Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3To/10/2019 Identifikačné číslo spisu: 9517100070 Dátum vydania rozhodnutia: 19.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Kostolanská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 221ods.

1, ods. 4 písm. a), písm. b) Trestného zákona a iné, o odvolaní prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T/9/2017 z 23. mája 2019, takto rozhodol:

§ 321ods.

1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa z r u š u j e rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T/9/2017 z 23. mája 2019, v jeho odsudzujúcej časti vo výroku týkajúceho sa obžalovaného S. Z. a v celej oslobodzujúcej časti, t. j. vo výrokoch týkajúcich sa obžalovaných H. C., O. S., F. R., F. S., Z. J., Mgr. O. C., S. U., B. M., W. B., U. N., Ing. H. G., O. V., U. V. a L. V..

§ 322ods.

1 Trestného poriadku sa vec vracia súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T/9/2017 z 23. mája 2019 (ďalej „napadnutý rozsudok") boli v jeho odsudzujúcej časti uznaní za vinných obžalovaný A. O. pre pokračovací prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa

§ 326ods.

1 písm. a) Trestného zákona a pokračovací prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi

§ 374ods.

1 písm. b) Trestného zákona a obžalovaný S. Z. pre pokračovací prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky

§ 352ods.

1 Trestného zákona, ďalej v jeho oslobodzujúcej časti boli oslobodení spod obžaloby (prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,sp. zn. VII/1 Gv 5/16/1000-8 zo dňa

1. marca 2017) obžalovaní H. C., O. S., F. R., F. S., Z. J., Mgr. O. C., S. U., B. M., W. B., U. N., Ing. H. G., O. V., U. V. a L. V., a to na skutkovom základe uvedenom v napadnutom rozsudku (na ktorý odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje). + + + Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej „prokurátor") v neprospech obžalovaných, a to v jeho odsudzujúcej časti vo vzťahu k obžalovanému S. Z. a v oslobodzujúcej časti voči všetkým do tejto časti spadajúcim obžalovaným (resp. inak vyjadrené, vo vzťahu ku všetkým obžalovaným s výnimkou odsudzujúceho výroku vo vzťahu k obžalovanému A. O.). Konkrétne v ňom namietal, že prvostupňový súd odmietol vykonať podstatné, ním navrhované dôkazy obžaloby, čím súd dostal prokurátora do stavu dôkaznej núdze voči viacerým obžalovaným. Takto postupoval vo vzťahu k výpovedi kľúčového svedka obžaloby M. W.. Zmätočnosť postupu súd I. stupňa k tomuto svedkovi vidí v tom, že potom ako odmietoltento svedok vypovedať z dôvodu uvedenom v § 130 ods. 2 Trestného poriadku, súd I. stupňa súhlasil s čítaním všetkých jeho výpovedí z prípravného konania s výnimkou výpovede zo dňa
2. apríla 2010 a
3. mája 2011 a teda vykonal uvedený dôkaz, pričom nemal problém so zákonnosťou predmetných výpovedí. Následne po vyhlásení rozsudku konštatoval, že takúto výpoveď nemožno prečítať so zreteľom na dikciu § 263 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti poukázal na § 263 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý rieši presne takúto situáciu a nie je zrejmé, prečo súd I. stupňa nepostupoval

tohto ustanovenia ale sa zameralna ustanovenie § 263 ods. 3 Trestného poriadku. Má za to, že všetky výpovede svedka M. W. boli vykonané zákonným spôsobom, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred prvostupňovým súdom, a na tieto jeho výpovede tvoriace jeden celok je potrebné prihliadať a pri rozhodovaní o vine a treste obžalovaných je potrebné sa s uvedenými výpoveďami, resp. okolnosťami v nich uvádzanými vysporiadať. Navyše vyslovil názor, že zákonné sú aj výpovede svedka M. W. zo dňa

1. apríla 2010 a
2. mája 2011, hoci svedok M. W. nebol v súvislosti s týmito výpoveďami zbavený mlčanlivosti. V čase spáchania skutku M. W. totiž nebol príslušníkom Policajného zboru, ako to vyplýva z listinných dôkazov a z výpovede svedka Mgr. M. U., a teda nebol dôvod ho zbavovať mlčanlivosti, keďže nevypovedal o okolnostiach, ktoré by mohli tvoriť utajovanú skutočnosť. Svedok M. W. vypovedal o trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť spolu s ďalšími obžalovanými a nie o skutočnostiach, o ktorých sa mohol dozvedieť ako príslušník Policajného zboru a v tom čase ani príslušníkom Policajného zboru nebol. Nie je preto podstatné, že bol zbavený mlčanlivosti dňa
3. marca
4. Prvostupňový súd ďalej odmietol návrh na vykonanie prehratia zvukových záznamov a oboznámenie ich prepisov z toho dôvodu, že všetky príkazy boli vydané pred tým, ako sa viedlo trestné konanie v tejto trestnej veci. Na zákonnosť použitia zvukových záznamov získaných na základe použitia informačno-technických prostriedkov nie sú jednotné názory ani v senátoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zastáva však názor prezentovaný okrem iného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To/2/2011 z
5. septembra 2011, že slovo „súčasne" uvedené v § 115 ods. 7 Trestného poriadku je potrebné vzťahovať k okamihu použitia výsledkov odposluchu a nie už k okamihu vykonávania odposluchu, pretože opačný výklad je v rozpore s argumentom reductione ad absurdum, keďže by viedol k záveru, ktorý nemá rozumný zmysel a v praxi by znamenal faktickú nemožnosť použitia predmetného ustanovenia. Je preto toho názoru, že prvostupňový súd mal vykonať dôkaz ním navrhnutý a súčasne mal konštatovať zákonnosť uvedeného dôkazu ešte pred výsluchom svedkov, pretože nemohol vypočúvať svedkov ani obžalovaných k skutočnostiam vyplývajúcim zo zabezpečených zvukových záznamov. Ďalej súd I. stupňa odmietol vykonať dôkaz, a to zápisnicu o vykonaní domovej prehliadky u B. M., keď bez nejakého konkrétneho dôvodu iba uviedol, že ide o okolnosti nepodstatné pre rozhodnutie a dôkazy, ktoré s touto trestnou vecou nesúvisia. S uvedeným sa nestotožňuje, pretože B. M. potom nemohli byť kladené otázky ohľadne vecí zaistených pri domovej prehliadke a obžalovaná sa tak k týmto skutočnostiam nemohla vyjadriť. Takisto súd odmietol oboznámiť vyjadrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a výpisy z lustrácie osôb v evidenciách REGOB a SA, ktoré sa týkali obžalovaných A. O., H. D. a I. O., ako aj fotoalbum, pretože vo vzťahu k obžalovanému O. sa dokazovanie nevykonávalo a ostatné dôkazy sa týkali nepodstatných okolností pre rozhodnutie súdu. Má za to, že uvedené dôkazy sú podstatné vo vzťahu k rozhodnutiu o vine F. R. a prípadne aj Z. J. minimálne vo vzťahu k skutku uvedenému v bode 9/ obžaloby. Na základe odmietnutia vykonania uvedených dôkazov potom nebolo možné trestnú vec dostatočne objasniť a vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov. Ďalej vo vzťahu k obžalovanému F. S. v bode 1/ obžaloby súd I. stupňa uviedol, že v tejto trestnej veci neskúmal, či sú ostatní obžalovaní členmi zločineckej skupiny, nakoľko im pre tento trestný čin nebolo vznesené obvinenie, resp. sú pre tento trestný čin stíhaní v iných trestných veciach a preto má súd za to, že nebolo preukázané, že by bol F. S.lenom nejakej zločineckej skupiny. Má za to, že v súvislosti s týmto skutkom mal súd povinnosť skúmať aj existenciu zločineckej skupiny, minimálne vo vzťahu k obžalovaným, ktorí boli trestne stíhaní pre skutky, ktorých sa mali dopustiť ako členovia zločineckej skupiny, prípadne prerušiť konanie v tejto veci, kým sa nestanú právoplatné rozsudky v iných trestných veciach, kde sú ostatní obžalovaní trestne stíhaní aj pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296Trestného zákona.

V tejto trestnej veci prirodzene obžalovaní nemohli byť trestne stíhaní pre ten istý skutok, pre ktorý sú stíhaní v iných trestných veciach. Vo vzťahu k obžalovanému S. Z. zdôraznil, že, menovaný vystupoval pod rôznymi falošnými identitami, čo bolo aj

názoru prvostupňového súdu preukázané, ale nie je možné sa stotožniť s názorom súdu, že menovaný bol len akýsi biely kôň, ktorý nevedel o čo sa jedná, a preto nie je možné konštatovať, že svojim konaním mal spôsobiť škodu veľkého rozsahu. Aj keby S. Z. nevedel hodnotu pozemkov a akú škodu svojim konaním môže spôsobiť, postupoval tak minimálne v nepriamom úmysle a s tým, že spôsobí následok uvedený v obžalobe bol uzrozumený. S. Z. musel vedieť, že sa zúčastňuje na podvodnom prevode pozemkov, pretože sa na ňom aj aktívne podieľal tým, že podpisoval cudzie zmluvy. Skutočná škoda bola vyčíslená až na základe znaleckého dokazovania a v prípade prijatia záveru aký súd I. stupňa prijal, by prakticky nebolo možné v žiadnom inom prípade použiť vyššiu trestnú sadzbu, keby páchateľ dopredu nevedel konečnú škodu akú môže svojim konaním spôsobiť. Páchateľ úmyselného trestného činu sa svojim konaním vždy vystavuje riziku, že spôsobený následok alebo škoda budú vyššie ako si on predstavuje a musí prijať aj trestnoprávnu zodpovednosť za takéto svoje konanie. Vo vzťahu k F. R. a Z. J. minimálne ohľadom skutku uvedenému v bode 9/ obžaloby má za to, že prvostupňový súd dostatočne neodôvodnil ako sa vysporiadal s dôkaznou situáciou, a to okrem samotného priznania sa k takmer celej trestnej činnosti F. R., s výpoveďami H. D., A. O., A. G., S. O., O. A., I. O., O. D., ako aj s dôkazmi zaistenými počas domovej prehliadky u F. R.. Len konštatoval, že nebolo preukázané, že by sa menovaní dopustili uvedenej trestnej činnosti. Navrhol preto, aby odvolací súd

§ 321ods.

1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a

§ 322ods.

1 Trestného poriadku vrátil vec súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, najmä aby vykonal dôkazy, ktoré v prvom stupni odmietol vykonať (na ktorých potrebu a zákonnosť poukazuje) a aby sa následne dostatočne vysporiadal s právnou kvalifikáciou konania obžalovaného S. Z., ako aj s dôkaznou situáciou vo vzťahu ku konaniu F. R. a Z. J. a vzhľadom na vykonanie predmetných dôkazov aj s dôkaznou situáciou vo vzťahu k ostatným obžalovaným. K tomuto odvolaniu sa písomne vyjadrili obžalovaní W. B. a U. N. (prostredníctvom obhajcu JUDr. Petra Slovíka), Z. J. (vlastným podaním aj prostredníctvom obhajcu JUDr. Ludevíta Rabaya), F. S. (prostredníctvom obhajcu JUDr. Juraja Baláža), H. C. (prostredníctvom obhajcu JUDr. Jaromíra Šmátralu), O. S. (prostredníctvom obhajcu JUDr. Alexandra Fila), Mgr. O. C. (prostredníctvom obhajcu JUDr. Petra Filipa), S. Z. (prostredníctvom obhajcu JUDr. Miroslava Bogdalika) a O. V. a U. V. (obaja prostredníctvom obhajkyne JUDr. Júlie Vestenickej), ktorí i poukazom na konkrétne skutočnosti vo výsledku argumentačne podporili napadnutý rozsudok v jeho záveroch i z pohľadu v jeho odôvodnení obsiahnutej argumentácie, dovolávajúc sa rezultátu o nedôvodnosti odvolania prokurátora a teda zamietnutia jeho odvolania. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd" alebo „odvolací súd"), na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou - prokurátorom - nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 odsek 1, 3 Trestného poriadku, preskúmal

§ 317

odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom neopomenul skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania

§ 371

odsek 1 Trestného poriadku a dospel k záveru o dôvodnosti odvolania prokurátora, priznávajúc relevanciu podstatnej časti jeho odvolacích námietok. K oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku: Ako i z obsahu odvolania prokurátora vyplýva, podstatná časť odvolacej argumentácie spočíva v námietkach odvolateľa proti procesnému postupu súdu I. stupňa v procese dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktorým súd I. stupňa buď celkom odmietol vykonať dôkazy, ktoré prokurátor v obžalobe navrhoval, resp. i vykonal také dôkazy, ktorým ale následne nepriznal relevanciu z pohľadu ich procesnej použiteľnosti (najmä keď, hoci čítané výpovede svedka M. W. z prípravného konania, následne vyhodnotil ako procesne nepoužiteľné). V ďalšej časti, osobitne ku skutku v bode 9/ obžaloby, namietal i spôsob hodnotenia dôkazov súdom I. stupňa, a taktiež k trestnej činnosti obžalovaného S. Z. i nesprávnosť právneho posúdenia (právnej kvalifikácie) na neho sa vzťahujúceho skutku, v zmysle jeho zmiernenia oproti obžalobe, keď súd I. stupňa neakceptoval výšku spôsobenej škody ako znak kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky

§ 352Trestného zákona.

Súd I. stupňa

odvolateľa svojim procesným postupom - najmä odmietnutím vykonania pre vec (resp. podporu obžaloby) podstatných dôkazov, bez zákonného podkladu pre taký postup, tak vo vzťahu k obžalobe, v podstatnej časti žalovanej trestnej činnosti - sám vytvoril stav dôkaznej núdze. Primárne je nevyhnutné zdôrazniť, že z pohľadu dôkazného stavu samotná obžaloba v danej veci je významne opretá o svedeckú výpoveď (resp. viaceré nadväzujúce svedecké výpovede) M. W.. Už z obžaloby, ako aj z obsahu spisu, je zrejmé, že podstatná časť trestnej činnosti obžalovaných, ktorých sa týka oslobodzujúca časť výrokovej časti napadnutého rozsudku, bola dôkazne podložená práve výpoveďami tohto svedka, ktorý podrobne a konkrétne popisoval jej jednotlivé skutkové okolnosti a účasť jednotlivých obžalovaných na nej, a s ohľadom na informačnú hodnotu jeho svedeckých výpovedí (povahou usvedčujúcich obžalovaných, na ktorých sa vzťahuje oslobodzujúci výrok) sú tieto svojim významom podstatným až rozhodujúcim dôkazom pre objasnenie žalovanej trestnej činnosti, pretože bez jeho svedeckej výpovede (uvedenej povahy) ostatné vo veci zabezpečené dôkazy majú podporný charakter, a to osobitne (aj) vo vzťahu k otázke posúdenia hodnovernosti tohto svedka a tým aj k náležitému zodpovedaniu otázky pravdivosti jeho výpovede (v jednotlivých jej aspektoch), ktorú väčšina z obžalovaných (na ktorých sa vzťahuje oslobodzujúci verdikt súdu I. stupňa) významne v rámci svojej obhajobnej obrany namieta. Oslobodzujúci výrok napadnutého rozsudku (ako to vyplýva i z jeho písomného odôvodnenia) vo výsledku vychádza z hodnotenia pred súdom I. stupňa vykonaného dokazovania so záverom o absencii dôkazov, v dostatočnom množstve, ale najmä kvalite, opodstatňujúcich záver o vine obžalovaných. Obžalovaní (v oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku) boli súdom I. stupňa oslobodení spod obžaloby z dôvodu

§ 285písm.

c) Trestného poriadku (t. j. z dôvodu, že nebolo dokázané, že spáchali na nich sa vzťahujúcu žalovanú trestnú činnosť). Výnimku z vyššie uvedeného predstavuje len výrok o oslobodení spod obžaloby obžalovaného F. S. pre skutok v bode 1/ z dôvodu „

§ 285písm.

c) a súčasne

§ 285písm.

a) Trestného poriadku", ku ktorému odvolací súd zaujíma osobitné stanovisko nižšie v texte. Tento záver tak v sebe obsahuje i hodnotiaci záver súdu I. stupňa o tom, že dôkazne bolo preukázané, že žalované skutky sa stali a tieto možno právne posúdiť (individuálne ku každému skutku) ako trestný čin, resp. i v súbehu spáchané viaceré trestné činy. Záver o dôkaznej núdzi súdu I. stupňa sa tak vzťahuje k otázke nedokázania (pred ním vykonanými dôkazmi), že páchateľmi týchto trestných činov boli práve obžalovaní. K výrokom oslobodzujúcej časti rozsudku odvolací súd konštatuje, že záver súdu I. stupňa o dôkaznej núdzi má svoj podklad v procesnom fakte, že svedok M. W. na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať ako svedok a na to nadväzujúcom právnom závere súdu I. stupňa o procesnej nepoužiteľnosti jeho svedeckých výpovedí z prípravného konania ako dôkazu. K procesnému postupu súdu I. stupňa pri výkone dôkazu výsluchom svedka M. W., najvyšší súd poukazuje na nasledovné skutočnosti : Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (strana 38 až 39) vyplývajú závery a úvahy súdu I. stupňa, v zmysle ktorých svedok M. W. na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť vypovedať ako svedok

§ 130ods.

2 Trestného poriadku, ktoré mu prináleží, pretože v predmetnej trestnej veci mal postavenie obvineného. Na základe týchto skutočností bola prokurátorom prečítaná jeho svedecká výpoveď z

1. februára 2015, (správne) z
2. marca 2015 (keď v odôvodnení je zjavná nesprávnosť v dátume), z
3. marca 2015 a z
4. marca
5. Boli čítané svedecké výpovede M. W., ktoré boli vykonané po tom, čo tento svedok bol zbavený mlčanlivosti dňa
6. marca 2012 a neboli prečítané výpovede, ktoré vykonal v procesnom postavení spoluobvineného a v procesnom postavení svedka pred
7. marcom
8. Súd I. stupňa ako uvádza „po dôkladnom preskúmaní procesného postavenia svedka W. a po preskúmaní jeho svedeckých výpovedí dospel k záveru, že ak M. W. využilsvoje právo a odmietol vypovedať, nie je možné na hlavnom pojednávaní výpovede M. W.tať, resp. nie je možné ich použiť ako dôkaz. Zo skutkov, na základe ktorých bolo M. W. vznesené obvinenie a pre ktoré bol vylúčený zo spoločného konania, vyplýva, že v minulosti bol M. W. pôvodne spoluobvineným a materiálne sa zúčastnil na páchaní trestnej činnosti so spoluobvinenými, proti ktorým vypovedal. Z tohto dôvodu má vždy právo odmietnuť vypovedať

§ 130ods.

2 Trestného poriadku, a ak využijeprávo odmietnuť vypovedať, jeho skoršiu výpoveď nemožno so zreteľom na dikciu § 263 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku prečítať. Inak povedané, takúto svedeckú výpoveď možno čítať, keď svedok nevyužije svoje právo odmietnuť vypovedať a nemožno ju čítať, keď právo odmietnuť vypovedať využije. Z týchto dôvodov potom súd k prečítaným svedeckým výpovediam pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie neprihliadal (viď rozhodnutia NS SR, sp. zn. 2Tz/5/2006, 2Tz/3/2002, Tpj 41/2018-2)". Pri konfrontácii týchto hodnotiacich záverov súdu I. stupňa s obsahom spisu, odvolací súd poukazuje na obsah zápisnice z hlavného pojednávania konaného 11. decembra 2018 (strana 12 301 a nasl.) z ktorej vyplýva, že svedok M. W. po zákonnom poučení svedka (aj

§ 130

Trestného poriadku) uviedol : „Poučeniu svedka som porozumel, mám za to, že mám dôvod odoprieť vypovedať. Odôvodňujem to tak, že v tejto súdnej miestnosti som pred dvomi týždňami nedostal možnosť sa vyjadriť. Ja osobne považujem veci, ktoré sú tu vedené na tomto súde, že spolu súvisia a pokiaľ nemám možnosť sa komplexne vyjadriť k tomuto, tak si myslím, že nemôžem v tejto trestnej veci vedenej v tomto konaní vypovedať. Ešte dodávam, že v tejto veci existujú rozdielne vyjadrenia ministrov, myslím, že súčasná ministerka vnútra aj zavádza na Branno-bezpečnostnom výbore, ja sa stotožňujem s vyjadrením, ktoré poskytol Lipšic, že som napomáhal OČTK, že som pracoval pre OZOČO a na základe toho by som mal potom možnosť sa komplexne vyjadriť ku všetkému". V reakcii na uvedené vyjadrenie predseda senátu oznámil svedkovi, že (súd) nevidí zákonné dôvody na odopretie výpovede z jeho strany, na čo svedok uviedol, že využíva svoje právo a odmieta vypovedať z dôvodu obavy o svoj život. V ďalšom priebehu úkonu, na reakciu obhajcu (JUDr. Filipa), v ktorej tento vyslovil názor, že vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci mal svedok postavenie obvineného, toto právo mu prislúcha a je potrebné len skonštatovať, že sa tak stalo a výsluch ukončiť, predseda senátu (po porade senátu) vyhlásil uznesenie,

ktorého súd akceptuje právo svedka využiť právo nevypovedať z dôvodu

§ 130ods.

2 Trestného poriadku. K uvedenému postupu súdu I. stupňa, odvolací súd poukazuje na § 130 Trestného poriadku,

ktorého :

§ 130

Trestného poriadku je právom svedka (nie jeho povinnosťou), toto jeho právo je viazané na zákonne výslovne uvedené dôvody (v odseku 1 a 2 uvedeného ustanovenia), preto svedok, za predpokladu riadneho poučenia o tomto jeho práve, ku ktorému v danom príde došlo, v ďalšom (sám) vlastným prejavom vôle určuje či toto právo využíva (alebo nevyužíva) a ak ho využíva, z akého zákonného (teda nie akéhokoľvek) dôvodu. Len svedok, ktorý nepochybným prejavom vôle adresovaným súdu využije právo odoprieť vypovedať z niektorého zákonom predpokladaného dôvodu [§ 130 ods. 1 alebo (aj) odsek 2 Trestného poriadku] a tento zákonný dôvod aj je u neho naplnený, je svedkom, ktorý je oprávnený odoprieť vypovedať. Pre zodpovedanie otázky či konkrétny svedok oprávnene alebo bez oprávnenia odoprel vypovedať tak nie je rozhodujúce len to, či u neho takýto zákonný dôvod objektívne existuje, ale aj to či ho svedok na základe vlastného uváženia (subjektívne) aj využíva ako dôvod pre odopretie výpovede. V posudzovanej procesnej situácii (ako to vyplýva z vyššie uvedeného - zo samotného vyjadrenia svedka na hlavnom pojednávaní) je zrejmé, že svedkom M. W. uvádzané dôvody pre odopretie svedeckej výpovede nemožno podradiť pod žiadny zákonný dôvod pre odopretie výpovede svedkom

§ 130ods.

1 alebo 2 Trestného poriadku. Z pohľadu § 130 ods. 2 Trestného poriadku, nijakým spôsobom sa svedok nevyjadril, že využíva právo odoprieť vypovedať preto, že by mohol svojou výpoveďou spôsobiť nebezpečenstvo svojho trestného stíhania sebe alebo iným (v tomto ustanovení vymedzeným) osobám a celkom bez významu je tak otázka, či by takému nebezpečenstvu seba alebo iných vystaviť mohol (alebo nie), resp. či taký dôvod, vzhľadom na zistenia o jeho trestnom stíhaní (pre identickú alebo súvisiacu trestnú činnosť), u neho objektívne existuje. Záver súdu I. stupňa o práve svedka odoprieť vypovedať

§ 130ods.

2 Trestného poriadku (ktorým zmenil vlastný pôvodný postoj k tejto otázke, zrejme aj pod vplyvom názoru k nej vyslovenému jedným z obhajcov) predstavuje taký výklad vôle svedka M. W. súdom, ktorý celkom vybočuje z rámca prejavu jeho vôle (resp. z rámca jeho slovného vyjadrenia k otázke dôvodov pre odopretie výpovede). Na tom základe odvolací súd konštatuje, že svedok M. W. na hlavnom pojednávaní dňa 11. decembra 2018 bez oprávnenia odoprel vypovedať ako svedok. Odpoveď na otázku, či svedok na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať oprávnene alebo bez oprávnenia, určuje ďalší procesný postup súdu, ktorý je súčasťou procesného úkonu výsluchu svedka, a to možnosť (fakultatívnosť) čítania jeho svedeckej výpovede (resp. výpovedí) z prípravného konania postupom

§ 263ods.

3 písm. c) Trestného poriadku alebo

§ 263ods.

4 Trestného poriadku, majúc pritom na zreteli, že

§ 2ods.

19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak a

§ 278ods.

2 Trestného poriadku ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine a treste

§ 232ods.

5 alebo 6, súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané; z čoho vyplýva, že zákonným spôsobom čítané svedecké výpovede z prípravného konania sú dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní, ktoré preto vytvárajú dôkazný podklad pre rozhodnutie súdu. Ďalej odvolací súd upriamuje pozornosť súdu I. stupňa na nasledovné zákonné ustanovenia :

§ 263ods.

3 písm. c) Trestného poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba na hlavnom pojednávaní bez oprávnenia odoprela vypovedať.

§ 263ods.

4 Trestného poriadku zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď

§ 130

, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona. Z uvedeného je zrejmé, že Trestný poriadok procesný prenos svedeckej výpovede na hlavné pojednávanie umožňuje jej čítaním v oboch procesných variáciách odmietnutia svedka (vypovedajúceho v tomto procesnom postavení v prípravnom konaní) vypovedať na hlavnom pojednávaní, a to bez ohľadu na to či k odopretiu výpovede bol oprávnený (t. j. materiálne boli naplnené dôvody pre odopretie vypovedať

niektorej z alternatív predpokladaných v § 130 Trestného poriadku), keď v tomto prípade možnosť čítania svedeckej výpovede umožňuje § 263 ods. 4 Trestného poriadku, alebo nebol oprávnený, keď v takom prípade čítanie svedeckej výpovede umožňuje § 263 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní dospel (hoci k nesprávnemu) k záveru o tom, že svedok bol oprávnený odoprieť vypovedať, ďalej postupoval v súlade s jeho záverom

§ 263ods.

4 Trestného poriadku (hoci aj tu formálne pochybil, pokiaľ odkázal na § 253 ods. 4 Trestného poriadku, kde však zjavne ide o zrejmú nesprávnosť, pri ktorej odvolací súd vychádzal z toho, že mal na zreteli § 263 ods. 4 Trestného poriadku). Argumentácia súdu I. stupňa v prospech záveru o procesnej nepoužiteľnosti svedeckých výpovedí M. W. z prípravného konania je nepochybne v kontraste s jeho vyššie uvedeným procesným postupom (ktorý uvedenému záveru predchádzal). Už samotné rozhodnutie súdu I. stupňa o čítaní takých svedeckých výpovedí totiž v sebe nevyhnutne implikuje záver o splnení zákonných podmienok na taký procesný postup. Napriek tomu súd I. stupňa v rozpore s vlastným pôvodným posúdením zákonných podmienok pre čítanie svedeckých výpovedí po vykonaní celého dokazovania, až v štádiu meritórneho rozhodovania o obžalobe, dospel k záveru opačnému, t. j. o procesnej nepoužiteľnosti čítaných svedeckých výpovedí. K takémuto záveru pritom dospel z dôvodov, ktoré nevyplynuli zo zistení následne vykonaného dokazovania a teda z dôvodov, ktoré súd I. stupňa mali viesť už pri úkone výsluchu predmetného svedka k záveru o nesplnení zákonných podmienok na čítanie výpovedí svedka z prípravného konania, v dôsledku čoho uvedené výpovede vôbec nemali byť čítané. Už tento procesný postup významne negatívne deformoval ďalší proces dokazovania, najmä pri výkone tých dôkazov (predovšetkým pri výsluchoch ďalších svedkov), ktorými sa mala verifikovať alebo vyvrátiť pravdivosť výpovedí svedka M. W.. V zjavnom logickom rozpore s procesným postupom súdu I. stupňa je aj samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku (na strane 39 v 1. odseku) v úvahách a právnych záveroch o tom, že „ak svedok využije právo odmietnuť vypovedať, jeho skoršiu výpoveď nemožno so zreteľom na dikciu § 263 ods. 3 písm.

1. c)Trestného poriadku prečítať ... takúto svedeckú výpoveď možno čítať, keď svedok nevyužije svoje právo odmietnuť vypovedať a nemožno ju čítať, keď právo odmietnuť vypovedať využije...". Takýto záver je v priamej kolízii s ustanoveniami § 263 ods. 3 písm.
2. c)a § 263 ods. 4 Trestného poriadku, ktoré nepochybne treba vykladať vo vzájomnej súvislosti a z ktorých je zrejmý dôvod, pre ktorý Trestný poriadok diferencuje procesný postup pri čítaní skorších svedeckých výpovedí osobitne pre prípad oprávneného a osobitne neoprávneného odopretia výpovede svedka vypovedať na hlavnom pojednávaní [§ 263 ods. 4 Trestného poriadku ustanovuje pre čítanie výpovede osobitnú podmienku (bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil,že toto právo nevyužíva), ktorú § 263 ods. 3 písm.
3. c)Trestného poriadku nevyžaduje]. Záver o tom, že „svedeckú výpoveď možno čítať, keď svedok nevyužije svoje právo odmietnuť vypovedať a nemožno ju čítať, keď právo odmietnuť vypovedať využije", naráža už na samotnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti trestného konania v štádiu pred súdom, ktorá v sebe implikuje (vo vzťahu k svedeckej výpovedi) primárny záujem na tom, aby súd na hlavnom pojednávaní rozhodoval v merite veci pod bezprostredným dojmom z výpovede priamo vypovedajúceho svedka. Zákonné možnosti čítania svedeckých výpovedí z prípravného konania sú zjavne požiadavkou zákonodarcu v záujme dosiahnutia účelu trestného konania (vyjadreného v § 1 Trestného poriadku) nevzdávať sa ako dôkazu svedeckej výpovede takého svedka, ktorý z akýchkoľvek dôvodov, hoci v prípravnom konaní po splnení zákonných podmienok určených pre úkon výsluchu svedka (vrátane poučenia o práve odoprieť vypovedať) vo veci dobrovoľne vypovedal, na hlavnom pojednávaní takú výpoveď odoprel. Zjednodušene vyjadrené, prvotný dôkazný záujem pre náležité objasnenie veci je, aby svedok na hlavnom pojednávaní vypovedal k podstatným otázkam, ktoré sú predmetom dokazovania a preto pokiaľ svedok v procese dokazovania na hlavnom pojednávaní vypovedá (t. j. neodoprie vypovedať), neexistuje dôvod na čítanie jeho výpovede postupom

§ 263ods.

3 ani § 263 ods. 4 Trestného poriadku. Aj v uvedenom prípade Trestný poriadok predpokladá možnosť čítania svedeckej výpovede z prípravného konania, avšak len ak to odôvodňuje potreba odstraňovania rozporov medzi výpoveďou svedka na hlavnom pojednávaní a jeho výpoveďou (resp. výpoveďami) v prípravnom konaní v procesnom režime upravenom v § 264 Trestného poriadku. Záver súdu I. stupňa, že svedeckú výpoveď možno čítať len keď svedok nevyužije svoje právo odmietnuť vypovedať (inak vyjadrené keď vypovedá na hlavnom pojednávaní), tak nie je súladný s vyššie citovanými ustanoveniami Trestného poriadku. V nadväznosti na to (hoci v danom prípade vzhľadom na už uvedené len s marginálnym významom) sa žiada uviesť, že súd I. stupňa nedôsledne postupoval aj v samotnom procese čítania výpovedí svedka M. W., keď

jeho procesného uznesenia z hlavného pojednávania (č. l. 12 303) mali byť čítané jeho výpovede z

1. februára 2015,
2. marca 2015,
3. marca 2015,
4. marca 2015 a
5. marca 2015, napriek tomu boli reálne čítané (prenechajúc čítanie prokurátorovi) len prvé štyri z uvedených výpovedí, výpoveď z
6. marca 2015 čítaná nebola a bez povšimnutia súdu zostal aj návrh prokurátora na čítanie svedeckej výpovede M. W. z
7. marca 2011 (č. l. 12 307), o ktorom procesne nebolo rozhodnuté ani v neskorších štádiách dokazovania. Na mieste je tak uviesť, že súd I. stupňa pri výsluchu svedka M. W. nepostupoval procesne správne. Dospel k nesprávnemu záveru, že svedok W. mal právo odoprieť vypovedať

§ 130ods.

2 Trestného poriadku a na tom podklade procesne nesprávne čítal jeho výpovede z prípravného konania

§ 263ods.

4 Trestného poriadku, aj to v zúženom rozsahu, v rozpore s vlastným procesným uznesením vymedzujúcim rozsah čítaných svedeckých výpovedí. Následne po skončení dokazovania sám spochybnil správnosť vlastného procesného postupu pri čítaní svedeckých výpovedí záverom o tom, že na ich čítanie neboli splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho na tieto procesne vykonané (čítané) výpovede neprihliadal. Týmto procesne, súčasne vo viacerých rovinách, chybným procesným postupom de facto sám vytvoril pre obžalobu stav dôkaznej núdze (nezohľadnením svedeckých výpovedí M. W.) a ovplyvnil ďalší priebeh dokazovania, čím sa vo svojej podstate aj vyhol hodnoteniu hodnovernosti výpovedí uvedeného svedka, pri nezohľadnení ktorých (s ohľadom na ich dôkazný význam a zásadnosť) dospel k predčasnému záveru o tom, že obžalovaným nebolo dokázané, že spáchali žalované trestné činy. V ďalšom procesnom postupe, vzhľadom k tomu, že svedok M. W. bez oprávnenia odoprel vypovedať, preto bude nevyhnutné tohto svedka opätovne vypočuť (v procesnom postavení svedka), a až v prípade, že by odoprel opätovne vypovedať (ktorú eventualitu nemožno vylúčiť) bude povinnosťou súdu vyhodnotiť oprávnenosť odopretia výpovede v intenciách § 130 Trestného poriadku a s ohľadom na výsledok čítať jeho procesne použiteľné výpovede z prípravného konania. Pri čítaní svedeckých výpovedí [za splnenia podmienok § 263 ods. 3 písm. c) alebo § 263 ods. 4 Trestného poriadku], pokiaľ taká potreba vyvstane, bude nevyhnutné zohľadniť výlučne jeho výpovede v procesnom postavení svedka, vykonané v posudzovanom trestnom konaní a po vznesení obvinenia obžalovaným v posudzovanej trestnej veci. Procesne použiteľné nebudú svedecké výpovede M. W., ktoré vykonal pred vznesením mu obvinenia v posudzovanej trestnej veci (dňa

1. marca 2012 ohľadne skutkov v bodoch 2/, 3/ a 5/ a dňa
2. marca 2011 ohľadne skutku v bode 7/ napadnutého rozsudku), pretože svedecké výpovede, ktoré vykonal v čase začatého trestného stíhania(tzv. vo veci) slúžili ako dôkazný podklad pre vznesenie obvinenia (okrem iných osôb) aj jeho osobe. Výpoveď svedka stráca svoju procesnú použiteľnosť v ďalšom priebehu trestného konania, pokiaľ tejto osobe, vypovedajúcej v procesnom postavení svedka, je následne v identickom trestnom konaní vznesené obvinenie, čím sa dostáva do procesnej pozície obvineného. Procesnú použiteľnosť takej výpovede nemôže „dodatočne oživiť" ani procesný fakt vylúčenia trestnej činnosti takého obvineného na samostatné konanie tak, aby ju bolo možné procesne použiť proti iným obvineným. Procesne nebudú použiteľné ani jeho výpovede ako obvineného, pre nevyhnutnosť zachovania procesného postavenia identickej osoby v procese čítania (procesného prenášania) výpovedí obvineného a svedka na hlavnom pojednávaní, a to s ohľadom na skutočnosť, že v posudzovanej trestnej veci mal M. W. od (už vyššie) uvedených dátumov vznesenia mu obvinenia až do vylúčenia jeho trestnej činnosti na samostatné konanie (
3. januára 2015) procesné postavenia obvineného. V tejto otázke odvolací súd poukazuje na (judikované) rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 97/2018 - I,

ktorého : „Úprava možnosti čítania zápisnice o skoršom výsluchu či už obžalovaného (§ 258ods. 4 Trestného poriadku) alebo svedka (§ 264 ods. 1 Trestného poriadku) na hlavnom pojednávaní rešpektuje princíp nezameniteľnosti aktuálneho procesného postavenia vypočúvanej osoby (ktoré sa mohlo v predchádzajúcom priebehu konania zmeniť). Pretonie je možné čítať na odstraňovanie rozporov vo výpovedi obžalovaného jeho skoršiu výpoveď ako svedka, a naopak. Pravidlo uvedené v predchádzajúcej vete nie je možné obísť čítaním zápisnice o skoršom výsluchu osoby v odlišnom než aktuálnom procesnom postavení (v predchádzajúcom priebehu konania) ako listinného dôkazu

§ 269Trestného poriadku.

Princíp nezameniteľnosti procesného postavenia platí aj pre náhradu výpovede na hlavnom pojednávaní; za „spoluobžalovaného" uvedeného v návetí § 263 ods. 3 Trestného poriadkusa považuje osoba v takom pôvodnom procesnom postavení, ktorá už v čase konania hlavného pojednávania spoluobžalovaným nie je (konanie proti nej bolo skončené, bola vylúčená zo spoločného konania - inak by sa použilo ustanovenie § 258 ods. 4 Trestného poriadku) a túto osobu nie je možné (z faktických, nie právnych dôvodov) vypočuť ako svedka". Z uvedeného je zrejmé, že samotný fakt, že svedok M. W. v posudzovanom trestnom konaní mal v určitom (už hore uvedenom) časovom období postavenie obvineného bez ďalšieho nebráni procesnej použiteľnosti (na účely čítania) jeho skorších svedeckých výpovedí z prípravného konania. Rovnako vo vzťahu k otázke „zbavenia ho mlčanlivosti", jeho povinnosť mlčanlivosti sa vzťahuje výlučne na skutočnosti, o ktorých sa dozvedel ako príslušník Policajného zboru, v žiadnom prípade jeho povinnosť mlčanlivosti nemožno vykladať tým spôsobom, že by mu samotný fakt služobného pomeru (aj to len v určitom období - od

1. mája 2008 do
2. apríla 2010), na ktorý sa povinnosť mlčanlivosti viaže, bránil vypovedať ako svedok o trestnej činnosti iných, ktorá s jeho vnútornými informáciami ako príslušníka Policajného zboru nesúvisí. V rozsahu, v ktorom svedok M. W. objasňoval v prípravnom konaní trestnú činnosť, ktorej sa mal dopustiť spolu s ďalšími obžalovanými a priamo nesúvisí so skutočnosťami, o ktorých sa mohol dozvedieť ako príslušník Policajného zboru, rozhodnutie o zbavení ho mlčanlivosti potrebné nie je (už bez významu potom je či takéto rozhodnutie v konkrétnom prípade vydané bolo). Pokiaľ ide o námietky obhajoby (prednášané aj na hlavnom pojednávaní) proti samotnému výsluchu svedka M. W. (hoci svojim cieľom z pohľadu obhajobnej taktiky pochopiteľné), tieto nemajú oporu v Trestnom poriadku [v zmysle § 127 ods. 1 každý je povinný (okrem iného) vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie]. Obhajobné námietky proti hodnovernosti svedka nediskvalifikujú orgány činné v trestnom konaní z povinnosti takého svedka vypočuť. Až po riadnom výsluchu svedka s ohľadom na jeho výpoveď je možné hodnotiť jeho hodnovernosť (v kontexte aj ďalších vykonaných dôkazov) a tým verifikovať pravdivosť jeho trestnoprávne relevantných tvrdení. Pokiaľ k uvedenému svedkovi aj zaujal konkrétne stanovisko najvyšší súd v inej trestnej veci, s touto otázkou sa už v posudzovanej trestnej veci konajúce súdy (vrátane nadriadeného súdu v sťažnostnom konaní) vysporiadali, konkrétne v štádiu trestného konania po podaní obžaloby (keď súd I. stupňa vo výsledku neuspel s pokusom o odmietnutie obžaloby) v tom zmysle, že právny názor nadriadeného súdu vyslovený v inej trestnej veci nemá záväznosť vo vzťahu k posudzovanému trestnému konaniu a k tejto otázke preto odvolací súd odkazuje na uznesenie súdu I. stupňa, sp. zn. BB-4T/9/2017 zo
3. septembra 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu, sp. zn. 3Tost/1/2018 zo
4. mája 2018 (konkrétne argumentáciu na strane 13). Závery k ďalšiemu procesnému postupu pri výsluchu svedka M. W., vzhľadom na vyššie uvedené zistenia, keď doposiaľ nebol riadne vypočutý v súlade s Trestným poriadkom, sú predčasné. Tým skôr ani nemožno aktuálne zaujímať akýkoľvek záver k otázke jeho hodnovernosti, ktorá prichádza do úvahy až po jeho riadnom opätovnom výsluchu v súvislosti s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi. K otázke odmietnutia vykonania dôkazov prehratím zvukových záznamov: Námietku prokurátora proti postupu súdu I. stupňa, keď tento

§ 272ods.

3 Trestného poriadku odmietol vykonať ako dôkaz zvukové záznamy (ich prehratím), ktoré boli vyhotovené na základe príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ku ktorému došlo na hlavnom pojednávaní z

1. marca 2019 (identifikované na č. l. 12 610, resp. v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 53), hodnotí odvolací súd ako opodstatnenú. Odmietnutie uvedených dôkazov vo svojej podstate súd I. stupňa odôvodnil ich nepoužiteľnosťou v posudzovanej trestnej veci s ohľadom na to, že boli vydané v inom trestnom konaní skôr ako sa viedlo trestné konanie v tejto (posudzovanej) trestnej veci (na strane 53 a 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádzajúc aj konkrétne dátumy vydania príkazov s ohľadom na čas začatia trestného stíhania v tejto trestnej veci). Pokiaľ ide o príkaz vydaný
2. apríla 2010 argumentoval absenciou správy o spôsobe vyhotovenia alebo získania záznamu aj tým, že sa týka osôb, ktoré „nefigurujú" v tejto trestnej veci.

§ 115ods.

7 Trestného poriadku v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (rovnako i v čase postupu súdu I. stupňa pri odmietnutí tohto dôkazu) v inej trestnej veci ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1 [pozn. :

odseku 1 možno príkaz vydať (okrem iného aj) v trestnom konaní o zločine]. Namieste je uviesť, že v čase konania a rozhodovania súdu I. stupňa nebola rozhodovacia prax súdov jednotná vo výklade tohto ustanovenia v otázke či pre použiteľnosť záznamu (tzv. odposluchu) ako dôkazu v inej trestnej veci je nevyhnutné (vzhľadom na v dikcii citovaného ustanovenia použité slovo „súčasne"), aby už v čase jeho vyhotovenia (resp. vyhotovovania) sa „viedlo trestné konanie", alebo ho možno použiť aj v inom (neskôr vedenom) trestnom konaní, kde slovo súčasne nevyjadruje časovú požiadavku súbežne vedených trestných konaní, ale len požiadavku, aby aj iné trestné konanie (v ktorom má byť záznam použitý ako dôkaz) bolo vedené pre niektorý z trestných činov, pre ktorý možno príkaz vydať

§ 115ods.

1 Trestného poriadku.

zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia zo 17. júna 2020 prijatého pod č. Tpj 46/2020 : „Ustanovenie § 115 ods. 7 Trestného poriadku vyžaduje na použitie záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v inej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, ako jedinú podmienku iba to, aby aj v tejto inej trestnej veci bolo vedené trestné konanie pre niektorý z trestných činov predpokladaných v § 115 ods. 1 Trestného poriadku (tzv. vecná súvislosť), t. j. pre niektorý z trestných činov (príp. viaceré), ktoré zákonodarca určil ako tie, ktoré odôvodňujú taký závažný zásah do práv dotknutých osôb, akým odpočúvanie nepochybne je (princíp proporcionality). Slovo „súčasne" použité v ustanovení § 115 ods. 7 Trestného poriadku sa viaže výlučne k Trestným poriadkom „požadovanej" právnej kvalifikácii a nie k okamihu získania či použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky, čo znamená, že taká kvalifikácia konania, aká sa vyžaduje pre vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

§ 115ods.

1 Trestného poriadku, sa súčasne (zároveň) požaduje aj v inej trestnej veci, v ktorej taký príkaz vydaný nebol a v ktorej odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nebol vykonávaný, avšak v ktorej sa legálnym spôsobom, pri dodržaní zákonom stanoveného postupu, získané informácie majú použiť. Totožne treba vykladať aj obsahovo zhodné ustanovenia § 113 ods. 9, § 114 ods. 7a § 118 ods. 7 Trestného poriadku upravujúce použitie záznamov zo sledovania, obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov a záznamov z porovnávania údajov v informačných systémoch v iných veciach, než v ktorých boli získané. Rovnaké kritéria, ako v predchádzajúcich právnych vetách, sa uplatnia aj vtedy, ak sa majú v trestnom konaní použiť ako dôkaz informácie získané použitím informačno-technického prostriedku

zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších zmien a doplnkov. Aj v tomto prípade je použitie takto legálne získaných informácií ako dôkazov v trestnom konaní podmienené iba tým, že toto konanie je vedené pre taký trestný čin, v konaní o ktorom Trestný poriadok použitie takých informačno-technických prostriedkov, ktorými boli informáciepodľa zákona o ochrane pred odpočúvaním získané, pripúšťa; to platí aj v situácii, keď sa informácie získané použitím informačno-technického prostriedku

zákona o ochrane pred odpočúvaním nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedené v žiadosti (§ 7 ods. 2 veta druhá zákona o ochrane pred odpočúvaním)". Súčasne je namieste dodať, že medzičasom (od konania súdu I. stupňa a vyhlásenia napadnutého rozsudku) došlo v dotknutom ustanovení i k zákonnej zmene, súladnej s citovanými judikovanými závermi.

§ 115ods.

7 Trestného poriadku v znení účinnom od

1. januára 2021 (v zmysle zákona č. 312/2020 Z. z.) v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak ide o trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku
2. S ohľadom na uvedené, ani v čase prvostupňového konania ani aktuálne (ďalší procesný postup súdu sa bude spravovať Trestným poriadkom v jeho aktuálnom znení) nič nebráni súdu I. stupňa vykonať prehratie tých zvukových záznamov, ktoré vykonať odmietol (pokiaľ tomu nebude brániť iná zákonná prekážka). K odmietnutiu vykonania ďalších dôkazov: Pokiaľ odvolateľ (prokurátor) namietal procesný postup súdu, ktorým odmietol vykonať dôkaz oboznámením zápisnice o vykonaní domovej prehliadky u B. M., ako aj ďalšie listinné dôkazy (vyjadrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a výpisy z lustrácie osôb v evidenciách REGOB a SA, ktoré sa týkali obžalovaných A. O., H. D. a I. O. a fotoalbum), je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že súd I. stupňa tento postup bližšie neodôvodnil inak než poukazom na zákonnú dikciu § 272 ods. 3 Trestného poriadku uvádzajúc, že ide o okolnosti nepodstatné pre rozhodnutie a dôkazy, ktoré s touto trestnou vecou nesúvisia. Odvolateľ ako žalobca sa dovoláva významu aj týchto dôkazov, k domovej prehliadke u B. M. z toho pohľadu, že neoboznámením zápisnice o úkone nemohli byť B. M. kladené otázky ohľadne vecí zaistených pri domovej prehliadke a obžalovaná sa tak k týmto skutočnostiam nemohla vyjadriť. K ďalším vyššie označeným listinným dôkazom zdôraznil, že ich považuje za podstatné vo vzťahu k rozhodnutiu o vine F. R. a prípadne aj Z. J., minimálne vo vzťahu k skutku v bode 9/ obžaloby. Treba prisvedčiť dôvodnosti týchto odvolacích námietok, minimálne v tom rozsahu, že odmietnutie uvedených dôkazov spôsobom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku (na strane 54) nie je náležite odôvodnené tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré (okrem iných náležitostí odôvodnenia rozsudku) vyjadruje požiadavku vysvetliť dôvody, pre ktoré nevyhovel stranám na vykonanie dokazovania v nimi požadovanom rozsahu (Z odôvodnenia musí byť zrejmé ... prečo súd nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov ...).

§ 272ods.

3 veta prvá Trestného poriadku súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Súladným s § 168 ods. 1 Trestného poriadku je tak odôvodnenie odmietnutia konkrétneho dôkazu spôsobom presvedčivo vysvetľujúcim záver o jeho nedôležitosti pre objasnenie veci, resp. nadbytočnosti s ohľadom na skutočnosti zistené už inými vo veci vykonanými dôkazmi. Nedostatky odôvodnenia v uvedenom rámci v konkrétnom prípade môžu kolidovať vo vzťahu k obvinenému s jeho právom na obhajobu a v prípade žalobcu ako nositeľa dôkazného bremena v kontradiktórnom procese s požiadavkou na náležité objasnenie veci v skutkovom rámci vymedzenom v obžalobe. Vzhľadom na tieto nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno prokurátorovi vyvrátiť názor o relevantnosti dôkazov, ktoré navrhol vykonať a minimálne vo vzťahu k dôkazom, ktoré navrhuje vykonať ku skutku v bode 9/ jeho argumenty sú racionálne. Hodnotenie povahy a kvality dôkazu, pri úvahách o potrebe jeho vykonania alebo dôvodnosti jeho odmietnutia, nemôže byť na ujmu zásade náležitého objasnenia skutkového stavu veci a odmietnutím vykonania dôkazu nemožno brániť žalobcovi v obhájení dôvodnosti podanej obžaloby, preto záveru o odmietnutí vykonania konkrétneho dôkazu musí predchádzať zistenie o jeho zjavnej neopodstatnenosti, v zmysle vybočenia z rámca skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania v trestnom konaní (§ 119 ods. 1 Trestného poriadku) alebo jeho nadbytočnosti v tom zmysle, že ide o dôkaz vedúci k takým skutkovým zisteniam, ktoré už bez dôvodných pochybností vyplývajú z iných vykonaných dôkazov. Tieto závery súdu musia byť súčasne presvedčivo odôvodnené najneskôr v odôvodnení rozsudku. V ďalšom priebehu doplneného dokazovania bude vecou súdu I. stupňa, aj s ohľadom na jeho priebeh, aby opätovne zvážil potrebu ich vykonania vo vyššie uvedených intenciách. K výroku o oslobodení spod obžaloby obžalovaného F. S. pre skutok v bode 1/ (oslobodzujúcej časti rozsudku) z dôvodu „

§ 285písm.

c) a súčasne

§ 285písm.

1. a)Trestného poriadku". Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (strana 59, 3. odsek) vyplýva záver súdu I. stupňa o tom, že nemal za dokázané, že sa predmetný skutok stal [čo zodpovedá len oslobodzujúcemu dôvodu v zmysle § 285 písm.
2. a)Trestného poriadku], bez ďalšieho rozvinutia tejto úvahy, v dôsledku čoho je primárne namieste konštatovať, že výrok rozsudku,

ktorého bol obžalovaný F. S. oslobodený z dôvodov

§ 285písm.

1. a)aj písm.
2. c)Trestného poriadku nie je v súlade s jeho odôvodnením. Odhliadnuc od uvedeného však podstatným je, že obžalovaného vo vzťahu k jednému skutku nemožno oslobodiť súčasne z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný [§ 285 písm.
3. a)Trestného poriadku] a súčasne z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný [§ 285 písm.
4. c)Trestného poriadku]. Súd I. stupňa v tomto výroku opomenul, že oslobodzujúce dôvody uvedené v § 285 písm.
5. a)až
6. c)Trestného poriadku majú svoju hierarchiu (aj inú hodnotu ich priaznivosti pre obžalovaného), v dôsledku ich logickej nadväznosti, dôsledkom ktorej je, že záver o dôkaznom nepreukázaní toho či sa skutok vôbec stal vylučuje, už z povahy tohto záveru, ďalšie úvahy o tom, či (tento nepreukázaný skutok) je trestným činom [§ 285 písm.
7. b)Trestného poriadku] alebo či bolo dokázané, že ho spáchal obžalovaný [§ 285 písm.
8. b)Trestného poriadku]. Až dokázaný skutok (záver, že sa skutok stal) odôvodňuje posudzovanie otázky či je trestným činom (ak áno akým) a až v nadväznosti na (kladné) zodpovedanie týchto otázok možno posudzovať dôkazy z pohľadu otázky, či je dokázané, že tohto skutku (a súčasne trestného činu) sa dopustil (spáchal
9. ho)práve obžalovaný. Uvedený oslobodzujúci výrok vo vzťahu k obžalovanému F. S. a skutku v bode I/ napadnutého rozsudku je preto nesprávny. K výroku o oslobodení spod obžaloby obžalovaného F. S. pre skutok v bode 1/ z dôvodu, že ako jediný z obžalovaných je stíhaný v danej veci pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296Trestného zákona a preto sa ho nemohol dopustiť.

V odôvodnení napadnutého rozsudku (strana 59 v 3. odseku) k uvedenému výroku súd I. stupňa zdôraznil, že v posudzovanej trestnej veci bolo vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296Trestného zákona výlučne F.

S., ďalej uvádzajúc, že „Ani jednému z obžalovaných, ktorí sú uvedený v bode 1/ obžaloby nebolo vznesené obvinenie pre zločin

§ 296Tr.

zák. a preto je súd toho názoru, že F. S. ako jediný obžalovaný vo vzťahu k tomuto skutku pod bodom 1/ obžaloby, ktorému ako jedinému bolo vznesené obvinenie, sa nemohol dopustiť zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296Tr.

zák., pretože nenapĺňa základné znaky skutkovej podstaty tohto zločinu. Skutočnosť, že ostatní obžalovaní, ktorí sú menovaní v bode 1/ obžaloby, sú považovaní za členov zločineckej skupiny, čo sa odrazilo aj v právnej kvalifikácii zo strany prokurátora v prípade ďalších skutkov uvedených v obžalobe, je pre súd právne irelevantná, pretože títo obžalovaní sú stíhaní v iných trestných veciach za tento trestný čin a nie v trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-4T/9/2017. V tomto smere súd vôbec nemal dôvod skúmať, či sú obžalovaní uvedení v bode 1/ obžaloby členmi zločineckej skupiny, pretože im pre tento zločin vôbec nebolo vznesené obvinenie. Z týchto dôvodov má súd za to, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný F. S. stíhaný a preto bol obžalovaný F. S. spod obžaloby v bode 1/ oslobodený z dôvodov § 285 písm. a) Tr. por.". Uvedenú úvahu súdu I. stupňu odvolací súd hodnotí ako nesprávnu. K uvedenému výroku z pohľadu možnosti trestného stíhania obžalovaného len pre trestný čin (zločin) založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 29/2018, z ktorého vyplýva, že Konanie páchateľa zodpovedajúce vo vzťahu ku zločineckej skupine (§ 129 ods. 4 Trestného zákona) zákonným znakom „je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje" v zmysle § 296, § 129 ods. 6 a 7 Trestného zákona nezahŕňa samotné spáchanie trestného činu členom zločineckej skupiny v rámci jej činnosti, alebo takého činu spoločne s členom zločineckej skupiny. V naposledy uvedenom prípade ide teda o viacčinný súbeh zločinu

§ 296Trestného zákona a iného trestného činu.

Trestnoprávnou podstatou „členstva v zločineckej skupine" je zaradenie sa do organizačnej štruktúry takej skupiny, nie páchanie trestnej činnosti v rámci činnosti skupiny jej členmi. Trestnoprávnou podstatou „činnosti pre zločineckú skupinu" a „podporovania zločineckej skupiny" je iné súčinnostné konanie páchateľa pre skupinu, popísané v § 129 ods. 6 a 7 Trestného zákona, než páchanie trestnej činnosti spoločne s členom zločineckej skupiny. Jednotlivé vyššie charakterizované formy konania páchateľa uvedené v § 296 Trestného zákona nie sú súčasťou prípravy na zločin alebo obzvlášť závažný zločin (§ 13 Trestného zákona), ktorý má byť alebo bol spáchaný členom zločineckej skupiny (osobou činnou pre skupinu alebo jej podporovateľom), nakoľko ustanovenie § 296 Trestného zákona má v tomto smere povahu lex specialis, ktorá sa premieta aj do skutkovej oddelenosti. Pokiaľ je súčasťou skutkových zistení pri čine kvalifikovanom

§ 296

Trestného zákona rámcový popis trestnej činnosti zločineckej skupiny, odkaz na takú trestnú činnosť (uvedenú v inom bode dotknutého rozhodnutia), alebo uvedenie okolností nasvedčujúcich páchaniu trestnej činnosti, na ktorú je skupina zameraná, ide o vymedzenie účelu založenia a okolností činnosti zločineckej skupiny, nie o priamy skutkový popis konania páchateľa, ktoré je trestné

naposledy označeného ustanovenia. Ak páchateľ spáchal ďalší, viacčinne sa zbiehajúci trestný čin „ako člen nebezpečného zoskupenia", teda zločineckej skupiny [§ 141 písm. a) Trestného zákona], táto okolnosť je pri dotknutom čine okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a teda musí byť aj skutkovo podložená. Ide o kvalifikačný znak odrážajúci skutkovo odlišný kontext predmetnej okolnosti (jednak „je členom" v zmysle § 296 Trestného zákona, resp. oproti tomu „spáchal trestný čin ako člen"), ktorý je použitý vo vzťahu k inému skutku, teda inému konaniu páchateľa, než ktoré je kvalifikované

§ 296Trestného zákona.

To vylučuje skutkovú, a v nadväznosti na to, aj právnu duplicitu (jej neprípustnosť je odvodená od ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona). Znak „ako člen nebezpečného zoskupenia" nemožno použiť ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby v prípade, ak páchateľ spáchal zločin

§ 296

Trestného zákona v inej forme, než je členstvo v zločineckej skupine (činnosť pre takú skupinu alebo jej podpora). Vo vzťahu k posudzovanej trestnej veci, konkrétne k obžalovanému F. S. a skutku v bode 1/ je tak podstatným záver, že pre posúdenie trestnosti tohto skutku je irelevantné, že menovaný obžalovaný v tejto trestnej veci nie je trestne stíhaný aj za ďalší, akýkoľvek trestný čin spáchaný zločineckou skupinou, ktorej

obžaloby mal byť členom. Pokiaľ súd I. stupňa argumentuje v podstate nemožnosťou jeho trestného stíhania za uvedený zločin v danej trestnej veci len preto, že za rovnaký zločin nie sú v tejto trestnej veci stíhaní aj ďalší obžalovaní, ktorí

skutku v bode 1/ mali byť členmi identickej zločineckej skupiny s dôrazom na to, že sú stíhaní za uvedený zločin v iných trestných veciach, a preto nemal dôvod skúmať v tejto veci či sú členmi zločineckej skupiny, nemá svoje zákonné opodstatnenie. Aj skutok v bode 1/ obžaloby tvorí predmet tohto trestného konania a preto aj predmet dokazovania v posudzovanej trestnej veci. Súd I. stupňa nepochybne skúmať existenciu tohto skutku mal, teda predmetom dokazovania má byť aj to či predmetná zločinecká skupina vôbec existovala, čo je základným predpokladanom pre posúdenie otázky či jej členom bol aj obžalovaný F. S.. Samotný fakt, že ostatné osoby skutkovo ustálené ako členovia zločineckej skupiny v bode 1/, hoci sú trestne stíhané aj v posudzovanej trestnej veci (aj) za trestnú činnosť, ktorú mali spáchať ako členovia predmetnej zločineckej skupiny, avšak nie sú v tejto trestnej veci stíhaní za samotný zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona, má výlučne procesný dôvod, ktorým je skutočnosť, že menovaní obžalovaní sú za tento zločin už trestne stíhaní v iných trestných veciach. Nemôžu tak s ohľadom na zásadu ne bis in idem byť duplicitne trestne stíhaní pre rovnaký skutok aj v tejto trestnej veci. Súd I. stupňa sa mal preto nepochybne zaoberať v rámci hodnotenia dôkazov vykonaných v predmetnej trestnej veci aj tým, či nimi bol (alebo nebol) dokázaný skutok v bode 1/. Na strane druhej však odvolací súd zdôrazňuje vo vzťahu k prokurátorovi ako nositeľovi dôkazného bremena, že je to on, kto má podporiť obžalobu dôkaznými návrhmi, v danom prípade aj vo vzťahu ku skutku v bode 1/ oslobodzujúcej časti rozsudku. Pokiaľ členstvo v zločineckej skupine je predmetom dokazovania (k ostatným obžalovaným pre tento skutok stíhaným v iných trestných veciach), nemôže sa spoliehať, že konajúci súd ex offo bude určovať rozsah dokazovania k tejto otázke. Zvlášť za procesnej situácie, pokiaľ jednotlivé osoby, ktorým kladie za vinu členstvo, resp. akúkoľvek trestnoprávne relevantnú zainteresovanosť na činnosti zločineckej skupiny, sú za obdobný skutok, v ktorom vidí naplnenie znakov zločinu

§ 296

Trestného zákona, stíhané v rôznych trestných veciach, hoci z pohľadu vykonávania dôkazov v konaní pred súdom taký stav môže spôsobiť duplicitu pri vykonávaní dôkazov, je vecou prokurátora, aby dôkaznými návrhmi podporil obžalobu, prípadne aj vykonaním dôkazov, už vykonávaným v iných trestných veciach (napr. výsluchy svedkov) alebo použitím i tých dôkazov, ktoré boli zabezpečené v iných trestných veciach v rozsahu, v ktorom to Trestný poriadok umožňuje (napr. zabezpečenie listinných dôkazov z iných trestných vecí). Na podklade uvedeného, ako chybu súdu I. stupňa odvolací súd hodnotí, že v dôvodoch svoj záver o dôkaznej núdzi k predmetnému skutku podoprel o irelevantný argument, na podklade ktorého sa existenciou zločineckej skupiny, ktorej členom

obžalobymal byť aj obžalovaný F. S., vôbec nezaoberal, hoci v rámci hodnotenia dôkazov sa touto otázkou zaoberať nepochybne mal, na strane druhej konštatuje aj pasivitu pri navrhovaní dokazovania zo strany prokurátora vo vzťahu k predmetnému skutku, v prípade ktorej sa sám prokurátor vystavuje riziku vzniku dôkaznej núdze k dokázaniu konkrétneho skutku obžaloby a tým aj riziku oslobodzujúceho verdiktu. Povinnosť ex offo vykonávania dôkazov k uvedenému skutku súd I. stupňa nemá, jeho úlohou v ďalšom priebehu konania však bude zistiť stav iných trestných konaní, v ktorých sú obžalovaní z predmetnej trestnej veci stíhaní za obdobný skutok ako obžalovaný F. S. v tejto trestnej veci, a pokiaľ z ďalšieho priebehu konania nevyplynie z procesnej