Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Asan/13/2020 Identifikačné číslo spisu: 5019200379 Dátum vydania rozhodnutia: 22.06.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Trenčan Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 440ods.

1 písm. g/ S.s.p.) a odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu (

§ 440ods.

1 písm. h/ S.s.p.), na viacerých miestach kasačnej sťažnosti (body II. 1., II. 2., II. 3., II. 4. kasačnej sťažnosti) namietal nesprávny procesný postup krajského súdu spočívajúci v nedostatočnom alebo nepreskúmateľnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Senát kasačného súdu preto na základe vecného obsahu kasačnej sťažnosti pristúpil k preskúmaniu rozsudku správneho súdu i z toho pohľadu, či nebolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces (

§ 440ods.

1 písm. f/ S.s.p.), hoci sa toho sťažovateľ zastúpený advokátom explicitne nedomáhal.

1. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry vnútroštátnych i európskych súdov. Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Obdobne sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej republiky napr. v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30, keď vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú však len také vady rozhodnutia, keď jeho odôvodnenie úplne absentuje, alebo došlo k iným zásadným procesným vadám, pri ktorých je preskúmanie rozhodnutia nevyhnutné (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku).
2. Vo svetle týchto skutočností kasačný súd konštatuje, že neobstoja tvrdenia sťažovateľa o nedostatočnom, či nepreskúmateľnom odôvodnení namietaných otázok týkajúcich sa prejednávanej veci. Subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu ohľadne žalobných námietok nemôže byť dôvodom pre záver o nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti napadnutého rozsudku.
3. Podľa mienky kasačného súdu správny súd dostatočne reflektoval na žalobné body, keď odôvodnenie rozsudku obsahuje stručné zhrnutie podstatných argumentov sťažovateľa ( body 2 až 5 napadnutého rozsudku), prehľad dotknutých právnych noriem, ako aj posúdenie parciálnych žalobných námietok týkajúcich sa absencie vyjadrenia štatutárneho orgánu sťažovateľa (bod 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku), nepreskúmateľnosti výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia ( bod 11 odôvodnenia rozsudku), ako aj odôvodnenia výšky uloženej sankcie (bod 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
4. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o absencii vyjadrenia štatutárneho orgánu v zápisnici o následnej protipožiarnej kontrole sa kasačný súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že nie je povinnosťou správneho orgánu zisťovať, prečo sa štatutárny orgán k zápisnici nevyjadril, aké mal na to dôvody. Podľa mienky kasačného súdu absencia vecného vyjadrenia k zisteniam uvedeným v zápisnici o následnej protipožiarnej kontrole nezakladá nezákonný postup správnych orgánov, ale predstavuje prejav vôle štatutárneho orgánu sťažovateľa. Z IV. bodu zápisnice o následnej protipožiarnej kontrole totiž jednoznačne vyplýva, že sa štatutárny zástupca sťažovateľa nevyužil oprávnenie vyjadriť sa k skutkovým okolnostiam vyplývajúcich zo zápisnice o následnej protipožiarnej kontrole, hoci túto možnosť mal.
5. Pokiaľ by sťažovateľ svoje právo vyjadriť sa k predmetným zisteniam využil, správny orgán by jeho vyjadrenie zaznamenal a zaujal by k nemu stanovisko, tak ako tomu bolo v prípade zápisnice o protipožiarnej kontrole. Navyše, z administratívneho spisu nevyplýva a sťažovateľ to ani netvrdil, že by mu bolo upreté právo vyjadriť sa k zisteniam zachyteným v zápisnici o následnej protipožiarnej kontrole. Sťažovateľ teda namieta absenciu svojho vyjadrenia k zisteniam vyplývajúcim zo zápisnice, ktoré sám správnemu orgánu neposkytol, a treba dodať, že žiadne vecné stanovisko k prezentovaným zisteniam sťažovateľ neponúkol ani v ďalšom priebehu konania (súdneho a správneho).
6. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou o neuvedení času spáchania skutku a nedostatočnom popise skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. Je pravdou, že správny orgán v enunciáte rozhodnutia odkázal na nedostatok uvedený v bode II. odsek 12 zápisnice o protipožiarnej kontrole. Výrok prvostupňového rozhodnutia však v ďalšej časti obsahuje aj konkrétny opis skutkových okolností, za ktoré bola sťažovateľovi uložená sankcia.
7. Z tohto hľadiska sa kasačný súd stotožnil so záverom správneho súdu v tom smere, že formulácia enunciátu prvostupňového rozhodnutia, ktorú zvolil správny orgán, nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, ani možnosť zámeny predmetného skutku s iným.
8. Vo svetle týchto skutočností kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj kasačnú námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď samotný odkaz na inú listinu považoval za postačujúci z hľadiska vymedzenia skutku (bod 17 tohto rozsudku).
9. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa vymedzenia času spáchania správneho deliktu kasačný súd akcentuje, že uvedená skutočnosť jednoznačne vyplýva z enunciátu prvostupňového rozhodnutia, keďže sťažovateľ do termínu stanoveného orgánom štátneho požiarneho dozoru (do 30.09.2018) nesplnil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie nedostatkov zistených počas vykonanej kontroly (§ 5 ods. 1 písm. h/, l/ zákona č. 314/2001 Z. z.). Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že na dĺžku trvania protiprávneho stavu správne orgány reflektovali v správnej úvahe o výške uloženej sankcie ( strana 3 prvostupňového rozhodnutia, odsek 3 preskúmavaného rozhodnutia).
10. Sťažovateľ ďalej uvádzal, že nie je zrejmé, akým spôsobom správny orgán zistil, že malo dôjsť k zmene užívania stavby. V rámci uvedeného tvrdenia však nič konkrétne nenamietal, a preto kasačný súd nebude opakovať pre účastníkov známe skutočnosti, keďže odpoveď na túto námietku je zahrnutá už v prvostupňovom rozhodnutí (strana 2-4 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia), a s totožnou námietkou sa vysporiadal aj krajský súd v napadnutom rozsudku ( bod 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
11. Kasačný súd je v zhode s krajským súdom aj čo sa týka odôvodnenia výšky uloženej sankcie. Nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou sťažovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k výške sankcie je formálne a všeobecné. Kasačný súd sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu v tom smere, že úvahy správneho orgánu ohľadne výšky uloženej sankcie sa premietli do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (bod 12 napadnutého rozsudku). Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, správne orgány v rámci diskrečnej právomoci prihliadli na závažnosť skutku, ako aj na dĺžku trvania protiprávneho stavu. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmá aj tá podstatná skutočnosť, že pri určovaní výšky sankcie prihliadali aj na to, že porušením povinnosti nevznikla žiadna škoda, ani ujma na zdraví a sťažovateľ splnil ostatné povinnosti uložené orgánom štátneho požiarneho dozoru.
12. Sťažovateľ v kontexte sťažnostnej námietky týkajúcej sa výšky sankcie tvrdil, že argumentácia súdu ohľadne maximálnej výšky sadzby pokuty podľa § 59 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 314/2001 Z. z. je nezrozumiteľná, avšak bližšie nekonkretizoval, v čom vidí nezrozumiteľnosť argumentácie krajského súdu. Kasačný súd konštatuje, že správne orgány (aj krajský súd) vychádzali z hornej hranice sadzby pokuty 16 595 Eur preto, lebo sťažovateľ nesplnil povinnosť vyplývajúcu z opatrení uložených orgánom vykonávajúcim štátny požiarny dozor (§ 59 ods. 2 písm. h/ zákona č. 314/2001 Z. z.). Uvedená skutočnosť vyplýva zo záhlavia prvostupňového rozhodnutia a kasačný súd ani nepredpokladá, že by sťažovateľ skutočne nevedel, prečo žalovaný vychádzal z hornej hranice sadzby pokuty vo výške 16 595 Eur.
13. Vo vzťahu k ostatnému sťažnostnému bodu, v ktorom sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalobnému bodu 4 (bod II.
14. kasačnej sťažnosti), súhlasí kasačný súd so záverom krajského súdu, že sťažovateľ nemusí dostať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Aj kasačný súd je tej mienky, že skutočnosti, na ktoré sťažovateľ poukazoval, neboli relevantné ani z hľadiska splnenia povinnosti sťažovateľa vyplývajúcej z opatrení orgánov vykonávajúcich štátny požiarny dozor, ani z pohľadu zásad ukladania sankcie.
15. Na základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti.
16. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 S.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.