← Slovensko

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Najvyšší súd 10SZa/1/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: A. S., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky, t.č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., Ž., proti odporcovi Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra, Ádorská 34, Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-BA8-AV- 1-79/2011 zo dňa

  1. júna 2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 44 Sp/76/2011-86 zo dňa
  2. decembra 2011, takto r o z h o d o l Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sp/76/2011-86 zo dňa
  3. decembra 2011 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . 2 10SZa/1/2012 O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-1-79/2011 zo dňa
  4. júna 2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom
  5. júna 2011 do
  6. decembra 2011 z dôvodu, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) moţno predpokladať, ţe sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe účastník konania dostatočne nespolupracuje a ţe mu zastupiteľský úrad nevydal cestovný doklad počas doby jeho zaistenia a to v lehote do
  7. júna
  8. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov určil, ţe účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a rozhodnutím o predĺţení lehoty zaistenia nedošlo u navrhovateľa k pozbaveniu osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odporca teda rozhodol vecne správne. Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, ţe navrhovateľovi bola uţ jedenkrát predĺţená lehota zaistenia do
  9. júna 2011 a to rozhodnutím odporcu č. UHCP-BA- DS-AV-21/2010 zo dňa
  10. decembra 2010, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sp/43/2010 zo dňa
  11. februára
  12. Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním právny zástupca navrhovateľa, pričom Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sţa 21/2011 zo dňa
  13. mája 2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Pokiaľ ide o námietku právneho zástupcu navrhovateľa, ţe opakovaným predĺţením lehoty zaistenia u navrhovateľa došlo k porušeniu zákona, krajský súd poukázal na ust. § 63 ods. 3 druhá veta zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, ţe policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov, z ktorého podľa názoru súdu nevyplýva obmedzenie predlţovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, ţe táto lehota môţe byť predĺţená najviac o 12 mesiacov, čo bolo zo strany správneho orgánu dodrţané a navrhovateľ bol pred jej uplynutím prepustený na slobodu. 3 10SZa/1/2012 K námietke účelnosti, efektívnosti a zákonnosti zaistenia krajský súd poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 44Sp/43/2010 zo dňa
  14. februára 2011, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sţa 21/2011 zo dňa
  15. mája 2011, v ktorých sa konštatuje, ţe navrhovateľ dostatočne nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície a ţe do konca zaistenia nebol navrhovateľovi vystavený náhradný doklad. K vydaniu cestovných dokladov nedošlo z dôvodu, ţe navrhovateľ viackrát odmietol vyplniť osobný dotazník, ktorým podmieňuje príslušné veľvyslanectvo vystavenie náhradných cestovných dokladov. K námietke, ţe správny orgán bol pasívny, krajský súd uviedol, ţe samotná početnosť úkonov správneho orgánu nemôţe byť v danom prípade rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Nemôţe byť kladené za vinu odporcovi, ţe k výkonu vyhostenia došlo jeho vinou, keď tento nemá prostriedky, ktorými by donútil navrhovateľa, aby spolupracoval s orgánmi cudzineckej polície. Podľa názoru krajského súdu práve neustále odmietanie vyplňovania osobného dotazníka je v príčinnej súvislosti s tým, ţe doposiaľ nedošlo k vykonaniu administratívneho vyhostenia cudzinca, keďţe predpokladom pre výkon tohto vyhostenia je zabezpečenie náhradných cestovných dokladov pre osobu, ktorá má byť vyhostená z územia SR. Krajský súd uviedol, ţe konanie navrhovateľa povaţuje za také konanie, ktorým bráni procesu prípravy na odsun. Je nepredstaviteľné, aby sa výkon vyhostenia tejto osoby vykonával zo slobody, keďţe navrhovateľ nemá finančné prostriedky na svoju obţivu, nezdrţuje sa na území SR na mieste známom pre orgány cudzineckej polície a jeho fyzická prítomnosť je potrebná pri príprave tejto osoby na opustenie SR. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie. Uviedol, ţe s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal nesprávny výklad ust. § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa jeho názoru ak zákon výslovne neuvádza, ţe lehotu zaistenia moţno predĺţiť aj opakovane, vydať rozhodnutie o predĺţení trvajúceho zaistenia teba moţno jediný krát a maximálne o 12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 76a zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, ktorý ustanovuje moţnosť predĺţenia lehoty väzby ako porovnateľného inštitútu k inštitútu zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, 4 10SZa/1/2012 avšak výslovne uvádza moţnosť opakovaného predĺţenia v súčte najviac na 60 mesiacov. Určité ustanovenia majú byť vykladané miernejšie v prospech adresáta mocenského pôsobenia štátu. Obzvlášť vtedy, ak štát zvlášť významným spôsobom zasahuje do sféry fyzických osôb. Ak v konkrétnom prípade jedna výkladová moţnosť smeruje k presadeniu určitého práva a druhá nie, má sa pouţiť tá moţnosť, ktorou sa realizuje základné právo. Vytýkal správnemu orgánu, ţe rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia nespĺňa zákonom stanovené podmienky, nakoľko podľa jeho názoru dôvodom predĺţenia lehoty zaistenia cudzinca nemôţe byť nečinnosť príslušných orgánov. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, ţe navrhovateľ nespolupracuje, ďalej z neho vyplýva, ţe v čase od vydania rozhodnutia o prvom predĺţení lehoty zaistenia do vydania napadnutého rozhodnutia realizoval s navrhovateľom šesť pohovorov, pričom nie je zrejmé, čo sa má opakovanými pohovormi zo strany odporcu dosiahnuť, keďţe z pohľadu navrhovateľa je jediným relevantným úkonom v jeho veci návšteva na veľvyslanectve, ktorá bola absolvovaná aţ po uplynutí ôsmich mesiacov od jeho zaistenia. Tvrdenie krajského súdu k tejto námietke, ţe nespolupráca navrhovateľa v podobe nevypĺňania dotazníkov je v príčinnej súvislosti s nevydaním náhradných dokladov, je tak nezrozumiteľné a to aj vzhľadom k tomu, ţe odporca navrhovateľovi náhradné cestovné doklady vybavil. Rovnako je podľa navrhovateľa nezrozumiteľné, ţe súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje na trest vyhostenia napriek tomu, ţe navrhovateľ bol vyhostený administratívne. Poukázal na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozhodnutiach (rozhodnutie vo veci A. proti Švajčiarsku, sťaţnosť č. 24881/94, rozsudok z
  16. augusta 1998) uviedol, ţe pozbavenie slobody bolo porušením článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, ţe úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náleţitou starostlivosťou. Navrhovateľ bol zaistený 18 mesiacov a nebol z územia SR administratívne vyhostený. Reálnosť vyhostenia je teda podľa neho sporná. Odporca sa, podľa jeho názoru, jeho vyhostiteľnosťou nikdy nezaoberal a súd sa s uvedenou námietkou vysporiadal tak, ţe konštatoval, ţe navrhovateľ nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície. Toto konštatovanie je vo vzťahu k efektívnosti a účelnosti zaistenia, t.j. reálnej vyhostiteľnosti navrhovateľa, nezrozumiteľné. Navrhovateľ v odvolaní zároveň ţiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 5 10SZa/1/2012 Na základe týchto skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania. Odporca sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa
  17. januára 2012, v ktorom uviedol, ţe s tvrdeniami právneho zástupcu navrhovateľa v plnej miere nesúhlasí a zastáva názor, ţe tieto sú neodôvodnené a moţno ich povaţovať za nedôveryhodné, irelevantné a špekulatívne. Konštatoval, ţe k vydaniu rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia cudzinca bol v zmysle ust. § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon o správnom konaní“) zistený presne a úplne skutočný stav veci a boli obstarané a zadokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie. Odporca poukázal na skutočnosť, ţe navrhovateľ bol počas obdobia zaistenia viackrát vyzvaný za prítomnosti tlmočníka, aby vyplnil dotazník potrebný k zisteniu totoţnosti a následnému vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ však viackrát prehlásil, ţe sa do krajiny pôvodu nevráti a z toho vyplývajúc odmietol akúkoľvek spoluprácu, nevyplnil osobný dotazník, teda neuviedol ţiadne ďalšie identifikačné údaje, na základe ktorých by bolo moţné vystavenie náhradného cestovného dokladu. Čo sa týka úkonov k vybaveniu náhradného cestovného dokladu cudzinca odporca uviedol, ţe v prvom rade je nutná ochota cudzinca spolupracovať pri uvádzaní svojich identifikačných údajov. Príslušné orgány nemajú moţnosť ovplyvňovať alebo zasahovať do rozhodnutí autorít a štátnych orgánov pakistanskej islamskej republiky, napriek tomu bol však nakoniec náhradný cestovný doklad vystavený, čo však bolo ovplyvnené dvomi návštevami zastupiteľského úradu ako aj viacnásobnou korešpondenciou vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam má odporca za to, ţe aplikovať opakované predĺţenie lehoty zaistenia bolo nutné a zaistenie cudzinca bolo účelné. Dňa
  18. novembra 2011 bol pracovníkom ÚPZC Medveďov zaslaný z Veľvyslanectva Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni náhradný cestovný doklad č. X. a následne sa pristúpilo k realizácii výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ bol dňa
  19. novembra 2011 eskortovaný na medzinárodné letisko Schwechat vo Viedni za prítomnosti vyčlenenej eskortnej skupiny, ktorá mala zabezpečiť navrhovateľov návrat do krajiny pôvodu. Predstavitelia leteckej spoločnosti I. odmietli vystaviť navrhovateľovi ako aj eskorte palubné letenky napriek tomu, ţe potvrdili deportáciu a súhlasili s prevozom navrhovateľa. 6 10SZa/1/2012 Navrhovateľ poţiadal dňa
  20. novembra 2011 v ubytovacích priestoroch ÚPZC Medveďov o udelenie azylu a dňa
  21. decembra 2011 bol prepustený na slobodu a prevezený do Záchytného tábora Humenné. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č.p.: MU-579- 25/PO-Ţ-2011 zo dňa
  22. januára 2012 bolo v zmysle § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, konanie o udelenie azylu navrhovateľovi zastavené. Navrhovateľ ešte pred vyhlásením tohto rozhodnutia opustil ubytovacie priestory záchytného tábora a od uvedenej doby nie je jeho pobyt známy. Odporca konštatoval, ţe nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, alebo splnenie podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje. Odporca skúmal účel zaistenia a konštatoval, ţe tento nezanikol, cudzinec nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Cudzinec nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, nebol mu zastupiteľským úradom vydaný náhradný cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní ţiadne finančné prostriedky, preto námietky právneho zástupcu odporca povaţuje za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, na ktorom odporca trvá. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
  23. februára 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Z administratívneho spisu vyplýva, ţe dňa
  24. júna 2010 bolo pod č.p.: UHCP-BA- DS-AV-21/2010 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení mu zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, t.j. do
  25. júna
  26. Následne rozhodnutím č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa
  27. júna 2010 rozhodol odporca o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia SR. Tým istým rozhodnutím 7 10SZa/1/2012 bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Medveďov.
  28. decembra 2010 vydal odporca rozhodnutie č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010, ktorým podľa § 62 ods. 3 o pobyte cudzincov predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom
  29. decembra 2010 o 9:45 hod. do
  30. júna 2011 a uviedol, ţe navrhovateľ zostáva umiestnený v ÚPZC Medveďov. Rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BA8-AV-1-79/2011 zo dňa
  31. júna 2011 bola v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov druhýkrát predĺţená lehota zaistenia navrhovateľa o šesť mesiacov, t.j. od
  32. júna 2011 do
  33. decembra
  34. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-1- 79/2011 zo dňa
  35. júna 2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom
  36. júna 2011 do
  37. decembra
  38. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo splnenie podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia tým, ţe účastník konania po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Medveďov nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC 8 10SZa/1/2012 Medveďov a zastupiteľský úrad do dňa vydania napadnutého rozhodnutia nevydal náhradný cestovný doklad počas lehoty zaistenia účastníka konania. Na základe predloţených dokladov a zistených skutočností moţno predpokladať, ţe náhradný cestovný doklad bude účastníkovi konania vystavený zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky, avšak nie počas jeho zaistenia v lehote do
  39. júna
  40. Správny orgán taktieţ skúmal účel zaistenia a skonštatoval, ţe tento účel nezanikol, účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, doposiaľ nebol účastníkovi konania zastupiteľským úradom vydaný náhradný cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní ţiadne finančné prostriedky. Podľa správneho orgánu obmedzenie osobnej slobody účastníka konania je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré konkrétne kroky smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa boli po umiestnení účastníka konania do ubytovacích priestorov ÚPZC Medveďov vykonané. Pracovníci ÚPZC Medveďov vykonali dňa
  41. decembra 2010,
  42. februára 2011,
  43. marca 2011,
  44. apríla 2011,
  45. mája 2011 a
  46. júna 2011 s účastníkom konania za prítomnosti tlmočníka pohovor za účelom získania doplňujúcich informácií o jeho osobe s cieľom opätovného overenia jeho totoţnosti v Pakistanskej islamskej republike a následnom zabezpečení vystavenia náhradného cestovného dokladu, avšak účastník konania odmietol akúkoľvek spoluprácu a nevyplnil osobné dotazníky zaevidované pod č.p.: PPZ-HCP-BA8- AV-1-74/
  47. Dňa
  48. februára 2011 bola vykonaná návšteva na Veľvyslanectve Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni, za účelom opätovného odovzdania ţiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Zo strany veľvyslanectva bola vyslovená ochota vystaviť náhradný cestovný doklad len za podmienky, ţe účastník konania vyplní osobný dotazník v rodnom jazyku. V zápisnici o podaní vysvetlenia spísanej pod č.p.: UHCP-BA-DS-AV-1-78/2011 na OCP PZ Dunajská Streda dňa
  49. júna 2011 sa účastník konania vyjadril k uvedeným skutočnostiam ako aj v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní mu bola daná moţnosť vyjadriť sa k začatiu správneho konania vo veci predĺţenia lehoty zaistenia, kde okrem iného uviedol, ţe do Pakistanu sa nechce a ani nemôţe vrátiť, nakoľko tam mal problémy 9 10SZa/1/2012 s opozičnou politickou stranou a z uvedeného dôvodu nevyplnil ani dotazníky, ktoré mu boli predloţené pracovníkmi ÚPZC Medveďov a ani v budúcnosti tieto doklady nevyplní. V domovskej krajine boli za ním nejaké osoby jemu neznáme zo skupiny Al kaida a chceli, aby vstúpil do ich skupiny, keď odmietol, vyhráţali sa mu zabitím. Toho času v Pakistane sú naďalej bombové útoky a návrat do domovskej krajiny je nebezpečný. V Pakistane ţijú jeho rodičia a jedna sestra, jeden brat ţije v Taliansku, kde pracuje. Dvaja bratia ţijú a pracujú v Malajzii. Dve sestry sú vydaté a ţijú s rodinou v Pakistane. V Pakistane nechce vykonávať protištátne aktivity a preto sa nechce vrátiť domov. Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, ţe sú splnené podmienky § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ţiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totoţné s námietkami uvedenými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa s nimi krajský súd dostatočne vysporiadal. Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o predĺţení lehoty zaistenia, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, ţe navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. 10 10SZa/1/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. V Bratislave
  50. februára 2012 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.