o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

7Sžso/39/2010 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci ţalobcu W. s.r.o., IČO: X, K., K. X, zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., K. X, proti ţalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, Špitálska 8, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. AA/2009/44835/14628/OISS zo dňa 9.10.2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 6S/150/2009 – 51 zo 6.5.2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 6S/150/2009 – 51 zo dňa

1. mája 2010 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. AA/2009/44835/14628/OISS zo dňa
2. októbra 2009 z r u š u j e . Ţiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného o potvrdení rozhodnutia ÚPSVaR č. KE/2009/12112-4-OSZ z 3.8.2009 a ktorým bola podľa § 65 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti uloţená ţalobcovi povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania 2 7Sţso/39/2010 počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 a § 63 ods. 1 písm. d/ zákona za rok 2007, a to vo výške 773,41 eur. Krajský súd z obsahu pracovných zmlúv, ktoré ţalobca v pozícii zamestnávateľa uzatvoril so svojimi zamestnancami, vyplýva, ţe ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté mesto K. (Slovakia). Miesto výkonu práce je podľa § 43 Zákonníka práce jednou z podstatných obsahových náleţitostí pracovnej zmluvy, bez ktorej je pracovná zmluva neplatná. Jej dôleţitosť spočíva v tom, ţe sa ňou presne vymedzuje rozsah dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi z hľadiska pracovného teritória. Ak teda ţalobca tvrdí, ţe jeho zamestnanci plnia úlohy len v zahraničí a ţe údaj miesta výkonu práce uvedený v pracovných zmluvách (K.) nie je správny, súd povaţuje toto tvrdenie za účelové, nakoľko podmienky v týchto pracovných zmluvách sám dohadoval a taktieţ podmienky miesta výkonu práce moţno kedykoľvek upraviť písomným dodatkom k pracovnej zmluve. Preto aj ţalobca mohol v pracovnej zmluve najmä s ohľadom na povahu práce, ktorú vykonávajú jeho zamestnanci, dohodnúť viacero miest výkonu práce alebo určiť miesto výkonu práce, napr. vymedzením určitého územného obvodu alebo vymedzením trasy územia. Námietkam ţalobcu, ţe jeho činnosť spočíva vo vykonávaní medzinárodnej prepravy tovaru a uskutočňuje sa výlučne mimo územia SR, odporuje aj fakt, ţe podľa výpisu z Obchodného registra je predmetom činnosti ţalobcu okrem iného nielen medzinárodná nákladná cestná doprava, ale aj vnútroštátna nákladná cestná doprava. Okrem toho u zamestnancov ţalobcu vyslanie na pracovnú cestu bolo dohodnuté v bode
3. pracovnej zmluvy, kde sa upravuje náhrada výdavkov spojených s prenocovaním zamestnanca pri pracovnej ceste a jednak vyplýva priamo z povahy pracovnej náplne týchto zamestnancov (šoférovanie vozidla, nakladanie a vykladanie tovaru). Z tohto jednoznačne vyplýva a súd sa v tomto prípade stotoţňuje s argumentmi ţalovaného správneho orgánu, ţe zamestnanci ţalobcu musia vykonávať prácu aj na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je zjavné, ţe vykonávanie práce mimo územia Slovenskej republiky je potrebné posudzovať ako pracovnú cestu podľa ustanovenia § 57 Zákonníka práce. Takisto nie sú splnené podmienky v zmysle cit. § 5 ods. 4 Zákonníka práce (vyslaný zamestnanec), pretoţe v tomto prípade je nevyhnutné v pracovnej zmluve presne definovať, v ktorom štáte bude zamestnanec prácu vykonávať a na ako dlho. Na základe uvedených skutočností a v zmysle hore citovaných ustanovení súd dospel k názoru, ţe ţalovaný správny orgán, ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne preukázali, ţe ţalobcovi ako zamestnávateľovi vznikla povinnosť zamestnávať občanov 3 7Sţso/39/2010 so zdravotným postihnutím, a keďţe tento nevyuţil zákonnú moţnosť podľa § 64 ods. 1 zákona o sluţbách zamestnanosti (Zadávanie zákaziek na účely plnenia povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím), vznikla mu podľa ustanovenia § 65 ods. 1 zákona o sluţbách zamestnanosti povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca odvolanie z dôvodu, ţe krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhované dôkazy, vec nesprávne právne posúdil, čo viedlo k nezákonnému rozhodnutiu vo veci. Podľa ţalobcu nie je účelové jeho tvrdenie, ţe miesto výkonu práce jeho pracovníkov je v skutočností iné, ako je uvedené v pracovnej zmluve, jeho tvrdenie je pravdivé. S poukazom na § 17 Zákonníka práce je nesprávny právny názor ţalovaného, ţe miesto výkonu práce moţno meniť len písomným dodatkom. Ani krajský súd a ani ţalovaný sa tvrdením ţalobcu o zmene výkonu práce nezaoberali, nevykonali dôkaz na preukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdenia ţalobcu. Správny poriadok ukladá správnemu orgánu presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Ţalobca navrhol vykonať dôkaz prostredníctvom subjektu vykonávajúceho účtovníctvo, mzdové záleţitosti a personalistiku ţalobcu, ako aj formulárov E 101 prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Ţalobca v odvolaní popísal spôsob výkonu práce vodičov v zahraničí a zamestnanci pracujú „iba“ v zahraničí. Ţalobca ţiadal zmenu rozsudku krajského súdu a zrušenie rozhodnutia ţalovaného s vrátením veci na ďalšie konanie ţalovanému. Trovy konania ţalobca nevyčíslil. Ţalovaný ţiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. Odvolací súd s poukazom na obsah námietok z 18.1.2008, ktoré podal ţalobca k protokolu o výsledku kontroly č. 595/2008 zo 16.1.2009, povaţuje zistenie skutkového stavu veci za nedostatočné a rozhodnutie ţalovaného za nepreskúmateľné. Ţalobca v námietkach na str. 2 osobitne v druhom odseku uviedol tvrdenia, ktoré sú pre posúdenie 4 7Sţso/39/2010 danej veci skutkovo a právne významné, pretoţe sa odvoláva na konanie o určenie príslušnej legislatívy práve v súvislosti s prácou jeho zamestnancov v zahraničí. Ţalovaný v odpovedi k podaným námietkam (z 9.2.2009) uviedol, ţe pokiaľ ide o vypĺňanie formuláru E 101, tento slúţi iba Sociálnej poisťovni a rozhodnutie potvrdzujúce príslušnosť zamestnanca k slovenskej legislatíve sa týka iba jedného zamestnanca a slúţi pre platenie poistného. Námietky ţalobcu ţalovaný neakceptoval. Odvolací súd poznamenáva, ţe súčasťou spisu predloţeného súdu nie je príloha – rozhodnutie SP – ústredie, na ktoré ţalobca v námietkach poukazuje. Na presné a úplné zistenie skutkového stavu poukázal ţalobca aj vo vyjadrení k podkladom rozhodnutia. Oznámením o začatí správneho konania z 18.3.2009 bol ţalobca vyzvaný (okrem výzvy na zaplatenie odvodu podľa protokolu) aj na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. K danému času bol podkladom len protokol o výsledku kontroly. Ani po vyjadrení ţalobcu z 24.3.2009 ţalovaný v prvostupňovom správnom konaní nevykonal dokazovanie na ţalobcom tvrdené skutočnosti a vydal rozhodnutie. Na dôkazné návrhy uvedené v odvolaní ţalobcu nereagoval ani odvolací správny orgán, ktorý síce zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu, avšak len čo do výšky stanoveného odvodu. Rovnako postupovali správne orgány aj pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí. Administratívny spis neobsahuje ţiadne písomnosti, ktoré by svedčili o vykonaní dokazovania v správnom konaní po začatí správneho konania. Odvolací súd preto povaţuje dôvody ţaloby, najmä tvrdenie ţalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci za právne významné a opodstatnené. Ţalovaný sa mal zaoberať zistením skutočného stavu veci vo vzťahu k pôsobeniu zamestnancov ţalobcu v zahraničí z toho hľadiska, či ich činnosť bola takého charakteru, ako to ţalobca tvrdil a čo by odôvodňovalo aplikáciu § 63 ods. 3 druhej vety, podľa ktorého do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Aţ na základe vykonaného dokazovania mohol ţalobca hodnotiť vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. V danom prípade však ţalobca hodnotil len dôkazy vyplývajúce z protokolu (pracovné zmluvy, výpis z OR), čo je však pre posúdenie veci nedostatočné. Ţalovaný sa tieţ mal s tvrdeniami ţalobcu v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadať spôsobom zodpovedajúcim ust. § 47 Správneho poriadku. 5 7Sţso/39/2010 Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd zamietol ţalobu nedôvodne, naviac pripustil zastupovanie ţalobcu na pojednávaní advokátskym koncipientom v rozpore s § 250a OSP. V správnom súdnictve ide o osobitnú úpravu zastupovania, o obligatórne zastúpenie advokátom; pouţitie § 25 o zastúpení advokáta advokátskym koncipientom nie je prípustné. Vzhľadom na podstatné procesné vady správneho konania však odvolací súd nevidel dôvod na zrušenie súdneho rozhodnutia, ale na jeho zmenu podľa § 250j ods. 3 OSP a vrátenie veci ţalovanému na ďalšie konanie. Odvolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov konania, keďţe zistenia uvedené v protokole o kontrole nasvedčujú tomu, ţe práve obsah pracovných zmlúv, ktorých včasná úprava bola v moci ţalobcu, bolo príčinou vzniku sporu o povinnosť platenia odvodov. Odvolací súd v tom vidí dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania, pričom za zastúpenie advokátskym koncipientom v danom prípade odmena nepatrí vôbec, keďţe zastúpenie nebolo relevantné. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. júna 2011 JUDr. Ida Hanzelová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková