162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100258269/2018 zo dňa 31.01.2018 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) spolu s rozhodnutím Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej aj len ,,správca dane“) č. 102200947/2017 zo dňa 17.10.2017 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH v sume 21 201,00,- euro za zdaňovacie obdobie
pomôcok. Dožiadaný Daňový úrad Košice vypočul Petra Širilu, bývalého konateľa IMPERIAL HOLDING, ktorý uviedol, že bol konateľom tejto spoločnosti do 27.07.2016, kedy bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra SR ex offo. Hlavným predmetom podnikania spoločnosti v roku 2012 bol maloobchod, kúpa a predaj za účelom ďalšieho predaja. K faktúram vystaveným pre žalobcu uviedol, že tieto vystavil on a pri obchodovaní so žalobcom za IMPERIAL HOLDING konal on a za žalobcu konal konateľ Ing. Martin Bestvina. Ďalej uviedol, že prepravu zabezpečoval on a tovar bol dodávaný priamo do Veľkej Lomnice na golfový areál zo skladov jeho spoločnosti. K úhrade faktúr uviedol, že boli hradené bankovým prevodom na podnikateľský účet spoločnosti, doklady nevie predložiť, lebo všetky doklady sú odovzdané na NAKA. Ďalej uviedol, že nákup bol realizovaný od tuzemských, ako aj zahraničných odberateľov, doklady boli riadne zaúčtované v evidencii DPH, ktorá bola riadne odvedená., doklady predložiť nevie, pretože všetky doklady za zdaňovacie obdobie jún - november 2012 sú v NAKA. 4. Správca dane požiadal Ministerstvo vnútra, Prezídium PZ, NAKA o nazretie do vyšetrovacieho spisu. Z úradného záznamu zo dňa 31.03.2014 vyplýva, že koncom roka 2011 sa P. Širila stretol v Košiciach s osobou IK, ktorá toho času chodievala na tenisové kurty na Sídlisko Ťahanovce v Košiciach, pričom táto mu navrhla, že budú v mene spoločnosti IMPERIAL HOLDING vystavovať faktúry pre vybrané obchodné spoločnosti, ktoré by si následne takýmito účtovnými dokladmi mali krátiť svoju daňovú povinnosť. Z uvedeného záznamu vyplýva postup, akým spôsobom boli vystavované fiktívne faktúry, kto ich vystavoval a na základe akých skutočností. Z ďalšieho úradného záznamu zo dňa 24.04.2014 vyplýva, že konateľ spoločnosti P. Širila uviedol, že spoločnosti v skutočnosti žiadnu reálnu podnikateľskú činnosť nevykonávala a tvrdil, že v mene spoločnosti vystavoval nepravdivé faktúry pre rôzne obchodné spoločnosti v rámci SR bez reálne uskutočneného zdaniteľného plnenia, na základe pokynov iných osôb s iniciálkami R.S. a M.K. Pričom realizované platby mali len budiť dojem reálneho obchodovania. Predmetom fakturácii boli fiktívne tovary, pričom vo všetkých fakturačných tokoch chýbala hospodárska podstata podnikania, t. j. tvorba reálneho zisku reálnymi ekonomickými aktivitami vyplývajúcimi z reálnych požiadaviek trhu, tzn. išlo len o fikciu a reálne ku žiadnemu zdaniteľnému plneniu v skutočnosti nedošlo. V období rokov 2012 až 2014 uvedená skupina osôb za spomínané tovary a služby vyhotovovala účelovo prispôsobené nepravdivé pokladničné daňové doklady
potreby a časť platieb v roku 2013 uskutočňovala bezhotovostnými prevodmi na bankových účtoch medzi jednotlivými spoločnosťami navzájom a zároveň boli zabezpečené bezhotovostné výbery finančných prostriedkov a následne odovzdanie hotovosti po odpočítaní provízie späť konkrétnym obchodným spoločnostiam. V zápisnici zo dňa 26.02.2016 svedok Peter Širila uviedol, že predmetom činnosti bola obchodná činnosť a poskytovanie rôznych služieb. Koncom roku 2011 sa stretol s I.K. v Košiciach, ktorý ho zoznámil aj s M.K. Po viacerých stretnutiach prišlo k ponuke vystavovania nepravdivých faktúr. V prvom polroku roku 2012 prebiehala spolupráca medzi ním a K. Po pol roku s ním skončil spoluprácu, keďže K. sľúbil, že mu bude dávať vstupy, avšak túto dohodu nedodržal. Potom ho na priamo oslovil M. K. a spolupráca prebiehala už iba medzi nimi. Boli vystavované faktúry pre spoločnosti, pre ktoré podklady mu nosil M.K., t. j. sumy, predmet fakturácie, obdobia, ktoré sa vystavovali pre spoločnosti Martina Bestvinu, ktorého zozačiatku osobne nepoznal. Neskôr ho s ním zoznámil Kavka. Platby sa v skutočnosti nerealizovali, iba fiktívne sa vystavili doklady o úhrade z pokladničnej pokladne. Faktúry vystavoval pre spoločnosť žalobcu, spoločnosti PATRIOTIQUE, s.r.o., Fun Travel s.r.o. a iné. V súvislosti s týmito vymenovanými spoločnosťami reálne k uskutočneniu dodania tovaru nedošlo. Peniaze sa delili medzi neho, spočiatku aj K. a Kavku. K. neskôr vynechali. Peniaze vyberal z bankového účtu on, ktoré odovzdával spočiatku Kavkovi a neskôr osobne Ing. Bestvinovi do Veľkej Lomnice. Požiadavky na vystavenie faktúr posielal Ing. Bestvina e-mailom alebo telefonicky. Táto spolupráca prebiehala od začiatku roka 2012 do začiatku roka
krajského súdu si túto povinnosť žalobca nesplnil, pretože preverovaním deklarovaných zdaniteľných obchodov boli tieto správcom dane relevantne spochybnené, pričom správca dane na základe vykonaného dokazovania preukázal, že daňové transakcie nemali racionálny ekonomický dôvod, zdaniteľné obchody, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti IMPERIAL HOLDING sa reálne neuskutočnili. Krajský súd konštatoval, že žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov s deklarovaným dodávateľom a preukazovanie dodania zdaniteľných plnení realizoval iba formálne predloženými faktúrami, resp. dokladmi. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/32/2012, sp. zn. 8Sžf/81/2013, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len ,,zákon č. 222/2004 Z. z.“) vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasne splnenie tak materiálne, ako aj formálne podmienky, teda žalobca musí preukázať, že faktúry, príp. iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami, pričom dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je postačujúce. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť byť aj preukázané. 10. Krajský súd poukázal na to, že správca dane správne preveroval dodanie od priameho dodávateľa žalobcu, nepreveroval teda žiadnych subdodávateľov, ani následných odberateľov tovaru a služieb, ako to tvrdí žalobca. Poukázal na § 2 Obchodného zákonníka a uviedol, že daňový subjekt by mal mať vedomosť o tom, či podnikateľský subjekt, s ktorým uzatvára obchodný vzťah je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť. Z uvedeného dôvodu krajský súd konštatoval, že žalobca bol povinný preveriť si svojich obchodných partnerov v takom rozsahu, aby mal zabezpečené podklady na preukázanie svojich nárokov na odpočítanie dane. Poukázal na potrebu bezpodmienečného splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm.
žalovaného zabezpečené zákonnou formou. 12. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného krajský súd poukázal na to, že správca dane v uvedenom dokazovaní nevychádzal iba z poznatkov orgánov činných v trestnom konaní, ale aj z vlastného dokazovania a jednoznačne preukázal neuskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťou IMPERIAL HOLDING tak, ako to bolo uvedené vo faktúrach a ako to deklaroval žalobca vo svojich vyjadreniach. Dodávateľ - IMPERIAL HOLDING nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady, žiadnych subdodávateľov nevedel uviesť ani konateľ dodávateľa. Krajský súd poukázal na to, že
zistenia správcu dane v účtovníctve odovzdanom orgánom činným v trestnom konaní sa nenachádzali žiadne dodávateľské faktúry, ani žiadne doklady o tom, že boli zúčtované nákupy tovaru a prijatých služieb a dodávateľská organizácia nemala ani účtovné doklady o nákupe tovaru a prijatých službách, nemala daň uvedenú v záznamoch a teda na základe týchto skutočností bolo správcom dane preukázané, že dodávateľ nedisponoval tovarmi a službami fakturovanými pre žalobcu. 13. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalobcu je nezákonné z dôvodu, že v administratívnom spise sa nenachádza kompletný vyšetrovací spis a žalovaný sa opiera o nezákonne získané dôkazy, ktoré tvoria iný vyšetrovací spis, ktorý tiež nie je prílohou administratívneho spisu správcu dane, krajský súd poukázal na argumentačne použiteľnú judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozsudku zo dňa 30.01.2008, č.j.: 2Afs/24/2007-119 (EURO PRIM, spol. s r.o.), publikované pod č. 1570/2008 Zb. NSS. uviedol: „Listiny, ktorými je poznateľný celý obsah výpovedí svedkov z iných konaní môžu byť za splnenia určitých podmienok podkladom pre rozhodnutie v daňovom konaní: V prvom rade musia byť vyhotovené nezávisle na príslušnom daňovom konaní (to znamená najmä nesmú byť v inom konaní vyhotovené účelovo preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť žalobcovi byť prítomný výsluchu svedka a klásť mu otázky). Ďalej je potrebné, aby v inom ako daňovom konaní boli vyhotovené v súlade so zákonom (túto predbežnú otázku správca dane má vyriešiť v zmysle ustanovení Daňového poriadku) a rovnako je potrebné, aby sa do sféry správcu dane dostali zákonným spôsobom. (Nie je teda možné ako dôkaz použiť napríklad listiny, ktoré boli súčasťou spisu, ku ktorého obsahu správca dane z tých či oných dôvodov nemal
zákona prístup). V konečnom dôsledku musia byť uvedené listiny žalobcovi sprístupnené, aby sa mohol zoznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z dotyčných listín upresnili, korigoval či vyvrátili. V prípade, že výpovede svedkov zaznamenané v listinách sú v rozpore s tými dôkazmi prevedenými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom, ak je to možné, príslušného svedka je potrebné predvolať - najvhodnejšou cestou spravidla bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú nejasnosti predostreté. Svedka je potrebné vypočuť vždy, pokiaľ to požaduje žalobca, ibaže ak by sa jednalo o požiadavku vedenú výlučne snahou mariť, či účelovo predlžovať daňové konanie, napríklad požiadavka na výsluch svedka, ktorý sa zdržuje v cudzine, zjavne sa nechce do Českej republiky k výsluchu dostaviť, takže jeho predvolané k výsluchu bude neúčelné a jeho výpoveď nie je možné zabezpečiť, ani iným spôsobom, najmä cestou medzinárodnej spolupráce v daňových).“
1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal, že žalovaný neoprávnene preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa, po tom, ako tento využil všetky svoje legitímne očakávateľné a objektívne splniteľné možnosti na preukázanie existencie zdaniteľných obchodov, pričom žalovaný napriek vyčerpaniu sťažovateľovho dôkazného bremena trval na predkladaní nových dôkazov bez toho, aby uviedol, ktorý konkrétny dôkaz bude pre neho s končenou platnosťou nespochybniteľným. Akceptovanie tohto postupu žalovaného zo strany krajského súdu považoval sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie. Ďalej namietal, že hoci krajský súd považoval predloženie faktúr a dokladov za nedostatočné na účely preukázania dodania služby, neuviedol kritériá alebo úvahy, z ktorých by bolo možné preskúmateľne zistiť, aké doklady by mal žalobca predložiť, ktoré by boli dostačujúce. Sťažovateľ považoval určenie postavenia sťažovateľa vo vzťahu k jeho povinnosti pri preukazovaní existencie reálneho plnenia za nesprávne. Uviedol, že krajský súd nesprávne posúdil povinnosť sťažovateľa s poukazom na § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, kedy
krajského súdu si má podnikateľ zabezpečovať všetky možné dôkazy. Vo vzťahu k rozporom vo svedeckých výpovediach sťažovateľ namietal, že nie je subjektom, ktorý by mal byť zodpovedný za odstraňovanie týchto rozporov a poukázal na to, že dokazovanie vedie správca dane. K výpovedi svedka Širilu pred OČTK poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžfk/12/2016, ktorý ma byť
sťažovateľa vykladaný tak, že správca dane nemôže používať ad hoc dôkazy zo spisov vedených pred OČTK v trestnom konaní a to bez toho, aby bolo týmito meritórne a právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľ namietal, nesprávne posúdenie žalobnej argumentácie judikatúrou a neposúdenie žalobnej námietky spočívajúcej v tom, že v administratívnom spise nie je kompletný vyšetrovací spis Ministerstva vnútra SR NAKA Košice sp. zn. PPZ 937/NKA-FP-VY-2015, v dôsledku čoho administratívny spis nie je
sťažovateľa kompletný. 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v daňovom konaní spočíva dôkazné bremeno na daňovom subjekte, pričom výhradne tento daňový subjekt je povinný preukázať vierohodnosť a správnosť povinných evidencií resp. skutočností ovplyvňujúcich správne určenie dane.
žalovaného správca dane preukázal, že daňové transakcie nemali racionálny ekonomický dôvod a, že zdaniteľné obchody, z ktorých si sťažovateľ uplatnil odpočet DPH. Uviedol, že sťažovateľ nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že zdaniteľné obchody sa reálne uskutočnili. Poukázal na to, že daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako deklaruje. Mal by mať vedomosť o tom, či podnikateľský subjekt, s ktorým uzatvára obchodný vzťah, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť a je v jeho záujme preveriť si svojich obchodných partnerov, aby mal zabezpečené podklady na preukázanie svojich nárokov na odpočet DPH. K rozpornej výpovedi svedka Širilu uviedol, že správca dane vykonaným dokazovaním vyvrátil tvrdenie tohto svedka (ako konateľa dodávateľa) a preukázal, že k reálnemu dodaniu tovaru nedošlo. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že NAKA preverovala práve obchody so sťažovateľom. Ďalej poukázal na to, že dodávateľ nepredložil žiadne doklady a žiadnych dodávateľov nevedel uviesť ani jeho konateľ Širila, v účtovníctve odovzdanom OČTK sa nenachádzali žiadne dodávateľské faktúry, z čoho vyplynulo, že dodávateľ nedisponoval tovarmi a službami fakturovanými pre odberateľa-sťažovateľa. K argumentácii rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/12/2016 poukázal na jeho obsah a uviedol, že tento nemožno aplikovať na prejednávanú vec. K námietke nekompletného administratívneho spisu uviedol, že spis správcu dane obsahuje všetky dôkazy, ktoré získal nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu NAKA pri miestnom zisťovaní, boli získané zákonným spôsobom a sťažovateľ bol s týmito oboznámený. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju zamietol
18. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho a administratívneho spisu a konštatuje, že nie je dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. 19.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 20.
2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 21.
1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
Kasačný súd má za preukázané skutkové okolnosti zistené správcom dane, pričom v tejto súvislosti poukazuje najmä na to, že správca dane v rámci daňovej kontroly u sťažovateľa vykonal rozsiahle šetrenie celého reťazca dodávateľov s využitím informácií Informačného systému finančnej správy, Kriminálneho úradu finančnej správy Finančného riaditeľstva a vlastného šetrenia. Kasačný súd poukazuje na to, že v rámci šetrenia nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného priameho dodávateľa pre sťažovateľa. 23. Kasačný súd uvádza, že z odôvodnení daňových orgánov, ako aj krajského súdu je zrejmé, že vo vzťahu k odpočtu DPH sťažovateľ nepreukázal reálne dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom - obchodnou spoločnosťou IMPERIAL HOLDING v dôsledku čoho nesplnil podmienky pre uplatnenie si nároku na odpočet DPH ustanovené zákonom č. 222/2004 Z. z. Napriek tomu, že sťažovateľ predložil formálne doklady (sporné faktúry), tieto ešte samy o sebe nepreukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm.
2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a teda nie preukazovanie vedomosti je ďalej potrebné sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní alebo na zneužití práva.
28. O trovách kasačného konania rozhodol
1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.