Obsah (7)

§ 142§ 243f§ 242§ 243i§ 211§ 243b§ 243d

Najvyšší súd 2 M Cdo 20/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V. B., bývajúceho v H., zastúpeného JUDr. A. H., advokátom v K., proti ţalo

rozsudkom Okresného súdu Humenné zo

1. júla 2009 č.k. 11 C 24/2007-885, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
2. novembra 2009 sp. zn. 12 Co 73/2009 v napadnutej časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti a v časti trov konania a rozsudok Okresného súdu Humenné zo
3. júla 2009 č.k. 11 C 24/2007-885 v časti výroku, ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Humenné rozsudkom zo
4. júla 2009 č.k. 11 C 24/2007-885 zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi sumu 32 663,-- €. V prevyšujúcej časti súd ţalobu zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania 34 112,65 €, zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu 1 946,55 € a súdny poplatok 6 638,78 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe predmetom tohto konania ostal nárok ţalobcu na odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Súd vo veci rozhodol teda len o sťaţení spoločenského uplatnenia, nakoľko o bolestnom uţ bolo 2 2 M Cdo 20/2010 rozhodnuté (ţalobcovi priznané v rozsahu 3 261 990,-- Sk). Vo veku 35 rokov ţalobcu došlo
5. novembra 2001 k pracovnému úrazu na prevádzke ţalovanej – postriekanie horúcim polymérom (popáleniny
6. a
7. stupňa na 19 % povrchu tela). Ţalobca je rozvedený a má jedno dieťa. Pred úrazom plnohodnotne preţíval svoj ţivot, aktívne športoval, plával, hral futbal, tenis, basketbal, hokej a venoval sa lyţovaniu. Zapájal sa do spoločenského ţivota. Chodil na rôzne kultúrne podujatia a do divadla. Následky úrazu sa u ţalobcu prejavujú kaţdodenne v jeho osobnom a pracovnom ţivote. Ţalobca teda trval na mimoriadnom zvýšení odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia. V znaleckom posudku č. X. znalkyňa uviedla, ţe po pracovnom úraze (
8. novembra 2001) došlo u ţalobcu k poškodeniu zdravia z hľadiska psychického aj sexuologického. Následky sú jednoznačne v príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom. Jeho spoločenský ţivot je redukovaný, okrem zohavenia tváre, aj depresívnou poruchou, v rámci ktorej sa sociálne izoluje. Vyvíja sa hypochondricky a paranoidne, čo zhoršuje kvalitu jeho ţivota, ako aj kvalitu ţivota jeho blízkych. V dôsledku kozmetických defektov, najmä na tvári, sa mení správanie ţalobcu a vzniká u neho sociálna izolácia, poruchy sebahodnotenia, vznikajú rezignačné ţivotné postoje, obavy z odmietnutia, zosmiešnenia, ťaţko znáša enormný záujem okolia pri zhliadnutí jeho výzoru. Súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia je zaloţená na systéme tzv. bodového hodnotenia, to znamená, ţe vo výnimočných prípadoch je moţné náhradu primerane zvýšiť aj nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia vyplývajúce z § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné zohľadniť pri posudzovaní nároku za bolestné a sťaţenie spoločenského uplatnenia samostatne. Základné bodové hodnotenie bolo znalcami stanovené na 1640 bodov. Súd skonštatoval, ţe u ţalobcu sú splnené podmienky na primerané zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia na desaťnásobok odôvodnil tým, ţe obmedzenia ţalobcu po úraze nastali v mladom, produktívnom veku a mali za následok zmenu jeho ţivota po všetkých stránkach, najmä vplývali na jeho psychický stav, ţalobca sa cíti menejcenný a zbytočný. Súd ďalej uviedol, ţe ţalobca nie je odkázaný na nepretrţitú pomoc inej osoby, je sebestačný. Ţalobca neţije sám, ale v spoločnej domácnosti so svojou bývalou manţelkou. Je poberateľom invalidného dôchodku a suma priznaného bolestného mu uţ bola vyplatená. Toto všetko mu umoţní zmierniť nepriaznivé následky úrazu. Vo zvyšku súd ţalobu zamietol. Uplatnené nároky povaţoval za nadhodnotené a neprimerané obmedzeniam, ktoré ţalobca následkom úrazu má. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p., o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. 3 2 M Cdo 20/2010 a o povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol súd s poukazom na § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. a § 2 ods. 2 tohto zákona. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
9. novembra 2009 sp. zn. 12 Co 73/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 32 663,-- € a vo výroku o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti. V časti výroku o trovách konania zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy konania 28 392,94 € k rukám zástupcu ţalobcu JUDr. A. H.. Ţalobcovi zároveň uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy odvolacieho konania 1 995,33 € k rukám zástupkyne ţalovanej JUDr. Ľ. Č.. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia vo veci samej uviedol, ţe odškodnenie musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a v spoločnosti. Pred úrazom ţalobca riadne pracoval, vykonával aj práce v domácnosti, bol plne sebestačný, nebol odkázaný na pomoc iných, čo sa však v dôsledku úrazu zmenilo. Ţalobca stratil spôsobilosť vlastnou prácou zabezpečovať materiálne podmienky rodiny, vyhýba sa spoločenským stykom, je vyradený zo sexuálneho ţivota, pravidelne sa podrobuje ústavným liečbam na úpravu fyzického výzoru či stability duševného stavu. Ţalobca poberá invalidný dôchodok, ktorý mu postačuje na zabezpečenie jeho ţivotných potrieb. Nemoţno však opomenúť tú skutočnosť, ţe určitú kompenzáciu ţalobcovi poskytuje aj štát vo forme vyplácania invalidného dôchodku v čiastke 401 € mesačne. Ţalobcovi bola poskytnutá kompenzácia bolestného, čo dáva určitý základ pre ţalobcu na prispôsobenie sa v budúcnosti v prípade zhoršovania sa jeho zdravotného stavu. V časti trov konania zmenil odvolací súd prvostupňové rozhodnutie. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti a v časti trov konania

rozsudkom súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania podal na podnet ţalobcu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

l písm. b/, c/ O.s.p.). Navrhol zrušiť rozhodnutie krajského súdu a okresného súdu v napadnutých častiach a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, ţe súdy sa dôsledne neriadili § 2 O.s.p., § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z., § 196 zákona 4 2 M Cdo 20/2010 č. 65/1965 Zb., § 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., § 142 ods. 3 O.s.p. Generálny prokurátor poukázal aj na porušenie § 157 ods. 2 O.s.p. Uviedol, ţe rozhodnutia súdov o výške odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia sú v rozpore s poţiadavkou na primerané jednorazové odškodnenie a to z pohľadu relatívne ustálenej súdnej praxe. Ţalobca v konaní poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli súdmi v menej závaţných prípadoch poškodenia zdravia priznané vyššie násobky základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia ako v prípade odškodnenia ţalobcu. Keďţe vo veci konajúce súdy sa týmito rozhodnutiami v odôvodnení rozsudkov nezaoberali, neodôvodnili náleţitým spôsobom, prečo a z akých dôvodov u ţalobcu dospeli k odškodneniu len vo výške desaťnásobku základného počtu bodov. Ich rozhodnutia sú nepresvedčivé a zjavne nespravodlivé voči iným uţ prejudikovaným prípadom odškodnenia. Navyše v rozpore s právnou úpravou pri rozhodovaní o výške odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia súdy ustálili, ţe invalidný dôchodok a výška odškodnenia bolestného sú prostriedky, ktoré dostatočne zmiernia ţalobcom utrpené následky pracovného úrazu a dávajú pre ţalobcu určitý základ na prispôsobenie sa v prípade zhoršovania zdravotného stavu v budúcnosti. Preto ďalšia suma desaťnásobku odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia je podľa súdov povaţovaná za dostatočnú kompenzáciu. Generálny prokurátor nesúhlasil ani s rozhodnutím v časti trov konania (trovy prvostupňového konania ako aj trovy pred odvolacím súdom). Ţalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky uviedla, ţe súdy oboch stupňov vec správne právne posúdili. Navrhla, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie zamietol. Vedľajšia účastníčka na strane ţalovanej navrhla mimoriadnemu dovolaniu nevyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení 5 2 M Cdo 20/2010 s § 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania ako aj zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. namietané, tieto neboli ani zistené. Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny prokurátor namietal v mimoriadnom dovolaní nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov, resp. nedostatok dôvodov. Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho 6 2 M Cdo 20/2010 poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Odôvodnenie rozsudku súdu (prvého stupňa aj odvolacieho) musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. V danej veci súdy oboch stupňov na jednej strane konštatovali, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné zohľadniť pri posudzovaní nároku za bolestné a sťaţenie spoločenského uplatnenia samostatne. Na strane druhej však naopak konštatovali, ţe ţalobca poberá invalidný dôchodok, ktorý mu postačuje na zabezpečenie jeho ţivotných potrieb. Určitú kompenzáciu poskytuje ţalobcovi aj štát vo forme vyplácania invalidného dôchodku v čiastke 401 € mesačne. Ţalobcovi bola poskytnutá kompenzácia bolestného, čo dáva určitý základ pre ţalobcu na prispôsobenie sa budúcnosti v prípade zhoršovania sa zdravotného stavu. Formulácia dôvodov rozhodnutí súdov vzhľadom na uvedené nie je súladná a pri jej 7 2 M Cdo 20/2010 gramatickom a logickom výklade je i protirečivá. Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa poţiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (

§ 211ods.

2 O.s.p.) nevyhovuje. Pre úplnosť sa dodáva, ţe náhrada za bolesť a náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zloţky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúţiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôţitky na vyrovnanie preţitých a preţívaných utrpení, strastí a obmedzovania v ţivote. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy, ktoré sa odškodňujú jednorazovo. Zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať jednotlivo, pri kaţdom nároku zvlášť (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

1. júna 2009 sp. zn. 5 Cdo 20/2009). Dovolací súd ďalej k námietke generálneho prokurátora, ţe súdy nezohľadnili pri rozhodovaní ţalobcom v priebehu konania predkladané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uvádza, ţe súdy sa musia logicky a presvedčivo vysporiadať aj s ustálenou judikatúrou, pretoţe skutočnosť, ţe súd bez vysvetlenia opomenul zohľadniť pre účastníka konania priaznivú judikatúru, sama osebe významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho rozsudku, taktieţ ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania, a preto ju v rozhodovacej praxi súdov nemoţno tolerovať (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. decembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010). Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závaţné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti a v nadväzujúcej časti trov konania (zmeňujúca časť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania pred súdom prvého stupňa, časť o trovách pred odvolacím súdom) ako aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, 8 2 M Cdo 20/2010 ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243bods.

1, 3 O.s.p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia sa dovolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa ani vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243dods.

1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. novembra 2011 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová