1 zák. č. 211/2000 Z.z. v relevantnom znení pre preskúmavanú vec platí, že ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím ( § 18).
2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení platí, že ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená ( § 14 ods. 3).
1 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti
. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. II. Priebeh a výsledky administratívneho konania
2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení osobami povinnými
tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.
3 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení platí, že ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.
S.s.p., tak požadovala, aby správny súd rozhodol, že žalovaný je povinný sprístupniť žalobkyni mená a priezviská všetkých osôb, ktoré sa zúčastnili oficiálnej štátnej návštevy Mexika spolu s prezidentom Slovenskej republiky, pánom J. B. v dňoch 22. až 24. novembra 2017, do ôsmich dní od právoplatnosti rozsudku. To všetko s uložením povinnosti žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania.
v citovanom znení pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného
osobitného predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať informácie
osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu. 10. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postup správneho orgánu
1 S.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), ktorými je správny súd v preskúmavanej veci viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov
2 S.s.p. Po oboznámení sa s argumentáciou procesných strán a bez nariadenia pojednávania správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná (najmä. č. 39 napadnutého rozsudku). Preto postupom
v napadnutom rozsudku vyslovil, že žalobu zamieta. 11. S poukazom na niektoré ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Správneho súdneho poriadku a zák. č. 211/2000 Z.z. a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise, žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného správny súd zdôraznil (viď č. 42 napadnutého rozsudku), že žaloba smeruje proti tej časti fiktívneho rozhodnutia, ktorou povinná osoba odmietla poskytnúť/sprístupniť informácie, ktorými sama disponuje. Naopak
názoru žalovaného o žiadosti o sprístupnenie informácie nebolo rozhodnuté či už vydaním rozhodnutia, ani fiktívnym rozhodnutím (viď č. 60 napadnutého rozsudku). 12.
správneho súdu bolo jeho úlohou primárne posúdiť, či o žiadosti o sprístupnenie informácie bolo rozhodnuté fiktívnym rozhodnutím. V tejto súvislosti mal správny súd preukázané zo súdneho spisu, že Kancelária prezidenta Slovenskej republiky podaním č. spisu: INF.73-2018-KP SR zo dňa 13.09.2016 (žaloba bola podaná dňa 06.09.2018) oznámila žalobkyni informácie
zákona o slobode informácií týkajúce sa zoznamu osôb, ktoré sa zúčastnili oficiálnej štátnej návštevy Mexika spolu s prezidentom Slovenskej republiky, pánom J. B. v dňoch
citovaného zákona na základe jej žiadosti o sprístupnenie informácie, ktorá bola postúpená žalovaným na vybavenie Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky prípisom zo 06.08.
3 zák. č. 211/2000 Z. z. zákonná domnienka, že o opravnom prostriedku nebolo rozhodnuté, a to proti tej časti fiktívneho rozhodnutia, ktorou žalovaný rozhodol o neposkytnutí informácií, ktorými ako povinná osoba disponuje. Svoj záver správny súd odôvodnil (viď č. 68 napadnutého rozsudku) tým, že žiadosť o sprístupnenie informácie bola včas postúpená príslušnému subjektu. 15. Ďalej sa správny súd negatívne vyjadril k námietkam týkajúcim sa toho, že o odvolaní nerozhodla oprávnená osoba, odpoveď tlačového odboru žalovaného nie je rozhodnutím a že žalovaný jej nesprístupnil požadované informácie, hoci nimi disponoval. K posledne uvedenej námietke správny súd uviedol (viď č. 72 napadnutého rozsudku), že „ [.]... Z hľadiska posúdenia prejednávanej veci
hmotného práva základným predpokladom úspešnosti žiadosti oprávnenej osoby o sprístupnenie informácií je, že povinná osoba má požadované informácie k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č.211/2000 Z.z.), preto postup žalovaného, ktorý postúpil žiadosť žalobkyne príslušnému orgánu, t.j Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky, považuje správny súd za zákonný, a to v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z., nakoľko z predmetu činnosti žalovaného nevyplýva, že má povinnosť evidovať zoznam osôb, ktoré sprevádzajú prezidenta Slovenskej republiky na zahraničných pracovných cestách, čo možno vyhodnotiť tak, že žalovaný žiadanú informáciu nemal k dispozícii. Súd zároveň podotýka, že nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie v tomto smere, t.j. či žalovaný mal, alebo nemal požadované informácie k dispozícii, pretože nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva a teda jeho úlohou je vykonávať súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci
zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. Z tohto dôvodu považoval námietku žalobkyne, že neboli splnené podmienky na postúpenie veci príslušnému subjektu
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., za nedôvodnú.
1 písm. c) S.s.p., vrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť
odseku 2, uviesť sťažnostné body, ktoré sú
sťažovateľky nasledujúce: k § 440 ods. 1 písm.
nej viedlo s oporou v nálezoch Ústavného súdu (napríklad sp.zn. I. ÚS 236/2006, sp.zn. II. ÚS 148/06, sp.zn. III. ÚS 348/06, sp.zn. IV. ÚS 209/07, podobne aj sp.zn. I. ÚS 252/07) alebo slovenských súdov (sp.zn. 5 Obdo 32/2013, sp.zn. 4 MCdo 6/2013, sp.zn. 2 MCdo 24/2012 alebo sp.zn. 7 Cdo 69/2013) k nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v rozpore s § 139 S.s.p., - v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nelogické závery správneho súdu, nakoľko žalovaný o ako orgán zastrešujúci činnosť a prevádzku Leteckého útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kde zo zákonného vymedzenia pôsobnosti vyplýva aj „prepravu určených osôb" - § keď je súčasne ťažko logikou prijateľné, že by na palubu lietadla mohla spolu s prepravovanou „určenou" osobou vstúpiť aj osoba, ktorá by nebola evidovaná ako vopred oznámený a evidovaný pasažier (prepravovaná osoba), o ako orgán zastrešujúci činnosť a prevádzku Úradu na ochranu ústavných činiteľov, keď aj v záujme bezpečnosti chránenej osoby musí mať Úrad vedomosť o tom, kto sa v blízkosti chránenej osoby vyskytuje, o rovnako žalovaný prostredníctvom svojich zložiek hraničnej a cudzineckej polície nielen kontroluje, ale aj eviduje, overenie totožnosti osôb pri vstupe do vyhradených zón pri nástupe na zahraničný let, resp. opúšťajúcich na palube lietadla územie Slovenskej republiky, - sťažovateľka tiež poukázala na porušenie svojho práva špecifickej odpovede na argument, ktorý je pre rozhodnutie zásadný, o s odkazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP") Garcia Ruiz v. Španielsko, č. 30544/96, Georgiadis v. Grécko, č. 21522/93, Higginsová a spol. v. Francúzsko, č. 20124/92, rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 311/07, sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04 či II. ÚS 410/06). - správny súd nesprávne právne posúdil ust. § 15, §18 a § 19 zák. č. 211/2000 Z.z., čím o sa napadnutý rozsudok stal nesúladným s ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu v oblasti výkladu zákona o slobode informácií, a to najmä o rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 236/2006, sp.zn. II. ÚS 148/06, sp.zn. III. ÚS 348/06, sp.zn. IV. ÚS 209/07, podobne aj sp.zn. I. ÚS 252/07 či sp.zn. II. ÚS 244/2009. 19. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil postupom
1 S.s.p. Zároveň žiadala rozhodnúť o náhrade trov konania. B) 20. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo 04.08.2020 (č.l. 131) žalovaný poukazujúc na dôvody kasačnej sťažnosti zdôraznil, že sťažovateľka neuviedla, v čom spočíva znemožnenie uskutočnenia jej procesných práv nesprávnym procesným postupom správneho súdu v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takisto
žalovaného sťažovateľka nesformulovala pre kasačný súd v zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. žiadnu relevantnú právnu otázku. 21. Naopak,
žalovaného sťažovateľka v kasačnej sťažnosti opomenula hlavné závery správneho súdu a to po prvé, že fiktívne rozhodnutie žalovaného nevzniklo, a po druhé, že žalovaný nebol povinný v preskúmavanej veci rozhodnúť o žiadosti sťažovateľky o sprístupnenie informácií, keďže vec bola postúpená inému orgánu, čo navyše sťažovateľka v správnom konaní nenamietala. 22.
žalovaného jadrom jej sťažnosti je „fakt", že správny súd nemá preukázané, že žalovaný požadovanou informáciou disponoval/nedisponoval. Avšak k tomuto správny súd zaujal stanovisko, že nie je skutkovým súdom, a preto nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie v tomto smere.
žalovaného sú správne závery správneho súdu, keď konštatuje, že k vydaniu fiktívneho rozhodnutia nedošlo, podanie sťažovateľky bolo postúpené a nie je jeho úlohou skúmať, či žalovaný požadovanou informáciou disponoval alebo nie. Navyše sťažovateľka neuviedla, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 23. Na základe vyššie uvedeného je žalovaný toho právneho názoru, že správny súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkým relevantnými argumentmi sťažovateľky, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi konajúceho súdu, ešte
žalovaného nezakladá prípustnosť kasačnej sťažnosti, resp. existenciu kasačného dôvodu v zmysle § 440 S.s.p. 24.
žalovaného neboli naplnené dôvody kasačnej sťažnosti, a preto navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť v zmysle § 448 C.s.p. ako nedôvodnú zamietol. V. Právne názory kasačného súdu A) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci 25. Senát Najvyššieho súdu konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom
2 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli, ako aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. júla 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 S.s.p. prieskum prípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný súd primárne na základe dôvodov kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu vytýkaných nedostatkov konania správneho súdu a napadnutého rozsudku v rozsahu sťažnostných bodov. V takto vymedzenom rámci prieskumu a pri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 S.s.p.) o preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti vyššie uvedených dôvodov kasačnej sťažnosti. 27. Zo zásady, že kasačný súd je dôvodmi kasačnej sťažnosti viazaný [§ 439 ods. 3 písm.
1 zák. č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. B) K dôvodu
1 písm. f) S.s.p.: nepreskúmateľnosť 29. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti, hoci ho sťažovateľka v tomto poradí neuvádza, musí kasačný súd vyhodnotiť dôvod
1 písm. f) S.s.p., t.j. vytýkaný nesprávny procesný postup, ktorým správny súd mal znemožniť účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko tento dôvod je zásadnou prekážkou vykonania prieskumu
iného vyššie namietaného dôvodu kasačnej sťažnosti. Uvedený dôvod kasačnej sťažnosti o nepreskúmateľnosti však v medziach sťažnostných bodov nepovažuje kasačný súd za naplnený a preto ho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol. 30. Iba v súvislosti s častou kolíziou rozsahu sťažnostných bodov podporujúcich argumentáciu, a tiež aj u sťažovateľky v preskúmavanej veci, o uplatniteľnosti dôvodu
písmena f) popri dôvode
písmena g) - nesprávne právne posúdenie veci, musí kasačný súd na úvod zdôrazniť (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 28. júla 2020 sp.zn. 1Sžfk/23/2019), že nepreskúmateľné je také rozhodnutie správneho súdu, ktoré ho neumožňuje spochybniť na základe dôvodu
písmena g). To, že sa sťažovateľka v preskúmavanej veci pokúsila aj za pomoci dôvodu
písmena g) spochybniť napadnutý rozsudok tým, že v ňom našla prvky pre svoju argumentáciu o nesprávnom právnom posúdení veci, to iba potvrdzuje nedôvodnosť predloženého dôvodu
písmena f).
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku). 33. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)], t.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 78/05 alebo sp.zn. II. ÚS 76/07). 34.
stanoviska č. R 2/2016 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu zo dňa 03. decembra 2015, ktoré je v zmysle konzistentnej judikatúry aplikovateľné aj na podmienky Správneho súdneho poriadku, platí, že: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."
1 písm. f) S.s.p. nemožno považovať to, že správny súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv sťažovateľky. Preto je možné napadnutý rozsudok podrobiť prieskumu ohľadom ďalej uvedených dôvodov v zmysle písmena g), resp. písmena h).
2 S.s.p. v citovanom znení v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. C) K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - písm. g):
záveru odvolacieho súdu v podstate zhodne s názorom súdu prvého stupňa spočívala v tom, že účastník správneho konania, teda žiadateľ o poskytnutie požadovaných informácií mal právo, aby správny orgán, pokiaľ jeho žiadosti nemienil vyhovieť, rozhodol rozhodnutím tak, ako to ustanovil zákonodarca v právnej norme § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré by obsahovalo náležitosti rozhodnutia
správneho poriadku, z ktorého odôvodnenia by sa žiadateľ mohol dozvedieť dôvody, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach
tohto zákona, ale jeho účelom bolo práve naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti. Pokiaľ žalovaný preskúmavaným rozhodnutím na takúto nezákonnosť postupu prvostupňového správneho orgánu neprihliadol, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné." V preskúmavanej veci sa však skutkový stav značne odlišuje od uvedenej situácie.
kasačného súdu je z obsahu kasačnej sťažnosti zrejmé, že sťažovateľka síce založila svoju kasačnú sťažnosť na uvedenom dôvode, avšak dôsledne neozrejmila, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, resp. ako je vyššie naznačené, v čom spočíva nesprávna aplikácia objektívneho práva správnym súdom. Aby tvrdenie sťažovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci malo oporu v zákone, bola sťažovateľka zaťažená povinnosťou v zmysle § 440 ods. 2 S.s.p. uviesť aj konkrétnu právnu normu a vykonať jej argumentačný rozbor na prospech svojho tvrdenia a toto konfrontovať s uvedením (možno citáciou) časti odôvodnenia napadnutého rozsudku dotknutej tvrdeným nesprávnym právnym posúdením, čo však v texte kasačnej sťažnosti absentuje.
2 S.s.p. v citovanom znení dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.
jej mienky z logických dôvodov mal alebo musel mať vedomosť o tom, kto sa nachádza na palube lietadla. Preto aj tvrdila, že žalovaný je povinnou osobou, ktorá aj disponuje s požadovanými informáciami. Na podporu svojho tvrdenia potom sťažovateľka s odkazom na ust. § 122 S.s.p. (preukazovanie notoriet a fakticít) prezentovala úvahy o tom, že z titulu riadneho výkonu svojich právomocí a s tým spojených povinností (naznačené v bode č. 18 tohto rozsudku) je „ťažko logikou prijateľné, že by na palubu lietadla mohla spolu s prepravovanou „určenou" osobou vstúpiť aj osoba, ktorá by nebola evidovaná ako vopred oznámený a evidovaný pasažier (prepravovaná osoba). [.]... Ak by žalovaný tieto povinnosti neplnil, ohrozil by tým nielen bezpečnosť chránenej osoby, ale porušil aj ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy, a zároveň povinnosti vyplývajúce z medzinárodných záväzkov SR a unijného práva, napr. vo vzťahu k bezpečnosti leteckej dopravy a ochrany Schengenského priestoru."
mienky sťažovateľky žalovaný. 46. Ani ďalšia zovšeobecňujúca kritika sťažovateľky odôvodnenia napadnutého rozsudku, t.j.: „Správny súd v rozhodnutí neposkytol ani odpovede na argumenty žalobkyne, ktoré sú na vec zásadné (osobitne, či mal alebo nemal žalovaný žiadanú informáciu, ktorú žalobkyni neposkytol). Žalobkyňa nenašla, napriek povinnosti žalovaného
2 SSP povinnosť svoje tvrdenia PREUKÁZAŤ, v odôvodnení rozhodnutia ani jeden dôkaz, ktorý by čo i len osvedčoval tvrdenie žalovaného, že žiadanou informáciu nedisponuje - a ani objektívne vyhodnotenie tohto faktu správnym súdom." vzhľadom na vyššie uvedené jej nemohla privodiť úspech v konaní o kasačnej sťažnosti. Ako už bolo vyššie zdôraznené (viď bod č. 35 tohto rozsudku), odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu vytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie jeho výroku, pričom kasačný súd sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku. 47. Možno preto len súhlasiť so záverom krajského súdu, že základným predpokladom úspešnosti žiadosti o sprístupnenie informácie je, aby povinná osoba mala požadované informácie k dispozícii, pričom na základe skutkového stavu bolo oznámenie žalovaného o postúpení veci príslušnému orgánu vydané v súlade so zákonom o slobode informácií. Navyše sťažovateľka ani tento úkon v správnom konaní nenamietala (viď č. 73 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka žiadala sprístupniť informáciu, ktorú povinná osoba nemala k dispozícii a ani ju nebola povinná mať k dispozícii, a preto nebola splnená podmienka zakladajúca právo na sprístupnenie informácie v súlade s § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. Na uvedenom základe kasačný súd označil aj túto námietku za nedôvodnú. D) K dôvodu
1 písm.
názoru sťažovateľky tiež vo vzťahu k nutnosti zvoliť taký interpretačný postup, v zmysle ktorého je sa uprednostňuje ten pri výskyte viacerých možných štandardných metód výkladu, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. 52. K uvedenému musí kasačný súd uviesť, že sťažovateľ pri sťažnostných bodoch prezentovaným k tomuto dôvodu sa však nedôsledne pridržiaval ustanovenia § 440 ods. 2 S.s.p. Aj v tomto prípade kasačný súd zotrváva na právnych názoroch (obdobne vid bod č. 39 tohto rozsudku), že otázkou relevantnou
1 písm. h) S.s.p. však môže byť len právna otázka, ktorú kasačný súd alebo Najvyšší súd riešil a na ktorej je založený sťažovateľkou uvádzané rozhodnutie súdneho orgánu. Uvedenej požiadavke zákonodarcu nemôže byť učinené zadosť ani reštriktívnou citáciou jednej či niekoľkých viet odôvodnenia rozsudku vybraného sťažovateľkou bez uvedenia, prečo citovaný text vzhľadom na skutkový stav, tvoril riešenie základnej právnej otázky hodnotenej citovaným súdom.
2 S.s.p. v citovanom znení dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.
ako nedôvodnú zamietol.
kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 54. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky
1 S.s.p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky
p.).
názoru kasačného súdu žalovaný ani neozrejmil výnimočnosť dôvodu priznania náhrady trov kasačného konania.
1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.