o určenie vlastníckeho práva

7 Cdo 12/2011 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Švecovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Oľgy Trnkovej, v právnej veci ţalobcov 1/ D. M., bývajúceho v Z., 2/ K. M., bývajúcej v Z., oboch zastúpených JUDr. M. H., advokátom so sídlom v M., proti ţalovanému M. P., bývajúcemu v P., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 12 C 160/2007, o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

1. septembra 2010 sp. zn. 2 Co 69/2010 takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ z a m i e t a . Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Michalovce rozsudkom z
2. novembra 2009 č.k. 12 C 160/2007-91 určil, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely č. X. záhrady vo výmere X. m², v katastrálnom území Z. vyčlenenej z pôvodnej parcely č. X. záhrady vo výmere X. m² zapísanej na Liste vlastníctva č. X. katastrálne územie Z. na základe geometrického plánu geodetickej firmy B. z
3. januára 2007 pod č. X.; ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcom 1/ a 2/ trovy konania 718,84 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného od
4. apríla 1983 2 7 Cdo 12/2011 (§ 132a a § 130 ods. 1, ďalej len „OZ“) dospel k záveru, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ ako manţelia splnili zákonné podmienky vydrţania, nadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (časti parcely), pretoţe so zreteľom na všetky okolnosti (subjektívne i objektívne) boli jej dobromyseľnými a nerušenými drţiteľmi od roku 1992 do roku 1995, na základe ústnej kúpnej zmluvy uzavretou s A. B., vlastníčkou dotknutej nehnuteľnosti. Na dobromyseľnosť drţby podľa názoru súdu prvého stupňa nemala vplyv v tom čase platná právna úprava, ktorá pre účinnosť písomnej kúpnopredajnej zmluvy vyţadovala registráciu štátnym notárstvom s vysvetlením, ţe ţalobcovia svoju dobromyseľnosť odvíjali od ústnej kúpnopredajnej zmluvy a nie od vzniku práva osobného uţívania pozemku. Ţalobcom vzniklo právo osobného uţívania k inej nehnuteľnosti (parcele č..X., R.), na ktorej bol vystavený ich dom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
5. septembra 2010 sp. zn. 2 Co 69/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. Vychádzajúc zo skutkových zistení súdom prvého stupňa, dospel k odlišnému právnemu záveru v tom, ţe ţalobcovia sa nestali oprávnenými drţiteľmi pokiaľ sa ujali drţby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode vzhľadom na ich vedomosť, ţe zmluvy o prevode nehnuteľnosti musia mať písomnú formu, keďţe v uvedenom období uzatvorili zmluvu o zriadení osobného uţívania k pozemku. Vedomosť o tejto skutočnosti vyplýva z tvrdení uvádzaných v odolaní, keď ţalobcovia mali po uzavretí ústnej zmluvy s A. B. v úmysle uzavrieť tú istú zmluvu aj v písomnej forme. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ a 2/. Ţiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobe vyhovel. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a súčasne i tým, ţe konanie má byť postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/). Namietali nesprávnosť právneho záveru, ţe neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou oprávnenú drţbu, pretoţe táto spočíva v objasnení okolností, za ktorých mohol drţiteľ pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti nadobudnúť dôvodné presvedčenie, ţe mu nehnuteľnosť patrí. 3 7 Cdo 12/2011 Ţalovaný sa k dovolaniu doposiaľ nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. l O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie ţalobcov je v dôsledku toho procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť, aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil (opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu) správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo 4 7 Cdo 12/2011 vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako uţ bolo uvedené vyššie) je viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., osobitný význam práve úplné, vecne správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiţ dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci niţšími súdmi len 5 7 Cdo 12/2011 z aspektov uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný skúmať.
6. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo.
7. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania ju dovolatelia nekonkretizovali ani bliţšie nevymedzili. V dovolacom konaní vada uvedenej povahy nevyšla najavo (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), preto na ňu nemohol byť vzatý zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.). 6 7 Cdo 12/2011
8. K tomu, čo dovolatelia uviedli v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., treba uviesť, ţe právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval. Odvolací súd zamietol ţalobu z dôvodu neexistencie základného predpokladu vydrţania - dobrej viery ţalobcov ako drţiteľov nehnuteľnosti, v dôsledku čoho týchto nepovaţoval za oprávnených drţiteľov. Vychádzal pritom z toho, ţe ţalovaní mali vedomosť o tom, ţe nehnuteľnosti sa prevádzajú písomnou formou, keď samy boli v roku 1982 účastníkmi zmluvy o osobnom uţívaní pozemku a napokon sa samy v odvolaní vyjadrili tak, ţe po uzavretí ústnej zmluvy chceli uzavrieť rovnakú zmluvu v písomnej forme. V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobcovia sa ujali drţby pozemku – parcely č. X. záhrady o výmere X. m² ( pôvodne vyčlenenej z parcely č. X.) v roku 1982 na základe ústne uzavretej zmluvy s vlastníčkou tejto nehnuteľnosti A. B., v tomto rovnakom roku uzatvorili dohodu o zriadení práva osobného uţívania k pozemku – parcele č. X. zastavanej plochy o výmere X. m² (registrovanú štátnym notárstvom pod č. R.) s národným výborom vo vlastníctve štátu odpredanej štátu tieţ A. B. z dôvodu, aby túto získali ţalobcovia. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej drţby) je presvedčením nadobútateľa, ţe nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydrţaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tieţ právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) – teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či drţiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, ţe mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv drţiteľa ale i z objektívnych hľadísk viaţucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemoţno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobej viery drţiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho, aby 7 7 Cdo 12/2011 nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti – viaţucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj napríklad Cpj 69/83 z
9. marca 1992). Nie je vylúčené, aby k vydrţaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vţdy v úvahu, či drţiteľ pri beţnej opatrnosti, ktorú moţno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po kaţdom vyţadovať, nemal po vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec alebo právo patrí. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu ţalobcov do drţby pozemkov nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním vôbec neupravoval. Moţnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená aţ novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od
10. apríla
11. Rozsah subjektov vydrţania bol však obmedzený (vydrţanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydrţania, keď nebolo moţné vydrţať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydrţaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umoţnila započítanie nepretrţitej drţby vykonávanej aj pred
12. januárom 1992, pričom drţbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda drţiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k
13. januáru 1992 podmienku nepretrţitej drţby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol drţiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydrţaním. Odvolací súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil otázku vydrţania, jeho zákonných predpokladov a správne vyvodil, ţe ţalobcovia nesplnili jeden z týchto zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, ţe im predmetná vec patrí. Podľa § 134 ods. 1 a 2 OZ oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemoţno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôţu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môţu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Obč. zákonníka). 8 7 Cdo 12/2011 Podľa § 129 ods. 1 OZ drţiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 OZ upravuje vydrţanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydrţanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej drţby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva drţiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, ţe je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydrţanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, ţe zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrţí. Účelom vydrţania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydrţania a spôsobilého subjektu vydrţania základnými predpokladmi vydrţania sú oprávnená drţba a nepretrţitosť tejto oprávnenej drţby počas celej zákonom ustanovenej doby. V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ oprávneným drţiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, ţe drţiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či drţiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vţdy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vţdy brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú moţno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec patrí. O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. 9 7 Cdo 12/2011 Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, ţe omyl drţiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach – viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiţ predpokladá, ţe kaţdý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Pokiaľ v preskúmavanej veci sa ţalobcovia ujali v roku 1982 drţby pozemku na základe ústnej zmluvy o jeho prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom (uţ jej forma registráciu neumoţňovala), hoci zákon takúto registráciu vyţadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti (objektívne) v dobrej viere, ţe sú jeho vlastníkmi. O svojom vlastníctve nemohli byť subjektívne presvedčení vzhľadom na právne i skutkové okolnosti spojené s uzatvorením zmluvy o osobnom uţívaní pozemku v roku 1982 – keď aj podľa vyjadrenia uvedeného v ţalobe vtedy platná úprava umoţňovala získať občanovi do osobného uţívania od štátu pozemok maximálne o výmere X. m², ţalobcovia mali záujem aj o ďalšiu časť tejto parcely (presahujúcej výmeru X. m²), ktorú ústne uzavretou zmluvou odkúpili od jej vlastníčky. Treba prihliadnuť aj na vyjadrenie ţalobcov v odvolacom konaní, podľa ktorého sa účastníci ústnej zmluvy dohodli, ţe v budúcnosti uzatvoria platnú kúpnu zmluvu; k tomuto nedošlo v dôsledku smrti A. B. v roku
14. Ako vyplýva zo spisu, ţalobcovia vedeli o tom, ţe zamýšľaný prevod vlastníctva nebol zavŕšený. To objektívne (ako aj u kaţdého iného nachádzajúceho sa v rovnakej situácii) muselo viesť k poznaniu, ţe samotnou ústnou zmluvou a zaplatením kúpnej ceny či uţívaním nehnuteľnosti sa ešte ţalobcovia nestali vlastníkmi nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu nemohli s nehnuteľnosťou „nakladať ako so svojou vlastnou“. Podľa názoru najvyššieho súdu uţ z tohto dôvodu neboli ţalobcovia „so zreteľom na všetky okolnosti“ v dobrej viere, ţe sú vlastníkmi nehnuteľnosti. Nielen poţiadavka písomnej formy, ktorú musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností 10 7 Cdo 12/2011 (§ 46 ods. 1 OZ v znení platnom do 31.12.1991) ale tieţ poţiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do
15. decembra 1991) tak, ţe ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Existencia „budúcej potreby“ ţalobcov uzavrieť platnú zmluvu sa bezprostredne dotýka ich dobrej viery pri vydrţaní vlastníckeho práva zaloţenej ústnou zmluvou. Správnosť právneho záveru odvolacieho súdu preto umocňujú uvedené konkrétne okolnosti prípadu o nedostatku dobrej viery drţiteľov (ţalobcov) pri vstupe do drţby, ktorí v rovnakom období