1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu k námietke navrhovateľa, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011 navrhovateľovi patrí automatické priznanie medzinárodnej ochrany v zmysle Ženevskej konvencie a že odporca sa neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Odporca v aktuálnom konaní doplnil dokazovanie a aj napriek nezrovnalostiam vo výpovediach navrhovateľa nevyhodnotil navrhovateľa ako nedôveryhodnú osobu, resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany. Krajský súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) v spomínanom rozhodnutí neprejudikoval, že by navrhovateľovi, ako osobe pod ochranou UNRWA a ktorej z dôvodu odchodu z územia Palestíny prestala byť táto ochrana poskytovaná, mala byť automaticky poskytnutá ochrana
Ženevskej konvencie. Takáto úvaha nevyplýva ani z článku 1D Ženevskej konvencie. Ak osoba, ktorá využívala ochranu UNRWA a ktorej z akéhokoľvek dôvodu prestala byť táto ochrana poskytovaná, má právo požiadať o udelenie medzinárodnej ochrany
Ženevskej konvencie a za splnenia podmienok stanovených konvenciou, zákonom o azyle, jej ochrana môže byť udelená tak, ako každému inému žiadateľovi o jej poskytnutie. Krajský súd v závere svojho odôvodnenia uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľ bol pod ochranou UNRWA, neznamená automatické priznanie štatútu utečenca (azylu), resp. inej formy medzinárodnej ochrany pred perzekúciou. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne včas odvolanie, z dôvodov
2 písm. b),
ods. 7 a 8 v časti C Revidovanej správy sa osoba spadajúca pod čl. 1D Dohovoru nachádzajúca sa mimo územia pôsobnosti UNRWA nepovažuje za osobu požívajúcu ochranu a pomoc iných orgánov a organizácií iných ako UNHCR, aj keď jej táto pomoc bola v čase pobytu v Palestíne poskytovaná. Dokonca v takom prípade, ak nie je dôvod na uplatnenie čl. 1C, 1E a 1F, má byť takejto osobe ipso facto poskytnutá ochrana
Dohovoru bez potreby osobitného 1Sža/5/2012 4 skúmania opodstatneného strachu z prenasledovania. Tento názor
navrhovateľa vyjadril aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, kde uviedol že považoval právny názor odporcu vyjadrený v rozhodnutí o neposkytnutí doplnkovej ochrany za nesprávny, lebo argumentácia odporcu, že tento dohovor sa netýka osôb, ktoré v súčasnosti dostávajú ochranu alebo pomoc od iných agentúr OSN, než je UNHCR, je síce správna, ale v danom prípade odporca musí zobrať do úvahy fakt, že navrhovateľ ochranu agentúry UNRWA odchodom z krajiny už nepožíva. Z ustanovenia čl. 12 ods. 1 písm.
písm. d) mal súd prvého stupňa dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odporca ale nevie, aké dôkazy, ktoré mal krajský súd vykonať, mala na mysli a aké nesprávne zistenia z nich vyvodil. Ani nesprávne právne posúdenie veci
písm. f) navrhovateľ bližšie nerozviedol a nešpecifikoval, a preto z odvolania nie je zrejmé, čo konkrétne mal súd posúdiť nesprávne po právnej stránke. Odporca považoval toto odvolanie za odvolanie, ktoré nereaguje na obsah rozsudku krajského súdu a je iba kópiou predchádzajúceho opravného prostriedku. Je podané iba formálne. Navrhovateľ nekonkretizoval ani nevysvetľoval odvolacie dôvody. Tým, že iba číselne označil ustanovenia OSP, toto odvolanie nemá náležitosti
1 a 2 OSP. 1Sža/5/2012 5 Odporca ďalej uviedol, že vykonal všetky povinnosti uložené v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1Sža/5/2011 pri posudzovaní, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Na základe uloženej povinnosti zo strany najvyššieho súdu opätovne posúdil navrhovateľom tvrdené skutočnosti. Uskutočnil nový pohovor so zameraním na dokumenty, ktoré predložil v správnom konaní i v konaní pred súdom. Odporca sa riadil názorom najvyššieho súdu aj ohľadom dôveryhodnosti navrhovateľa. Poukázal síce na protirečivé výpovede, ale nebral na ne zreteľ pri posudzovaní, či spĺňa podmienky na doplnkovú ochranu. Na základe povinnosti mu uloženej v rozsudku najvyššieho súdu vyhodnotil aj postavenie navrhovateľa z hľadiska čl. 1D Dohovoru najmä z poukazom na čl. 12 ods. 1 Smernice. Odporca nesúhlasí s názorom navrhovateľa, že mu má byť automaticky poskytnutá ochrana ako utečencovi v zmysle Dohovoru. Tento názor je vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1Sža/43/2011 z 13.9.2011, v ktorom vyslovil právny záver, že osoba registrovaná ako palestínsky utečenec nie je automaticky utečencom v zmysle Dohovoru. Článok 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca. Navrhoval preto napadnutý rozsudok krajského súd potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
dohôd z
dohovorov z
protokolu zo 14. septembra 1939 alebo
Stanov Medzinárodnej organizácie pre utečencov. Rozhodnutia Medzinárodnej organizácie pre utečencov o odmietnutí postavenia utečenca urobené počas jej činnosti nebránia priznaniu postavenia utečenca osobám, ktoré spĺňajú podmienky
odseku 2 tejto časti, 2. v dôsledku udalosti pred 1. januárom 1951 sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade osoby, ktorá má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem "štát, ktorého štátne občianstvo má" vzťahuje na všetky štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom. B. 1. Na účely tohto dohovoru slová "udalosti pred 1. januárom 1951" uvedené v článku 1 časti A možno vysvetľovať
platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru. E. Tento dohovor sa nevzťahuje na osobu, ktorej príslušné orgány štátu, v ktorom má pobyt, priznali práva a povinnosti, ktoré udeľujú štátnym občanom tohto štátu. 1Sža/5/2012 8 F. Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že a) sa dopustila trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských alebo trestných činov proti ľudskosti
medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch,
článku 12 ods. 1 písm. a) Smernice štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z postavenia utečenca, ak spadá do rozsahu čl. 1D Dohovoru, týkajúceho sa ochrany alebo pomoci od orgánov alebo agentúr OSN iných ako UNHCR. Ak takáto ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými uzneseniami Valného zhromaždenia OSN, tieto osoby budú oprávnené ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
(ods. 1) 1Sža/5/2012 9 Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR: Palestína – Pásmo Gazy z 25.3.2011, Palestínske okupované územia – Pásmo Gazy z 18.3.2011, Okupované Palestínske územia z 5.5.2011, Rozsudok Súdneho dvora zo 17.6.2010 vo veci C-31/09, Návrhy generálneho advokáta vo veci C-31/09 zo 4.3.2010, Revidovaná správa UNHCR z októbra 2009 k aplikácii článku 1D Dohovoru z roku 1951, Odborné vyjadrenie UHCP z 20.5.2011 k pravosti dokladov a ďalšie verejne prístupné zdroje), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko- spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu. 1Sža/5/2012 10 Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o azyl na území SR 22.9.2009 z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Palestíne prebiehali ozbrojené konflikty a pri leteckom útoku izraelských vojsk bol zničený ich dom. Rozhodnutím ČAS: MU-572-18/PO-Ž- 2009 z 30.11.2009 odporca navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 5Saz/2/2010-44 z 3.3.2010 zrušil rozhodnutie odporcu v napadnutej časti výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany
2 písm. c), d) OSP a v zrušenej časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení odporcovi uložil povinnosť náležite objasniť všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom v obmedzenom rozsahu, teda z hľadiska posudzovania podmienok rozhodovania
zákona o azyle o doplnkovej ochrane, tieto komplexne posúdiť a správne právne vyhodnotiť, prípadne doplniť dokazovanie o ďalších skutočnostiach. Až potom bude možné náležite ustáliť skutočný stav v súlade s ust. § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok) a ustálené skutočnosti náležite právne vyhodnotiť v zmysle zákona o azyle, ako aj
čl. 1 písm. A, písm. D a E Dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a tieto závery náležite odôvodniť v rozhodnutí správneho orgánu. Odporca opätovne posúdil a vyhodnotil podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany na území SR a rozhodnutím ČAS: MU-572-40/PO-Ž-2009 z 6.7.2010 neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 5Saz/34/2010-72 z 26.10.2010 potvrdil napadnuté rozhodnutie odporcu. Proti tomuto rozsudku sa navrhovateľ odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil odporcovi povinnosť opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne aj preukázané, a to že navrhovateľ a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry UNRWA a vyhodnotiť postavenie navrhovateľa z hľadiska článku 1D Dohovoru najmä s poukazom na článok 12 ods. 1 písm. a) Smernice, ktorej obsah je totožný so závermi Revidovanej správy, na ktorú sa navrhovateľ v priebehu konanie odvolával. 1Sža/5/2012 11 Odporca následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 z 6.6.2011, ktorým navrhovateľovi
1 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. 9Saz/35/2011-44 z 23.11.2011 potvrdil napadnuté rozhodnutie odporcu. Navrhovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolal. Z administratívnych spisov odporcu ďalej vyplýva, že navrhovateľ s rodinou žil v tábore Jabaiya, Pásmo Gazy, Palestínske autonómne samosprávne územie a žili s príspevkov z OSN z UNRWA. Po skončení školy bol nezamestnaný. Krajinu pôvodu opustil v auguste 2009. Peši sa s prevádzačom prepravili do Egypta. Ďalej cestovali na člnoch, a potom rôznymi dopravnými prostriedkami. Na území SR bol vyložený v lese, po 4 dňoch išiel do mesta, kde naňho zavolali políciu. Následne požiadal o azyl. Ďalej uviedol, že pas aj občiansky preukaz odovzdal prevádzačovi. Asi 4 mesiace bol členom FATAH – Hnutia za palestínske národné oslobodenie. Keď zistil, že išlo o kšefty FATAH a HAMAS, ktoré dostávali finančné prostriedky za svoje obete, prestúpil do strany Ľudovej fronty – Jabha Shaabiyia. V súvislosti z vystúpením z FATAHU nemal žiadne problémy. Ako dôvod svojej žiadosti udal nepriaznivú bezpečnostnú a sociálnu situáciu v krajine pôvodu. Ich dom bol pri náletoch izraelskej armády zasiahnutý, nebol ale zničený. Stalo sa mu, že ho zadržali kvôli tomu, že si mysleli, že je členom FATAH. Po tom ako členovia Ľudovej fronty dosvedčili, že je ich členom, prepustili ho. V prípade návratu sa obával o svoju bezpečnosť, nakoľko by sa mohol stať terčom nejakého útoku. Neskôr uviedol, že z Egypta cestoval do Turecka, kde žil asi jeden rok a až potom cestoval ďalej, až na územie SR. Uviedol, že nemal členský preukaz Ľudovej fronty ani FATAH, aj keď predtým uviedol, že mal členský preukaz FATAH. V poslednom pohovore povedal, že bol policajtom v tajných službách, neskôr na dopravnom oddelení. Postupne navrhovateľ predložil rôzne dokumenty týkajúce sa jeho osoby. Boli to fotokópia rodného listu, fotokópia UNRWA karty jeho rodiny, fotokópia palestínskeho cestovného pasu, identifikačná karta – občiansky preukaz, členský preukaz Fateh Youth Organization – Palestina, policajný preukaz, registračná karta OSN – UNRWA, fotokópia certifikátu o zaškolení, fotokópia certifikátu, fotokópia listu vojnového krídla hnutia HAMAS. 1Sža/5/2012 12 Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tým, že nesplnil podmienky
Nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nikdy nemal žiadne problémy s oficiálnymi palestínskymi orgánmi. V prípade jeho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Takisto nebol v minulosti vystavený mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne palestínskej orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Preto, v prípade jeho návratu, odporca vylúčil hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Odporca vylúčil aj hrozbu vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu, nakoľko bezpečnostná situácia v Palestíne je relatívne pokojná, neprebieha tam žiadny ozbrojený konflikt. FATAH a HAMAS oznámili 4.5.2011 uzavretie dohody o zmierení, ktorá ukončila ich štvorročný rozkol. Odporca ďalej poukázal na to, že žiadateľa nepovažuje za vierohodnú osobu. Odporca po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky vykonal ďalší doplňujúci pohovor, zadovážil a založil do spisu relevantné správy o krajine pôvodu a ďalšie dôležité informácie. Postavenie žiadateľa vyhodnotil z hľadiska článku 1D Dohovoru s poukazom na čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice. Z ustanovení Dohovoru a ani zo Smernice nevyplýva automatické priznanie statusu utečenca tej osobe, ktorej ochrana alebo pomoc od iných orgánov alebo agentúr OSN, ako UNHCR z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo. Odporca poukázal na skutočnosť, že predložený preklad Revidovanej správy nie je celkom presný a je zavádzajúci, keďže v anglickej verzii je uvedené, osoba je ipso facto oprávnená na výhody, a v slovenskej verzii je uvedené, osoba je ipso facto oprávnená požívať ochranu. Výklad slova výhody vyplývajúce z ustanovení Dohovoru, resp. Smernice nie je jednoznačný a neexistuje jeho záväzný výklad. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany. 1Sža/5/2012 13 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu či poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu i krajského súdu, že neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo jeho dôvody odporca nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa vyhodnotenia navrhovateľa ako nedôveryhodného, kde konštatoval, že krajský súd na túto námietku neprihliadol a vôbec sa k nej nevyjadril, najvyšší súd uvádza, že táto navrhovateľom tvrdená námietka nie je dôvodná. Krajský súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia k námietke nedôveryhodnosti navrhovateľa uviedol, že odporca aj napriek nezrovnalostiam v jeho výpovediach navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú nevyhodnotil, resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany. Najvyšší súd k vyhodnoteniu uvedenej námietky nemá žiadne výhrady. Aj keď v odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľa nepovažuje za vierohodnú osobu, minimálne, čo sa týka jeho dôvodov odchodu z Pásma Gazy, dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany nebolo vyhodnotenie jeho osoby ako nedôveryhodnej, ale nesplnenie podmienok
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa,
ktorej sa odporca neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v rozhodnutí 1Sža/5/2011 z 22.2.2011,
ktorého, vzhľadom na ustanovenia Revidovanej správy ako aj čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice sa majú na navrhovateľa ipso facto vzťahovať ustanovenia Dohovoru resp. Smernice, odvolací súd 1Sža/5/2012 14 uvádza, že ide o rovnakú námietku, aká bola uvedená už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu a krajský súd sa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s touto námietkou riadne vysporiadal a svoje tvrdenia náležite odôvodnil. Najvyšší súd sa plne stotožňuje s vyhodnotením uvedenej námietky zo strany krajského súdu a v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu odkazuje. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí 1Sža/5/2011 z 22.2.2011 vyslovil povinnosť odporcu opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne aj preukázané, a to že navrhovateľ a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry UNRWA a vyhodnotiť postavenie navrhovateľa z hľadiska článku 1D Dohovoru najmä s poukazom na článok 12 ods. 1 písm. a) Smernice, ktorej obsah bol totožný so závermi Revidovanej správy, na ktorú na navrhovateľ v priebehu konania odvolával.
názoru Najvyššieho súdu odporca uloženú povinnosť splnil a na základe vykonania ďalšieho dokazovania (vykonal s navrhovateľom ďalší pohovor, zabezpečil si relevantné správy o krajine pôvodu, ako aj ďalšie dôležité informácie) vyhodnotil postavenie navrhovateľa z hľadiska čl. 1D Dohovoru s poukazom na čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice, a znova rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Ako už Najvyšší súd vyslovil vo svojom rozhodnutí 1Sža /43/2011 z 13.9.2011 „Článok 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Dohovoru totiž nie je výslovne ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, sa má automaticky udeliť azyl. Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne a to vo svetle výhod čl. 1 A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru ako náhle vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým, že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú pozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca.“ 1Sža/5/2012 15 Najvyšší súd SR poukazuje na obsah administratívneho spisu odporcu ako aj samotné odôvodnenie rozhodnutia odporcu, v ktorom odporca odkazuje na aktuálne informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, konkrétne Dohodu o zmierení, ktorú 4.5.2011 uzavreli HAMAS a FATAH.
názoru odvolacieho súdu, odporca správne poukázal na to, že aj z tohto dôvodu neexistoval dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, nakoľko bezpečnostná situácia v krajine pôvodu sa od jeho odchodu výrazne zlepšila. V spomínanej dohode sa HAMAS a FATAH dohodli na: - Vytvorení palestínskej vlády z nezávislých osobností. Jej hlavné úlohy budú zahŕňať prípravu na voľby, riešenie vnútorných záležitostí vyplývajúcich z palestínskeho rozkolu, pokračovanie obnovy pásma Gazy a zrušenie blokády Gazy, zjednotenie inštitúcií palestínskej samosprávy na Západnom brehu a v pásme Gazy. - Usporiadaní volieb do palestínskej legislatívnej rady, volieb prezidenta a členov palestínskej národnej rady, ktorá reprezentuje Palestínčanov na palestínskych územiach, do jedného roka od podpísania dohody. - Zriadení výboru, ktorý bude dohliadať na voľby. Na jeho zložení sa dohodnú. - Vytvorení najvyššej bezpečnostnej rady zloženej z profesionálnych dôstojníkov. Ide o medzistupeň pred reformou separátnych bezpečnostných síl oboch konkurenčných frakcií. - Na opätovnom zvolaní palestínskej legislatívnej rady, ktorá sa nezišla odkedy sa vlády v pásme Gazy zmocnil v roku 2007 Hamas. - Na vzájomnom prepustení svojich politických väzňov v pásme Gazy a na Západnom brehu. Predstavitelia oboch strán ich prítomnosť popierajú. Výbor prekontroluje zoznamy mien väzňov a preverí, z akého dôvodu sa dostali do väzenia. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Pokiaľ teda krajský súd považoval rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozsudok krajského súdu ako vecne správny
1Sža/5/2012 16 O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 27. marca 2012 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.