Najvyšší súd 5Sžp/26/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci ţalobcu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, č. 27, Tulčík, IČO: 31 30 38 62, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti ţalovanému Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 9503/2010-2.1.2 z
- októbra 2010, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/358/2010-50 zo
- augusta 2011, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/358/2010-50 zo
- augusta 2011, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou 2 5Sţp/26/2011 sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: 9503/2010-2.1.2 z
- októbra 2010, ktorým ţalovaný ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní ţalobcu proti rozhodnutiu Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2010/01000-3/Dur z
- augusta
- Týmto prvostupňovým administratívnym rozhodnutím nebolo ţalobcovi priznané postavenie účastníka konania vo veci konania o pripomienkach ţiadateľa (ţalobcu) k dokumentu č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského parku“. Ţalovaný odvolanie ţalobcu zamietol a prvostupňové administratívne rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. OSP) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 OSP) ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo dospel k záveru, ţe ţalovaný vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci. Z obsahu pripojeného spisového materiálu krajský súd zistil, ţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline listom zo dňa
- februára 2010 oznámil dotknutým obciam a orgánom štátnej správy v Ţilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ s tým, ţe poţiadal dotknutú obec, aby podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) informovala verejnosť o zámere zonácie TANAP-u vyvesením tohto zámeru na úradnej tabuli obce. Listom zo dňa
- marca 2010 podal ţalobca pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón TANAP-u a keďţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline jeho pripomienky neprerokoval v lehote podľa § 50 ods. 4 ZOPK, podal ţalobu na Krajský súd v Ţiline, ktorý uznesením zo dňa
- júla 2010 uloţil Krajskému úradu ţivotného prostredia v Ţiline povinnosť konať vo veci pripomienok ţalobcu. Po tomto rozhodnutí súdu vydal Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline dňa
- augusta 2010 rozhodnutie č. j. 2010/01000-3/Dur, ktorým ţalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania a na odvolanie ţalobcu ţalovaný toto rozhodnutie po zamietnutí odvolanie potvrdil. S poukazom na Aarhuský dohovor [Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006 Z. z. o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“)], citujúc jeho ustanovenia – čl. 3 ods. 1 a čl. 8, ako aj čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a § 50 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o ochrane prírody a krajiny krajský súd uviedol, ţe ţalobca nenamietal porušenie čl. 8 Aarhuského dohovoru v bodoch uvedených pod písm. a/ a b/ (dostatočný časový rámec pre účinnú účasť a zverejnenie návrhov predpisov alebo ich verejné sprístupnenie) ale namietal s poukazom 3 5Sţp/26/2011 na čl. 8 písm. c/ skutočnosť, ţe správne orgány mu nepriznaním postavenia účastníka konania odňali právo na aktívnu účasť na príprave tohto vykonávacieho predpisu. K uvedenému krajský súd povaţoval za potrebné uviesť, ţe vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ustanovuje všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Citujúc § 19 ods. 1 a § 50 ods. 2, 3 a 4 zákona o ochrane prírody a krajiny a vychádzajúc z čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky krajský súd uzavrel, ţe napriek platnej právnej úprave, o ktorú opreli svoje rozhodnutie ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán, je z obsahu spisu zrejmé, ţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Prešove (ktorý súbeţne zabezpečoval proces vyhlasovania zón Tatranského národného parku) akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, t. j. osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov a s verejnosťou (viac neţ 850 fyzických alebo právnických osôb) prerokovali príslušné krajské úrady ţivotného prostredia jej pripomienky zámeru písomnou formou, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na svojich úradných tabuliach, pričom oznámenie bolo zverejnené aj na webových stránkach a o zverejnenie na úradných tabuliach boli poţiadané aj dotknuté obce v Ţilinskom a Prešovskom kraji. Oznámenie fyzickým a právnickým osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku o vyhodnotení ich pripomienok bolo urobené listom Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. j.: 2010/00351-923/Dur zo dňa
- apríla
- Z uvedeného je podľa názoru krajského súdu celkom zrejmé, ţe verejnosti bola daná moţnosť pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, a preto ani ţalobca nebol ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány vec po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náleţite odôvodnili a ţe námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal ţalobcovi právo na ich náhradu. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a zruší rozhodnutie ţalovaného aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a prizná ţalobcovi 4 5Sţp/26/2011 náhradu trov celého konania. Rozsudok krajského súdu povaţoval za nesprávny z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ OSP, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. i/ OSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie uviedol, ţe v plnom rozsahu trvá na svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené listom dňa
- februára 2011 a stotoţňuje sa s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave obsiahnutou v odôvodnení prvostupňového rozsudku. Keďţe ţalobca vo svojom odvolaní neuvádza, v čom konkrétne povaţuje rozsudok a postup súdu prvého stupňa za nesprávny, t. j. neuvádza dôvody odvolania (s výnimkou citácie príslušných ustanovení OSP), navrhol odvolaciemu súdu, aby toto odvolanie odmietol v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. d/ OSP. Ak by však odvolací súd odvolanie ţalobcu povaţoval za odvolanie majúce všetky náleţitosti v zmysle OSP, navrhol, aby rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/358/2010-50 zo dňa
- augusta 2011 v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Nakoľko odvolanie, ktoré bolo doručené krajskému súdu
- októbra 2011, bolo spísané a podpísané kvalifikovaným advokátom a napriek tomu ani po viac ako dvoch mesiacoch od jeho doručenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nebolo doplnené, najvyšší súd konštatuje, ţe odvolanie nebolo moţné prejednať z iných dôvodov, ako sú v ňom uvedené. Taktieţ z dôvodu, ţe odvolanie ţalobcu bolo zjavne spísané a podpísané kvalifikovaným advokátom, najvyšší súd výzvu na bliţšie doplnenie dôvodov odvolania vzhľadom na ustanovenie § 201 ods. 1 OSP (uplynutie lehoty na podanie odvolania) a § 212 ods. 1 OSP (viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania) v spojení s § 246c 5 5Sţp/26/2011 ods. 1 veta prvá OSP a vzhľadom na to, ţe odvolanie obsahovalo náleţitosti podľa § 205 ods. 1 a § 42 ods. 3 OSP, povaţoval za nadbytočnú. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní, resp. nepriznaní postavenia účastníka konania ţalobcovi vo veci konania o pripomienkach ţiadateľa (ţalobcu) k dokumentu č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského parku“. Ţalobca teda nesporne napadol rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní, ktoré podľa právnej teórie ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (pozri bliţšie napr. rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, či Rs 457 5A 7/98, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/1/2010) je rozhodnutím procesnej povahy, a preto je podľa § 248 písm. a/ OSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Súdna prax však v ostatnom čase osobitne po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 z
- marca 2011 pripustila aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí vo veciach týkajúcich ochrany ţivotného prostredia v tom smere, aby občianske zdruţenia so vzťahom k ţivotnému prostrediu boli povaţované za účastníka správneho konania a tak mohli mať právo plnohodnotne sa zúčastniť aj súdneho konania (k tomu pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/41/2009 zo dňa
- apríla 2011, 3Sţp/24/2009 z
- júna 2011, či sp. zn. 3Sţp/48/2009 z
- augusta 2011). Pokiaľ ţalobca odvolaním namietal, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti, ţe súd v správnom súdnictve (správny súd) nie je súdom skutkovým, 6 5Sţp/26/2011 ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Úlohou správneho súdu nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť, či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom najvyšší súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s poukazom na zhora uvedené odôvodnenie napadnutého rozsudku uvádza, ţe nezistil pochybenie zo strany krajského súdu v tomto smere, keď z obsahu spisového materiálu je, ako konštatoval krajský súd zrejmé, ţe verejnosti bola daná moţnosť pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, a preto ani ţalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. V zmysle ustanovenia § 212 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP najvyšší súd nezistil ani dôvod na zrušenie rozsudku krajského súdu podľa 250ja veta druhá a § 221 ods. 1 písm. a/ aţ h/ OSP. Keďţe iné námietky ani podrobnejšie dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci ţalobca v odvolaní neuviedol, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za také, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Záverom najvyšší súd dáva ešte do pozornosti, ustanovenia § 250 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ţalobcom vo veci samej môţe byť aj opomenutý účastník správneho 7 5Sţp/26/2011 konania, ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo ţalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov (§ 250b ods. 3 OSP). Pozitívne zistenie súdu, ţe skutočne došlo zo strany konajúceho správneho orgánu k pochybeniu v podobe opomenutia niektorého z účastníkov konania spôsobuje, ţe takéto rozhodnutie správneho orgánu nenadobúda právoplatnosť (pozri k tomu bliţšie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 279/2010-21 zo dňa
- augusta 2010). V rámci konania o ţalobe opomenutého účastníka správny súd otázku, či ţalobca je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbeţnú. Ak dospeje k záveru, ţe so ţalobcom sa malo konať ako s účastníkom konania, uloţí správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie. Podľa okolností prípadu môţe odloţiť vykonateľnosť tohto rozhodnutia. Stanoviskom súdu o povinnosti doručiť účastníkovi správne rozhodnutie je správny orgán viazaný a po uskutočnenom doručení predloţí súdu administratívne spisy na rozhodnutie o ţalobe. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďţe ţalobca nemal v odvolacom konaní úspech a ţalovanému zo zákona náhrada trov konania neprislúcha a ani mu v odvolacom konaní trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave
- januára 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková