1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobcu a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Správnou ţalobou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 2770/2010 z
tejto právnej úpravy (lex specialis má prednosť pred lex generalis). Keďže uvedená právna úprava presne jednoznačne vymedzuje aj formu sprístupnenia danej informácie, napadnuté rozhodnutia, vychádzajúce z tohto výkladu, je potrebné považovať za zákonné“. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu, týkajúcu sa nemoţnosti znehodnotenia fotokópie písomného prijímacieho testu z dôvodu, ţe prijímacie konanie bolo v čase podania jeho ţiadosti o informáciu ukončené, s poukazom na oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie iba do času, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 zákona o slobode informácií), krajský súd poukázal na to, ţe moţnosť znehodnotenia tejto informácie vzhľadom na jej charakter v zmysle zákona o vysokých školách sa neviaţe iba na predmetné prijímacie 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 3 konanie, ale aj na ďalšie, ktoré sa uskutočnia v budúcnosti.
názoru súdu práve z uvedeného dôvodu bola forma sprístupnenia tejto informácie upravená špeciálne v osobitnom zákone o vysokých školách (§ 58 ods. 11). Z obsahu oboch napadnutých rozhodnutí
názoru krajského súdu vyplýva, ţe hlavným dôvodom pre nesprístupnenie ţalobcom poţadovanej informácie vo forme fotokópie prijímacieho testu je aplikácia citovaného zákonného ustanovenia zákona o vysokých školách, ktorý dôvod povaţoval súd za dostačujúci pre vydanie napadnutých rozhodnutí. S poukazom na uvedené povaţoval námietky ţalobcu obsiahnuté v podanej ţalobe za irelevantné. Judikatúru, na ktorú sa ţalobca odvolával v podaní zo dňa
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, keďţe neuspel pri postupe
zákona o vysokých školách, nedomohol sa vydania fotokópie testu, a to z dôvodu, ţe si chcel overiť správnosť svojich odpovedí na písomné otázky vypracovaného písomného testu. Ţalobca nepovaţoval za dostatočné nahliadnutie do svojho písomného testu a jeho porovnanie so vzorom testu,
ktorého boli testy vyhodnocované, pretoţe ako to uvádza aj v ţalobe tieto vzory testov boli v minulosti nesprávne vyhodnotené, a preto nie je im /vzorom/ moţné dôverovať. Vytýkal krajskému súdu, ţe sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevenoval dôvodom ţalobou napadnutého rozhodnutia a ani sa nezaoberal ţalobou ţalobcu v časti, v ktorej tvrdil, ţe ţalované rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
ţalobcu krajský súd ako keby preskúmaval vyjadrenie ţalovaného s ktorým sa stotoţnil a nie ţalované rozhodnutie. Tvrdil, ţe rozhodnutie ţalovaného, a to isté platí aj o rozhodnutí dekanky, nie je takým rozhodnutím, ktoré by zodpovedalo právu ţalobcu na riadne odôvodnenie a ktoré by taktieţ zodpovedalo povinnosti kaţdého správneho orgánu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, ako 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 4 to vyplýva zo základných princípov právneho štátu. V tomto smere poukazoval na rezolúciu č. 77/ 31 Výboru ministrov Rady Európy, v zmysle ktorej by správne akty mali byť riadne odôvodňované a ktorá povinnosť je tieţ obsiahnutá v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie ustanovujúcom právo na riadnu správnu prax. V rozhodnutiach nie je riadne odôvodnené akými úvahami /právnymi či skutkovými/ sa rektor a dekanka pri vydaní rozhodnutí riadili. Odôvodnenie ţalovaného rozhodnutia jedinou relevantnou vetou v tom zmysle, ţe „Vaša žiadosť o vydanie kópie testu by išla nad rámec Vašich zákonných práv, pretože je zásahom do autorských práv zhotoviteľa testu a jej splnením by sa test /rozumej žalobcov/ znehodnotil pre akékoľvek ďalšie používanie“ je
názoru ţalobcu nielen nesprávne právne ale aj nedostatočné, a preto naďalej zotrval na tom ako je to i v ţalobe, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj dekanky je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ţalobca tvrdil, ţe ţiadne znehodnotenie testov ako to ţalobca uviedol v ţalobe a ako to naopak tvrdí ţalovaný, čo si súd osvojil, v danom prípade a v danom čase po vyhodnotení testov uţ nemôţe hroziť. Preto ţalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu a ţalobe ţalobcu vyhovel; zároveň ţiadal priznať náhradu trov konania spolu za 2 úkony právnej sluţby vrátane reţijného paušálu za konanie pred krajským súdom v uţ uplatnenej výške (320,88 eura – č. l. 21) s pripočítaním náhrady trov za podanie odvolania vrátane reţijného paušálu v sume 130,91 eura; spolu si ţalobca uplatnil náhradu trov konania v sume 713,61 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu písomne nevyjadril. Uznesením z
ţalobcu vymáhať aţ po vykonateľnosti rozhodnutia týmto odvolaním napadnutom uznesení. Preto z uvedeného dôvodu povaţoval ţalobca napadnuté uznesenie súdu v uvedenej časti vety ,,Ak sa poplatok v určenej lehote /10 dní/‚ nezaplatí, bude ho súd vymáhať“ vo vzťahu k poučeniu o prípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu /15 dní/ za nesprávne, lebo je vo vzájomnom vzťahu oboch lehôt nelogické. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal obe napadnuté rozhodnutia krajského súdu a konania, ktoré im predchádzali v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolania prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu je potrebné vyhovieť zatiaľ čo jeho odvolaniu proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie priznať úspech nie je moţné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP). 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 6 Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môţe účastník správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie
zákona o slobode informácií.
článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4 ústavy). Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (§ 26 ods. 5 ústavy). Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bliţšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06–59 zo dňa 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 7 voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktieţ Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5).
čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody moţno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemoţno povaţovať za absolútne vylúčenie moţnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah moţno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19. januára 2011). Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predloţiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predloţiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemoţno zverejniť, pretoţe ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 ústavy. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môţe vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemoţno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môţu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 ústavy. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje v podrobnostiach zákona o slobode informácií (§ 1 citovaného zákona). 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 8 V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií kaţdý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
1 zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane moţnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s poţadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemoţno sprístupniť spôsobom určeným ţiadateľom, dohodne povinná osoba so ţiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie.
9 zákona o slobode informácií povinná osoba umoţní kaţdému bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu nahliadnuť, robiť si výpisy alebo odpisy alebo kópie zo spisov a z dokumentácie.
11 zákona o vysokých školách (v znení účinnom od
1 zákona o vysokých školách. 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 9 Podaním zo dňa
11 zákona o vysokých školách mal právo nahliadnuť do dokumentácie svojho prijímacieho konania, a ţe toto právo vyuţil dňa
právnej úpravy obsiahnutej v zákone o vysokých školách ako lex specialis, a keďţe právna úprava obsiahnutá v § 58 ods. 11 tohto zákona presne jednoznačne vymedzuje aj formu sprístupnenia danej informácie, napadnuté rozhodnutia, vychádzajúce z tohto výkladu, je potrebné povaţovať za zákonné. Nemoţno sa stotoţniť ani s jeho názorom, ţe moţnosť znehodnotenia informácie vzhľadom na jej charakter v zmysle zákona o vysokých školách sa neviaţe iba na predmetné prijímacie konanie, ale aj na ďalšie, ktoré sa uskutočnia v budúcnosti, nakoľko krajský súd tento názor dostatočne neodôvodnil 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 10 a ponechal pritom bez povšimnutia, ţe svoje rozhodnutie v tomto smere dostatočne neodôvodnil ani ţalovaný. Ak ţalobca (byť aţ v odvolaní proti listu dekanky Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach) ţiada sprístupnenie svojho testu z prijímacej skúšky, ktorú absolvoval na fakulte dňa 25. júna 2010,
zákona o slobode informácií, nemoţno názor krajského súdu uvedený v napadnutom rozsudku povaţovať za súladný s týmto zákonom. Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona.
obsahu odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného v predmetnej veci ţalovaný urobil sporným prístup k informácii
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o slobode informácií,
ktorého povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak tým moţno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená
týchto osobitných predpisov na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas. Treba vytknúť krajskému súdu, ţe nechal celkom bez povšimnutia, ţe ţalovaný ním tvrdený „zásah do autorského práva zhotoviteľa testu“ z dôvodu, ţe „by sa test znehodnotil pre akékoľvek ďalšie pouţívanie“ nijakým spôsobom neodôvodnil. Okrem toho najvyšší súd poukazuje i na skutočnosť, ţe
ustanovenia § 58 ods. 11 zákona o vysokých školách v spojení s § 16 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií uchádzač, ktorý dostal rozhodnutie o neprijatí na štúdium, má právo na poţiadanie nahliadnuť do dokumentácie svojho prijímacieho konania vrátane moţnosti vyhotoviť si výpis, odpis alebo kópie zo spisu a z dokumentácie. Je preto zrejmé, ţe v preskúmavanej veci nebol dôvod na zneprístupnenie informácie – poskytnutie kópie jeho testu ţalobcovi náleţite zdôvodnený, najmä nebola nijako odôvodnená akákoľvek súvislosť medzi kópiou testu a ţalovaným tvrdeným zásahom do autorského práva zhotoviteľa testu. Tým je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako to ţalobca aj namieta. 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 11 Najvyšší súd k tomuto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ţalobca opodstatnene poukazuje na ustanovenie čl. 41 Charty základných práv Európskej únie č. 2007/C 303/01 (ďalej aj „Charta“), ktorá s nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy 01. decembra 2009 nadobudla rovnakú záväznú silu ako zmluvy Európskej únie. Článok 41 ods. 1 Charty zakotvuje právo na dobrú správu vecí verejných a
tohto ustanovenia kaţdý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záleţitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote, pričom toto právo zahŕňa najmä: a/ právo kaţdého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b/ právo kaţdého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a sluţobného a obchodného tajomstva; c/ povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia (čl. 41 ods. 2 Charty). Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery napadnutý rozsudok krajského súdu
na § 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom ţalovaný je povinný postupovať v súlade so zákonom o slobode informácií a v prípade, ak by zotrval na obmedzení, či zneprístupnení informácie pre moţné porušenie ochrany duševného vlastníctva, je povinný svoje rozhodnutie aj náleţite a zákonným spôsobom odôvodniť (§ 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií). Najvyšší súd nezrušil aj prvostupňové „rozhodnutie“ - list dekanky Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach zo 07. júla 2010, č. j. 1934/2010, i keď sa toho ţalobca domáhal, nakoľko ţiadosť ţalobcu o kópie testu z 01. júla 2010 nebola podaná
zákona o slobode informácií (§ 14 ods. 2 cit. zákona) a tohto zákona sa ţalobca dovolával aţ v odvolaní z 23. júla 2010 proti zamietnutiu ţiadosti. 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 12 Pokiaľ ide o odvolanie ţalobcu pri uzneseniu krajského súdu o uloţení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, toto odvolanie najvyšší povaţoval za právne irelevantné.
1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „poplatkový zákon“) poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
1 písm. a/ poplatkového zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
1 poplatkového zákona poplatok za podanie návrhu alebo ţiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Rozhodnutie o uloţení poplatkovej povinnosti vydáva súd na predpísanom tlačive (vzor OSP č. 4a – výzva v zmysle § 10 poplatkového zákona, vzor OSP č. 4 –uznesenie v zmysle § 12 poplatkového zákona). Nakoľko uznesenie je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť uplynutím lehoty na plnenie (§ 171 ods. 1 OSP), je námietka ţalobcu týkajúca sa nelogičnosti lehôt na plnenie a na odvolanie nepatričná a bezpredmetná. Z citovaných zákonných ustanovení je tieţ zrejmé, ţe povinnosťou ţalobcu bolo zaplatiť súdny poplatok za odvolanie súčasne s jeho podaním. Z dôvodov vyššie uvedených potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie ako správne (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 OSP). O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe v súdnom konaní úspešnému ţalobcovi 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 13 priznal ich náhradu titulom trov právneho zastúpenia v sume 385,79 eura a titulom iných trov konania v sume 132 eura (§ 151 ods. 8 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z náhrady za 3 úkony právnej sluţby, a to prevzatie a príprava zastúpenia
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP eventuálny nárok na náhradu trov konania. V rámci týchto trov mu moţno priznať aj náhradu súdneho poplatku, ktorý
ustanovenia § 137 OSP je časťou trov konania. Ak je ţalobca povinný zo zákona zaplatiť súdny poplatok uţ s podaním ţaloby (odvolania), vznikla podaním ţaloby voči nemu poplatková pohľadávka, ktorá tvorí pasívum jeho majetku a ktorá predstavuje jednu z poloţiek spadajúcich do trov konania. Spolu vyčíslené trovy konania a iné trovy konania činia sumu 517,79 eura, nie 713,61 eura, ako uvádza ţalobca v odvolaní. Iné trovy konania ako súdne poplatky zo spisu nevyplývajú ani iné trovy ţalobca nevyčíslil (§ 151 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). 5Sţo/17/2011 5Sţo/20/2011 14 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. februára 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.