Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/85/2020 Identifikačné číslo spisu: 4613205279 Dátum vydania rozhodnutia: 29.06.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 420písm.

f/ CSP uviedol, že odvolací súd sa dostatočne nevyporiadal s podstatnými skutočnosťami a argumentami uvedenými v podanom odvolaní. Mal za to, že odvolací súd sa plne stotožnil so závermi Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 1 Cdo 257/2012 a to aj napriek tomu, že v konaní išlo o iné skutkové okolnosti. Vo

§ 421ods.

1 písm. b/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od otázky, ktorá nebola v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a to od otázky, či je za nadobúdateľa nehnuteľnosti (na ktorej bolo zriadené exekučné záložné právo) potrebné v zmysle ustanovenia § 169 EP považovať aj manžela, ktorý po vyporiadaní BSM nadobudol túto nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, teda či je podľa ustanovenia § 169 EP možné pre pohľadávku, pre ktorú bolo zriadené exekučné záložné právo, vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti, aj keď ju po vyporiadaní BSM nadobudol manžel, ktorý nie je povinným v exekúcii. Dovolateľ uviedol, že registruje rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 257/2012, avšak podľa neho sa toto nevenovalo otázke možnosti výkonu exekučného záložného práva a špeciálnej úprave v ustanovení § 169 EP. Naviac toto rozhodnutie považuje za prekonané z dôvodu zmeny právnej úpravy vykonanej zákonom č. 2/2017 Z. z. Právny názor, podľa ktorého výlučný vlastník, ktorý nadobudol vlastníctvo v dôsledku vyporiadania BSM a nie je nadobúdateľom v zmysle ustanovenia § 169 EP, a preto nemožno viesť exekúciu na majetok bývalého manžela povinnej, považuje dovolateľ za nesprávny, nelogický a neobhájiteľný v našom právnom systéme. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rovnako navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

1. Žalobca k dovolaniu uviedol, že žalovaný nedôvodne namieta údajnú existenciu vady zmätočnosti, ďalej uviedol, že dovolanie žalovaného nie je prípustné ani vo vzťahu § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože žalovaný namieta skutkové a nie právne okolnosti. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie nie je dôvodné.
3. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 6.
4. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
5. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
6. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.
7. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Vo

§ 420písm.

f/ CSP namieta zmätočnosť, týkajúcu sa nevyporiadania sa s podstatnými skutočnosťami a argumentami uvedenými v podanom odvolaní. Mal za to, že odvolací súd sa plne stotožnil so závermi Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 1 Cdo 257/2012 a to aj napriek tomu, že v konaní išlo o iné skutkové okolnosti. Z obsahu námietky vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vyplýva, že dovolateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá nebola doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená a to od otázky „či je za nadobúdateľa nehnuteľnosti (na ktorej bolo zriadené exekučné záložné právo) potrebné v zmysle ustanovenia § 169 EP považovať aj manžela, ktorý po vyporiadaní BSM nadobudol túto nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, teda či je podľa ustanovenia § 169 EP možné pre pohľadávku, pre ktorú bolo zriadené exekučné záložné právo, vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti, aj keď ju po vyporiadaní BSM nadobudol manžel, ktorý nie je povinným v exekúcii“.

1. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania dovolateľa z hľadiska dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 420 písm. f/ CSP.
2. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.
3. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
4. V súvislosti s uvedenou námietkou arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd v tomto smere odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po
5. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z
6. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z
7. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
8. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
9. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.
10. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V súvislosti s dovolacou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti treba pripomenúť, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. Odvolací súd sa riadne vysporiadal s odvolaním žalobcu, odôvodnil, prečo sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
11. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že obsah spisu, ako aj obsah odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
12. Vo

§ 421ods.

1 písm. b/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

1. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v bode 6.
2. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v ustanovení § 421 ods. 1 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“).
3. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.
4. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je relevantná otázka, v rámci ktorej by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.
5. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.
6. Dovolateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá nebola doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená a je uvedená v bode
7. Dôvodil, že na rozdiel od prípadu prejednávaného v konaní sp. zn. 1 Cdo 257/2012, kedy sa exekučné konanie začalo až po rozvode a exekučné záložné právo bolo zriadené až po uplynutí trojročnej lehoty od rozvodu, v tomto prípade začalo ešte za trvania manželstva a za trvania manželstva bolo za účelom zabezpečenia pohľadávky zriadené na celý sporný majetok exekučné záložné právo. Poznamenal, že právny názor vyjadrený súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, ktorý obmedzuje ustanovenie § 169 Exekučného poriadku v znení účinnom do
8. marca 2017 iba na prípady, kedy došlo k zmene v osobe vlastníka zálohu v dôsledku prevodu, resp. prechodu vlastníka po vyporiadaní BSM, nie je podľa názoru dovolateľa logický a je v rozpore s podstatou inštitútu záložného práva.
9. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že medzičasom rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu túto predmetnú otázku riešila a vec aj právne posúdila, a to v rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 80/
11. V rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 80/2019 dovolací súd prejednával totožnú situáciu, a totožnú dovolaciu otázku v znení, či je za nadobúdateľa nehnuteľnosti (na ktorej bolo zriadené exekučné záložné právo) potrebné v zmysle ustanovenia § 169 Exekučného poriadku považovať aj manžela, ktorý po vyporiadaní BSM nadobudol túto nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, dovolací súd uviedol, že nejde o otázku, ktorá by dovolacím súdom nebola riešená. Poukázal na rozhodnutie NS SSR v rozsudku 6Cz/41/1970 (R 34/1971) zo dňa
12. júla 1970, ktorým bolo judikované, že v prípade zániku práv a povinností na strane jedného z bezpodielových spoluvlastníkov (či už na základe dohody alebo súdneho rozhodnutia) preberajúci spoluvlastník nenadobúda práva a povinnosti k žiadnej inej nehnuteľnosti ani k jej konkrétne určenej časti, pretože nemôže nadobúdať práva a povinnosti k tomu, čo už bolo predmetom jeho bezpodielových spoluvlastníckych práv a povinností. K zmene dochádza len v tom zmysle, že ten z bezpodielových spoluvlastníkov, ktorému pri vyporiadaní zostane celá nehnuteľnosť, bude v budúcnosti vykonávať svoje práva a povinnosti k nehnuteľnosti sám, bez účasti druhého bezpodielového spoluvlastníka. Z toho vyplýva, že v prípade vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva nedochádza k odplatnému prevodu alebo prechodu nehnuteľnosti.
13. Dovolací súd ďalej dôvodil, že nie je možné súhlasiť ani s názorom dovolateľa, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 257/2012 sa na tento konkrétny prejednávaný prípad nevzťahuje, keďže výslovne nerieši možnosť výkonu exekučného záložného práva a špeciálnej právnej úpravy v ustanovení § 169 Exekučného poriadku. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 257/2012 z
14. marca 2016 jednoznačne judikovalo, že ak pred skončením exekúcie došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, môže byť exekúcia vedená len na majetok povinného, hoci pohľadávka oprávneného vznikla za trvania manželstva povinného. K vyššie uvedeným záverom dospel aj ÚS SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 380/2018-15 z
15. júna 2018, ktorý judikoval nasledovné: aj keď pri exekúcii ide o donucovanie povinného, aby splnil svoje povinnosti, a má zásadne postihnúť len povinného, nie je vylúčené, že niekedy môže faktický výkon rozhodnutia postihnúť aj tretie osoby, a to vtedy, keď sú exekúciou postihované veci patriace do BSM. Pojmovo takáto exekúcia môže prichádzať do úvahy jedine v tom prípade, ak sú naplnené hmotnoprávne podmienky stanovené v § 147 Občianskeho zákonníka, teda že pohľadávka voči jednému z manželov vznikla za trvania manželstva a výkon rozhodnutia (exekúcia) sa vedie na majetok, ktorý patrí do BSM. Uvedené je však možné len do doby, kým nedôjde k vyporiadaniu BSM. Znamená to teda, že od okamihu vyporiadania BSM (nie od jeho zániku), kedy začne platiť zákonná nevyvrátiteľná domnienka podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka o jeho vyporiadaní, nemožno už viesť exekúciu na majetok, ktorý patril do BSM, resp. masy zaniknutého BSM; exekúciou už môžu byť postihnuté len veci patriace do výlučného vlastníctva manžela (bývalého manžela) zaviazaného z vykonateľného rozhodnutia.
16. Dovolací súd nevidel dôvod na odklon od vyššie uvedených záverov, ku ktorým dospela judikatúra NS SR a ÚS SR, plne sa s nimi stotožnil a tieto aj nasledoval. Na námietku dovolateľa ohľadne zmeny právnej úpravy prostredníctvom zákona č. 2/2017 Z. z., podľa ktorej ustanovenie § 35 ods. 3 aktuálne účinného Exekučného poriadku upravilo, že ak exekútor určil spôsob vykonania exekúcie postihnutím majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, neskoršie vyporiadanie BSM nemá právne účinky voči oprávnenému, dáva dovolací súd do pozornosti dovolateľa ustanovenie § 243h ods.
17. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
18. apríla 2017 stanovili, že ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred
19. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do
20. marca
21. Na prejednávaný prípad tak odvolací súd aplikoval správne ustanovenia zákonného predpisu, pričom postupoval v zmysle prechodných ustanovení k úpravám účinným od
22. apríla
23. Dovolací súd sa nestotožnil s argumentáciou dovolateľa ohľadne uplatnenia novej právnej úpravy, kedy cituje právnu doktrínu, ktorá pripúšťa, aby sa pri výklade zákona zohľadnilo ustanovenie zákona, ktoré danú problematiku rieši vyslovene a jednoznačne, hoci takéto ustanovenie formálne nenadobudlo účinnosť. Výslovná aj jednoznačná bola aj predošlá právna úprava, v zmysle prechodných ustanovení ktorej odvolací súd aj správne postupoval. Nerešpektovanie zákonnej úpravy a prechodných ustanovení k nej, teda pripustenie výkladu, podľa ktorého by súd aplikoval novú právnu úpravu na prípad, ktorý mal byť prejednaný podľa úpravy predchádzajúcej, by znamenal porušenie právnej istoty ako aj predvídateľnosti práva.
24. Vzhľadom na to, že nastolená dovolacia otázka už bola uvedeným rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 80/2019 riešená, dovolací súd pristúpil k jej posúdeniu z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
25. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že výsledkom vyporiadania je definitívne určenie, ktoré konkrétne veci zostávajú vo výlučnom vlastníctve každého manžela. Znamená to teda aj to, že k veciam, ktoré zostávajú vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov, stráca druhý manžel vlastnícke právo; vyporiadaním vlastnícke právo nevzniká, nenadobúda sa, nejde o žiadny prevod alebo prechod práva (porovnaj R 34/1971). Mal za to, že pokiaľ potom ustanovenie § 169 Exekučného poriadku pojednáva o prevode nehnuteľností z vlastníka na nadobúdateľa, a pokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že toto ustanovenie nerieši status vecí nadobudnutých v BSM, s takýmto záverom súdu sa odvolací súd stotožnil, majúc za to, že v danom prípade vyporiadaním BSM súdnym rozhodnutím nenastala situácia prevodu (a ani prechodu) vlastníctva nehnuteľností na nového nadobúdateľa. Preto aplikácia tohto ustanovenia podľa odvolacieho súdu v danej veci neprichádzala do úvahy. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, že z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 257/2012 nevyplýva, že by pohľadávka oprávneného v konaní, v ktorom najvyšší súd rozhodoval, bola zabezpečená exekučným záložným právom. Doplnil, že sa jedná o skutkovo a právne porovnateľný prípad, a tak nemožno uzavrieť, že by rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 257/2012 na túto vec aplikovateľné nebolo, keď zo skutkových okolností danej veci (z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/287/2016 vydaného po zrušení skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu práve spomínaným rozhodnutím NS SR) bolo jednoznačné, že vo veci prejednávané nehnuteľnosti boli zaťažené exekučným záložným právom, navyše, bolo zrejmé i to, že pôvodne bolo v rámci konania o vylúčenie veci z exekúcie vedené i konanie o určenie, že spoluvlastnícky podiel nie je zaťažený exekučným záložným právom, ktoré konanie však súd vylúčil na samostatné konanie.
26. Dovolací súd tak konštatuje, že odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď konštatoval, že § 169 Exekučného poriadku nerieši status vecí nadobudnutých v BSM, majúc za to, že vyporiadaním BSM súdnym rozhodnutím nenastala situácia prevodu (a ani prechodu) vlastníctva nehnuteľností na nového nadobúdateľa, a že z toho dôvodu aplikácia tohto ustanovenia v danej veci neprichádzala do úvahy, a to aj s poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 257/
27. Týmto právnym záverom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
28. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľa vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné odmietol.
29. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
31. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.