu na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru ustanoveného v N MV SR 18/2008 bez bliţšieho odôvodnenia a preukázania, nie je podkladom pre tvrdenie, ţe nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Predmetné nariadenie predstavuje interný predpis, bliţšie konkretizujúci pre potreby PZ jednotlivé prípady uvedeného zákonného ustanovenia, pričom je podstatné, ţe ţalovaný odôvodnil, preukázal porušenie sluţobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, a to s odkazom na príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia interných predpisov týkajúcich sa eskortovania osôb. K námietke ţalobcu, ţe nie je mu jasné, aký právny predpis mal svojim konaním porušiť, keď ţiadne ustanovenie zákona mu neukladá povinnosť eskortovanú osobu drţať v putách, prípadne stráţiť ju v eskortnej miestnosti, krajský súd uviedol, ţe je pravdou, 5Sţo/141/2010 5 ţe policajt je iba oprávnený pouţiť putá pri vykonávaní úkonov.... (§ 52 ods. 1 písm. e/ zákona č. 171/1993), avšak podľa čl. 28 ods. 1 písm. d/ N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaniu s nimi, pričom z ďalších ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. ako aj zákona č. 171/1993 Z. z. vyplýva policajtovi všeobecne mnoţstvo povinností, ako sa správať a predovšetkým dodrţiavať a plniť pokyny pri vykonávaní sluţby. V danom prípade nebolo v právomoci ţalobcu posudzovať, či eskortovaná osoba môţe byť bez pút, či je pokojná a či ju treba odviesť do eskortnej miestnosti. Túto skutočnosť posúdila na to kompetentná osoba, a to konajúca sudkyňa, ktorej pokyn mal ţalobca bez ďalšieho splniť. Ohľadne námietky ţalobcu na nedodrţanie zásady materiálnej rovnosti, nie je moţné v tomto súdnom konaní posúdiť dodrţanie predmetnej zásady, keďţe súd nepreskúmaval postup a rozhodnutie správneho orgánu voči kpt. Mgr. M. G. a nemá teda zistené, ţe by ţalovaný postupoval rozdielne v skutkovo zhodnom prípade. Len odkazom na zastavujúce rozhodnutie nie je moţné konštatovať, ţe ţalovaný postupoval rozdielne voči ţalobcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný a prvostupňový správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, a preto nebolo moţné ţalobe ţalobcu vyhovieť. O trovách konania rozhodol podľa § 250k OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v súlade s § 250ja ods. 3 OSP rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vec vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, pretoţe rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, alebo aby v súlade s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP z dôvodov § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ OSP napadnutý rozsudok zrušil a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, ţe všetky právne a skutkové argumenty, ktoré svedčia v prospech ţalobcu, sú podrobne rozvedené a vysvetlené v podanej ţalobe, a to vrátane pouţitia príslušných zákonných ustanovení, judikatúry súdov, ako i literatúry a názorov právnej vedy a následne ešte zvýraznené a doplnené a podrobne rozvedené v stanovisku ţalobcu zo dňa 21.10.2009, ktoré podal k vyjadreniu ţalovaného k podanej ţalobe. Týmto stanoviskom sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani jedinou vetou. V ţalobe a stanovisku zo dňa 21.10.2009 zaujal stanoviská a podrobné 5Sţo/141/2010 6 rozbory k dodrţaniu, resp. nedodrţaniu zákonom stanovenej lehoty na doručenie rozhodnutia o prepustení policajta z policajného zboru, je tu vysvetlené ako je potrebne v súlade so zákonom vysvetľovať pojem nadriadený uvedený v § 192 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z.z., sú tu rozvedené argumenty k neúplnosti zistenia skutočného stavu veci, argumenty k tomu, či došlo k porušeniu sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti, či išlo o zvlášť hrubé porušenie, či ponechanie policajta v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, vysvetlená forma zavinenia a vysvetlené porušenie zásady materiálnej rovnosti. V stanovisku podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý nezákonný postup ţalovaného. Na tieto písomné podania v plnom rozsahu v odvolaní poukázal, týchto sa naďalej pridrţiaval a ţiadal, aby najvyšší súd v ich intenciách posudzoval podané odvolanie, pretoţe krajský súd v rozpore so zásadou spravodlivosti uvedenej v § 1 a v §117 ods. 1 OSP ako i v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania uvedenej v § 18 prvá veta OSP, jeho ţalobu prejednal arbitrárnym spôsobom s tým, ţe do svojho rozhodnutia jednoznačne zobral iba argumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí ţalovaného a v jeho vyjadrení k podanej ţalobe, pričom všetky ţalobcom uvedené skutkové a právne tvrdenia buď nezobral vôbec do úvahy alebo sa nimi ani nezaoberal. Poukázal na nerovné postavenie účastníkov konania, keď na jednej strane vystupuje štát – ministerstvo vnútra, ktoré sú jedným dychom policajtovi chlebodarcom – zamestnávateľom, ale aj protistranou a zároveň sudcom a na druhej policajt, ktorý sa javí ako bezprávny subjekt. V konečnom efekte všetko je vecou správnej úvahy správneho orgánu, ktorý si v zásade môţe svojim spôsobom robiť čo chce a vykladať si pojem porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako i pojem ponechanie v sluţobnom pomere na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby ako chce s tým, ţe súdy alibisticky k tomu poznamenávajú, ţe im neprináleţí preskúmavať takýto právne neurčitý pojem, a teda sám súd nemôţe dospieť k záveru, ţe vytýkané konanie dosahuje takú alebo onakú intenzitu, pretoţe by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleţí (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1Sţo/23/2008). Výkladom súdu bolo znegovane ústavou zaručene pravo na spravodlivý súdny proces. Ţalobca si uplatnil aj náhradu trov konania. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom sa v plnom rozsahu pridrţal vyjadrenia, ktoré bolo zaslané Krajskému súdu v Bratislave pod č.p.: SLV-123/PS-S-2009 zo dňa 5Sţo/141/2010 7 18.09.2009, v ktorom sa podrobne vyjadril ku všetkým relevantným námietkam, na ktoré v podanej ţalobe ţalobca poukazoval. Vyslovil názor, ţe v samostatnom personálnom konaní postupoval dôsledne v súlade s ustanoveniami zákona, ako aj s ustálenou súdnou praxou, judikatúrou, a to či uţ Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prípadne Ústavného súdu SR, tzn. súdov, ktoré preskúmavali a preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov ţalovaného vo veci prepustenia príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Skutočnosť, ţe ţalobca vo veci praktickej aplikácie ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ tohto zákona má odlišný názor, ako ustálená súdna prax, s ktorou sa ţalovaný stotoţnil a vo svojej činnosti túto v plnom rozsahu aplikuje, nemôţe ţalovaný v ţiadnom smere ovplyvniť. K poukazu ţalobcu v odvolaní na to, ţe krajský súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho stanoviskom, ktoré zaslal k podanému vyjadreniu ţalovaného uviedol, ţe podľa § 250h ods. 1 OSP aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa § 250b OSP. V súlade s doterajšími podaniami sa opäť vyjadril k pojmu „nadriadený“ s odkazom na príslušné platné predpisy, poukázal, ţe pokiaľ ide o otázku zavinenia, zákon č. 73/1998 Z. z. v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ nevyţaduje, aby k porušeniu sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom došlo úmyselným konaním. Podľa ustálenej judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa nemôţe vyţadovať porušenie takej intenzity, ktorá by bola charakterizovaná ako úmyselné konanie (číslo judikátu 60/2002). Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo sluţobného pomeru, sa povaţuje za interný predpis, stanovujúci len niektoré druhy protiprávnych konaní, ktoré môţu zakladať dôvod na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., ide tu však len o demonštratívny výpočet. V konaní o prepustení príslušníka PZ zo sluţobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona sa predovšetkým vyţaduje naplnenie zákonných podmienok tam stanovených. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, ţe porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti sa môţe policajt dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie. V konaní o prepustení zo sluţobného pomeru zákon vyţaduje preukázanie porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, ţe ponechanie príslušníka PZ v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Protiprávne konanie, ktorého sa ţalobca dopustil, je potrebné povaţovať za konanie, ktoré je nezlučiteľné 5Sţo/141/2010 8 s postavením príslušníka PZ ohrozujúce váţnosť PZ a dôveru v tento zbor. Ţalovaný nie je povinný preukazovať ţalobcovi úmyselné konanie, resp. akú konkrétnu výhodu z tohto konania mohol mať, a to či uţ eskortovaný alebo iné osoby, ktorým ţalobca svojím protiprávnym konaním umoţnil komunikovať s obvineným, ale v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. je povinný ţalobcovi preukázať naplnenie všetkých zákonných podmienok stanovených v tomto ustanovení zákona. Ţalovaný mal za to, ţe v čase rozhodovania o prepustení ţalobcu v medziach zákona v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváţenie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil intenzitu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti ţalobcu a v súlade so zákonom aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo ţalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení zo sluţobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal moţnosť oboznámiť aj ţalobca. Vykonanými dôkazmi tak, ako to uţ bolo uvedené, je protiprávne konanie ţalobcovi v dostatočnom rozsahu preukázané. Práve zadováţené dôkazy podľa názoru ţalovaného usvedčujú ţalobcu zo spáchania protiprávneho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach a rozsahu podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje úvodom za potrebné uviesť, a to v súvislosti s námietkou ţalobcu týkajúcej sa postavenia ţalobcu a ţalovaného v tomto konaní, ţe podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je aj správne súdnictvo. Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo 5Sţo/141/2010 9 k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je moţné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe ţaloby podanej podľa § 247 a nasl. OSP zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p. SLV-7/PK-2009 z
  9. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad ţalobcu a potvrdilo Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008, na základe ktorého bol ţalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd ţalobu zamietol. Ţalobca svoju ţalobu odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúţenému výkladu pojmu „nadriadený“, nebol dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí ţalobcom navrhnutí svedkovia) a taktieţ nebolo preukázané, ţe ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.; bola porušená zásada materiálnej rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný. Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým, ţe rozhodnutie o jeho prepustenie zo sluţobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou, nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané, ţe sa dopustil konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., 5Sţo/141/2010 10 ţe jeho zotrvanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Ďalej neboli vypočutí ţalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodrţaná zásada materiálnej rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo sluţobného pomeru a jeden zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho stanovisko z 21.10.2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý nezákonný postup ţalovaného. Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru, ţe krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu, na ktoré poukazoval v podanej ţalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, keď ţalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náleţitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a zdôrazňuje, ţe podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemoţno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umoţňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiţ potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť, ţe účastník sa s názorom súdu nestotoţňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tieţ názor, podľa ktorého nemoţno právo na súdnu ochranu stotoţňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, ţe všeobecný súd 5Sţo/141/2010 11 nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Pokiaľ ide o ţalobcom namietané nedodrţanie zákonnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia a doručenie v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. z obsahu pripojeného administratívneho spisu aj najvyšší súd mal za preukázané, ţe dôvod prepustenia ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa 02.10.2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie - sťaţnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie sluţobných povinností príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania A.E. a P.D. na Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie – personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej republiky dňa 02.12.2008 a ten istý deň ţalobca rozhodnutie aj o 18:15 hod. prevzal. Z uvedeného nesporne vyplýva, ţe rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Dodrţanie jednoročnej objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko k zvlášť hrubé porušenie sluţobnej povinnosti došlo 30.09.
  10. Ţalovaný posúdil intenzitu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti ţalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha skúmať (§ 245 ods. 2 OSP), či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umoţnil vec správne rozhodnúť a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore. Podstatou sporu pri preskúmavaní zákonnosti postupu ţalovaného bolo posúdenie, či správanie ţalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závaţného porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Ako uţ najvyšší súd uviedol, námietky ţalobcu uvedené v ţalobe a v odvolaní nepovaţuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov, výpovedí svedkov. Ţalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193 5Sţo/141/2010 12 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. moţnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo sluţobného pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Ţalobcom navrhnutých svedkov – obvineného, jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako uţ bolo v rozhodnutiach konštatované, nemoţno povaţovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností zistených v priebehu konania bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca počas výkonu eskorty obvinenému umoţnil voľne pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umoţnil mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie ţalobcu je v hrubom rozpore so služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorú ţalobca zloţil a ktorou sa zaviazal, ţe bude čestný, statočný a disciplinovaný, ţe svoje sily a schopnosti vynaloţí na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného ţivota, ţe sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tieţ porušením čl. 28 ods. 1 písm. d/ nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a/, g/, h/ zákona č. 73/1998 Z. z. v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uloţené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uloţené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodrţiavať sluţobnú disciplínu. Obrana ţalobcu, ţe obvinený bol v útekovej väzbe nemôţe zvrátiť napadnuté rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov ţalobca svojim ľahkováţnym konaním zaloţil kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu ţalobcovo konanie malo vysoko negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných veciach, preto konanie ţalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov sluţby. Ţalobca s ohľadom na svoje sluţobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý 5Sţo/141/2010 13 dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím porušil sluţobný prísahu. Podľa § 250h ods. 1 OSP, aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa § 250b. Ţalobca v stanovisku rozšíril svoju ţalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril sa k zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia. Keďţe uvedené rozšírenie ţaloby ţalobca nesporne urobil po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi. Na základe uvedeného k týmto námietkam nebolo moţné prihliadnuť ani v odvolacom konaní. Krajský súd svoj názor k námietke ţalobcu, ţe v prípade Mgr. M.. G. ţalovaný, ako v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2 OSP. Ţalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti povaţuje za potrebné doplniť, ţe voči Mgr M. G. bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo sluţby príslušníka PZ za skutok, ţe 30.09.2008 ako veliteľ hliadky Obvodného oddelenia PZ Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S. S. vykonával eskortu obvineného P. D. a nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán rozhodnutím z 27.11.2008, č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil, nakoľko nezistil porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M.G. nepovaţoval za ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. V danej prejednávanej veci na základe iného skutkového stavu bolo ţalobcovi preukázané, ţe svojím konaním na rozdiel od Mgr. M.G. naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. V súvislosti s dodatočne zaslaným uznesením prokurátorky vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPv 333/08 zo
  11. mája 2010, ktorým zastavila trestné stíhanie proti obvinenému ţalobcovi za prečin zneuţívanie právomoci verejného činiteľa, je potrebné uviesť, ţe sa jedná o samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo sluţobného pomeru, s inou trestnoprávnou skutkovou podstatou. Zastavenie trestného stíhania ţalobcu nemá na posúdenia danej veci ţiaden vplyv. Napriek tomu, ţe konanie ţalobcu, pre ktoré bol prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka polície, nie je trestným činom, je naďalej takým konaním, pre ktoré je prepustenie odôvodnené. Zastavením konania v trestnej veci bola vyriešená len otázka trestno - právnej zodpovednosti ţalobcu, čo v danom prípade nemôţe 5Sţo/141/2010 14 ovplyvniť platnosť rozhodnutia o prepustení menovaného zo sluţobného pomeru, nakoľko otázka trestno-právnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie a predmetné personálne opatrenie nezávisí od rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Napokon aj v uvedenom uznesení prokurátorka v poslednom odseku zdôraznila, ţe príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej sluţby, teda aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať v súlade aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti a dodrţiavať ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru. Ţalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 244 ods. 1 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko ţalobca v tomto konaní nemal úspech a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  12. apríla 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: P. Slezáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.