žalobcu dôvody popretia nemohli obstáť, nakoľko zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 5. mája 2016 vyplývalo, že veriteľ požičal dlžníkovi sumu 2.800.000 Eur v hotovosti pri podpise zmluvy. Tvrdenie správcu, že pôžička poskytnutá nebola
veriteľa vyvrátilo to, že úpadca dlžnú čiastku vo výške 300.000 Eur splatil. Skutočnosť, že pohľadávku nebolo možné overiť v účtovníctve úpadcu, nemohla byť na ťarchu veriteľa. Žalobca tiež tvrdil, že dôvodom priznania hlasovacích práv je i to, že je druhým najväčším veriteľom úpadcu. 2. Súd prvej inštancie po právnej stránke vec posúdil
1, § 32a ods. 2, § 32a ods. 3 a § 32a ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZKR“), pričom uviedol, že zo zoznamu pohľadávok mal preukázané, že pohľadávky veriteľa boli popreté správcom z dôvodov, na ktorých zotrval. Súd konštatoval, že zákon mu umožňuje priznať hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou iba pri pohľadávkach taxatívne vymedzených v ustanovení § 32a ods. 1 ZKR. Uvedené rozhodnutie prichádza do úvahy len v troch prípadoch, a to ak ide o pohľadávku, ktorá bola účinne popretá iným veriteľom, bez ohľadu na to, či bola súčasne popretá správcom, ak prihlásená pohľadávka už bola priznaná rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého by inak bolo možné nariadiť výkon rozhodnutia, alebo ak ide o prihlášku pohľadávky, v ktorej bolo uplatnené zabezpečovacie právo registrované v osobitnom registri alebo zapísané v katastri nehnuteľnosti. Možnosť priznania hlasovacích práv bola viazaná na iniciatívu popretého veriteľa, súd nerozhoduje o priznaní hlasovacích práv ex offo. Správca predkladá súdu na rozhodnutie len tie prihlášky pohľadávok, pri ktorých popretý veriteľ písomne požiadal, aby bola prihláška predložená na rozhodnutie súdu. Táto podmienka súdu preukázaná nebola, nakoľko návrh na priznanie hlasovacích práv podal popretý veriteľ, správca sa na výzvu súdu vyjadril a predložil prihlášku popretého veriteľa s prílohami. V danom prípade predložil správca súdu prihlášku pohľadávky popretého veriteľa, ktorá bola popretá iba správcom, preto bolo zrejmé, že sa nejednalo o popretie
1 písm. a/ ZKR, nakoľko toto ustanovenie predpokladá popretie pohľadávok iným veriteľom úpadcu. Do úvahy by prichádzalo rozhodovanie o priznaní hlasovacích práv za splnenia podmienok
1 písm. b/ a c/ ZKR. Táto podmienka však nebola splnená a ani preukázaná. Pohľadávka veriteľa prihlásená do konkurzu úpadcu pod číslom 1 nebola pohľadávkou, ktorá by bola priznaná rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého by bolo možné nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Súčasne nešlo o pohľadávku, v ktorej bolo uplatnené zabezpečovacie právo registrované v registri záložných práv, v osobitnom registri alebo zapísané v katastri nehnuteľnosti. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že nebol oprávnený rozhodnúť o priznaní hlasovacích a ďalších práv spojených s popretými pohľadávkami veriteľa a preto bez toho, aby posudzoval dôvodnosť popretia, hlasovacie a ďalšie práva veriteľa spojené s týmito pohľadávkami veriteľovi nepriznal. 3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „odvolací súd“) uznesením z 30. júna 2020, sp. zn. 43CoKR/11/2020 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 4. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 32a a § 196 ZKR, § 154 a § 149 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „C. s. p.“). Popretý veriteľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nebola splnená podmienka pre priznanie hlasovacích práv
1 ZKR, nakoľko v danom prípade bola splnená podmienka
1 písm. c/ ZKR z dôvodu, že s uplatnenou pohľadávkou bolo uplatnené aj zabezpečovacie právo registrované v katastri nehnuteľnosti.
1 písm. c/ ZKR až v odvolacom konaní, nebolo možné k nemu prihliadať. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak nevykonal dokazovanie za účelom zistenia, či z prihlášky predloženej na výzvu súdu správcom vyplývalo zabezpečovacie právo
1 písm. c/ ZKR. Súčasne však konštatovanie okresného súdu, ktorý preskúmaval iba splnenie podmienky
1 písm. a/ ZKR, bolo nadbytočné a nesprávne. Toto pochybenie však nemohlo predstavovať popretie procesných práv odvolateľa, pretože okresný súd viazaný obsahom návrhu na priznanie hlasovacích práv nebol oprávnený preskúmavať splnenie podmienok
1 písm. b/ a c/ ZKR. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre priznanie hlasovacích práv popretému veriteľovi v situácii, keď došlo k popretiu pohľadávky len správcom a nie i ďalším konkurzným veriteľom, čo vyžaduje ustanovenie § 32a ods. 1 písm. a/ ZKR. Zdôraznil, že konanie o priznanie hlasovacích práv nenahrádza incidenčné konanie a jeho predmetom je výlučne posúdenie toho, či okolnosti popretia pohľadávky boli natoľko špecifické a osobitné, že odôvodňovali priznanie hlasovacích práv aj tomu veriteľovi, ktorého pohľadávka zistená nebola. ZKR s poukazom na § 35 ods. 4 vychádzal z toho, že právo hlasovať na schôdzi veriteľov vzniká tomu veriteľovi, ktorého pohľadávka bola v čase konania schôdze zistená. Ostatným veriteľom právo hlasovať nevzniká. Veritelia tých pohľadávok, ktoré boli popreté, a ktorým právo hlasovať na schôdzi nevzniklo, môžu podať žalobu o určenie popretej pohľadávky súdom. Ak budú úspešní a pohľadávka bude zistená, nadobudnú hlasovacie práva. Nad rámec určeného pravidla ZKR pripustil, aby aj takému veriteľovi, ktorého pohľadávka zistená nebola, bolo priznané hlasovacie právo. Účelom ustanovenia § 32a ZKR bolo nastoliť rovnováhu v prípadoch, kedy dochádzalo k účelovým popretiam pohľadávok veriteľmi navzájom. Z uvedeného vyplývalo, že v konaní o priznanie hlasovacích práv sa súd nezaoberá argumentmi strán smerujúcimi k tomu, či pohľadávka mala alebo nemala byť popretá. Táto otázka bola predmetom incidenčného konania. Konkurzný súd v konaní o priznanie hlasovacích práv preskúmava okolnosti popretia pohľadávky a zisťuje, či k popretiu došlo špekulatívne alebo celkom zjavne neodôvodnene. V danom prípade správca konkurznej podstaty v popretí uviedol právne argumenty, pričom popretý veriteľ neuviedol žiadne skutkové okolnosti, ktoré by svedčili tomu, že zo strany správcu išlo o špekulatívne konanie, ktoré by odôvodňovalo aplikáciu výnimky z § 35 ods. 4 ZKR, t. j. priznania hlasovacích práv napriek tomu, že pohľadávka zistená nebola. Súd prvej inštancie sa v prejednávanom prípade ani nemohol zaoberať tvrdeniami o nesprávnom popretí pohľadávky, pretože z návrhu na priznanie hlasovacích práv nevyplývalo, že boli splnené podmienky pre rozhodnutie o ich priznaní. Aj keby boli splnené podmienky
ZKR, súd prvej inštancie by sa nezaoberal skutkovými tvrdeniami preukazujúcimi vznik pohľadávky, pretože tieto môžu byť predmetom len konania o určenie popretej pohľadávky a nie predmetom konania o priznanie hlasovacích práv. Preto neboli porušené procesné práva popretého veriteľa. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne. 7. Uznesenie odvolacieho súdu napadol včas dovolaním popretý veriteľ (ďalej aj ako „dovolateľ “), a to z dôvodu
f/ C. s. p., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolateľ uviedol, že rozhodnutia súdov nižších inštancií vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že bolo potrebné aplikovať § 32a ods. 1 písm. c/ ZKR, čo však súdy nevykonali. Poukázal na to, že z ustanovenia § 32a vyplýva, že správca na podnet popretého veriteľa predloží súdu prihlášku, pričom z uvedeného ustanovenia nevyplývalo, komu má podnet popretého veriteľa smerovať a že má mať písomnú formu. Keďže bola pohľadávka popretá správcom, popretý veriteľ z opatrnosti podal podnet na priznanie hlasovacích práv priamo súdu. Popretý veriteľ teda splnil podmienku stanovenú § 32a a teda podanie podnetu, pričom nebolo rozhodujúce, akú formu podnet mal. S poukazom na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom uviedol, že odvolací súd bol viazaný obsahom návrhu popretého veriteľa, dovolateľ uviedol, že uvedené bolo nesprávne, keďže odvolací súd opomenul aplikovať ustanovenie § 32a ods. 3 ZKR, keď sa prihláškou a jej prílohami nezaoberal, čím porušil ustanovenia ZKR v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ tvrdil, že súdy nižších inštancií sa neriadili ustanoveniami § 32a ods. 1 písm. a/ a § 32a ods. 3 ZKR, naopak aplikovali nesprávne ustanovenia C. s. p. Súčasne zdôraznil, že konajúce súdy výslovne odmietli vykonanie týchto dôkazov s odvolaním sa na skutočnosť, že popretý veriteľ ich k návrhu nepripojil a ani nenavrhol, aby bolo vykonané listinné dokazovanie. Z prihlášky a jej príloh bolo zrejmé, že ide o pohľadávku, v ktorej bolo uplatnené zabezpečovacie právo a súd
3 bol viazaný, aby rozhodol výlučne na podklade prihlášky, z ktorej táto skutočnosť vyplývala. Nebolo správne konštatovanie súdu, že popretý veriteľ tieto skutočnosti v návrhu neuviedol, keďže nebol povinný tieto skutočnosti uvádzať. Vzhľadom k uvedenému tvrdil, že došlo k vade
f/ C. s. p. 9. Dovolateľ tiež tvrdil, že išlo o „prekvapivé“ rozhodnutie, ktoré bolo súčasne nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd sa totiž nevyjadril ku skutočnosti, že súd prvej inštancie neaplikoval § 32a ods. 3 ZKR. Z odôvodnenia odvolacieho súdu vyplývalo, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, avšak ako k uvedeným záverom dospel, nebolo možné z odôvodnenia zistiť.
popretého veriteľa sa súdy nižších inštancií jeho prihláškou a prílohami vôbec nezaoberali. Pre nedostatok odôvodnenia bolo uznesenie nepreskúmateľné, ku ktorej námietke poukázal na ustálenú judikatúru. Záverom poukázal na ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu odôvodniť svoje rozhodnutie skonštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, avšak uvedené ustanovenie treba vykladať a aplikovať v súlade s čl. 154 ods. 4 Ústavy SR a poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. Dovolaciemu súdu popretý veriteľ navrhol, aby zrušil uznesenie odvolacieho súdu ako i súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby uvedené rozhodnutia zmenil a podnetu popretého veriteľa na priznanie hlasovacích práv v celom rozsahu vyhovel.
p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 14.
ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie
tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 15.
1 ZKR, súd v konaní
tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v konaní
tohto zákona nie je prípustné. 16. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) dovolací súd uvádza, že dovolanie je možné podať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu iba vtedy, ak zákon použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Otázka prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pričom procesný postoj dovolateľa nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť dovolacieho súdu akceptovať jeho návrhy, ako aj obsah opravného prostriedku a rozhodovať
nich. 17. Dovolanie popretého veriteľa bolo podané v konaní
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v ustanovení § 196 zakotvil primerané použitie ustanovení Civilného sporového poriadku. Na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Primeranosť použitia Civilného sporového poriadku ako všeobecného procesného predpisu je potrebné vykladať tak, že pokiaľ zákon o konkurze a reštrukturalizácii ako osobitný predpis obsahuje vlastné procesné pravidlá, tieto sa aplikujú bez výhrad s tým, že pravidlá Civilného sporového poriadku sa aplikujú len vtedy, ak určitú procesnú otázku zákon o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje. 18.
ustanovenia § 198 ods. 1 ZKR dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v konaní
tohto zákona nie je prípustné. Uvedené zákonné ustanovenie vylučuje, aby rozhodnutie vydané v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní a v konaní o oddlžení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo podrobené dovolaciemu prieskumu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade podania dovolania alebo dovolania generálneho prokurátora. 19. Keďže zákon o konkurze a reštrukturalizácii ako osobitný predpis vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v konaní
ZKR, nemôže sa účastník konkurzného konania, resp. reštrukturalizačného konania, resp. konania o oddlžení domáhať prípustnosti dovolania
ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich dovolanie (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/76/2016, sp. zn. 5Obdo/39/2018, sp. zn. 1Obdo/89/2020). 20. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd rozhodol
c/ C. s. p. tak, že dovolanie Miroslava Bandíka odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie procesne prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.