Obsah (5)

§ 243f§ 243a§ 242§ 243i§ 237

Najvyšší súd 4 MCdo 11/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. a. s. (predtým S., a.s.), so sídlom v Ţ., proti ţalovanej U. (predtým F.)

§ 243fods.

1 písm. b/, c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, ţe uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon (konkrétne ustanovenie § 1, § 3, § 138 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p.), keď súdy vôbec nezisťovali predpoklady pre oslobodenie ţalovanej od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. a z tohto dôvodu ani nemohli riadne preskúmať, či jej pomery oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňujú. Samotná skutočnosť, ţe ţalovaná je zároveň podnikateľom, nie je totiţ postačujúcim dôvodom na nepriznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov. Po podaní návrhu účastníka je súd vţdy povinný zisťovať zákonné predpoklady pre oslobodenie, pričom u fyzických osôb sa zisťujú osobné, sociálne, 3 4 M Cdo 11/2010 majetkové, zárobkové a iné pomery, a u právnických osôb sa zisťujú majetkové pomery s prihliadnutím na výšku súdneho poplatku, čo však ani jeden zo súdov neurobil. Postup súdu, ktorý aplikuje ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je treba povaţovať za arbitrárny. Podľa názoru generálneho prokurátora súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď nezisťovali a ani nevyhodnotili splnenie či nesplnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov a konanie tak zaťaţili inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a neuviedli, na základe čoho dospeli k takémuto právnemu názoru; rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné a porušujú právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom k uvedenému mal generálny prokurátor za to, ţe boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 O.s.p. Ţalobca ani ţalovaná sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali 4 4 M Cdo 11/2010 za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za dovolací dôvod v prejednávanej veci generálny prokurátor označil inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), spočívajúcu v neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Konkrétne namietal nevykonanie dokazovania na zistenie pomerov účastníka konania pre splnenie predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov a tieţ nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení, nespĺňajúcich náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tieţ vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Nakoľko z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, ţe súdy nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, dovolací súd pri zisťovaní existencie tejto inej vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie dokazovania v konaní na súde. Podľa § 138 ods. 1 O.s.p., na návrh môţe súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p. upravuje tzv. individuálne oslobodenie od súdnych poplatkov, t.j. oslobodenie, ktoré na rozdiel od oslobodenia zákonného (vecného a osobného) upraveného zákonom č. 71/1992 Zb., súd môţe i nemusí na návrh účastníka priznať. Na to, aby súd takéto oslobodenie priznal, musí byť splnených niekoľko zákonných podmienok. 5 4 M Cdo 11/2010 Návrh na priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov podáva účastník konania, teda ţalobca alebo ţalovaný, pričom zákon z moţnosti priznať oslobodenie podľa § 138 ods. 1 O.s.p. okrem fyzických osôb nevylučuje ani fyzické osoby – podnikateľov a právnické osoby. V zmysle ustálenej judikatúry totiţ platí, ţe priznanie oslobodenia, ak sú pre to splnené predpoklady, nerobí rozdiel medzi fyzickými a právnickými osobami, preto za splnenia podmienok stanovených citovaným ustanovením, je moţné priznať oslobodenie od súdnych poplatkov aj právnickým osobám (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. októbra 2009, sp. zn. 4 Obdo 36/2008, alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 37/2000). Okrem spôsobilého subjektu, ktorý návrh na oslobodenie podáva, je podmienkou priznania individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov i skutočnosť, ţe oslobodenie odôvodňujú pomery účastníka. Obsah pojmu „pomery účastníka“ zákon síce nešpecifikuje, no z podstaty oslobodenia jednoznačne vyplýva, ţe ide predovšetkým o pomery majetkové, pričom u fyzických osôb sa posudzujú zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne a zdravotné. Majetkové pomery právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov, sa preukazujú najmä výkazom o príjmoch a výdavkoch, výkazom o majetku a záväzkoch, potvrdením o podaní daňového priznania (prípadne samotným daňovým priznaním), výpismi z podnikateľských účtov a inými relevantnými dokladmi. V procese skúmania majetkových a iných pomerov účastníka je potom potrebné, aby súd skúmal predovšetkým tie okolnosti, ktoré nie sú len prechodnej povahy, pričom tieto okolnosti musia byť natoľko závaţné, ţe poplatník objektívne nemôţe splniť svoju poplatkovú povinnosť alebo ţe jej splnenie od neho nemoţno spravodlivo poţadovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. decembra 2000, sp. zn. 5 Obo 169/2000). Rovnako pre právnické osoby a fyzické osoby – podnikateľov platí, ţe stav majetkových aktív a pasív treba posudzovať z dlhodobejšieho hľadiska, nakoľko momentálna chýbajúca dispozícia peňaţnými prostriedkami nie je v podnikaní javom zriedkavým a neodzrkadľuje celkové pomery ţiadateľa o oslobodenie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
4. januára 2008, sp. zn. 2 Obo 6/2008). Poslednou zákonnou poţiadavkou pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je, ţe zo strany ţiadateľa nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. O svojvôli pri uplatňovaní či bránení práva moţno hovoriť v súvislosti so zneuţitím práva účastníkom, o zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva pôjde 6 4 M Cdo 11/2010 vtedy, ak uţ zo skutkových tvrdení ţiadateľa moţno bez dokazovania dospieť k nepochybnému záveru o tom, ţe jeho návrhu nemoţno vyhovieť. Okrem uvedeného súd pri posudzovaní dôvodnosti ţiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov berie na zreteľ aj individuálne okolnosti daného prípadu, vrátane výšky súdneho poplatku a povahy spoplatňovaného úkonu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5. januára 2008, sp. zn. 2 Obo 6/2008). Súd uvedené skutočnosti posudzuje komplexne, všetky vo vzájomnej súvislosti a vzhľadom k tomu, ţe nepriznaním oslobodenia od súdnych poplatkov by sa účastníkovi mohol sťaţiť, prípadne úplne odňať, prístup k súdu, resp. k uplatneniu práva na súdnu ochranu, záver súdu o priznaní či nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť dostatočne odôvodnený a podloţený relevantnými dôkazmi. Aţ vtedy, ak by ţiadateľ nepreukázal existenciu pomerov, so zreteľom na ktoré by nebolo moţné individuálne oslobodenie od súdnych poplatkov priznať, by súd mohol návrh na oslobodenie zamietnuť, resp. oslobodenie účastníkovi nepriznať. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, ţe tak súd prvého stupňa, ako ani odvolací súd, vôbec neskúmali majetkové pomery ţalovanej za účelom zistenia, či boli splnené podmienky pre priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa rozhodol o jeho nepriznaní len s poukazom na to, ţe ţiadateľ je i podnikateľom, z čoho by malo vyplývať, ţe má moţnosť produkovať zisk, a pokiaľ ho neprodukuje, nemoţno tým zaťaţovať štát. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia. Rovnako sa súdy nezaoberali ďalšou podmienkou pre oslobodenie, a to, či ide o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva ţalovanou. Takýto postup súdu je treba povaţovať za postup v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a tieţ s príslušnou judikatúrou, nakoľko i z doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe majetkové pomery účastníka v rámci podaného návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. je potrebné skúmať za kaţdých okolností, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je podnikateľom alebo fyzickou osobou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
6. júna 2009, sp. zn. 3 Obo 117/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane 7 4 M Cdo 11/2010 ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
7. decembra 1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
8. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/2003) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Základné poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia platia i o uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.) s výnimkami podľa § 169 ods. 2 a 3 O.s.p. Generálnym prokurátorom napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov neobsahujú náleţitosti odôvodnenia ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa nesplnenie podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov u ţalovanej skonštatoval bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom zhrnul dôkaznú situáciu prípadu, t.j. neuviedol, z akých dôkazov vychádzal, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nie, a prečo, a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení, pričom uţ v náleze zo
9. septembra 2003, sp. zn. III. ÚS 119/2003 Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je zaloţené. Súd prvého stupňa v tomto prípade síce uviedol, akými úvahami sa riadil (ţiadateľ o oslobodenie je podnikateľským subjektom, ktorý produkuje zisk), no vzhľadom k tomu, ţe v danej veci neboli vykonané ţiadne dôkazy na zistenie a preukázanie toho, či sú dané dôvody pre oslobodenie ţalovanej od súdnych poplatkov (nielen dopytom na príslušné inštitúcie, ale ani výzvou adresovanou ţalovanej na preukázanie jej tvrdení, ţe spĺňa podmienky pre oslobodenie), je odôvodnenie uznesenia nepresvedčivé, nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, pretoţe nebolo zdôvodnené zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
10. februára 2006, sp. zn. I. ÚS 154/2005). Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f 8 4 M Cdo 11/2010 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Keďţe ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Pokiaľ ide o dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) namietaný generálnym prokurátorom, tento dovolací súd nepovaţuje za daný. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je potom chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale jeho obsah nesprávne interpretoval, alebo ak tento predpis správne interpretoval, no na zistený skutkový stav ho nesprávne aplikoval a zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O ţiaden z uvedených prípadov sa však v prejednávanej veci nejedná. Súdy v danom prípade pouţili správne ustanovenie právneho predpisu, ktoré i správne interpretovali a následne ho i aplikovali. Skutočnosť, ţe potom nezisťovali ani nevyhodnotili splnenie predpokladov pre individuálne oslobodenie, nezakladá dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. a/

§ 237písm.

f/ a b/ O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre okresný súd záväzný. 9 4 M Cdo 11/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2011 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková