Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Ndc/4/2021 Identifikačné číslo spisu: 6218202245 Dátum vydania rozhodnutia: 29.06.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 2ods.

1 Civilného mimosporového poriadku na konania

tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 5. Konanie o dedičstve je upravené v § 158 až § 219 Civilného mimosporového poriadku, ktorý ale osobitné ustanovenia týkajúce sa prikázania sporu (veci) inému súdu neobsahuje. Namieste je preto aplikácia § 39 ods. 2, 3 Civilného sporového poriadku. 6.

§ 39ods.

2 Civilného sporového poriadku na návrh ktorejkoľvek zo strán možno spor prikázať inému súdu tej istej inštancie aj z dôvodu vhodnosti. 7.

§ 39ods.

3 Civilného sporového poriadku o prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý je spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať.

1. Najvyšší súd v zmysle § 39 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) preskúmal vec a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.
2. Predpokladom prikázania sporu inému súdu z dôvodu vhodnosti je existencia okolností umožňujúcich hospodárnejšie a rýchlejšie prejednanie sporu iným súdom než tým, ktorého príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie bola určená na základe zákonných kritérií príslušnosti, existujúcich v čase začatia konania a zakladajúcich príslušnosť až do skončenia konania (takže tu v skutočnosti ide aj o prielom zásady „perpetuatio fori“, čiže trvania príslušnosti, zakotvenej v § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou CSP). Prejednávanie a rozhodovanie sporov (nesporových konaní) súdmi, ktoré sú na ich prejednanie vecne i miestne príslušnými, je zákonom výslovne ustanoveným pravidlom a prípadné prikázanie (delegácia) určitého sporu (veci) inému súdu je len výnimkou z tohto pravidla, ku ktorej uplatňovaniu treba pristupovať reštriktívne (aby sa sama výnimka nestala pravidlom). Ak by totiž na to povolaný súd prikázal spor inému súdu

§ 39ods.

2 CSP, hoci by tu pre takéto rozhodnutie neboli podmienky, porušil by tým aj ústavne zaručené zásady,

ktorých 1/ nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a 2/ príslušnosť súdu ustanoví zákon (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Práve so zreteľom ku charakteru delegácie (ako výnimky z pravidla, že spor prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií) musí mať potom aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.

1. Ako je uvedené vyššie, dôvodmi vhodnosti pre prikázanie sporu inému súdu môžu byť len okolnosti umožňujúce hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie sporu (nesporovej veci) iným ako príslušným súdom. Úvaha o vhodnosti delegácie preto zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov strán sporu (účastníkov konania), pričom na pomery strany sporu (účastníka konania), ktorá delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na druhú stranu sporu (ostatných účastníkov konania). Rozhodne nie zanedbateľný význam pri posudzovaní existencie dôvodov pre delegáciu potom samozrejme má i stanovisko ostatných strán sporu (účastníkov konania).
2. Najvyšší súd po preskúmaní predloženej veci dospel k záveru, že nie je daná žiadna taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že ktorýkoľvek iný súd (než Okresný súd Veľký Krtíš, na ktorom konanie začalo) vec prejedná hospodárnejšie, rýchlejšie, prípadne po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie. Dôvody delegácie síce môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä osobnú, zdravotnú, sociálnu, či finančnú, no skutočnosti, ktorými dedička P. B. odôvodnila vhodnosť ňou navrhovanej delegácie nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné jej návrhu vyhovieť. Problémy súvisiace s prekonávaním väčších vzdialenosti s ňou uvedenými (nepreukázanými) zdravotnými problémami nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom na prikázanie veci inému súdu, nakoľko sa nevyznačujú takou výnimočnosťou, aby bolo možné vyhovieť jej návrhu. Rovnako ani výška veku dedičov ako dôvod delegácie sama o sebe nevykazuje charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť. Vo všeobecnosti sú problémy tohto druhu (napríklad, že strana sporu nemá bydlisko v obvode miestne príslušného súdu, alebo že musí za účelom dostavenia sa na súd prekonávať väčšie vzdialenosti či vynaložiť vyššie výdavky) skôr bežné, a nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom na prikázanie veci inému súdu.
3. Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nemožno predpokladať, že miestne nepríslušný súd zabezpečí hospodárnejšie, rýchlejšie a po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie sporu. V danom prípade nie sú splnené podmienky pre prikázanie sporu inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2 CSP, a preto návrhu nevyhovel.
4. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok