Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodnutie žalovaného číslo: TSK/2010/06747 z 08. októbra 2010, ktorým žalovaný uložil navrhovateľovi pokutu vo výške 6.635 eur
1 písm. a/, a b/, zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej doprave“) z dôvodov: 1. Porušenia základného ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o cestnej doprave „Podnikať v cestnej doprave možno iba na základe povolenia správneho orgánu
osobitných predpisov“, 2. Porušenia všeobecných povinností dopravcu (§ 4) a osobitných povinnosti dopravcu (§ 8) zákona o cestnej doprave tým, že dopravca vykonával pravidelnú autobusovú dopravu na trase HM Tesco – Trenčianske Jastrabie (cez Trenčiansku Turnú, Mníchovu Lehotu) a späť, HM Tesco – Drietoma (cez Trenčianske Stankovce, Veľké Bierovce) a späť, bez povolenia správneho orgánu. 2 5Sžo/49/2011 Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 6 ods. 1 veta prvá, § 7 ods. 1 veta prvá, § 17 ods. 1 a § 29b písm. a/ zákona o cestnej doprave, keď mal z administratívneho spisu zrejmé, že navrhovateľ vykonával autobusovú dopravu na uspokojenie prepravných služieb osôb (cestujúcich) v prímestskej oblasti Trenčianskeho kraja po vopred určenej cestovnej trase HM Tesco – Trenčianske Jastrabie, cez Mníchova Lehota – Trenčianske Jastrabie a späť a HM Tesco – Drietoma cez obce Trenčianske Stankovce – Veľké Bierovce – Drietoma a späť. Pre posúdenie veci nepovažoval za rozhodujúce, že navrhovateľ autobusovú dopravu vykonával na základe obchodnej zmluvy, ktorú uzavrel so spoločnosťou HM Tesco, pretože cestujúcim poskytoval dopravné služby ako živnostník na základe živnostenského povolenia. Je pravdou, že navrhovateľ nevydal prepravný poriadok, tarify a nevyberal cestovné, avšak ním poskytované dopravné služby vykazovali znaky pravidelnej autobusovej dopravy, pretože boli vykonávané opakovane v pravidelnom čase a po vopred určenej trase s označením Tescobus. Takýto druh dopravných služieb bol oprávnený
názoru krajského súdu vykonávať len na základe dopravnej licencie, ktorú v danom prípade udeľuje a odníma odporca
Z uvedených dôvodov krajský súd neprihliadol na námietku navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že nemohol porušiť všeobecné povinnosti dopravcu
Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení odporcu s tým, že navrhovateľom vykonávaná autobusová doprava mala charakter pravidelnej autobusovej dopravy, ktorú bol oprávnený vykonávať len na základe dopravnej licencie. Výška uloženej pokuty bola
názoru krajského súdu uložená v súlade so zákonom o cestnej doprave aj s prihliadnutím na predchádzajúce porušenie povinnosti, ktorých sa dopustil v roku 2005 pri vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy, ako aj vzhľadom na neposkytnutie súčinnosti v správnom konaní. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 250k OSP. Navrhovateľ rozhodnutie krajského súdu napadol včas podaným odvolaním namietajúc nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom pokiaľ ide o výklad ustanovenia §-u 6 ods. 1 zákona o cestnej doprave. Mal za to, že zo strany krajského súdu došlo k nie celkom správnemu výkladu a aplikácii tohto ustanovenia na jeho prípad, pretože toto ustanovenie pre kvalifikáciu 3 5Sžo/49/2011 pravidelnej autobusovej dopravy vyžaduje nielen vopred určenú trasu dopravnej cesty s určenými zástavkami na nastupovanie a vystupovanie cestujúcich, ale musia byť splnené aj ďalšie zákonné podmienky, a to musí byť vydaný cestovný poriadok a určená tarifa cestovného, čo v danom nebolo. Poznamenal, že prepravný poriadok ani nevypracoval, tento vypracovala spoločnosť TESCO, pre ktorú vykonával dopravu na základe obchodnej zmluvy. Opätovne tvrdil, že by išlo o pravidelnú autobusovú dopravu, tak navrhovateľ by musel minimálne vyberať aj nejaké cestovné, v dôsledku čoho by išlo o občianskoprávny vzťah, kým vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou TESCO je obchodnoprávnym vzťahom, kedy je právne nemožné vyberanie cestovného od návštevníkov TESCA. Vytýkal krajskému súdu, že sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pretože tento sa vo výroku okrem iného odvoláva, že dôvodom na uloženie pokuty bolo porušenie všeobecných povinností dopravcu
cestného zákona a osobitných povinností dopravcu
cestného zákona, pričom žalovaný tieto porušenia nikde nekonkretizoval, hoci ide o väčšie množstvo skutkových podstát, pričom je nemysliteľné aby ich žalobca porušil všetky, čo bolo preukázané aj na pojednávaní pred krajským súdom. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie a zaviazať ho aj k náhrade trov konania. Odporca v písomnom vyjadrení poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 684/92 zo
odporcu ide o základné atribúty,
ktorých sa určuje kedy ide o pravidelnú autobusovú dopravu. Uvedenú definíciu akceptuje aj ustanovenie § 6 ods. 1 prvá veta zákona o cestnej doprave. V uvedených právnych normách sú ako základné charakteristické prvky pravidelnej autobusovej dopravy – pravidelnosť, periodické opakovanie jednotlivých prepráv osôb, stálosť trasy autobusu a zastávok na nej. Na základe uvedeného mal odporca za to, že navrhovateľ nespochybniteľne vykonával autobusovú dopravu, ktorá svojím charakterom a faktickým obsahom jednoznačne spĺňala základné charakteristické prvky pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy, t. j. pravidelnosť, periodické opakovanie jednotlivých prepráv osôb, stálosť trás autobusu. 4 5Sžo/49/2011 Okrem toho túto vykonával
vydaných cestovných poriadkov. Táto skutočnosť je jednoznačne zdokumentovaná v predloženom správnom spise i vydanom rozhodnutí. Takáto činnosť - pravidelná autobusová doprava môže byť vykonávaná iba na základe dopravnej licencie vydanej
príslušných ustanovení zákona o cestnej doprave, ktorej udeľovanie je v kompetencii samosprávneho kraja, t. j. § 29b písm. a/ cestného zákona. Vychádzajúc z vyššie uvedeného faktického právneho stavu, ďalšie uvádzané skutočnosti navrhovateľom v odvolaní považoval za jeho snahu odpútať pozornosť druhostupňového súdu od merita veci – vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy bez povolenia správneho orgánu. Ide o uvádzanie skutočností, ktoré z pohľadu posúdenia, či ide o pravidelnú autobusová dopravu sú nerozhodujúce. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí zamietol v plnom rozsahu podané odvolanie navrhovateľa ako bezdôvodné a potvrdil zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a nepriznal navrhovateľovi trovy konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Predpokladom postupu súdu
druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP). V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov súd postupuje
tretej hlavy 5 5Sžo/49/2011 piatej časti OSP (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) - § 250l ods. 1 OSP. Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisového materiálu predmetom rozhodnutia napadnutého opravným prostriedkom navrhovateľa je rozhodnutie samosprávneho kraja o uložení pokuty za iný správny delikt
zákona o cestnej doprave za porušenie povinnosti pri vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy. Navrhovateľ však v konaní s poukazom na ustanovenie § 17 zákona o cestnej doprave tvrdil, že pravidelnú autobusovú dopravu nevykonáva. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal len z tvrdení odporcu poukazujúcom na zákonnú definíciu a s námietkami navrhovateľa sa dostatočne nevyporiadal. Ustáliť nesporne, či navrhovateľ vykonáva alebo nevykonáva pravidelnú autobusovú dopravu má totiž význam z toho hľadiska, či je v právomoci odporcu uložiť navrhovateľovi pokutu v zmysle § 29b písm. e/ a § 35 ods. 1 a 2 zákona o cestnej doprave, nakoľko aj nejde o pravidelnú autobusovú dopravu správnym orgánom oprávneným na ukladanie pokút za porušenie povinnosti
1 a 2 zákona o cestnej doprave je krajský úrad dopravy (§ 29 ods. 2 zákona o cestnej doprave). Najpodstatnejším problémom, ktorý však bolo potrebné v danom prípade vyriešiť, je otázka právomoci súdu v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutia odporcu
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. S účinnosťou od 01.januára 2002
2 zákona č.416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 416/2001 Z. z.“) ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja) neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja). Zákonodarca teda u obce (mesta) ako aj u samosprávneho kraja rozlišuje medzi preneseným výkonom pôsobnosti štátnej správy a výkonom samosprávnej pôsobnosti obce (mesta) či samosprávneho kraja. 6 5Sžo/49/2011
1 zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o samosprávnych krajoch“) na konanie, v ktorom o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb rozhoduje samosprávny kraj, vzťahuje sa všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Týmto všeobecným predpisom o správnom konaní je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).
správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal. Právna úprava preskúmavania správnych rozhodnutí (osobitne rozhodnutí sankčnej povahy) je vybudovaná na zásade dvojinštančnosti správneho konania. Na preskúmanie rozhodnutia je povolaný zásadne orgán druhého stupňa. V prvom rade formou podania, ktorou sa účastník domáha zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia je odvolanie. Možno ho uplatniť proti každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky z tohto pravidla ustanovuje buď správny poriadok, alebo osobitný zákon. V zmysle § 70 správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.
2 zákona o samosprávnych krajoch proti rozhodnutiu samosprávneho kraja vo veciach územnej samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde.
3 zákona o samosprávnych krajoch proti rozhodnutiu samosprávneho kraja vo veciach výkonu štátnej správy preneseného na samosprávny kraj je odvolacím orgánom príslušný ústredný orgán štátnej správy. Aj keď ustanovenie § 29b písm. e/ cestného zákona ustanovuje, že samosprávny kraj pri výkone samosprávy ukladá dopravcom pokuty za porušenie povinností (§ 35 ods. 1 a 2), 7 5Sžo/49/2011 ustanovenie § 3 zákona č. 416/2001 Z. z. obsahuje pôsobnosti, ktoré na jednotlivých úsekoch prechádzajú zo štátnej správy na samosprávne orgány, pričom z písm. c/ bod 5 § 3 zákona č. 416/2001 Z. z. vyplýva, že na samosprávne kraje prechádzajú pôsobnosti na úseku cestnej dopravy pri ukladaní pokút dopravcom, ak nejde o medzinárodnú pravidelnú autobusovú dopravu. Taktiež zo systematického a logického výkladu ustanovení § 2 a 3 zákona č. 416/2001 Z. z. ako aj z účelu zákona je nesporné, že pri rozhodovaní v sankčných veciach ide vždy o prenesený výkon štátnej správy. Je tomu tak aj preto, že trestanie za správne delikty (priestupky a iné správne delikty fyzických osôb – podnikateľov a správne delikty právnických osôb) musí v zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor) podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno–právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru hovorí ,,o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, je nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R
zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie
ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, a to vzhľadom na právnu úpravu v zákone o samosprávnych krajoch v spojení s právnou úpravou správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov na základe žaloby postupom
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na skutočnosť, že procesný postup preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy o uložení sankcie za iný správny delikt musí byť rovnaký ako pri preskúmavaní priestupkov, inak by nemohla byť zachovaná rovnosť účastníkov konania (fyzických osôb a právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov) a keďže
2 zákona č. 372/1990 Zb. návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní, treba takýto procesný postup zachovať aj pri prejednávaní iných správnych deliktov. Na základe vyššie uvedeného možno ustáliť, že tak vo veciach priestupkov ako aj vo veciach iných správnych deliktov je nesporne snahou zákonodarcu konať a rozhodnúť urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho prieskumu správneho rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Takáto právna úprava zákonom ustanovuje postavenie obce a samosprávneho kraja nielen v konaní o priestupkoch ale aj v konaní o správnych deliktoch, ako správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a súčasne vylučuje ich postavenie samosprávneho orgánu. Taktiež z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z
osobitných predpisov, a tým je
zákona č.168/1996 Z. z. ministerstvo. Až právoplatné rozhodnutie tohto druhostupňového správneho orgánu by bolo preskúmateľné súdom na základe žaloby (§ 70 správneho poriadku a § 247 a nasl. OSP). Nakoľko sa krajský súd vecou z vyššie uvedených hľadísk nezaoberal, Najvyšší súd Slovenskej republiky musel
3 a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 10 5Sžo/49/2011 OSP v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá OSP), v ktorom krajský súd po vyjadrení účastníkov posúdi otázku svojej právomoci a až vtedy, ak by dospel k záveru, že je oprávnený vec prejednať
tretej hlavy piatej časti OSP vyporiada sa náležite s námietkami navrhovateľa, či tento vykonával alebo nevykonával pravidelnú autobusovú dopravu, a teda, či bol odporca oprávnený vo veci rozhodnúť, a vyporiada sa aj s ďalšími námietkami navrhovateľa ohľadom preskúmateľnosti rozhodnutia odporcu vzhľadom k odôvodneniu jeho rozhodnutia. V opačnom prípade konanie zastaví a vec postúpi príslušnému ministerstvu, ako orgánu oprávnenému rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu vo veci iného správneho deliktu, aby navrhovateľ neutrpel ujmu na svojich právach. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 31. januára 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.